znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 566/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. T., P., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 30 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 CoP 44/2012 z 22. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra 2012 doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 30 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 CoP 44/2012 z 22. augusta 2012.

2.   Sťažovateľ   svoju   sťažnosť   odôvodnil   takto: „Odporca   -   Krajský   súd... na odvolanie žalovaného - sťažovateľa - potvrdil rozsudkom č. k. 3 CoP 44/2012 z 22. 8. 2012 rozsudok prvostupňového súdu...

Prvostupňový, ale ani odvolací súd sa dôsledne neriadili ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Rozhodnutie súdu prvého stupňa obsahuje obsah prednesov účastníkov, avšak neobsahuje jasné vysvetlenie, ktoré skutočnosti považuje za preukázané...

Odôvodnenie rozsudku nemožno v žiadnom prípade považovať za dostatočné. Súd sa vôbec   nezaoberal,   prečo   je   určené   výživné   primerané   schopnostiam,   možnostiam a majetkový pomerom žalovaného otca aj matky a prečo zodpovedá odôvodneným potrebám maloletej,   resp.   aké   sú   odôvodnené   potreby   maloletej   a   aká   je   ich   výška.   Nedostatok odôvodnenia rozsudku je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, pretože mu tým bola odňatá možnosť náležité skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci   odvolania   a   teda   možnosť   riadne   konať   pred   súdom.   V   tomto   prípade   ani odvolaciemu súdu neprislúcha hodnotiť dôkazy, príp. obranu účastníkov, ak tak neurobí prvostupňový súd v dôvodoch svojho rozhodnutia a napadnuté rozhodnutie musí zrušiť, aj keby bolo vecne správne v prípade riadneho odôvodnenia. Pokiaľ odvolací súd hodnotil dôkazy, vykonané pred súdom prvého stupňa, došlo aj k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania...

Odvolací súd založil svoj rozsudok aj na závere, že odporca je schopný pracovať a dosahovať   príjem.   K   takému   záveru   však   prvostupňový   súd   nedospel.   Z   rozsudku odvolacieho súdu nie je zrejmé, ako k nemu dospel. Ak rozhodol aj na základe záveru, ku ktorému nedospel prvostupňový súd a na ktorom nebol prvostupňový rozsudok založený, porušil zásadu dvojinštančného konania a tým aj základné právo na spravodlivé súdne konanie...

Odvolací súd potvrdzujúcim rozhodnutím vytvoril stav, ktorý je v rozpore s čl. 39 ods. 1 Ústavy a čl. 30 ods. 2 Listiny, pretože hoci formálne je toto základné právo naplnené tým, že dávku 62,50 € každý mesiac dostane, reálne je toto právo zrušené práve uvedenými rozsudkami,   na   základe   ktorých   bude   odkázaný   na   pomoc   svojej   matky,   ktorá   je dôchodkyňou.   Pritom   rozsudkom   bol   vytvorený   stav,   že   ani   v   budúcnosti   nebude   môcť o zmenu   takého   rozsudku   požiadať,   pretože   k zmene   pomerov   na   strane   otca,   ktoré   sú predpokladom pre takéto rozhodnutie, ani reálne nemôže dôjsť. Naopak, ak by sa jeho stav zlepšil, teda zmenili sa jeho pomery, vytvorilo by to stav pre zvýšenie výživného...

Vzhľadom na postup prvostupňového súdu, jeho rozsudok a nedostatky rozsudku, ako aj   rozsudok   odvolacieho   súdu,   rozpory   v   odôvodneniach   týchto   rozsudkov,   takéto rozhodnutia sa javia zjavne nedôvodné, vykazujúce znaky svojvôle súdov pri hodnotení dôkazov a rozhodovaní. Keďže súdy rozhodli o výške výživného v zjavnom rozpore s výškou príjmu podľa rozhodnutia o priznaní dávky v hmotnej núdzi bez toho, aby bez akejkoľvek pochybnosti   boli   preukázané   možnosti   otca   tak,   ako   ich   vyhodnotili   súdy,   sú   závery prvostupňového aj odvolacieho súdu neudržateľné s dôsledkom porušenia základných práv sťažovateľa.“

3. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľa   M.   M...   domáhať   sa   stanoveným   postupom   svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo, aby jeho vec bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy a právo   na   takú   pomoc,   ktorá   je   nevyhnutná   na   zabezpečenie   základných   životných podmienok podľa čl. 39 ods. 2 Ústavy a právo v hmotnej núdzi na takú pomoc, aká je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok podľa čl. 30 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, v konaní pred Krajským súdom v Prešove, č. k. 3 CoP 44/2012 a rozsudkom z 22. 8. 2012, porušené bolo.

Ústavný   súd   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   z   22.   8.   2012,   č.   k. 3 CoP 44/2012 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Odporca je povinný zaplatiť sťažovateľovi na účet právneho zástupcu náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 269,60 €... do dvoch mesiacov od právoplatnosti.“

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody uvedené   v   §   25   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nebránia jeho prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

6.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   podstata   kľúčovej   námietky   sťažovateľa   spočíva v tvrdení, že k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 30 ods. 2 listiny došlo tým, že krajský súd nesprávne   aplikoval   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   pri   rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 C 117/2011 zo 16. februára 2012, keď potvrdil prvostupňové rozhodnutie vo veci zvýšenia výživného na dcéru.

9.   Ústavný súd   v   tejto   súvislosti   považoval   za potrebné zdôrazniť,   že nesprávna interpretácia a aplikácia právnych noriem v rozhodovacej činnosti všeobecného súdu nemá automaticky za následok porušenie ústavou garantovaných základných práv. Ústavný súd tento   záver   stabilne   uplatňuje   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti,   keď   pri   predbežnom prerokúvaní sťažností posudzuje ich opodstatnenosť (z hľadiska existencie dôvodu na ich odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) aj z hľadiska intenzity namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a   ich   ústavnoprávneho   rozmeru   v   kontexte   s   ich   únosnosťou   z   hľadiska   požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta (m. m. IV. ÚS 362/08).

10. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). S odvolaním sa na   uvedenú   judikatúru   ústavného   súdu   sťažnosť,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie označených práv namietaným konaním krajského súdu sp. zn. 3 CoP 44/2012 a rozsudkom z 22. augusta 2012, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

11. Z napadnutého rozsudku sp. zn. 3 CoP 44/2012 z 22. augusta 2012 vyplýva, že krajský súd prvostupňový rozsudok okresného súdu sp. zn. 15 C 117/2011 zo 16. februára 2012 potvrdil vo výroku o zvýšení výživného, o dlžnom výživnom a vo výroku o trovách konania. Sťažovateľ namietal, že krajský súd stotožnil sa so závermi súdu prvého stupňa týkajúcich sa zvýšených výdavkov v súvislosti s nástupom navrhovateľky na strednú školu. V podstatnom krajský súd v napadnutom rozhodnutí uviedol: „Na prejednanie podaného odvolania odvolací súd v zmysle ust. § 214 ods. 1 písm. a) O. s. p. nariadil pojednávanie. Mal   na   zreteli   potrebu   doplnenia   dokazovania.   Na   nariadenom   pojednávaní   okrem doplnenia a zopakovania dôkazov preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v § 212 ods. 1, 3 O. s. p. Po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo a po zopakovaní dôkazov, oboznámením sa s darovacou zmluvou o prevode vlastníctva bytu zo dňa 11. 5. 1998 a s lekárskou správou od MUDr. A. Dž. z 8. 8. 2012 dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.

Posledná úprava výživného vo vzťahu k navrhovateľke bola realizovaná rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 25. 5. 2007 č. k. 8 P 143/2006-36. Uvedeným rozhodnutím bolo zvýšené výživné na mal. N. zo sumu 500 Sk mesačne na sumu 700 Sk mesačne   počnúc   od   1.   12.   2006.   Od   uvedeného   dátumu   došlo   k   zmene   pomerov predovšetkým na strane navrhovateľky. Bez akýchkoľvek pochybností začala navštevovať strednú školu v P., do školy dochádza z miesta bydliska (P.) a v súvislosti s dochádzkou do školy má zvýšené výdavky na cestovnom. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými závermi súdu   prvého   stupňa   týkajúcimi   sa   zvýšených   výdavkov   v   súvislosti   s nástupom navrhovateľky na strednú školu. Odporca v čase predchádzajúcej úpravy výživného bol nezamestnaný, poberal iba dávky v hmotnej núdzi vo výške 5 060 Sk, v čom boli zahrnuté aj nemocenské   dávky.   Nebol   poberateľom   dôchodkových   dávok   ani   evidovaný   v   evidencii uchádzačov o zamestnanie. Odporca aj v súčasnosti je naďalej nezamestnaný, poberá iba dávku v hmotnej núdzi vo výške 62,50 Eur a naďalej trvá aj jeho vyživovacia povinnosť k dcére A.   vo výške 60 Eur mesačne.   Aj keď otec podľa potvrdenia ošetrujúceho lekára MUDr.   A.   Dž.   má   nepriaznivý   zdravotný   stav...   odporcovi   nebol   priznaný   invalidný dôchodok, pretože na posúdenie jeho dôvodnosti a priznania mu chýbali 2 %. Napriek jeho tvrdeniu, že dávka v hmotnej núdzi je jeho jediným zdrojom príjmu v konaní bolo zistené že odporcovi v exekučnej veci vedenej na jeho návrh súdny exekútor vymohol pre neho sumu 5 016,06 Eur, z ktorej bola odporcovi vyplatená dňa 18. 2. 2008 suma 1 131,91 Eur a 13. 9. 2011 suma 2 047,07 Eur. Tieto prostriedky je preto potrebné považovať za príjem odporcu v   rozhodnom   období.   Ak   odporca   v   odvolaní   namieta,   že   bol   iba   sprostredkovateľom pôžičky, a že uvedenú sumu požičal od pána L. nie pre seba, ale pre pani B. z exekučného spisu Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 11 Er 86/2008 táto skutočnosť nevyplýva. Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 10. 1. 2007 (č. 1. 29 spisu) vyplýva, že odporca požičal O. B. 100 000 Sk. Z obsahu zmluvy vyplýva, že pri oneskorenom vrátení požičaných finančných prostriedkov, účastníci zmluvy dohodli aj zmluvnú pokutu 100 000 Sk. Tiež bolo zistené, že odporca v roku 2008 sa podieľal na kúpe rodinného domu, ktorého je spoluvlastníkom (1/2). Aj keď odporca tvrdí, že jemu poskytnutý úver na kúpu rodinného domu spláca jeho matka,   starobná   dôchodkyňa,   odvolací   súd   v tejto súvislosti   poukazuje,   že odporca pri čerpaní   úveru   bol   povinný   banke   deklarovať   svoj   príjem,   majetkové   pomery,   ako   aj schopnosť splácať úver, pretože inak by mu banka úver neposkytla. Odporca v konaní tvrdí, že   nemôže   pracovať   zo   zdravotných   dôvodov,   pričom   nepreukázal,   že   by   bol   uznaný práceneschopným,   ani,   že   by   z   dôvodu   nepriaznivého   zdravotného   stavu   bol   uznaný invalidným. So zreteľom na uvedené je možno vyvodiť jediný záver, že odporca je schopný pracovať, dosahovať príjem a riadne si plniť vyživovaciu povinnosť k navrhovateľke. K odvolacej námietke odporcu, že súd nezohľadnil závažný fakt, že navrhovateľke daroval byt v P., k tomu odvolací súd doplnil dokazovanie a zistil, že vychádzajúc z darovacej zmluvy o prevode vlastníctva zo dňa 11. 5. 1998, navrhovateľke darovali byt starí rodičia zo strany matky, pričom odporca spolu s matkou navrhovateľky len zastupovali navrhovateľku ako obdarovanú pri spísaní darovacej zmluvy, ktorá v čase jej uzavretia bola maloletá. Teda ani tvrdenia odporcu o darovaní bytu navrhovateľke preukázané neboli.

Majúc na zreteli predovšetkým zmenu pomerov na strane navrhovateľky odvolací súd dospel   k záveru,   že   je   potrebné   predchádzajúce   rozhodnutie   o výživnom   zmeniť... Vyživovaciu povinnosť odporcu treba zvýšiť. Rešpektujúc však ust. § 62 ods. 1, 2, 4, 5, § 75 ods. 1 Zákona o rodine, ktoré v dôvodoch rozhodnutia odcitoval súd prvého stupňa odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru, že je potrebné túto vyživovaciu povinnosť ustáliť na sumu 70 Eur mesačne. Vyhodnotením všetkých zistení jednotlivo aj v súhrne je odvolací súd toho názoru, že poberanie dávky v hmotnej núdzi odporcom je iba účelové a tento je schopný dosiahnuť príjem a plniť vyživovaciu povinnosť k navrhovateľke zodpovedajúcu jeho schopnostiam, ako aj možnostiam. Odvolací súd je zhodne so záverom súdu prvého stupňa toho názoru, že je v možnostiach a schopnostiach odporcu plniť výživné vo   výške   70   Eur   mesačne,   ktorú   sumu   považuje   odvolací   súd   za   primeranú   súčasným možnostiam a schopnostiam odporcu, veku a potrebám navrhovateľky.

Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o zvýšení výživného a dlžnom výživnom potvrdil ako vecne správny. V tejto súvislosti treba zdôrazniť aj tú skutočnosť, že podané odvolanie sa svojimi dôvodmi vôbec nedotýka výšky vyčísleného dlhu na výživnom. Pri absencii takýchto odvolacích dôvodov nebol odvolací súd oprávnený ani povinný v tomto výroku rozhodnutie súdu prvého stupňa bližšie preskúmavať...“

12.   Sťažovateľ   namieta   voči   rozsudku   krajského   súdu,   že   nezohľadnil   jeho insolventnosť a zdravotný stav. V dôsledku toho sťažovateľ tvrdil, že rozsudky okresného súdu a krajského súdu „... sa javia zjavne nedôvodné, vykazujúce znaky svojvôle súdov pri hodnotení   dôkazov   a   rozhodovaní“. Podľa   názoru   ústavného   súdu   z   odôvodnenia napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   (bod   11)   jasne   vyplýva,   prečo   bolo   potrebné napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť. Dôvody potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa   uvedené   v   rozhodnutí   krajského   súdu   možno   považovať   z   ústavného   hľadiska za dostatočné a relevantné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod znenie a zmysel hmotnoprávnych a procesných právnych noriem aplikovaných v danej veci.

13. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavné neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľom označenými právami.

14.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   dospel   k   záveru,   že z argumentácie   sťažovateľa   a   obsahu   listín   pripojených   k   sťažnosti   nevyplýva   možnosť opačného záveru pri prerokovaní sťažnosti v merite veci. Z uvedeného dôvodu odmietol sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

15. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

16. Ústavný súd v závere poznamenáva, že sťažovateľ má právo podať na okresnom súde podľa § 78 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v znení   neskorších   predpisov   návrh   na   zmenu   rozhodnutia   o výživnom,   ak   sa zmenia pomery.

17.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   v   celom   rozsahu   bolo   už   bez   právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2012