znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 565/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   M.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Milošom Papcunom, Vajanského 5270/1A, Piešťany, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   10   C 156/1993 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Co 181/2006 a sp. zn. 2 Co 334/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra 2014 doručená sťažnosť V. M. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   156/1993   a   postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Co 181/2006 a sp. zn. 2 Co 334/2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že návrhom doručeným 11. októbra 1993 sa právny predchodca sťažovateľky (otec sťažovateľky) v procesnom postavení navrhovateľa domáhal privolenia výpovede z nájmu bytu spojených dvoch jednoizbových bytov v dome na Obchodnej ulici 32 v Bratislave bez bytovej náhrady.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:„Sťažovateľka   sa   v   roku   2014   v   zmysle   zákona   č.   564/2001   Z.   z.   o   verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov obrátila na dr. J. Dubovcovú s podnetom na prijatie   opatrení   a   vykonanie   dohľadu   nad   konaním   vedeným   na   Okresnom   súde Bratislava I sp. zn. 10C/156/1993.

JUDr. J. Dubovcová, verejná ochrankyňa práv listom sp. zn. 3389/2013/VOP zo dňa 10. 07. 2014   adresovaným   predsedovi   Krajskému   súdu   Bratislava   oznámila,   že   ako neodôvodnenú nečinnosť Krajského súdu Bratislava, ako odvolacieho v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/156/1993 hodnotí napríklad:

1. Obdobie od 22. 06. 2006, kedy odvolací súd vytýčil vo veci sp. zn. 2 Co/181/2006 pojednávanie na deň 07. 02. 2007, ktoré však ako bolo uvedené v zápisnici bolo uznesením zo dňa 07. 02. 2007 odročené na neurčito, čo predstavuje obdobie takmer 8. mesiacov. V danom   prípade   išlo   o   odvolanie   odporcu,   podané   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu zo dňa 19. 10. 2005, sp. zn. 10 C/156/1993-192.

2. obdobie   od   18. 10. 2012,   kedy   bolo   odvolaciemu   súdu   doručený   spis na rozhodnutie o odvolaní odporcu, ktoré podal proti rozhodnutiu okresného súdu zo dňa 26. 03. 2012 sp. zn. 10 C/156/1993-383 do 04. septembra 2013, kedy odvolací súd vrátil spis bez rozhodnutia o podanom odvolaní súdu prvého stupňa, čo predstavuje obdobie takmer 11 mesiacov. Vec bola vedená na odvolacom súde pod sp. zn. 2 Co/334/2012. Verejná   ochrankyňa   práv   podľa   §   19   ods.   1   zákona   č.   564/2001   Z.   z.   v   znení neskorších predpisov, požiadala predsedu KS Bratislava, aby prijal také opatrenia, ktoré povedú k tomu, aby v budúcnosti nedochádzalo k nečinnosti, a aby dohliadol na plynulosť odvolacieho konania vedeného pod sp. zn. 2 Co/508/2013.

Od začatia konania (11. 10. 1993) ku dňu podania tejto ústavnej sťažnosti prešlo úctyhodných   20   (dvadsať)   rokov   a   10   (desať)   mesiacov   a   súd   doposiaľ   právoplatne nerozhodol, čo je z ústavného hľadiska neakceptovateľné.

Doposiaľ bolo rozhodnuté trikrát:

1. rozsudkom okresného súdu zo dňa 28/02/1996, sp. zn. 10 C/156/93-47, ktorým súd privolil k výpovedi z nájmu bytu. Na základe podaného odvolania odporcom - súd druhého stupňa   uznesením   zo   dňa   19/09/1996   sp.   zn.   7 Co/236/1996-73,   rozsudok   súdu   prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

2. rozsudkom okresného súdu zo dňa 19/10/2005 sp. zn. 10 C/156/1993-186, ktorým súd privolil k výpovedi z nájmu bytu. Na základe podaného odvolania odporcom, ktoré bolo   vedené   na   súde   odvolacom   pod   sp.   zn.   2 Co/181/2006   bol   rozsudok   súdu   prvého stupňa zrušený uznesením dňa 30. 03. 2007 a vrátený na ďalšie konanie.

3. rozsudkom okresného súdu zo dňa 26. 03. 2012 sp. zn. 10 C/156/1993-186, ktorým súd privolil k výpovedi z nájmu bytu. Na základe podaného odvolania odporcom, ktoré bolo vedené na súde odvolacom pod sp. zn. 2 Co/334/2012-428 bol spis súdu prvého stupňa vrátený   (doručený   dňa   13. 09. 2013)   bez   rozhodnutia   o   odvolaní   odporcu   ako   vec predčasne predložená.

Predmetom sporu (povahou veci) je spor, ktorý vyplýva z vlastníckeho vzťahu k bytu resp.   nájomného   pomeru   k   bytu,   ktorý   patrí   do   právomoci   prejednať   a   rozhodnúť všeobecnému súdu v zmysle § 7 ods. 1 v spojení s ust. § 9 ods. 1 O. s. p.. Ide o vec, ktorá patrí   po   právnej   stránke   k   štandardnej   agende   všeobecných   súdov   a   existuje   k   nej stabilizovaná judikatúra všeobecných súdov....

Sťažovateľka   považuje   za   dôvod   prieťahov   v   konaní   zo   strany   okresného   súdu opakujúce   sa   viacnásobné   odročovanie,   pričom   dokazovanie   neprinieslo   –   neobjasnilo skutkový stav veci, ďalej v tolerovaní správania sa odporcu. V období od 17. 10. 1997 do 27. 04. 2001 sa nevykonalo ani jedno pojednávanie na súde I. stupňa.“

Sťažovateľka   poukazuje   na   chronológiu   jednotlivých   úkonov   v   konaní   vedenom na okresnom   súde   pod   sp.   zn.   10   C   156/1993   od   11.   októbra   1993   do   3.   apríla   2014 a navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„1. Okresný súd Bratislava I. v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/156/1993 a Krajský súd   Bratislava   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2 Co/181/2006,   2 Co/334/2012   porušili základné právo V. M., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10 C/156/1993 a Krajskému súdu Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co/508/2013 sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. V. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume predstavujúcej 20 000,00 €, z ktorej sumy je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť sumu 10 000,00 € a Krajský súd Bratislava   je   povinný   vyplatiť   sumu   10   000,00   €   všetko   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   V.   M.   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   284,08   €   ktorú   je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. Miloša Papcuna, advokáta... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľka špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom   z hľadiska   požiadavky   na poskytnutie   ústavnej   ochrany. Vzhľadom   na to   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označila   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí to predovšetkým   v situácii,   keď   je   sťažovateľka   zastúpená   zvoleným   advokátom (m. m II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Predmetom konania ústavného súdu bolo teda preskúmanie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 156/1993 a postupom krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Co 181/2006 a sp. zn. 2 Co 334/2012 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

1. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 156/1993

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou (II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, IV. ÚS 61/03, II. ÚS 298/06,   II.   ÚS   250/09)   poskytuje   ochranu   základnému   právu   na   konanie   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde   uplatnená   v   čase,   keď   k   namietanému   porušeniu   označeného   práva   došlo   alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   doručených   ústavnému   súdu   vyplynulo,   že v konaní vedenom   pod   sp. zn.   10   C   156/1993   okresný   súd   ostatným   rozsudkom   č.   k. 10 C 156/1993-186 z 26. marca 2012 privolil k výpovedi z nájmu bytu č. 2 nachádzajúceho sa v dome na Obchodnej ulici 33 v Bratislave. Na základe podaného odvolania zo strany odporcu bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní (išlo o konanie vedené   pod   sp. zn.   2 Co   334/2012),   avšak   krajský   súd   vec   vrátil   okresnému   súdu   ako predčasne   predloženú,   keďže   okresný   súd   pri   rozhodovaní   vo   veci   samej   opomenul rozhodnúť   i o trovách   štátu.   Okresný   súd   po   vrátení   spisu   24.   septembra   2013   vydal dopĺňací rozsudok č. k. 10 C 156/1993-431 a spis opätovne 6. novembra 2013 predložil krajskému súdu na rozhodnutie o podanom odvolaní. Dňa 14. novembra 2013 bol však spis opakovane vrátený okresnému súdu z dôvodu, že na dopĺňacom rozsudku nebol uvedený štátny znak Slovenskej republiky podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov. Na uvedený pokyn   odvolacieho   súdu   okresný   súd   v   dopĺňacom   rozsudku   opravil   rozsudok   č.   k. 10 C 156/1993-431   o   vyobrazenie   štátneho   znaku   a   tento   zákonným   spôsobom   doručil účastníkom konania. Následne spis opätovne predložil odvolaciemu súdu 3. apríla 2014 na rozhodnutie o podanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. 10 C 156/1993-383 z 26. marca 2012, ktoré podal odporca. Konanie je toho času na krajskom súde vedené pod sp. zn. 2 Co 508/2013.

Podľa   zistení   ústavného   súdu   konanie   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 10 C 156/1993 zatiaľ nie je právoplatne skončené, keďže spis sa toho času (od 3. apríla 2014) nachádza na krajskom súde v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 508/2013 z dôvodu rozhodovania o podanom odvolaní.

Z uvedeného je zrejmé, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu na prieťahy v konaní postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 156/1993, ktorá bola ústavnému súdu doručená 8. septembra 2014, sťažovateľka musela mať vedomosť, že okresný   súd   už   v   jej   právnej   veci   meritórne   rozhodol   a   nemohol   už   žiadnym   ústavne relevantným   spôsobom   ovplyvňovať   plynulosť   priebehu   namietaného   konania   vo   veci samej, respektíve ani v ňom spôsobovať prieťahy (od 3. apríla 2014 sa totiž spis nachádza na krajskom súde).

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr.   II.   ÚS   1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený   názor vychádza zo skutočnosti,   že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Preto, ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom v konaní nemôže dochádzať, je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   (II.   ÚS   184/06),   a   preto   už   k   namietanému   porušovaniu   práva nečinnosťou tohto orgánu nemôže dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Tento   skutkový   stav   bol   so   zreteľom   na obsah sťažnosti,   ako aj s prihliadnutím na zmysel   a   účel   ustanovenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov základom pre záver ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľky v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Co 181/2006 a sp. zn. 2 Co 334/2012

Sťažovateľka   v   petite   sťažnosti   uvádza,   že „...   Krajský   súd   Bratislava   v   konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co/181/2006, 2 Co/334/2012 porušili základné právo... aby sa jej vec prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   zaručené   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky“.

Z   citovanej   časti   petitu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   žiada   ústavný   súd o preskúmanie postupu krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Co 181/2006 a sp. zn. 2 Co 334/2012.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   však   ústavný   súd   považuje   za   preukázané,   že   obe namietané   konania   krajského   súdu   skončili   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu. Konanie vedené odvolacím súdom pod sp. zn. 2 Co 181/2006 skončilo vydaním rozsudku č. k. 2 Co 181/2006-207 z 30. marca 2007, ktorým krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a konanie vedené na krajskom súd pod sp. zn. 2 Co 334/2012 skončilo 4. septembra 2013 vrátením veci okresnému súdu ako predčasne predloženej bez rozhodnutia o odvolaní odporcu.

Podľa už uvedenej judikatúry ústavného súdu sa ochrana základnému právu podľa čl. 48   ods.   2   ústavy   poskytuje   v   konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v   čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k porušovaniu označeného základného práva postupom krajského súdu v namietaných konaniach, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V čase podania sťažnosti už krajský súd nedisponoval právomocou vo veci konať, pretože   táto   bola   vydaním   rozsudku   (v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Co   181/2006) a vrátením veci do prvostupňového konania (v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 334/2012) prenesená na okresný súd.

Krajský súd teda v danej etape konania už nemôže ovplyvniť jeho priebeh a ani porušiť základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Prijatím druhostupňového rozhodnutia a vrátením veci okresnému súdu vykonal   krajský   súd   všetky   relevantné   úkony   smerujúce   k   nastoleniu   právnej   istoty sťažovateľky a svoju úlohu v tomto smere splnil.

Možnosť domáhať sa ochrany označeného základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy podaním sťažnosti ústavnému súdu vo vzťahu k postupu krajského súdu bola pre sťažovateľku   časovo   ohraničená   obdobím,   počas   ktorého   prebiehalo   v   jej   veci druhostupňové konanie.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavne neopodstatnenú   vtedy,   ak   preskúmanie   namietaného   postupu,   resp.   rozhodnutia   orgánu verejnej moci v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po predbežnom prerokovaní odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   i   v   tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenú.

Po   odmietnutí sťažnosti   ako celku   bolo preto už bez právneho dôvodu   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

V nadväznosti na nové konanie vedené na krajskom súde od 3. apríla 2014 pod sp. zn.   2   Co   508/2013   ústavný   súd   konštatuje,   že   toto   nebolo   predmetom   prieskumu ústavného súdu z hľadiska porušenia základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   z   dôvodu   nesprávne formulovaného petitu podanej ústavnej sťažnosti. Sťažovateľka totiž žiadala, aby ústavný súd   nálezom   prikázal „...   Krajskému   súdu   Bratislava   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Co/508/2013...   konať   bez   zbytočných   prieťahov“ bez   toho,   aby   žiadala   zo   strany ústavného súdu vysloviť v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 2 Co 508/2013 porušenie ňou označeného práva zo strany krajského súdu.

Oprávnenie ústavného súdu v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde pritom prichádza do úvahy len v prípade, ak ústavný súd sťažnosti v zmysle petitu vyhovie a v náleze vysloví porušenie základného práva alebo slobody postupom podľa § 56 ods. 1 citovaného zákona.

V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovatelia sú v rámci konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde zastúpení advokátom, pričom práve povinné právne zastúpenie je garantom toho, aby ústavná sťažnosť spĺňala všetky   zákonné   náležitosti   vrátane   presne,   jasne   a   zrozumiteľne   formulovaného   petitu. Advokát   je   osobou   povinnou   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky   (a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta)   a   tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Ústavný súd v závere poznamenáva, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veci v prípade zotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu, ako i krajského súdu v nej dochádza k zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014