znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 564/2015-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 26 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo 57/2014 zo 7. septembra 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 24. novembra 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 26 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžo 57/2014 zo 7. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v právnom postavení žalobcu v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Sžo 57/2014 bol účastníkom odvolacieho konania proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 123/2012-51 z 10. apríla 2014. S poukazom   na   skutkové   okolnosti   veci   sťažovateľ   pomerne   chaotickým a nezrozumiteľným podaním plným urážok a vulgarizmov znevažujúcich osobu a prácu tak viacerých ústavných činiteľov, ako i príslušníkov obvodného oddelenia Policajného zboru a príslušníkov   rodiny ⬛⬛⬛⬛ dáva   do   rozporu   závery   napadnutého   rozhodnutia najvyššieho   súdu   a namieta   porušenie   svojich   práv   zaručených   ústavou   aj dohovorom (bod 1).

3. Sťažovateľ sa následne s ohľadom na uvedené v petite podanej sťažnosti domáha vyslovenia porušenia jeho základných práv podľa čl. 26 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pričom   zároveň   žiada   zrušenie   napadnutého   rozhodnutia najvyššieho súdu a priznanie odškodnenia vo výške 5 800 eur zo strany ⬛⬛⬛⬛. Zároveň   sa   domáha,   aby „...   JUDr.   Gabriela   Gerdová   prokurátorka   NSSR   niesla trestnoprávnu zodpovednosť za nesprávne právne rozhodnutie vo veci.“.

II.

4. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta   porušenie   svojich   práv   zaručených   ústavou a dohovorom napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu.

8.   Podľa   § 20   ods. 1   a 2   zákona   o ústavnom   súde   návrh   na   začatie   konania   sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne   proti   komu   návrh   smeruje,   akého   rozhodnutia   sa   navrhovateľ   domáha, odôvodnenie   návrhu   a   navrhované   dôkazy. Návrh   musí   podpísať   sťažovateľ   alebo   jeho právny   zástupca.   K   návrhu   na   začatie   konania   sa   musí   priložiť   splnomocnenie   na zastupovanie   navrhovateľa   advokátom   s   výslovným   uvedením,   že   sa   udeľuje   na zastupovanie pred ústavným súdom, ak tento zákon neustanovuje inak.

9. V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že v konaní pred ústavným súdom bol sťažovateľ   viackrát   poučený   o náležitostiach   podaní   adresovaných   ústavnému   súdu predpísaných zákonom o ústavnom súde (najmä o povinnosti byť zastúpený advokátom vyplývajúcej z ustanovenia § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, čo sťažovateľ v danej veci nesplnil) a tiež bol opakovane upozornený (napr. sp. zn. Rvp 10104/2013) aj na to, že v zmysle zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona   č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 327/2005 Z. z.“) vytvorila Slovenská republika nový inštitucionálny a funkčný systém slúžiaci na sprístupnenie právnej pomoci osobám v hmotnej núdzi prostredníctvom Centra právnej pomoci, ktorým rozšíril zákonodarca pôsobnosť centra aj na väčšinu konaní pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy.

10.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné   znovu   vyzvať sťažovateľa na odstránenie zisteného nedostatku a upozorňovať ho na možnosť priznania právnej pomoci centrom (sťažovateľ podal na ústavnom súde celkovo už 11 návrhov, resp. sťažností,   ktoré   skončili   ich   odložením   v zmysle   dikcie   ustanovenia   §   23a   zákona o ústavnom súde a v rámci ktorých bol opakovane kvalifikovaným spôsobom oboznámený o zákonných náležitostiach návrhov podávaných ústavnému súdu).

11. Tieto skutočnosti viedli ústavný súd k tomu, že sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže ustanovenie § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde neumožňuje upustiť v konaní pred ústavným   súdom   od   splnenia   procesnej   podmienky   povinného   právneho   zastúpenia advokátom (obdobne napr. I. ÚS 164/2014).

V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že práve povinné právne zastúpenie je garantom toho, aby ústavná sťažnosť spĺňala všetky zákonné náležitosti vrátane presne, jasne a zrozumiteľne formulovaného petitu. Advokát je osobou povinnou pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky (a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta) a tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

12. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

13.   Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   ak   Občiansky   súdny poriadok   vylučuje   u   bagateľných   vecí   prieskum   rozhodnutí   vydaných   druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu (tak ako   to   je   i v prípade   posudzovanej   sťažnosti   sťažovateľa,   predmetom   ktorej   je   spor o uloženie pokuty vo výške 30 eur), poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv   alebo   slobôd   v   mimoriadne   závažnom   rozsahu   [intenzite   (IV.   ÚS   414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)].

Vo veci sťažovateľa o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu celkom zjavne   nejde.   Vychádzajúc   zo   skutočnosti,   že   sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáha ústavnej ochrany v spore o sumu, ktorá je zjavne bagateľná, bol by daný dôvod i na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

14.   V   závere   ústavný   súd   rovnako   zdôrazňuje,   že   sťažnosť   sťažovateľa   obsahuje urážlivé a dehonestujúce výroky, ako aj neopodstatnené obvinenia adresované nielen voči viacerým ústavným činiteľom, ale i voči príslušníkom obvodného oddelenia Policajného zboru   a   rodine ⬛⬛⬛⬛.   Predmetné   výroky   a   vyjadrenia   sťažovateľa   okrem   iného neprimeraným   spôsobom   obviňujú   tieto   osoby   v tom-ktorom   prípade   najmä z nespravodlivého rozhodovania vo vzťahu k osobe sťažovateľa a naznačujú ich zaujatosť.Vo vzťahu k predmetnému správaniu účastníka ústavný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý už vyslovil, že „V zásade smie byť sťažnosť odmietnutá ako neprijateľná podľa čl. 35 ods. 3 dohovoru, pokiaľ bola vedome založená na nepravdivých faktoch, a rovnako ak používa útočný, resp. hrubo urážlivý jazyk“ (Řehák v. Česká republika, No. 67208/01, rozhodnutie z 18. 5. 2004).

Ústavný súd je preto s ohľadom na zmienené toho názoru, že sťažovateľ výrokmi obsiahnutými v podanej sťažnosti prekročil hranicu normálnej kritiky a hrubými urážkami konal v rozpore s princípom zachovávania úcty k právam iných, ktorý má byť v rámci občianskoprávneho   konania   v   súlade   s   §   1   a   §   2   Občianskeho   súdneho   poriadku rešpektovaný všetkými účastníkmi konania a z ktorého vyplýva i požiadavka, aby účastníci konania   rešpektovali   ľudskú   dôstojnosť,   občiansku   česť   i osobnosť   ďalších   účastníkov konania,   ale   i   samotného   vo   veci   konajúceho   súdu   tak   vo   svojich   písomných,   ako i verbálnych prejavoch. Správanie sťažovateľa je teda podľa názoru ústavného súdu možné označiť za zneužitie práva na podanie sťažnosti a je v rozpore s účelom takéhoto práva.Na záver možno preto uviesť, že súčasťou zákonom predpísaných náležitostí návrhu na začatie konania na ústavnom súde je i primeraná slušnosť vo vyjadrovaní. Z dôvodu hrubo   neslušného   a   urážlivého   obsahu   návrhu   sťažovateľa   preto   ústavný   súd   mohol predmetnú sťažnosť odmietnuť pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí i z tohto dôvodu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2015