znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 564/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 15493/2013 – sp. zn. Rvp 15534/2013, zastúpenej advokátom JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 NcC 177/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 170/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 164/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 161/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 169/2013 z 19. marca   2013,   sp. zn.   5   NcC   166/2013   z   19.   marca   2013,   sp.   zn.   5   NcC   173/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 172/2013 z 19. marca 2013, sp. zn. 5 NcC 167/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 183/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 9 NcC 175/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 9 NcC 182/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 9 NcC 167/2013 z 12. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 178/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 176/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 184/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 7 NcC 167/2013 zo 14. februára   2013,   sp. zn.   5   NcC   165/2013   zo   7.   marca   2013,   sp.   zn.   6   NcC   164/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 7 NcC 207/2013 z 18. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 220/2013 z 19. februára 2013, sp. zn. 7 NcC 212/2013 z 21. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 210/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 9 NcC 209/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 7 NcC 205/2013 z 18. februára 2013, sp. zn. 6 NcC 173/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 171/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 9 NcC 219/2013 z 19. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 168/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 7 NcC 201/2013 z 18. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 204/2013 zo 7. marca   2013,   sp. zn.   5   NcC   201/2013   zo 7. marca   2013,   sp.   zn.   6   NcC   222/2013   z 21. februára 2013, sp. zn. 6 NcC 220/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 7 NcC 211/2013 z 18. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 213/2013 z 19. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 169/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 174/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 7 NcC 198/2013 z 21. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 200/2013 z 19. februára 2013, sp. zn. 7 NcC 197/2013 z 18. februára 2013 a sp. zn. 7 NcC 196/2013 z 21. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 15493/2013 – sp. zn. Rvp 15534/2013 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 15493/2013.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o., o d m i e t a   pre   nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 9. mája 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl. 48   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   9   NcC   177/2013   zo   14.   februára   2013, sp. zn. 5 NcC 170/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 164/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 161/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 169/2013 z 19. marca 2013, sp. zn. 5 NcC 166/2013 z 19. marca 2013, sp. zn. 5 NcC 173/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 172/2013 z 19. marca 2013, sp. zn. 5 NcC 167/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 183/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 9 NcC 175/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 9 NcC 182/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 9 NcC 167/2013 z 12. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 178/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 176/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 184/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 7 NcC 167/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 165/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 6 NcC 164/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 7 NcC 207/2013 z 18. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 220/2013 z 19. februára 2013, sp. zn. 7 NcC 212/2013 z 21. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 210/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 9 NcC 209/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 7 NcC 205/2013 z 18. februára 2013, sp. zn. 6 NcC 173/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 171/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 9 NcC 219/2013 z 19. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 168/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 7 NcC 201/2013 z 18. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 204/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 5 NcC 201/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 6 NcC 222/2013 z 21. februára 2013, sp. zn. 6 NcC 220/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 7 NcC 211/2013 z 18. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 213/2013 z 19. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 169/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 174/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 7 NcC 198/2013 z 21. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 200/2013 z 19. februára 2013, sp. zn. 7 NcC 197/2013 z 18. februára 2013 a sp. zn. 7 NcC 196/2013 z 21. februára 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia“) a im predchádzajúcim postupom.

II.A

2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

3.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.B

K spoločnému prerokovaniu vecí

4. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

5. S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia a z   tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   týchto   sťažností   a   taktiež prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.C

6.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   predmetu   sťažností   vedených   pod   sp.   zn. Rvp 15493/2013 – sp. zn. Rvp 15534/2013 týkajúcich sa napadnutých rozhodnutí krajského súdu a v kontexte svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala   právne   závery   všeobecných   súdov   rozhodujúcich   o námietkach   zaujatosti vznesených sťažovateľkou v prvostupňových konaniach vedených pred okresnými súdmi, v ktorých si uplatnila svoje žalobné nároky podľa zákona č. 514/2003 Z. z o zodpovednosti za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov.

7. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody   odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch, a ustálený   právny   názor   ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v závislosti od predmetu   napadnutých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   (bod   1)   a   ňou   použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutí (napr. sp.   zn. I. ÚS   92/2013 z 13. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 293/2013 z 29. mája 2013, sp. zn. ÚS 311/2013 z 29. mája 2013,   I. ÚS 355/2013   z 5.   júna   2013...),   ktoré   skončili   odmietnutím   rovnakých,   resp. podobných   sťažností   sťažovateľky   z dôvodov   tam   uvedených.   Ústavný   súd   v takýchto a obdobných   prípadoch   nemá   dôvod   meniť   svoje   už   ustálené   právne   názory,   a preto v podrobnostiach   odkazuje   na   už   citované   svoje   skoršie   rozhodnutia,   v dôsledku   čoho pristúpil k odmietnutiu týchto sťažností pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8.   Ústavný   súd   zároveň   zvýrazňuje,   že   nemohol   prehliadnuť   predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb v konaní pred všeobecnými   (exekučnými)   súdmi   v kontexte   s   už   právoplatnými   rozhodnutiami   súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj   otázka,   aký   význam   a efektivitu   má   pre   sťažovateľku   tento   postup,   keďže   aj   podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   javí   z materiálneho   hľadiska   v obdobných   prípadoch   ako neefektívny.

9. V závere ústavný súd poznamenáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že nebudú   v konaní   pred   ústavným   súdom   vzhľadom   na   rovnaký   spôsob   ich   vybavenia v predošlom   období   úspešné,   a ktorých   spracovanie   z hľadiska   časového   a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013