znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 564/2012-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. mája 2013 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Marianny Mochnáčovej o sťažnosti Ing. M. Ch., P., zastúpeného advokátkou JUDr. L. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 16 CoD/66/2011 z 29. júna 2012 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Ing.   M.   Ch.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoD/66/2011 a jeho uznesením z 29. júna 2012 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 16 CoD/66/2011 z 29. júna 2012 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. M. Ch. trovy právneho zastúpenia v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet jeho právnej zástupkyne, advokátky JUDr. L. K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti Ing. M.Ch. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 564/2012-25   z   28.   novembra   2012   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   3   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. M. Ch. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoD/66/2011 a jeho uznesením z 29. júna 2012.

2. Sťažovateľ je spolu so svojím bratom V. Ch. dedičom po poručiteľovi Ing. L. Ch., otcovi oboch dedičov. Okresný súd Pezinok (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 14 D 130/2010-76 z 25. mája 2011 určil čistú hodnotu majetku poručiteľa, potvrdil vecný rozsah dedičstva, určil dedičov a ich podiel na dedičstve a tiež vyporiadal dedičstvo medzi nimi. O odvolaní   sťažovateľa   zo   14.   júla   2011   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   16 CoD/66/2011 z 29. júna 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 14. augusta 2012.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že

a) „... v konaní pred súdom prvého stupňa a následne aj v odvolacom konaní navrhol započítanie darov, ktoré poručiteľ poskytol druhému dedičovi – V. Ch. počas života, na dedičský podiel V. Ch., podľa ust. § 484 Občianskeho zákonníka.

Prvostupňový   ani   odvolací   súd   sa   však   otázkou   započítania   podľa   ust. §   484 Občianskeho   zákonníka   vôbec   nezaoberali   a   nepostupovali   v   súlade   s   ust. §   484 Občianskeho   zákonníka,   čím   porušili   právo   Sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie a právo na súdnu ochranu. Sťažovateľ bol rozhodnutím súdu ukrátený o právo nadobúdať majetok v súlade so zákonom, keď napriek nespornému darovaniu zo strany poručiteľa v prospech   druhého   dediča   V.   Ch.,   súd   tieto   dary   do   jeho   podielu   nezapočítal a Sťažovateľovi priznal menej, ako mu prináleží zo zákona.“

b) „Odvolací   súd   doplnil   dokazovanie   pripojením   spisu   dedičského   konania po nebohej matke účastníkov konania K. Ch..., zomrelej..., vedené na Okresnom súde... pod sp. zn. 13 D/236/2010 (vec prejednávaná tým istým súdnym komisárom), ktoré ešte nie je právoplatne   skončené.   V   tomto   konaní   podal   Sťažovateľ   obdobné   odvolanie   ako   aj   v predmetnom dedičskom konaní po otcovi (obe dedičské konania prejednával ten istý súdny komisár), pričom odvolací súd uznesením zo dňa 30. 11. 2011, sp. zn. 13 CoD/36/2011, napadnuté uznesenie prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“.

c)   Sťažovateľ   v súvislosti   s tým   zdôraznil,   že „V   dedičskom   konaní   napadnutom touto   sťažnosťou   sa   odvolací   súd   odchýlil   od právneho   názoru uvedeného   v rozhodnutí zo dňa 30. 11. 2011, sp. zn. 13 CoD/36/2011, a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.“.

4. Sťažovateľ krajskému súdu vytýka, že ako odvolací súd „... nedostatočne zistil skutkový stav   veci,   keď   dôkazy   predložené   Sťažovateľom   v   odvolacom   konaní   vyhodnotil v neprospech Sťažovateľa a to len z toho dôvodu, že ich Sťažovateľ preukázateľne predložil až v odvolacom konaní. Odvolací súd sa bez ďalšieho doplnenia dokazovania stotožnil s vyjadrením druhého dediča V. Ch., ktorý svoje tvrdenie ničím nepreukázal... Skutočnosti namietané   sťažovateľom   posudzoval   len   povrchne   a   predloženým   dôkazom   nevenoval náležitú pozornosť.“.

5. Zo   skutočností   uvedených   v bodoch   3   a 4   je   možné   súhrnne   konštatovať, že sťažovateľ   v   sťažnosti   napáda   postup v jeho dedičskej   veci   konajúcich   všeobecných súdov,   najmä   skutočnosť,   že   sa   nezaoberali „otázkou   započítania   podľa   ust.   §   484 Občianskeho   zákonníka...   keď   napriek   nespornému   darovaniu   zo   strany   poručiteľa v prospech druhého dediča... tieto dary do jeho podielu nezapočítali“. Krajskému súdu vyčíta najmä, že „v konaní napadnutom touto sťažnosťou sa však... odchýlil od právneho názoru uvedeného v rozhodnutí... sp. zn. 13 CoD/36/2011 (týkajúceho sa analogickej veci, pozn.)...   pričom   dôvod   odchýlenia...   nie   je   v   odôvodnení   odvolacieho   rozhodnutia uvedený.“.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že

„i) Základné právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základné   právo   Sťažovateľa   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   SR Uznesením Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   29.   06.   2012,   v   konaní   vedenom pod sp. zn.: 16 CoD/66/2011, porušené bolo.

ii) Ústavný   súd   Uznesenie   Krajského   súdu...   zo   dňa   29. 06. 2012, sp. zn.: 16 CoD/66/2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

iii) Ústavný súd priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 323,50 €, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet advokátke JUDr. L. K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“.

7. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: za krajský súd jeho predseda listom č. Spr. 3661/12 z 9. januára 2013 a právna zástupkyňa sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu   krajského   súdu   listom   zo   7.   februára 2013.

7.1 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol: «... Sťažovateľ dôvodil, že od samého začiatku dedičského konania žiadal započítať do   dedičského   podielu   jeho   brata   všetko,   čo   dostal   od   poručiteľa   bezplatne   podľa ustanovenia § 484 Občianskeho zákonníka, že mu nebolo dané zákonné poučenie. Z obsahu spisu to   však nevyplýva   napriek tomu,   že so súdom,   aj v   obsadení súdnym komisárom (stanovenie § 38 O. s. p.) riadne komunikoval (č. l. 41, 72 spisu). Osobitne z č. l. 72 spisu (zápisnica o prejednaní dedičstva dňa 14. 04. 2011) vyplýva, že súdny komisár dal obom dedičom zákonné poučenie podľa ustanovenia § 463 až § 467, § 469, § 484 Občianskeho zákonníka,   že   dedičia   „vyhlásili,   že   dedičstvo   neodmietajú,   sú   spôsobilí   dediť a že započítanie na dedičský podiel neprichádza do úvahy.“ Ku všeobecnej a čistej hodnote dedičstva, ku spôsobu vyporiadania dedičstva, tiež osobitne ohľadne poľnohospodárskej pôdy, dedičia nemali žiadne námietky; sťažovateľ tiež nedôvodil, žeby poručiteľ vlastnil aj iný majetok, ako bol uvedený v súpise majetku, nemal návrhy na doplnenie dokazovania. Následne   na   to   súd   prvého   stupňa   rozhodol   napadnutým   uznesením.   Sťažovateľ až v odvolaní proti nemu namietal, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne zistil skutkový stav veci, neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich   skutočností,   Súd   prvého   stupňa   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov k nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní uvádzal len to, čo druhý dedič získal od poručiteľa za života poručiteľa, tiež od jeho manželky, nad rámec obvyklého darovania, čo   aj   preukázal   fotokópiami   listín   (č. l.   92   a nasl.   spisu);   ale   už   netvrdil,   a   teda   ani nepreukázal, či sám sťažovateľ získal, a čo konkrétne získal, bezplatne od poručiteľa... Z   toho   všetkého   vyplýva,   že   nebol   daný   postup   súdu   podľa   ustanovenia   § 484 Občianskeho zákonníka. Nebolo preukázané, žeby brat sťažovateľa V. Ch. od poručiteľa získal   niečo   bezodplatne,   čo   by   presiahlo   rámec   obvyklého   darovania,   žeby   bol   sám sťažovateľ v tomto smere poručiteľom znevýhodnený...

Právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   nebolo   porušené,   nebolo   mu odopreté právo na súdnu ochranu, ale ani právo vlastniť majetok...

Mám   za   to,   že   uznesenie   odvolacieho   súdu   spĺňa   všetky   náležitosti   vyplývajúce z ustanovenia § 167 ods. 2, § 157 O. s. p.; v podrobnostiach odkazujem na dané uznesenie odvolacieho súdu. Nie je arbitrárne, z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je plne akceptovateľné, nesignalizuje možnosť porušenia procesných práv sťažovateľa... Za jednoznačne nenáležité odvolací súd považuje tvrdenie sťažovateľa, že rozhodnutie odvolacieho súdu je arbitrárne, že bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie, súdnu ochranu a právo vlastniť majetok.

Súd vec prejednal nezávisle, nestranne, právu sťažovateľa bola poskytnutá ochrana v medziach zákonov. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo stany odvolacieho súdu bola   v   súlade   s   účelom   základného   práva   účastníkov,   teda   aj   sťažovateľa,   na   súdnu ochranu.

Odvolací súd považuje za nenáležitú aj ďalšiu námietku sťažovateľa spočívajúcu v tom, že sa odchýlil od právneho názoru odvolacieho súdu, vysloveného vo veci vedenej pod sp. zn. 13 CoD 36/2011 (o prejednanie dedičstva po manželke poručiteľa a matke účastníkov konania: K. Ch., rodená B., narodená..., zomrela dňa...; vedená na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 13 D 236/2010). Ide o samostatné súdne konanie, ktoré v čase rozhodovania súdu v sťažnosťou namietanej veci nebolo právoplatne skončené.

Sťažnosť sťažovateľa je preto neopodstatnená... Na základe týchto skutočností, Vám súčasne oznamujem, že Krajský súd... netrvá na ústnom prerokovaní veci pred ÚS SR.»

7.2 K vyjadreniu predsedu krajského súdu predložila právna zástupkyňa sťažovateľa toto stanovisko:

«Sťažovateľ...   v   odvolaní   voči   rozhodnutiu   Prvostupňového   súdu   namietal, že bol nesprávne poučený a na preukázanie skutočnosti, že v danom prípade započítanie na dedičský   podiel   v   zmysle   ust.   §   484   Občianskeho   zákonníka   prichádza   do   úvahy, predložil dostatok listinných dôkazov. Navyše, medzi Sťažovateľom a druhým dedičom V. Ch. ani nie je sporné, že poručiteľ poskytol V. Ch. viaceré hodnotné dary. Túto skutočnosť V. Ch. potvrdzuje vo vyjadrení k odvolaniu...

Odvolací súd, rovnako ako v konaní o odvolaní Sťažovateľa, sp. zn. 16 CoD/66/2011, tak aj vo svojom vyjadrení k sťažnosti, ignoruje Sťažovateľom predložené listinné dôkazy preukazujúce   darovanie   viacerých   finančných   čiastok   a   práv,   ktoré   mali   počas   života darovať V. Ch. rodičia, teda aj poručiteľ...

Odvolací súd konštatuje, že nebol daný postup súdu podľa ust. § 484 Občianskeho zákonníka... Týmto rozhodnutím Odvolací súd zmenšil majetok Sťažovateľa a znevýhodnil ho oproti druhému dedičovi.

Odvolací   súd   namiesto   toho,   aby   vrátil   vec   prvostupňovému   konaniu   na   ďalšie konanie a doplnenie dokazovania o podstatné skutočnosti a teda riadne zistenie skutkového stavu, na základe ktorého by mohol súd kvalifikovane rozhodnúť, konštatuje, že nebol daný postup súdu podľa ust. § 484 Občianskeho zákonníka...

Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   rozhodnutie   Odvolacieho   súdu   bolo   arbitrárne, a to i napriek tomu, že Odvolací súd ho považuje za akceptovateľné z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a je toho názoru, že nesignalizuje možnosť porušenia procesných práv Sťažovateľa...

Odvolací súd sa v rozhodnutí napadnutom sťažnosťou s argumentmi Sťažovateľa majúcimi pre vec podstatný význam vôbec nevysporiadal...

Sťažovateľ   považuje   za   nedostatočné   a   nesprávne   vyjadrenie   Odvolacieho   súdu k námietke Sťažovateľa, že rozhodnutím Odvolacieho súdu bol porušený princíp právnej istoty,   ktorého neopomenuteľným   komponentom je   predvídateľnosť   práva.   Odvolací súd k uvedenému   iba   konštatuje,   že   konanie   sp.   zn.   13 CoD 36/2011   (na   ktoré   Sťažovateľ poukazoval   v   sťažnosti)   je   samostatné   súdne   konanie,   ktoré   v   čase   rozhodovania Odvolacieho súdu nebolo právoplatne skončené. Rozhodnutie, na ktoré Sťažovateľ v tejto súvislosti   poukazoval   –   konkrétne   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave,   sp.   zn. 13 CoD/36/2011, bolo vydané dňa 30. 11. 2011 a nebolo voči nemu prípustné odvolanie... Rozhodnutie   Odvolacieho   súdu   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave, č. k.: 16 CoD/66/2011-160, bolo vydané dna 29. 06. 2012, teda v čase, kedy už rozhodnutie, na ktoré poukazoval Sťažovateľ bolo právoplatné. Odvolací súd teda bol povinný odôvodniť odchýlenie sa od právneho názoru, ktorý Krajský súd v Bratislave zaujal v obdobnej veci (sp.   zn.   13 CoD/36/2011).   Ak   tak   neurobil,   porušil   princíp   právnej   istoty   a   princíp predvídateľnosti práva...

Na záver Sťažovateľ oznamuje Ústavnému súdu SR, že súhlasí s tým, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania v tejto veci.»

8. Ústavný súd v danej veci upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich oznámeniami a vyhodnotení   svojich   zistení   dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

9. Nahliadnutím   do   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   14 D 130/2010 Dnot 268/2010   ústavný   súd   k meritu   posudzovanej   veci   zistil   tieto   právne   relevantné skutočnosti:

– podľa zápisnice zo 14. apríla 2011 číslo listu súdneho spisu (ďalej len „č. l.“) 72 – „Prítomní dedičia po poučení podľa § 463 až 467, § 469 a § 484 Občianskeho zákonníka vyhlásili, že dedičstvo neodmietajú, sú spôsobilí dediť a že započítanie na dedičský podiel neprichádza do úvahy.“,

– č. l. 92 a nasl. odvolanie sťažovateľa zo 14. júla 2011 proti uzneseniu okresného súdu   sp.   zn.   14   D 130/2010   z 25.   mája 2011   (o   určení   čistej   hodnoty   dedičstva   a jeho vyporiadaní medzi dedičmi), v ktorom sa sťažovateľ opätovne dožadoval „do dedičského podielu dediča V. Ch. započítať“ dary, ktoré dostal za života ich rodičov, a v súvislosti s tým v odvolaní uviedol námietky (návrhy) na vykonanie dokazovania,

– č.   l.   110   a nasl.   –   vyjadrenie   druhého   dediča   (V.   Ch.)   z 11.   augusta   2011 k odvolaniu sťažovateľa – v ktorom namietal hodnovernosť tvrdení sťažovateľa, uvádzal konkrétne príklady podporujúce jeho tvrdenia a uviedol príkladmo, čo on a aj sťažovateľ za života od rodičov dostali...,

– č. l. 132 a nasl. – vyjadrenie sťažovateľa z 27. decembra 2011 „... k vyjadreniu druhého   dediča k Odvolaniu...“,   v ktorom   v podstate   vyvracal   tvrdenia   svojho   brata o rozsahu   profitov,   ktoré   obaja   dostali   za   života   poručiteľov.   Taktiež   namietal   rozsah tvrdenej starostlivosti a pomoci poskytovanej dedičmi poručiteľom za ich života,

– č. l. 107, 158 a č. l. 159 – korešpondencia medzi krajským súdom a okresným súdom   súvisiaca   s predložením   súdneho   spisu   týkajúceho   sa „dedičského   konania   po poručiteľke K. Ch...“. Požadovaný súdny spis sp. zn. 13 D 236/2010 bol krajskému súdu predložený 28. mája 2012 a vrátený okresnému súdu 3. augusta 2012,

– č.   l.   160   –   poznámka   z 3.   augusta   2012   o vylúčení   pripojeného   zapožičaného súdneho spisu, o jeho vrátení okresnému súdu,

– č.   l.   154   až   156   –   uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   13 CoD/36/2011-163 z 30. novembra   2011,   ktoré   podľa   zistenia   ústavného   súdu   nadobudlo   právoplatnosť 27. decembra   2011.   Krajský   súd   rozhodoval   o odvolaní   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu okresného   súdu   z 30.   mája   2011,   ktorým   určil   všeobecnú   cenu   majetku   tvoriaceho bezpodielové spoluvlastníctvo poručiteľky K. Ch. a jej nebohého manžela, špecifikoval, čo z tohto majetku patrí do dedičstva po poručiteľke a čo do dedičstva po nebohom manželovi, určil   čistú   hodnotu   majetku   poručiteľky,   jeho   obsah,   určil   dedičské   podiely   dedičov a vyporiadal dedičstvo medzi nimi. Krajský súd „napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa“ zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   z dôvodov   uvedených   v odôvodnení   svojho rozhodnutia,

– č. l. 160 a nasl. – uznesenie krajského súdu č. k. 16 CoD/66/2011-160 z 29. júna 2012, ktorým na odvolanie sťažovateľa potvrdil uznesenie okresného súdu z 25. mája 2011.

IV.

10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom tvrdené porušenie jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením krajského súdu č. k. 16 CoD/66/2011-160 z 29. júna 2012 (pozri tiež body 2 a 6).

12.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah a ochranu... Dedenie sa zaručuje. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

13.   Námietky   sťažovateľa   týkajúce   sa   ním   tvrdeného   porušenia   jeho   základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, a v nadväznosti s tým aj porušenia základného práva vlastniť majetok, k porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti   s   označeným   uznesením   krajského   súdu,   sú   založené   najmä   na   jeho   tvrdení o nedostatočne zistenom skutkovom stave a na nesprávnej interpretácii ustanovenia „§ 484 Občianskeho   zákonníka“ ústiacich   do   ústavne   nekonformných   právnych   záverov, ako aj odlišným rozhodnutím krajského súdu v analogickej veci (pozri tiež body 3 až 5).

14.   Ústavný   súd   v   prvom   rade   konštatuje,   že   jeho   úlohou   nie   je   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom   ochrany ústavnosti.   Táto právomoc spolu   s právomocou   podľa   čl. 127 ods.   1 ústavy   mu   umožňuje   preskúmať   aj   napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   avšak iba z hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

15.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   im   predchádzali,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

16. Pokiaľ ide   o sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46   ods.   1   a   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o sťažovateľovom   odvolaní   uznesením   č.   k.   16 CoD/66/2011-160   z 29.   júna   2012 sú zlučiteľné   s   označenými   článkami   ústavy   a   dohovoru.   Ústavný   súd   pri   rozhodovaní o sťažnosti   sťažovateľa   predovšetkým   zobral   do   úvahy   to,   že   namietal   predovšetkým porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (a   spravodlivý   proces),   ktoré je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy (zo   strany   súdov)   ani   jeho   zužujúci   výklad   a   ani   také   formálne interpretačné   postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie.

17. Podstatou sťažovateľovej argumentácie je jeho tvrdenie o nesprávnej interpretácii a následnom   nepoužití   ustanovenia „§   484   Občianskeho   zákonníka“ (druhej   vety o započítaní, pozn.) a „odchýlenie sa od právneho názoru“ vysloveného krajským súdom v súčasne   ešte   prebiehajúcom   dedičskom   konaní   po   jeho   neb.   matke   (pozri   tiež   body 5 a 13).

18. V kontexte   sťažovateľom   podanej   sťažnosti   sa   ústavný   súd   predovšetkým zaoberal existenciou   dvoch   rôznych   rozhodnutí krajského súdu   na podobnú právnu vec a podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   uvedenú   rozdielnosť   v napadnutom   rozhodnutí nevysvetlil.

19.   Sťažovateľ   namietal,   že   krajský   súd   v podobných   dedičských   veciach (po následne   za   sebou   zomrelých   oboch   rodičov   dedičov)   rozhodol   ako   odvolací   súd dvakrát:

19.1. Najskôr v dedičskom konaní po poručiteľke K. Ch., zomrelej..., uznesením č. k. 13   CoD/36/2011-163   z 30.   novembra   2011,   ktorým   zrušil   sťažovateľom   napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. 13 D 236/2010-72 z 30. mája 2011 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Dôvodom takéhoto rozhodnutia krajského súdu bola skutočnosť, že „Dedičia   až v odvolacom   konaní   uviedli   skutočnosti   týkajúce   sa   obdarovania   zo   strany poručiteľky (z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva poručiteľky a jej neb. manžela) v súvislosti s aplikáciou druhej vety § 484 Obč. zák. Započítaním do dedičského podielu v rámci odvolacieho konania by bola účastníkom konania odňatá možnosť konať pred   súdom,   spočívajúca   v   možnosti   preskúmania   rozhodnutia   v   rámci   odvolacieho konania.

Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil [§ 221 ods. 1 písm. f) O. s. p.] a vrátil vec na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O. s. p.).“.

Ústavný súd konštatuje, že odvolacia argumentácia sťažovateľa v tomto konaní bola v zásade totožná s jeho argumentáciou produkovanou v odvolaní v následnej dedičskej veci sp. zn. 16 CoD/66/2011 (nenáležité poučenie o možnosti započítania darov; upozorňovanie, že jeho brat za života rodičov dostal dary nie obvyklé, ktoré v odvolaní konkretizoval; nedostatočne   zistený   skutkový   stav).   Toto   uznesenie   (sp.   zn.   13   CoD/36/2011 z 30. novembra   2011)   podľa   zistenia   ústavného   súdu   nadobudlo   právoplatnosť 27. decembra 2011.

19.2. Následne   krajský   súd   v dedičskom   konaní   po   poručiteľovi   Ing.   L.   Ch., zomrelom...,   namietaným   uznesením   č.   k.   16   CoD/66/2011-60   z 29. júna   2012   potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 14 D 130/2010-76 z 25. mája 2011. K podstate odvolacej argumentácie sťažovateľa (neúplné zistenie skutkového stavu, nesprávne právne posúdenie veci,   nevyhovenie   návrhom   na   ďalšie   dokazovania   a pod.)   zaujal   krajský   súd   toto stanovisko:

„Odvolací súd nevykonal, nedoplnil, navrhované dokazovanie, pretože by presiahlo charakter nesporového dedičského konania. Preukazovanie pohybu na účtoch v peňažnom ústave poručiteľom za svojho života, na účtoch odvolateľa od roku 1980 za účelom zistenia výšky darov poručiteľa synovi M. vzhľadom na to, že sám V. Ch. nenavrhoval vykonať započítanie na dedičský podiel brata M., je nehospodárne. Rovnako tak je nehospodárne aj trvať na predložení všetkých dokladov rodičov nachádzajúcich sa u odvolateľa; naviac tieto ani presne označené neboli. V prípade, že sa po právoplatnom skončení dedičského konania objaví majetok poručiteľa, ktorý doteraz prejednaný nebol, nič nebráni účastníkom konania domáhať sa jeho prejednania postupom podľa ustanovenia § 175x O. s. p.“

20. S poukazom na odôvodnenie predmetných odvolacích rozhodnutí krajského súdu (19.1, 19.2) ústavný súd konštatuje zásadný nesúlad právnych názorov a právnych záverov krajského   súdu   v týchto   dvoch   analogických   veciach   (doplnenie   dokazovania,   resp. odkázanie na postup stanovený ustanovením „§ 175x O. s. p.“).

21. V odôvodnení namietaného uznesenia (z 29. júna 2012) krajský súd ku konaniu v predchádzajúcej dedičskej veci (19.1) a jeho uzneseniu z 30. novembra 2011 len okrajovo uviedol:

„Dôvody   pre   iné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   neboli   zistené   ani   po   doplnení dokazovania. Dedičské konanie po nebohej matke účastníkov K. Ch., rodenej B., narodenej dňa..., zomrelej dňa..., vedené na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 13 D 236/2010, nie je doteraz právoplatne skončené. V ňom tiež Ing. M. Ch. po rozhodnutí veci dňa 30. 5. 2011, č. k. 13 D/236/2010-72,   namietal   (totožným   spôsobom),   že   ho   notárka   a   vo   veci   súdna komisárka JUDr. J. Ch. nepoučila o možnosti započítania daru od poručiteľky na dedičský podiel brata, že brat za života rodičov, teda poručiteľky a jej manžela, dostal od nich dary nemalej finančnej hodnoty, t. j. nie dary obvyklé. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 30. 11. 2011, sp. zn. 13 CoD/36/2011, napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie; vo veci samej doteraz nie je rozhodnuté.“

22. Ústavný súd konštatuje, že rozdielnosťou svojich faktických a právnych záverov v oboch analogických dedičských konaniach právne relevantným zdôvodnením rozdielnosti svojho postupu a jeho vysvetlením sa krajský súd primeraným spôsobom nezaoberal. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že v predchádzajúcej dedičskej veci (19.1) v ktorej krajský súd zrušil prvostupňové rozhodnutie, nešlo o konečné rozhodnutie vo veci samej. Dôležitá bola totiž okolnosť, že v podstate identické dôvody odvolania (opravného prostriedku) sťažovateľa v jednom prípade boli krajským súdom akceptované (sťažovateľ bol   v odvolaní   úspešný)   a v druhom   prípade   akceptované   neboli   a krajský   súd   túto diskrepanciu relevantným spôsobom nevysvetlil.

V.

K odlišnosti   právnych   názorov   krajského   súdu   vyjadrených   v identickej, resp. obdobnej právnej veci

23. Sťažovateľ predovšetkým namieta, že krajský súd založil namietané uznesenie na odlišnom   právnom   názore,   než   na   akom   je   založené   jeho   uznesenie   sp.   zn. 13 CoD/36/2011   z 30.   novembra   2011,   ktoré   sa   týkalo   dedičského   konania   tých   istých dedičov po ich skôr zomrelej matke.

24. Ústavný súd považoval v nadväznosti na túto námietku sťažovateľa v prvom rade za   potrebné   poznamenať,   že   mu   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto   judikatúru všeobecných   súdov,   a suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákon   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky   (resp.   jeho   plénu   a kolégiám),   keď   mu   okrem   iného   priznáva   aj   právomoc zaujímať   stanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05). Úlohou ústavného súdu v namietanej veci však bolo posúdiť námietku sťažovateľa týkajúcu sa práve rozdielneho právneho posúdenia skutkovo   podobnej   otázky   v spojení   s možným   porušením   sťažovateľom   označených článkov ústavy a dohovoru.

25. Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   obe   uznesenia   krajského   súdu (sp. zn. 13 CoD/36/2011   a sp.   zn.   16   CoD/66/2011)   sa   vzťahujú   na   v zásade   identické dedičské veci. V oboch prípadoch predmetom dedičstva bol spoločný majetok ich rodičov v podiele   na každého   z nich   pripadajúcom   po   rozdelení   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov.   V oboch   prípadoch   sťažovateľ   a jeho   brat   zhodne   argumentovali pri presadzovaní svojich dedičských záujmov (resp. práv).

26. Vychádzajúc zo zistení a záverov uvedených v bodoch 9, 19.1, 19.2, 20, 21 a 22 je možné konštatovať, že v skutkovo podobných prípadoch krajský súd posudzoval určenie predmetu dedičstva a podielu dedičov na ňom odlišne, pričom tento svoj odlišný postup vôbec   (resp.   dostatočne)   právne   relevantným,   resp.   ústavne   konformným   spôsobom nezdôvodnil.

27. Obranu   krajského   súdu   vyjadrenú   v stanovisku   jeho   predsedu   (bod   7.1), „že námietku   sťažovateľa..., že   sa   odchýlil   od   právneho   názoru   odvolacieho   súdu, vysloveného vo veci vedenej pod sp. zn. 13 CoD 36/2011..., považuje za nenáležitú“, lebo „ide o samostatné súdne konanie, ktoré v čase rozhodovania súdu v sťažnosťou napadnutej veci   nebolo   právoplatne   skončené“, kvalifikuje   ústavný   súd   za   nenáležitú   a právne irelevantnú.   V tomto   ohľade   ústavný   súd   poznamenáva,   že   rozhodujúcou   právne relevantnou skutočnosťou bola okolnosť takmer identickej procesnej situácie sťažovateľa v jeho dedičskej   veci,   v rámci ktorej   v jednom   prípade   označený porušovateľ jeho práv akceptoval odvolacie dôvody (a zrušil prvostupňové rozhodnutie) a v druhom prípade ich neakceptoval a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Je tiež nepochybné, že prvé (zrušujúce) uznesenie krajského súdu v čase konania krajského súdu o napadnutom rozhodnutí bolo už právoplatné (27. decembra 2011).

28. Krajský súd v namietanom odvolacom konaní na túto skutočnosť neprihliadal (resp.   z ním   uvádzaného dôvodu   ju nepovažoval pre   svoje   rozhodovanie za podstatnú), čím sa od svojho predchádzajúceho rozhodnutia v podobnej (resp. analogickej veci) vedenej pod sp. zn. 13 CoD/36/2011 podstatne odchýlil a zmenu svojho iného právneho názoru a záveru náležitým spôsobom neodôvodnil.

29. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého   súčasťou   je   tiež   požiadavka,   aby   sa   na   určitú   právne   relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej   istej právnej   otázke   za   rovnakej   alebo   analogickej   skutkovej   situácie,   pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04,   III. ÚS 328/05).   Tým,   že   krajský   súd   rozhodol   vo   svojich   dvoch rozhodnutiach v zásade v identických veciach na základe analogických skutkových zistení s diametrálne   odlišným   výsledkom   a svoj   názorový   posun   primeraným   spôsobom neodôvodnil, je jeho uznesenie sp. zn. 16 CoD/66/2011 z 29. júna 2012 v rozpore s ústavou chráneným princípom právnej istoty a porušuje právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

30. Diametrálne   odlišná   rozhodovacia   činnosť   krajského   súdu   v posudzovanom prípade   je   ústavne   neudržateľná.   V súčasnosti   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   určiť (vzhľadom na princíp subsidiarity), ktorý z odlišných právnych názorov je správny, pretože riešenie tohto problému a zjednotenie rozhodovania je v pôsobnosti všeobecných súdov. Ústavný súd svojím rozhodnutím iba otvára cestu na riešenie problému v rámci odvolacieho (prípadne dovolacieho) konania.

31. Ústavný súd na základe už uvedeného konštatuje, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 16 CoD/66/2011 z 29. júna 2012 je rozhodnutím, ktoré nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto rozhodol, že namietaným uznesením bolo porušené sťažovateľovo   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (výrok 1 tohto nálezu).

32. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie označených práv uznesením krajského súdu sp. zn. 16 CoD/66/2011 z 29. júna 2012, toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu, aby v nej znovu konal a rozhodol (výrok 2 tohto nálezu). Krajský súd v ďalšom konaní opätovne zhodnotí svoj právny záver vo veci sp. zn. 16 CoD/66/2011 a ústavne konformným spôsobom zdôvodní svoj prípadný odklon od záveru vysloveného vo veci sp. zn. 13 CoD/36/2011.

33. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného mu čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zrušenie uznesenia krajského súdu sp. zn. 16 CoD/66/2011 z 29. júna 2012 (bod 2 výroku tohto   nálezu)   sa   v súlade   s doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu   (II.   ÚS   182/06, IV. ÚS 311/08)   otvára   priestor   na   to,   aby   sa   krajský   súd   sám   vyrovnal   s ochranou označených   práv   hmotného   charakteru.   Ústavný   súd   preto   sťažnosti   v tejto   jej   časti nevyhovel   uprednostňujúc   právomoc   všeobecného   súdu   na   ochranu   subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku   nálezu).   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   prihliadol   aj   na   zásadu   minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   práv poskytuje,   sa vytvoril   priestor   na   ochranu   namietaného   porušenia   týchto   práv   v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr. IV. ÚS 128/07).

34. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľovi, ktorý bol   vo   veci   namietaných   porušení   práv   úspešný,   vznikli   trovy   konania   z   dôvodu   jeho právneho   zastúpenia   advokátkou.   Advokátka   vykonala   dva   úkony   právnych   služieb, a to prevzatie   a   prípravu   zastupovania,   spísanie   a   podanie   sťažnosti   15.   októbra   2012. Odmena   za   jeden   úkon   právnych   služieb   v   zmysle   §   11   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“) je 1/6 z výpočtového základu. Za jeden právny úkon vykonaný v roku 2012 patrí advokátke odmena v sume 134,70 € (1/6 z výpočtového základu, ktorý je 763 €, t. j. 127,16 €, a režijný paušál 7,63 €). Právnej zástupkyni, ktorá je platiteľkou DPH, prináleží celková odmena za zastupovanie pred ústavným súdom v sume 323,50 € (za 2 úkony v roku 2012 – 269,58 € a 20 % DPH z uvedenej   sumy 53,92   €),   ktorú   je krajský   súd povinný zaplatiť na účet právnej   zástupkyne   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho   súdneho   poriadku).   Za stanovisko   právnej   zástupkyne   sťažovateľa zo 7. februára 2013 k vyjadreniu predsedu krajského súdu z 9. januára 2013 ústavný súd odmenu nepriznal, lebo toto stanovisko neobsahovalo nové relevantné skutočnosti oproti argumentácii sťažovateľa uvedenej v jeho sťažnosti.

35. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

36. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013