znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 563/2014-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 24. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   P. Č.,   zastúpeného   advokátom JUDr. Sergejom   Romžom,   Hrnčiarska   5,   Košice,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 5   T   68/2003   z   29.   októbra   2008   a jemu predchádzajúcim   postupom,   ako   aj   uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 To 64/2009 z 29. júla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2014 doručená sťažnosť P. Č.(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Sergejom Romžom,   Hrnčiarska   5,   Košice,   vo   veci   namietaného porušenia   jeho základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 T 68/2003 z 29. októbra 2008 (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu   z   29.   októbra   2008“)   a   jemu   predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 To 64/2009 z 29. júla 2009 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 29. júla 2009“).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   svojím   rozsudkom z 29. októbra 2008 uznal sťažovateľa vinným z trestného činu krátenia dane podľa § 148 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že „v snahe skrátiť daň z príjmov fyzických osôb za rok 2000 nepredložil H. F., ktorá pre neho viedla v tom čase účtovníctvo doklady   dokumentácie   jeho   tržby   získané   v   roku   2000   od   140   účastníkov   kurzov organizovaných Autoškolou P. – P. Č. vo výške najmenej 700 000 Sk, v dôsledku čoho H. F. v daňovom priznaní k dani z príjmov fyzických osôb za rok 2000, ktoré obžalovaný P. Č. podal Daňovému úradu Košice I na Garbiarskej ul. č. 1 v Košiciach, dňa 2. apríla 2001, deklarovala príjmy obžalovaného len vo výške 360 015 Sk, výdavky len vo výške 285 120 Sk a   daň   vo výške   372 Sk,   hoci v skutočnosti   mal   P. Č.   v roku 2000 príjmy   z podnikania podliehajúce dani z príjmov najmenej vo výške 1 060 015 Sk, výdavky znižujúce základ dane vo   výške   573 930 Sk   a   daňovú   povinnosť   vo   výške   najmenej   98   500   Sk,   čím   na   úkor Slovenskej republiky skrátil daň najmenej o 98 128 Sk“. Sťažovateľ bol za uvedené konanie odsúdený podľa § 148 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 53 ods. 1 a 3 Trestného zákona na peňažný trest vo výmere 25 000 Sk a podľa § 54 ods. 3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon tohto peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, mu okresný súd ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov.

Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   okresného   súdu   z   29.   októbra   2008   odvolanie. Krajský súd svojím uznesením z 29. júla 2009 odvolanie sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ následne podal proti uzneseniu z 29. júla 2009 dovolanie, ktoré bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 43/2013 z 15. apríla 2014 odmietnuté.

K namietanému porušeniu   sťažovateľom   označených   práv malo dôjsť v dôsledku toho,   že   súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v   jeho   veci „sa   pri   svojom   rozhodovaní nevysporiadali ústavne komformným spôsobom, s konkrétnou argumentáciou sťažovateľa obsiahnutou tak v jeho záverečnej reči, ako aj v podanom odvolaní.

Jednoducho   všeobecné   súdy   pri   svojom   rozhodovaní   dospeli   ku   skutkovým   a právnym   záverom,   ktoré   nemajú   oporu   v   obsahu   produkovaných   dôkazoch,   resp.   sú   v rozpore s ich obsahom.

Uvedené   sa   osobitne   týka,   skutkovej   okolnosti   odcudzenia   účtovných   dokladov sťažovateľovi,   jeho   bývalou   manželkou.   V   tejto   súvislosti   všeobecné   súdy   dospeli ku skutkovým   zisteniam,   že   nemožno   uveriť   tvrdeniu   sťažovateľa,   že   chýbajúce   účtovné doklady, ktorých absencia v konečnom dôsledku aj ovplyvnila daňový základ sťažovateľa a následne aj jeho daňovú povinnosť, mu odcudzila jeho bývalá manželka, nakoľko ak by sťažovateľ konfrontoval výšku svojho príjmu, s počtom platiacich uchádzačov, musel by zistiť túto disproporciu.

Sťažovateľ   nepopiera,   že   nekonfrontoval   výšku   svojich   príjmov   s   počtom realizovaných uchádzačov, avšak v tejto súvislosti sa žiada dodať, že ani nemal objektívne dôvod   na   takýto   postup,   nakoľko   dôvodne   predpokladal,   že   účtovné   doklady,   ktoré predkladal účtovníčke na zaúčtovanie sú úplné a správne. Dôvodnosť premisy sťažovateľa, o úplnosti a správnosti predkladaných účtovných podkladov, vyplývalo z jeho ustálenej praxe počas celého obdobia jeho podnikateľskej činnosti, keď jednotlivé účtovné doklady uschovával   vo   svojom   pracovnom   stole   (uzamknutom),   ktoré   následne   nepravidelne odovzdával účtovníčke na zaúčtovanie. K uvedenému sa navyše žiada dodať, že sťažovateľ nemal dôvod sa zaujímať o jednotlivé účtovné položky, nakoľko pre neho bolo rozhodujúce, v akej výške mu vznikla daňová povinnosť voči Daňovému úradu.

Z   napadnutých   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   však   nie   je   zrejmé,   ako   sa   tieto vysporiadali,   v   tejto   súvislosti,   s   námietkou   sťažovateľa,   ktorá   mala   oporu   v   obsahu produkovaných dôkazov (konkrétne v obsahu výpovede svedkyne A. Č. a svedka M. Č.), že predmetné   účtovné   doklady,   minimálne   v   jednom   prípade   sťažovateľovi   odcudzila   jeho bývalá manželka - A. Č..

Súd v tejto   súvislosti   produkované dôkazy   hodnotil tendenčne   a účelovo,   pričom favorizoval dôkazy svedčiace v neprospech sťažovateľa. Popísaným postupom všeobecné súdy   nerešpektovali   procesné   pravidlá   hodnotenia   produkovaných   dôkazov   normatívne deklarovaných   v   ust.   §   2   ods.   12   Tr.   poriadku,   ako   procesné   požiadavky   týkajúce   sa štruktúry   odôvodnenia   ich   rozhodnutí   normatívne   deklarovaných   v   ust.   §   168   ods.   1 Tr. poriadku. Z obsahu ust. § 2 ods. 12 Tr. poriadku vyplýva povinnosť všeobecných súdov produkované dôkazy hodnotiť jednotlivo, ako aj v ich súvislostiach, bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech obvineného, a teda tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. V uvedenom smere teda vidieť aj naplnenie podstaty a účelu zásady náležitého zistenia skutkového stavu veci, normatívne deklarovanej v ust. § 2 ods. 10 Tr. poriadku. Z obsahu ust. § 168 ods. 1 Tr. por., okrem iného vyplýva, povinnosť všeobecného súdu presvedčivo vyložiť,   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia,   ktoré   skutočnosti   vzal   za   dokázané,   o   ktoré dôkazy   svoje   skutkové   zistenia   opiera   a   akými   úvahami   sa   spravoval   pri   hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú, a rovnako tak, ako sa súd vyrovnal s obhajobou.   Jednoducho   všeobecné   súdy   sa   pri   svojom   rozhodovaní,   deklarovanými procesnými pravidlami neriadili, čo v konečnom dôsledku viedlo k nesprávnym a neúplným skutkovým zisteniam. Popísaná nezákonnosť, v postupe všeobecných súdov, sa premietla do nesprávnych   právnych   záverov,   ktoré   sa   týkajú   existencie   (naplnenia)   rozhodujúcich pojmových znakov tak objektívnej ako aj subjektívnej stránky trestného činu, pre ktorý bol sťažovateľ uznaný za vinného.

Podľa   názoru   sťažovateľa,   namietaná   nezákonnosť   v   procesnom   postupe a rozhodovaní   všeobecných   súdov,   zakladá   vo   svojich   dôsledkoch   aj   jeho   neústavnosť, pre porušenie namietaného práva na súdnu ochranu, podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.

Vzhľadom na uvedené v závere svojej sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli rozsudkom okresného súdu z 29. októbra 2008 a jemu   predchádzajúcim   postupom,   ako   aj   uznesením   krajského   súdu   z   29.   júla   2009 porušené, zruší uvedené rozhodnutia a prikáže okresnému súdu, aby v predmetnej veci konal,   a   zaviaže   súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v   jeho   veci   na   úhradu   trov   konania pred ústavným súdom.II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v predmetnej veci namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu z 29. októbra 2008 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením krajského súdu z 29. júla 2009. K namietanému porušeniu označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že sa   súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v   jeho   veci   nevysporiadali   s   jeho   argumentáciou predloženou v predmetnom konaní ústavne konformným spôsobom.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   okresného   súdu z 29. októbra 2008

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   jej   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

V   prvostupňovom   konaní   vedenom   na   okresnom   súde   mal   sťažovateľ   možnosť dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci konania o sťažnosti (§ 306, § 320, § 321 a nasl. Trestného poriadku) na krajskom súde, ktorému prináleží právomoc zrušiť napádaný rozsudok okresného súdu z 29. októbra 2008 a vrátiť mu vec na ďalšie konanie alebo sám rozhodnúť. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   nemá   právomoc   preskúmavať   rozsudok   okresného   súdu z 29. októbra   2008,   pretože   jeho   postup   a   rozhodnutie   preskúmal   krajský   súd,   ktorý rozhodol   o   sťažnosti   sťažovateľa   proti   uvedenému   rozhodnutiu.   Z   tohto   dôvodu   bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (teda vo vzťahu k okresnému súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   krajského   súdu z 29. júla 2009

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ   namietal,   že   k   porušeniu   ním   označených   práv   došlo   aj   uznesením z 29. júla 2009, ktorým krajský súd jeho odvolanie zamietol.

Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti za zachovanú v súlade   so   svojou   judikatúrou,   v   ktorej   zaujal   názor,   že   v   prípade   podania   opravného prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej   sťažnosti   ústavnému   súdu   je   sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Lehota na podanie takejto sťažnosti bude pritom považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu v tomto prípade vo vzťahu k rozsudku krajského súdu z 29. júla 2009 (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, resp. porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva   z   12.   11.   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, a body 51, 53 a 54).

Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu z 29. júla 2009, v rámci ktorého krajský súd v podstatnom uviedol:

„Krajský súd podľa § 254 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým mohol odvolateľ podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, prihliadajúc pritom aj na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané a zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Okresný súd   na   hlavnom   pojednávaní v rozsahu   §   2   ods.   5,   6 Tr.   por.   vykonal v potrebnom   rozsahu   dokazovanie,   riadne   zistil   skutkový   stav   veci   a   tento   v   súlade so zákonom aj právne posúdil. Rozsudok okresný súd odôvodnil v zmysle intencií § 125 Tr. por. a v rozsudku stručne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje   skutkové zistenia oprel   a   akými   úvahami   sa spravoval   pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Z   obsahu spisu aj   krajský   súd konštatuje,   že obžalovaný P. Č.   poprel spáchanie skutku a na svoju obhajobu tvrdil,   že všetky doklady odovzdal svojej účtovníčke, ktorá podľa ich obsahu vyhotovila daňové priznanie a že jediným dôvodom prečo účtovníčka nevychádzala zo všetkých dokladov, z ktorých mala, bola tá skutočnosť, že jeho bývalá manželka mu ich odcudzila, o čom on nemal vedomosť, až keď urobila podanie na daňový úrad a políciu.

Správne   postupoval   okresný   súd,   keď   v   zmysle   zrušujúceho   uznesenia   Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 To 105/05 zo dňa 12. 7. 2005 doplnil dokazovanie v naznačenom smere a opätovne vyhodnotil všetky dôkazy jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti. Na   základe   doplneného   dokazovania   bolo   zistené,   že   svedkyňa   H. F.,   ktorá vykonávala účtovníctvo pre obžalovaného, jednoznačne potvrdila, že evidenciu tržieb si viedol   obžalovaný   sám   a   sám   jej   predkladal   bankové   výpisy,   resp.   poštové   poukážky preukazujúce   úhradu   školného.   Takýto   systém   vedenia   účtovníctva   požadoval   sám obžalovaný. Z toho dôvodu obžalovaný nikdy nepredložil svedkyni účtovné doklady, ktoré vystavoval   pri   prevzatí   hotovosti   od   jednotlivých   žiadateľov   o   vodičské   oprávnenie. Svedkyňa z toho dôvodu ako príjem zaúčtovala spravidla len to, čo obžalovaný ako tržbu autoškoly vložil na svoj účet. Svedkyňa potvrdila, že aj za zdaňované obdobie roku 1999 na základe pokynu obžalovaného doúčtovala príjem vo výške 144.000,- Sk bez toho, aby mala k dispozícii akýkoľvek doklad. Taktiež za zdaňované obdobie roku 2000 upozornila obžalovaného na nízky príjem.

I   znalkyňa   z   odboru   účtovníctva   jednoznačne   konštatovala,   že   obžalovaný   ako daňovník   nedokladoval   účtovnými   dokladmi   príjem   peňažnej   hotovosti   do   pokladne od jednotlivých žiadateľov o vodičské oprávnenie pri prevzatí peňažnej hotovosti, a preto tieto príjmy do pokladne neboli zúčtované v peňažnom denníku. Podľa počtu uchádzačov o vodičské   oprávnenie   znalkyňa   vypočítala,   že   dani   z   príjmov   podliehajúce   príjmy obžalovaného,   predstavovali   v   roku   2000   najmenej   1.060.015,-   Sk,   výdavky   znižujúce základ dane predstavovali 573.930,- Sk. Základ dane tvorila čiastka 414.361,- Sk a daň samotná bola určená sumou 98.505,- Sk.

Ani krajský súd sa nestotožnil s tvrdením obžalovaného, že všetko mu spôsobila jeho bývalá manželka tým, že mu ukradla účtovné doklady. Zo strany obžalovaného sa jedná o zavádzajúce   tvrdenie,   lebo   nie   je   možné   uveriť   obžalovanému,   že   keď   v   roku   2000 uskutočnil výcvik najmenej 191 žiadateľov, poznajúc pritom cenu kurzu, že zistený príjem vo výške 360.015,- Sk, ktorý deklaroval ani zďaleka nezodpovedá jeho skutočným príjmom, lebo pri priemernej cene kurzu 5.000,- Sk by bol dosiahol v tomto roku príjem najmenej 955.000,- Sk. Je potrebné uviesť k tomu aj to, že bývalá manželka obžalovaného podala trestné oznámenie až potom, čo obžalovaný odovzdal daňové priznanie na príslušný daňový úrad. Krajský súd poukazuje na podrobné dôvody napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými   sa   v   plnom   rozsahu   stotožňuje   a   v   podrobnostiach   na   ne   odkazuje.   Správne postupoval okresný súd, keď na základe zabezpečených dôkazov dospel k záveru, že konanie obžalovaného napĺňa skutkovú podstatu trestného činu skrátenia dane podľa § 148 ods. 1 Tr. zák. a správne postupoval okresný súd, keď na základe podrobnejších zistení aj upravil skutok oproti obžalobe okresného prokurátora.“

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   krajský   súd   okrem   vlastných   záverov   prijatých v predmetnej   veci,   v   ktorých   sa   zaoberal   predovšetkým   s   argumentáciou   sťažovateľa uvedenou v jeho odvolaní, v odôvodnení svojho uznesenia z 29. júla 2009 odkázal v plnom rozsahu aj na odôvodnenie rozsudku okresného súdu z 29. októbra 2008, s ktorého obsahom sa ústavný súd v predmetnom konaní taktiež oboznámil.

Rozsudok okresného súdu z 29. októbra 2008 obsahuje podrobný popis v predmetnej veci   vykonaných   dôkazných   prostriedkov   a   z   nich   vyplývajúcich   skutkových   záverov. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie v predmetnom konaní spochybňuje predovšetkým správnosť zhodnotenia vykonaného dokazovania, resp. vykonaných dôkazných prostriedkov a z neho vyplývajúcich záverov predovšetkým vo vzťahu k naplneniu objektívnej stránky trestného činu, z ktorého bol uznaný vinným.

Podľa zistenia ústavného súdu súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci svoje závery týkajúce sa naplnenia objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu skrátenia dane založili predovšetkým na výpovedi účtovníčky (najmä čo sa týka spôsobu vedenia   účtovníctva   sťažovateľa,   miery   účasti   sťažovateľa   na   vedení   účtovníctva i vyhotovení daňového priznania na jeho základe za príslušný rok), ktorá bola potvrdená výsledkami   daňovej   kontroly,   ako   aj   závermi   znaleckého   posudku   vykonaného v predmetnej veci.

Súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v   predmetnej   veci   sa   s   obhajobou   sťažovateľa týkajúcou   sa   odcudzenia   jeho   účtovných   dokladov   bývalou   manželkou   vysporiadali poukázaním na skutočnosť, že v danom prípade nebolo preukázané priebežné odcudzovanie daňových dokladov sťažovateľovi touto osobou, ku ktorému by v danom prípade muselo dôjsť s ohľadom na rozsah nepriznaných príjmov, ďalej poukázaním na to, že v konaní bola preukázaná   len   manipulácia   uvedenej   osoby   s   týmito   dokladmi,   o   ktorej   sa   sťažovateľ navyše dozvedel ešte pred podaním svojho daňového priznania. Ďalšia skutočnosť, na ktorú súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci poukázali, bol fakt, že sťažovateľ sám mal svoje príjmy pod kontrolou a ich výpočet bol ľahko zistiteľný vzhľadom na to, že vedel o množstve uskutočnených výcvikov, resp. kurzov i ich cene, ako aj v konaní preukázaný fakt,   že   účtovníčka   so   sťažovateľom   konzultovala   potrebu   doúčtovania   jeho   príjmu a napriek tomu ním zdokladovaný príjem v daňovom priznaní korešpondoval s príjmom, na základe ktorého mu bolo určené výživné na jeho maloleté deti, ktoré platil k rukám bývalej manželky. Tieto skutkové závery súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci sa javia ako dostatočné, logické a v ich prospech svedčí aj fakt, že záujmom bývalej manželky s prihliadnutím na cieľ, ktorý iniciovaním konania o zvýšení výživného sledovala, bolo preukázať skutočné, resp. čo najvyššie príjmy sťažovateľa.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd sa v odôvodnení svojho   uznesenia   z   29.   júla   2009   dôsledne   zaoberal   argumentáciou   sťažovateľa a hodnoverne sa s ňou vysporiadal s poukázaním na výsledky vykonaného dokazovania. Odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   z   29.   júla   2009   je   založené   na   dostatočných a relevantných   dôvodoch,   poskytuje   odpoveď   na   všetky   skutkovo   i   právne   relevantné otázky   významné   pre   rozhodnutie   v   tejto   veci   a   samotná   nespokojnosť   sťažovateľa s uvedenými závermi krajského súdu nesvedčí o arbitrárnosti preskúmavaného rozhodnutia a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom na vyslovenie porušenia ním označených práv.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014