znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 563/2012-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   novembra   2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. D., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv   podľa čl. 46   ods.   2   v spojení s čl.   2   ods.   2 a čl. 149 Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. XV/3 Spr 135/12 a jej opatrením zo 16. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. D.   o d m i e t a   z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra 2012   doručená   sťažnosť   M.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie svojich   základných   práv   podľa čl.   46   ods.   2   v spojení   s čl.   2   ods.   2   a čl.   149   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky   (ďalej   len „generálna prokuratúra“)   v konaní vedenom   pod sp.   zn. XV/3   Spr 135/12   (ďalej   aj   „napadnuté   konanie“)   a jej   opatrením   zo   16.   augusta   2012   (ďalej   aj „napadnuté opatrenie“) o vybavení jej podania vyhodnoteného ako opakovaný podnet z 31. júla 2012.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Obvodný úrad K. (ďalej len „obvodný úrad“)   na   podklade   písomných   podaní   sťažovateľky   a jej   manžela   viedol   priestupkové konanie proti ich susedovi pre priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o priestupkoch“),   ktoré   bolo   ukončené   rozhodnutím   tohto   orgánu č. A/2011/02328, 2011/449/MAC z 26. mája 2011 o jeho zastavení podľa § 76 ods. 1 písm. c)   zákona   o priestupkoch   z dôvodu,   že   spáchanie   skutku,   o ktorom   sa   konalo,   nebolo obvinenému   z priestupku   preukázané.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka odvolanie,   o ktorom   rozhodlo   Ministerstvo   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo“) svojím rozhodnutím č. SVS-OP-2011/021258/TJM z 10. októbra 2011 tak, že   podľa   §   59   ods.   2   zákona   č.   71/1967   Zb.   o správnom   konaní   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o správnom   konaní“)   prvostupňové   rozhodnutie   správneho orgánu potvrdilo ako vecne správne. V ďalšom sťažovateľka využila podnet podľa § 31 a nasl.   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon   o prokuratúre“)   ako   účinný   prostriedok   nápravy,   o ktorom   rozhodol   prokurátor generálnej prokuratúry opatrením č. k. VI/1 Gd 575/11-11 z 9. marca 2012, proti ktorému podala sťažovateľka ďalšie podnety, resp. opakované podnety až po ostatný z 31. júla 2012, o ktorom rozhodla generálna prokuratúra svojím napadnutým opatrením.

3. Argumentácia sťažovateľky tak v priestupkovom konaní pred obvodným úradom a v odvolacom   konaní   ministerstvom,   ako   aj   v konaní   o jej   podnetoch   pred   orgánmi prokuratúry   na   rôznych   jej   organizačných   stupňoch   je   totožná   a vyplýva   z nej   jej nespokojnosť s právnym posúdením okolností priestupkového konania, ktoré sťažovateľka a jej   manžel   oznámili   a ktoré   bolo   v jeho   konečnom   dôsledku   zastavené   z dôvodu nepreukázania   spáchania   skutku   obvineným,   resp.   ktoré   boli   posudzované   v konaní o podnetoch, resp. opakovane podávaných podnetoch v zmysle zákona o prokuratúre a boli vyhodnotené ako neopodstatnené. Sťažovateľka k postupu orgánov verejnej moci udala, že „Výsledky konfrontácie mojich podnetov na priestupkové konania vo veci... s rozhodnutiami orgánov činných v predmetných konaniach potvrdzujú, že rozhodnutia na všetkých stupňoch konania boli kontraproduktívne a protizákonné, v rozpore s Čl. 46 ods. 2, Čl. 2 ods. 2 a Čl. 149 Ústavy SR...“. Podľa jej názoru „Kľúčovým nedostatkom orgánov činných v trestnom konaní je ich svojvoľne zastavenie konania ako výsledok ich voľnej manipulácie s faktami v rozpore s § 58 ods. b) a § 59 zákona, bez nenahraditeľného znaleckého dokazovania skutkov, ktoré som vo svojich sťažnostiach, bezúspešne viackrát požadovala.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol, „že rozhodnutím Generálnej prokuratúry SR č.XV/3 Spr 135/12-4, zo dňa 16. 08. 2012... bolo porušené moje základné právo na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 2) v spojitosti s Čl. 2 ods. 2) a Čl. 149 Ústavy SR.

Na základe uvedeného, Ústavný súd zrušuje toto rozhodnutie a vracia vec na ďalšie konanie a žiada, aby v rámci konania bola priznaná navrhovateľke nehmotná ujma vo výške 20 000,00 €...“.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   Podstatou   sťažovateľkinej   argumentácie   je   jej   nesúhlas   so   zastavením priestupkového konania kompetentnými správnymi orgánmi a potvrdením správnosti tohto ich postupu generálnou prokuratúrou v niekoľkých konaniach o jej opakovaných podnetoch vrátane   ostatného   napadnutého   opatrenia   – „Záverečným   rozhodnutím   Generálnej prokuratúry SR... boli porušené moje Ústavou zaručené základné práva podľa Čl.46 ods. 2 Ústavy... a Čl. 36 ods.1 Listiny ľudských práv a slobôd, ktorý je prejavom zrejme ľubovôle orgánov činných v trestnom konaní, čím prekračujú medze ústavne stanoveného postupu.“.

8. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky.   Podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy   kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach   ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Podľa čl. 149 ústavy   prokuratúra   Slovenskej   republiky   chráni   práva   a zákonom   chránené   záujmy fyzických osôb a právnických osôb a štátu.

9. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže   mať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a boli   vyhlásené spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby sa   v jeho   veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma. Reálne uplatnenie základného práva na   súdnu   ochranu   teda   predpokladá,   že   účastníkovi   súdneho   konania   sa   táto   ochrana v zákonom   predpokladanej   kvalite   poskytne   (mutatis   mutandis   napr.   IV.   ÚS   77/02, IV. ÚS 214/04). Už formulované ústavné závery sa v zásade vzťahujú nielen na ochranu poskytovanú súdmi, ale aj na ochranu poskytovanú inými orgánmi Slovenskej republiky.

10.   Podľa   §   31   ods.   1   zákona   o prokuratúre   prokurátor   preskúmava   zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov   a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa   osobitných   zákonov   výlučne   príslušné   iné   orgány.   Podľa   §   31   ods.   2   zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby,   ktoré   smeruje   k tomu,   aby   prokurátor   vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby... vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený. Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu   opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2). Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

11.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

12. Generálna prokuratúra v napadnutom opatrení dôvodila:„V   podaní   vyslovujete   námietky   a nespokojnosť   v súvislosti   s vybavením   Vášho podania   zo   dňa   7.   7.   2012   listom   riaditeľky   Organizačného   a kontrolného   odboru Generálnej prokuratúry SR sp. zn. XV/3 Spr 135/12-2 zo dňa 13. 7. 2012, ktorým bolo vyhodnotené   Vaše   podanie   označené   ako   sťažnosť   na   neobjektívne   rozhodnutie   vo   veci vedenej na Trestnom odbore Generálnej prokuratúry SR pod sp.zn. IV/1 Gn 804/12 a iné ako nedôvodné a neopodstatnené.

V tejto   súvislosti   je   opätovne   nutné   zdôrazniť,   že   prokuratúra   na   jednotlivých stupňoch   ako   aj   na   príslušných   odboroch   Generálnej   prokuratúry   SR   sa   zaoberala a vybavovala Vaše podania v medziach platných zákonov, pričom ste boli i poučená podľa § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, že ak neuvediete nové skutočnosti, prokuratúra o takomto podaní nebude konať.

Vaše   ostatné   podanie   neobsahuje   nové   skutočnosti   a preto   vezmite   prosím   na vedomie, že prokuratúra môže konať len v medziach platnej právnej úpravy a vzhľadom na vyššie uvedené vo veci nie je právny dôvod na ďalšie konanie.“

13. Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého opatrenia generálnej prokuratúry s jej predošlým opatrením č. k. XV/3 Spr 135/12-2 z 13. júla 2012 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť odôvodnenia tohto jej opatrenia:

„Z Vášho podania vyplýva, že sa domáhate povereného zastupujúceho generálneho prokurátora...   aby   preskúmal   postup   príslušného   prokurátora   z dôvodu,   že   Vám   boli porušené   Vaše   ústavné   práva   podľa   Čl.   149   Ústavy...,   a to   vydaním   protizákonných rozhodnutí príslušných prokurátorov Generálnej prokuratúry...

Váš nárok na uplatnenie si nehmotnej ujmy vo výške 20.000 €, ktorá bola zo strany Generálnej prokuratúry... odmietnutá, je možné uplatniť si na príslušnom súde.

Generálna   prokuratúra...   sa   Vašimi   podaniami   zaoberala   v súlade   s platnými predpismi   a v zákonnej   lehote   ste   boli   o každom   vybavení   vyrozumená.   V postupe príslušných   prokurátorov   nebolo   zistené   porušenie   zákona.   Skutočnosť,   že   Generálna prokuratúra... nepostupovala v súlade s Vašimi predstavami nezakladá porušenie Vašich základných práv.“

14. Vzhľadom na obsahovú spojitosť opatrenia generálnej prokuratúry č. k. XV/3 Spr 135/12-2   z 13.   júla   2012   s opatrením   generálnej   prokuratúry   č.   k.   IV/1   Gn   804/12-7 zo 14. júna 2012 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť odôvodnenia tohto opatrenia:

«Podstatou   podania   sú   námietky   a nespokojnosť   s vybavením   Vášho   predošlého podnetu listom riaditeľa trestného odboru Generálnej prokuratúry... pod sp. zn. IV/1 Gn 804/12 z 2. 5. 2012, ktorým odložil ako nedôvodný Váš podnet („sťažnosť“ na JUDr. M. K.) s tým, že jej postup pri vybavovaní Vášho podania z 1. 11. 2011 listom sp. zn. IV/1 Gn 542/12   z 27.   3.   2012   bol   správny   a v súlade   so   zákonom.   Zároveň   Vám   v tomto   liste vysvetlil, že toto stanovisko generálneho prokurátora Slovenskej republiky, na podpísanie ktorého   bola   JUDr.   M.   K.   splnomocnená   zákonom   a vnútrorezortnými   predpismi   je konečné.

Prosím, aby ste vzali s pochopením na vedomie, že podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy... štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Vzhľadom k tomu poukazujem na predošlé vybavenie a zároveň Vás poučujem, že ak neuvediete nové skutočnosti, nebude už v súlade s § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre Generálna prokuratúra... o takomto podaní konať.»

15. Vzhľadom na obsahovú spojitosť opatrenia generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 804/12-7   zo   14.   júna   2012   s opatrením   generálnej prokuratúry   č.   k.   IV/1   Gn   804/12-3 z 2. mája 2012 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť odôvodnenia tohto opatrenia:

«Po oboznámení sa s vašimi námietkami konštatujem, že v tejto trestnej veci bola na základe vášho vyššie uvedeného podania z 1. 11. 2011 správnosť a zákonnosť postupu a rozhodovania „odvolacieho orgánu – odboru priestupkov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vo veci SVS – OP-2011/021258/TJM z 10. 10. 2011“ predmetom preskúmania podľa   §   31   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   netrestným   odborom   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky. O výsledku ste boli riadne vyrozumená listom sp. zn. VI/1 Gd 575/11 z 9. 3. 2012.

V danej veci rozhodoval o vašom podnete teda prokurátor netrestného odboru, keďže predmetom   preskúmania   bola   zákonnosť   postupu   a rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy (pozri   §   20   a nasl.   Zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre),   ktorý   bol   podľa   príkazu generálneho prokurátora Slovenskej republiky por. č. 6/2012 o organizácii a riadení práce na prokuratúre vecne príslušný konať o takomto návrhu.

Prokurátorka   trestného   odboru   preto   postupovala   správne   a plne   v súlade so zákonom (§ 32 ods. 3 cit. zákona), ako aj vnútrorezortnými predpismi.

Generálny   prokurátor je nadriadeným prokurátorom všetkých prokurátorov   a má v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre postavenie vedúceho ústredného štátneho   orgánu.   Preto   jeho   stanovisko   nie   je   oprávnený   preskúmať   žiadny   prokurátor činný v Slovenskej republike, a to bez ohľadu na to, či také stanovisko podpísal sám alebo či na jeho podpísanie splnomocnil iného prokurátora.

Váš podnet preto bez prijatia ďalších opatrení odkladám ako nedôvodný.».

16. Vzhľadom na obsahovú spojitosť opatrenia generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 804/12-3 z 2. mája 2012 s opatrením generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Gd 81/12-3 z 25. apríla 2012 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť odôvodnenia tohto opatrenia:

„Vaším opakovaným podnetom doručeným Generálnej prokuratúre SR dňa 02. 04. 2012   žiadate   preskúmať   postup   a   vybavenie   Vášho   podnetu   prokurátorom   Generálnej prokuratúry SR pod sp. zn. VI/1 Gd 575/11, ktorým ste sa domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia Obvodného úradu K. č. A/2011/02328, 2011/449/MAC z 26. 05. 2011 v spojení s rozhodnutím Ministerstva vnútra SR, odboru priestupkov č. SVS-OP-2011/021258/TJM z 10. 10. 2011, ktorými správne orgány podľa § 76 ods. 1 písm. c) zákona č. 372/1990 Zb. právoplatne   zastavili   proti   obvinenému   Š.   M.   konanie   o   priestupku   proti   občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods.1 písm. a) zákona č. 372/1990 Zb., ktorého sa menovaný mal dopustiť 05. 02. 2011 okolo 8,00 hod...., pretože spáchanie skutku o ktorom sa konalo, nebolo obvinenému z priestupku preukázané.

Preskúmaním obsahu dozorového spisu Generálnej prokuratúry SR sp. zn. VI/1 Gd 575/11,   ako   aj   obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   administratívneho   priestupkového   spisu Obvodného   úradu   K.   č.   A/2011/02328,   som   nezistil   dôvod   na   prijatie   osobitného prokurátorského opatrenia a zmenu stanoviska, ktoré Vám bolo oznámené listom č. VI/1 Gd 575/11-12 z 09. 03. 2012.

K Vaším námietkam uvedeným v opakovanom podnete si dovoľujem uviesť toto: Zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v ustanovení § 73 ods. 2 upravuje základné procesné   práva   a   povinnosti   obvineného   z   priestupku.   V   porovnaní   so   všeobecným správnym   konaním   upraveným   v   zákone   č.   71/1967   Zb.   poskytuje   táto   právna   úprava obvinenému   z   priestupku   širší   okruh   procesných   práv.   Zákonná   úprava   predovšetkým zakotvuje   zásadu   prezumpcie   neviny   obvineného   z   priestupku.   Realizácia   tejto   zásady znamená, že vinu obvineného z priestupku je povinný správny orgán dokázať, pričom ak vzniknú   pochybnosti   o   vine,   správny   orgán   musí   rozhodnúť   v   prospech   obvineného z priestupku (in dubio pro reo). Uvedená zásada a z nej vyplývajúce dôsledky sú v súlade aj s   odporúčaním   č.   R/91/1   Výboru   ministrov   z   13.   februára   1991,   ako   aj   ustálenou štrasburskou judikatúrou a nálezom Ústavného súdu SR č. PL ÚS 12/97 v zmysle ktorých, konanie o priestupku má charakter konania o trestnom obvinení.

Konanie   o   priestupku   okrem   iného   vychádza   aj   zo   zásady   materiálnej   pravdy upravenej v ustanovení § 3 ods. 4, § 32 a § 46 zákona č. 71/1967 Zb., ktoré správny orgán aplikuje spolu so zásadou zákonnosti a voľného hodnotenia dôkazov (§ 34 ods.5 zákona č. 71/1967 Zb.). V zmysle týchto zásad je správny orgán povinný zistiť skutočný stav veci t. j. všetky skutočnosti, ktoré sú podľa príslušného hmotnoprávneho predpisu významné pre rozhodnutie   vo   veci   samotnej.   Vyber   dôkazov   v   rámci   konania   o   priestupku,   ako   aj vymedzenie   rozsahu   zisťovania   podkladov   pre   rozhodnutie,   je   v   právomoci   správneho orgánu.   Proces   hodnotenia   dôkazov,   ktoré   boli   vykonané   pred   správnym   orgánom   je ovládaný zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Táto zásada neznamená ľubovôľu zo strany správneho orgánu, nakoľko v odôvodnení rozhodnutia je správny orgán povinný uviesť tie skutočnosti, ktoré boli podkladom pre meritórne rozhodnutie vo veci a zhodnotiť vykonané dôkazy.   V   danej   preskúmavanej   veci   postupoval   a   rozhodol   správny   orgán   v   súlade s uvedenými princípmi a zásadami, teda v ich postupe a rozhodnutí som porušenie zákona nezistil.

Obvinený   z   priestupku   jeho   spáchanie   v   štádiu   objasňovania   priestupku,   ako   aj v priebehu   celého   konania,   popieral.   Napriek   vykonaným   dôkazom   (výpovede navrhovateľky, svedkov, obvineného a vykonaného miestneho šetrenia) sa nepodarilo nad akúkoľvek pochybnosť preukázať, že obvinený sa dopustil skutku, pre ktorý bol obvinený. Z tohto dôvodu, ak správny orgán konanie v danej priestupkovej veci proti občianskemu spolunažívaniu zastavil, nepostupoval a nerozhodol v rozpore so zákonom.

Na záver poznamenávam, že prokuratúra pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia vydaného   orgánom   verejnej   správy   preskúmava   jeho   zákonnosť   výlučne   na   základe administratívneho, na danú vec sa vzťahujúceho spisového materiálu, ktorý je prokuratúra v súlade so zákonom č. 153/2001 Z. z. oprávnená na tento účel zapožičať. Pokiaľ sa jedná o poskytnutie   informácie   -   listinných   dokladov,   týkajúcich   sa   priebehu   samotného priestupkového konania, tieto Vám môže poskytnúť len povinná osoba (§ 2 a § 3 zákona č. 211/2000 Z. z.).

Týmto   považujem   Váš   opakovaný   podnet   za   vybavený   s   tým,   že   prípadný   ďalší opakovaný   podnet   v   tejto   veci   bude   na   prokuratúre   vybavovaný   iba   vtedy,   ak   bude obsahovať nové skutočnosti (§ 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre).“

17.   V   závere   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   uviesť   aj   podstatnú   časť odôvodnenia opatrenia generálnej prokuratúry č. k. VI/1 Gd 575/11-11 z 9. marca 2012, ktoré   toto   opatrenie   bolo   prvým   v celom   rade   opatrení   generálnej   prokuratúry posudzovaných ústavným súdom:

„Dôvody, ktoré uvádzate v podnete sú v podstate identické s dôvodmi uvedenými vo Vašom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu.

Preskúmal som Váš podnet, napadnuté rozhodnutie a kompletný na vec sa vzťahujúci spisový materiál.

Hlavným   predpokladom   spoľahlivo   zisteného   priestupku   je   jednoznačné   skutkové zistenie   z hľadiska   materiálnych   aj   formálnych   znakov   priestupku   a taktiež   náležité a jednoznačné právne posúdenie protiprávneho konania páchateľa priestupku.

V priestupkovej veci vedenej proti obvinenému Š. M. správne orgány vykonali všetky dôkazy, ktoré mu umožnili vo veci rozhodnúť.

Ak   nie   je   v priestupkovom   zákona   ustanovené   inak,   vzťahuje   sa   na   konanie o priestupkoch zákon o správnom konaní.

Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní... správny orgán je povinný   zistiť   presne   a úplne   skutočný   stav   veci   a za   tým   účelom   si   obstarať   potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Z tohto dôvodu, podľa vyjadrenia správneho orgánu, úkon ktorý bol vykonaný dňa 18. 05. 2011 nebol   úkonom   podľa   §   38   správneho   poriadku   a preto   k úkonu   neboli   volaní   účastníci konania.   Šetrenie   sa   navyše   vykonávalo   na   verejnom   priestranstve   a to   na   ihrisku a miestnej komunikácii.

V súlade s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL ÚS 12/97 a ustálenej štrasburskej judikatúry aj konanie o priestupku má v zásade charakter konania o trestnom obvinení.

Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

Vina musí byť obvinenému bez akýchkoľvek pochybností dokázaná, ak tak nie je potom musí byť konanie zastavené.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odkladám Váš podnet ako nedôvodný.“

18.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, v danom prípade iné orgány verejnej moci, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov   v rámci   im   zverených   kompetencií   legislatívne vymedzených.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

19. Súčasťou obsahu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je teda právo účastníka konania na také odôvodnenie úradného rozhodnutia, ktoré jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky súvisiace   s predmetom   ochrany   (IV.   ÚS   115/03,   III.   ÚS   209/04,   III. ÚS 260/06, I. ÚS 110/07, III. ÚS 2/09 a iné).

20. Po oboznámení sa s obsahom upovedomenia generálnej prokuratúry č. k. XV/3 Spr   135/12-4   zo   16.   augusta   2012   ústavný   súd   konštatuje,   že   prokurátor   generálnej prokuratúry vybavujúci sťažovateľkin podnet/sťažnosť konal v medziach svojej právomoci a v súlade   predovšetkým   s   príslušnými ustanoveniami   zákona   o   prokuratúre,   ktoré interpretoval a aplikoval v súlade s ich obsahom, jeho úvahy sú logické, legitímne a právne akceptovateľné. Jeho postup bol v súlade so zákonom a ústavne konformný, po preskúmaní ktorého ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť so sťažovateľkou namietaným porušením ňou označených práv, čo zakladá dôvod odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

21.   V súvislosti   so   sťažovateľkiným   prejavom   nespokojnosti s právnymi   závermi generálnej   prokuratúry   nielen   v napadnutom   opatrení,   ale v nadväznosti   na   tomuto napadnutému opatreniu generálnej prokuratúry aj predchádzajúce opatrenia, ktorých závery mali   byť prejavom „...   voľnej   manipulácie   s faktami...“,   ústavný   súd   poznamenáva,   že postup generálnej prokuratúry vychádzal zo znenia § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre, keď v poradí tretí podnet sťažovateľky a naň nadväzujúce ďalšie podnety prokurátori generálnej prokuratúry   v jej   organizačných   zložkách   posudzovali   a vyhodnotili   ako   opakované podnety, ktoré neobsahovali iné sťažovateľkou deklarované skutočnosti než predošlé ňou podané podnety, ktoré aj posudzovali v okolnostiach ňou vytýkaných právnych pochybení v rozhodovacej činnosti a postupe iných prokurátorov generálnej prokuratúry.

22.   Ústavnému   súdu   sa   žiada   poznamenať,   že   sťažovateľka   sa   aj   v konaní pred ústavným súdom (obdobne aj v konaní pred správnymi orgánmi vrátane organizačných súčastí   generálnej   prokuratúry,   pozn.)   domáha   opätovného   preskúmania   skutkových okolností priestupkového konania, ktorého bola oznamovateľkou s následným docielením vydania iného, pre ňu priaznivého rozhodnutia vo veci, než aké bolo vydané kompetentnými správnymi   orgánmi,   pričom   jej   argumentácia   je   v   jej   podaniach/podnetoch   totožná. Predkladá   v nej   vlastnú   verziu   skutkového   stavu   a presadzuje   vlastné   hodnotiace   úvahy vzťahujúce sa na vykonané dôkazy, prípadne navrhuje vykonať podľa jej názoru ďalšie významné   dôkazy.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   zistil   preskúmajúc   nielen   napadnuté opatrenie generálnej prokuratúry, ale aj tomuto opatreniu predchádzajúce, že sťažovateľkou predostretý   skutkový   stav   bol   predmetom   dôsledného   právneho   posúdenia   nielen kompetentných   správnych   orgánov   v rámci   priestupkového   konania,   ale   aj   samotnej generálnej prokuratúry. Táto v niekoľkých konaniach o podnetoch, a to predovšetkým pod sp. zn. VI/1 Gd 575/11 a sp. zn. VI/2 Gd 81/12, zhodnotila všetky relevantné skutkové okolnosti   predmetnej   právnej   veci   z pohľadu   možnej   aplikácie   noriem   priestupkového práva. Uvedený postup nebol ani svojvoľný, arbitrárny, resp. ústavne nekonformný, ani nebol   popretím   zmyslu   a účelu   priestupkového   konania.   Rozhodnutie   o tom,   či   ne/bude v konečnom   dôsledku   vyvodená   priestupkovo   právna   zodpovednosť   obvineného z priestupku v podobe vydaného rozhodnutia kompetentného orgánu s následným uložením primeranej sankcie, je vo výlučnej zákonnej kompetencii orgánov priestupkového konania, teda   v danom   prípade   obvodného   úradu,   ktoré   o svojom   postupe   rozhodujú   autonómne, odvodiac   svoju   právomoc   od   zákonného   zmocnenia.   Kompetencie   ústavného   súdu   ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti dané mu ústavou vylučujú jeho právomoc k revidovaniu   zákonom   danej   právomoci   orgánov   verejnej   moci,   a to   vrátane kompetenčných   právomocí   orgánov   prokuratúry   v konaní   podľa   §   31   a nasl.   zákona o prokuratúre, pokiaľ výkon tejto právomoci nebol ani svojvoľný, ani arbitrárny, a to o to viac,   že   argumentácia   sťažovateľky   smerovala   výlučne   do   sféry   skutkových   zistení,   na ktorých posúdenie/rozhodovanie o nich nie je ústavný súd z ústavy a priori povolaný.

23. V nadväznosti na uvedené ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti aj svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry   zákonom   ustanoveným postupom   sa   takýmto   podnetom   (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03 a III. ÚS 133/06).

24. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľky   na   ochranu   ústavnosti,   keďže   rozhodovanie   o nich   je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2012