znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 562/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátom Mgr. Karolom Fiľom, Buzulucká 14, Košice, vo veci namietanéhoporušenia jej základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutiami Okresného súdu DunajskáStreda v bližšie neurčenom trestnom konaní, ako aj postupom a rozsudkom Krajského súduv Trnave z 9. júla 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 42/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola11. novembra 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods.1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupoma rozhodnutiami Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v bližšieneurčenom trestnom konaní, ako aj postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalejlen „krajský súd“) z 9. júla 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 42/2014 (ďalej aj„postup a rozsudok krajského súdu“).

2. Z odôvodnenia sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je poškodenouosobou v trestnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 114/2009, v ktorombol rozsudkom krajského súdu obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ odsúdený na úhrnný trest odňatiaslobody podľa § 149 ods. 2 s použitím § 38 ods. 2 a 41 ods. 1 Trestného zákona v trvaní2 rokov s podmienečným odkladom výkonu trestu v skúšobnej dobe 3 roky. Súčasnekrajský súd zamietol odvolanie sťažovateľky a iného poškodeného proti výroku rozsudkuokresného súdu zo 4. mája 2012, ktorým okresný súd odkázal poškodených na náhraduškody v občianskom súdnom konaní.

3. Sťažovateľka svoju argumentáciu týkajúcu sa namietaného porušenia jejoznačených základných práv a slobôd rozdelila do dvoch rovín.

3.1 V prvej rovine poukázala na zdĺhavý/prieťahový postup v trestnej vecikonajúcich súdov, ku ktorému uviedla, že od podania obžaloby do vyhlásenia konečnéhorozsudku krajského súdu uplynulo viac ako šesť rokov a od spáchania trestného činuobžalovaným až sedem rokov, čo„vysoko presahuje akékoľvek ponímanie štandardnej dĺžky trestného konania v obdobných veciach“.

3.2 V druhej rovine zdôraznila, že napriek tomu, že svoje nároky na náhradu škodyuplatnila v trestnom konaní riadne a v súlade so zákonom (aspoň minimálnu časť náhrady,t. j. 3600 Sk + ušlá mzda), okresný súd a tiež krajský súd konečným rozsudkom jejodvolanie zamietol a jej nároky na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie, čímjej„reálne znemožnil náhrady škody“. V tejto časti preto považuje rozsudok krajského súduza zjavne neopodstatnený a arbitrárny.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„Základné právo sťažovateľky, a to právo vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj právo na spravodlivý proces čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo porušené postupom a rozhodnutiami Okresného súdu Dunajská Streda a postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v Trnave, a to najmä rozsudkom Krajského súdu v Trnave spis. zn. 5 To/42/2014-588 zo dňa 09.07.2015.

Rozsudok Krajského súdu v Trnave spis. zn. 5 To/42/2014-588 zo dňa 09.07.2015 sa zrušuje v časti, ktorou zamieta odvolanie sťažovateľky a vec sa v tejto časti vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.“

Okrem toho sa sťažovateľka domáha priznania finančného zadosťučinenie v sume6 000 € a úhrady trov právneho zastúpenia.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde vrátane okolností,ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy,ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podanéniekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranuzákladných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcichz príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systémtejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomociústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomocivšeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárnezodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práva slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systémuvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôdvtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom aleboslobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutiasp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, IV. ÚS 166/04, III. ÚS 168/05).

II.A

K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupmi okresného súdu a krajského súdu

9. Sťažovateľka sa najprv svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušeniazákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2ústavy, k porušeniu ktorého malo dôjsť postupom okresného súdu a tiež postupomkrajského súdu v trestnom konaní, ktorých spoločným menovateľom mala byť podľa názorusťažovateľky neprimeraná celková dĺžka konania pred všeobecnými súdmi v trvaní spolu6 rokov.

10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bezzbytočných prieťahov.

11. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnompoňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sarozhodnutia príslušného štátneho orgánu (m. m. I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03, IV. ÚS 59/03,IV. ÚS 205/03). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavyv relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorývyjadruje predovšetkým záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty,v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie samôže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti(napr. I. ÚS 592/2012).

12. Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil, že základné právona konanie bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy sa v prípade konaniapred orgánmi činnými v trestnom konaní chráni po začatí trestného stíhania, keď sa občanstáva účastníkom tohto konania buď ako obvinený, alebo poškodený (II. ÚS 41/98,II. ÚS 20/02). Účel základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy, ktorým je predovšetkým odstránenie stavu právnej neistoty nielenobvineného, ale aj poškodeného ako strán v trestnom konaní, sa sleduje konaníma rozhodovaním príslušných orgánov v primeranej lehote (III. ÚS 99/02). Samotnýmprerokovaním veci na súde sa právna neistota strán v trestnom konaní neodstraňuje. K stavuprávnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu o vine, resp. nevineobžalovaného a na tento výrok nadväzujúcich ďalších výrokov nastoľujúcich právaa povinnosti. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesnýpostup v konaní pred súdom, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty.

13. Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj názor (napr. II. ÚS 12/01,IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), že ochrana základnému právu podľa čl. 48ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatneniatejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomtoprípade všeobecnými súdmi) ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla,už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného práva/práv, ústavný súdsťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde).

14. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavyv nadväznosti na vyslovenie porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoruje teda to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej mocido základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosťzohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlozásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, abysa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo. Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bolasťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom v konaní nedochádza, je daný dôvod naodmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

15. Sťažovateľka sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 11. novembra 2015namietla prieťahy v konaní a postupe okresného súdu, ako aj krajského súdu (bez bližšejšpecifikácie), pričom ako sama uvádza, v podanej sťažnosti právoplatný rozsudok krajskéhosúdu z 9. júla 2015 jej bol doručený ešte 9. septembra 2015. Z uvedeného vyplýva, žev čase, keď sťažovateľka doručila ústavnému súdu sťažnosť, v ktorej namietala porušeniesvojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bolo už konanie v merite naoznačených orgánoch súdnej moci právoplatne skončené, z čoho vyplýva logický záver, žev tomto čase už k žiadnym prieťahom v trestnom konaní nedochádzalo.

16. Zistený faktický stav bol vo vzťahu k obsahu sťažnosti, v ktorej sťažovateľkanamietala porušenie svojich práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v právoplatne skončenomkonaní, s prihliadnutím na zmysel a účel ochrany týchto práv relevantný pre záverústavného súdu, že sťažnosť sťažovateľky je v tejto súvislosti neopodstatnená, čo v zmysle§ 25 ods. 2 zákona ústavnom súde zakladá dôvod na jej odmietnutie z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti.

17. Okrem toho sťažovateľka v súvislosti s údajnými prieťahmi v trestnom konaníústavnému súdu nepredložila ani dôkaz, resp. neuviedla, že využila účinný prostriedoknápravy, ktorým mohla brojiť proti zdĺhavému, teda „prieťahovému“ postupu súdov v jejtrestnej veci konajúcich súdov (sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 zákonač. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov podaná predsedovi okresného súdu alebo krajského súdu, resp. podobný účinnýprostriedok nápravy podľa § 55 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v zneníneskorších predpisov, pozn.). Sťažnosť v tejto časti by preto bola okrem zjavnejneopodstatnenosti ešte aj neprípustná (§ 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde).

18. Ústavný súd ďalej poukazuje aj na skutočnosť, že sťažovateľka je kvalifikovanezastúpená advokátom, ale v petite sťažnosti, ktorý je neurčitý a nejasný, vôbecnešpecifikuje, aký konkrétny postup (nečinnosť) a rozhodnutia okresného súdu, resp.krajského súdu v trestnom konaní napáda (ústavný súd je petitom viazaný podľa § 20 ods. 3zákona o ústavnom súde a odôvodnenie sťažnosti a návrhom rozhodnutia nie je vôbeczosúladené). Ústavný súd by preto mohol jej sťažnosť v tejto časti odmietnuť i prenesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu, vlastniť majetok a práva na spravodlivý súdny proces rozsudkami okresného súdu a krajského súdu

19. V čl. 127 ods. 1 ústavy už spomenutý princíp subsidiarity znamená, že ústavnýsúd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťamiiba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickejosoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkovnápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred inýmštátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomocina jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

20. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu v trestnej veci sťažovateľky,ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiubolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila),a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavnéhosúdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

21. K sťažnostným námietkam sťažovateľky týkajúcim sa porušenia jej základnéhopráva vlastniť majetok, na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces ústavný súd uvádza,že nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím (odvolacieho)krajského súdu a námietkami sťažovateľky a nestotožňuje sa s jej názorom, že ide o zjavneneodôvodnený alebo arbitrárny rozsudok krajského súdu (bližšie pozri s. 10 napadnutéhorozsudku takmer nečitateľnej prílohy, pozn.). Samotné dôvody jej námietok v bode 3.2 tohouznesenia, ktoré mali vyústiť do porušenia jej označených práv, preto nepovažoval zaopodstatnené, keďže ústavný súd posudzuje nároky až v ich konečnom vyjadrení, čov okolnostiach danej veci však dodržané nebolo. Samotná sťažovateľka si stále môžeuplatniť náhradu škody v rámci civilného konania, čo napokon mohla aj predtým –nehľadiac na prebiehajúce trestné konanie, a to na príslušnom všeobecnom súde (princípsubsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvedený v bode 7). Z jej sťažnosti však nevyplýva,prečo tak ešte neurobila. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (proti rozsudku krajského súdu)odmietol jednak pre zjavnú neopodstatnenosť, ale tiež aj pre nedostatok svojej právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2015