znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 562/2014-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 24. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti SLOVTERM s. r. o.,   Národná   trieda   76,   Košice,   zastúpenej   advokátom JUDr. Doriánom Mereššom,   Žriedlova   10,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   a   uzneseniami   Okresného   súdu   Košice   I č. k. 16 Er 5824/2011-115 zo 7. januára 2014 a č. k. 16 Er 5824/2011-121 z 8. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej   spoločnosti   SLOVTERM   s. r. o. o d m i e t a   pre   nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SLOVTERM s. r. o., Národná trieda 76, Košice (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Doriánom   Mereššom, Žriedlova 10, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   uzneseniami   Okresného   súdu   Košice I   (ďalej   len „okresný   súd“   alebo   „exekučný   súd“)   č.   k.   16   Er   5824/2011-115   zo 7. januára   2014 a č. k. 16 Er 5824/2011-121 z 8. januára 2014 (ďalej len „uznesenia okresného súdu“ alebo „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka (ktorá vystupuje v exekučnom konaní ako povinná) je účastníčkou konania o vymoženie sumy 9 872 € s príslušenstvom a trov   exekúcie   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   16   Er   5824/2011.   Exekučným titulom,   osvedčeným   ako   európsky   exekučný   titul,   je   rozhodnutie   súdu   vo   Verone (Talianska republika) z 25. októbra 2010 č. 4253/10 Ing. 10851/10 R.G.I.

Keďže sťažovateľka (povinná) v zákonnej lehote po doručení upovedomenia o začatí exekúcie   exekútorom   podala   námietky   proti   exekúcii,   ako   i   návrh   na   odklad   exekúcie v zmysle   ustanovení   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z. o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene a doplnení ďalších   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   okresný   súd   uznesením č. k. 16 Er 5824/2011-66 z 3. júla 2012 odklad exekúcie nepovolil a námietky sťažovateľky proti exekúcii uznesením č. k. 16 Er 5824/2011-84 z 10. decembra 2012 zamietol. Keďže obe rozhodnutia, proti ktorým právna úprava odvolanie nepripúšťa, boli vydané vyšším súdnym úradníkom a sťažovateľka proti nim v zmysle ustanovenia § 374 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) podala odvolanie, došlo zo zákona podaním odvolania k ich zrušeniu a vo veci opätovne rozhodol   sudca.   Ten   následne   napadnutými   uzneseniami   (č.   k.   16   Er   5824/2011-115 zo 7. januára 2014 a č. k. 16 Er 5824/2011-121 z 8. januára 2014) odklad exekúcie rovnako nepovolil a námietky sťažovateľky proti exekúcii zamietol.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, argumentujúc skutkovými okolnosťami prípadu, viaceré pochybenia exekučného súdu v konaní, ako aj v odôvodnení napadnutých uznesení, z ktorých s poukazom na judikatúru ústavného súdu odvodzuje porušenie označených práv. Zdôrazňuje, že „... exekučný titul nikdy nenadobudol právoplatnosť z dôvodu riadne a včas podaného   opravného   prostriedku   proti   nemu...   osvedčenie   exekučného   titulu   ako európskeho   exekučného   titulu   nemohlo   byť   účinne   vykonané...   celé   exekučné   konanie považuje   za   predčasné   z   dôvodu   prebiehajúceho   a   neskončeného   odvolacieho   konania proti poslednému   rozhodnutiu   talianskeho   súdu   vo   Verone...   porušovateľ   sa   žiadnym spôsobom s týmito námietkami vo svojom rozhodnutí nevysporiadal, t. j. jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné,   arbitrárne...   porušovateľ   svojim   postupom   nesplnil   svoju   povinnosť skúmať   zákonnosť   exekučného   titulu   v   ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého   exekučného konania...“.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza: „Nariadenie, v režime ktorého prebieha napadnuté exekučné konanie predstavuje zjednodušenú možnosť   voľného pohybu   súdnych   rozhodnutí medzi členskými   štátmi   EU s cieľom prispieť k zefektívneniu vymáhania cezhraničných pohľadávok....

Nariadenie v čl. 6 definuje základné podmienky, ktoré musí rozhodnutie osvedčené ako európsky exekučný titul spĺňať, tieto posudzuje orgán ktorý exekučný titul vydal. Jednou   z   podmienok   je   aj   rešpektovanie   požiadaviek   o   minimálnom   procesnom štandarde uvedeného v kapitole III tohto nariadenia, ktorý musí byť dodržaný v konaní o nesporných   nárokoch.   Jedná   sa   o   pravidlá   doručovania,   obsahové   náležitosti   návrhu na začatie   konania,   poučenie   odporcu   o   jeho   možných   procesných   úkonoch   atď.   Tieto všetky pravidlá boli talianskymi súdmi porušené....

Účelu   rýchlejšieho   konania   nemožno   predsa   podriadiť   objektívne   preskúmanie rešpektovania minimálnych pravidiel stanovených nariadením. Ak ich splnenie podmienok má   osvedčovať   (osvedčenie   vydať)   ten   istý   súd   alebo   dokonca   ten   istý   sudca,   ťažko očakávať, že bude konštatovať ich nedodržanie vo svojej vlastnej rozhodovacej činnosti a spravidla to bude mať za následok iba formálne potvrdenie rešpektovania minimálnych procesných štandardov namiesto ich objektívneho preskúmania, čo môže viesť k tomu, že celá   procedúra   osvedčovania   rozhodnutia   je   vlastne   iba   zbytočným   byrokratickým nástrojom....

Porušovateľ   sa   v   odôvodnení   napadnutých   uznesení   ani   nezaoberal   podstatným argumentom   sťažovateľky,   že   exekučný   titul   nikdy   nemohol   riadne   nadobudnúť právoplatnosť a to z dôvodu procesných pochybení talianskych súdov, ktorých postupom v konaní   bola   sťažovateľovi   odňatá   možnosť   konať,   talianske   súdy   nie   len   nepoučili sťažovateľa,   ale   predovšetkým   sa   nezaoberali   riadne   a   včas   podaným   odporom proti platobnému   rozkazu   a   predmetný   odpor   proti   platobnému   rozkazu   sťažovateľke bez ďalšieho   procesného   postupu   obratom   vrátili   naspäť.   Exekučný   súd   sa   nijako nevysporiadal s ďalším argumentom sťažovateľky týkajúcim sa prebiehajúceho a doteraz neskončeného   konania   o   riadne   a   včas   podanom   odvolaní,   ktorý   sťažovateľka   podala na odvolací súd vo Verone dňa 15. decembra 2011 proti rozhodnutiu prvostupňového súdu z 25. februára 2011 a že teda osvedčenie exekučného titulu ako európskeho exekučného titulu nemohlo byť účinne vykonané. Porušovateľ žiadnym spôsobom neposkytol odpoveď na sťažovateľkine námietky o predčasnosti celého exekučného konania z dôvodu uvedeného prebiehajúceho   a   neskončeného   odvolacieho   konania   proti   poslednému   rozhodnutiu talianskeho súdu vo Verone.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   v   sťažnosti   navrhuje,   aby   ústavný   súd po predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol: „1. Základné právo obchodnej spoločnosti SLOVTERM s. r. o. zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného sudu Košice   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   Er   5824/2011   a   jeho   uzneseniami č. k. 16 Er 5824/2011-115 z 7. januára 2014 a č. k. 16 Er 5824/2011-121 z 8. januára 2014 porušené bolo.

2. Uznesenia Okresného sudu Košice I č. k. 16 Er 5824/2011-115 z 7. januára 2014 a č. k. 16 Er 5824/2011-121 z 8. januára 2014 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3.   Obchodnej   spoločnosti   SLOVTERM   s.   r.   o.   priznáva   úhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 426,12 €..., ktoré je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť na účet advokáta   JUDr.   Doriána   Merešša,   Žriedlová   10,   Košice   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   a   uzneseniami   exekučného   súdu   č.   k.   16   Er   5824/2011-115 zo 7. januára 2014 (ktorým okresný súd odklad exekúcie nepovolil) a č. k. 16 Er 5824/2011-121 z 8. januára 2014 (ktorým okresný súd námietky povinnej proti exekúcii zamietol).V   zmysle   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   upriamuje   pozornosť   na   princíp   subsidiarity vyplývajúci z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého systém ústavnej ochrany základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   –   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04,   IV.   ÚS   135/05,   III.   ÚS   133/05, III. ÚS 444/2012).

Z princípu subsidiarity rovnako vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom,   musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti primárne zameral na to, či ochranu tým právam, porušenie ktorých sťažovateľka namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný súd na základe jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Jedným z právnych režimov, v rámci ktorých slovenské exekučné orgány   uznávajú vykonateľnosť   cudzích   exekučných   titulov,   je   právny   režim   vykonateľnosti   cudzieho exekučného titulu podľa nariadenia parlamentu a Rady (ES) č. 805/2004 z 21. apríla 2004, ktorým sa vytvára európsky exekučný titul pre nesporové nároky (ďalej len „nariadenie“). Nariadenia (regulations) sú jediným prameňom sekundárneho práva, ktorým ich priamu aplikovateľnosť   výslovne   priznáva   Zmluva   o   založení   Európskeho   spoločenstva   a ktoré vzhľadom   na   svoju   priamu   použiteľnosť   nevyžadujú   žiadne   vnútroštátne   legislatívne opatrenia,   reprezentujú   právne   záväzný   akt   Európskych   spoločenstiev   a   Európskej   únie (a teda   sú   súčasťou   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky).   Ústavný   súd   považuje za potrebné zdôrazniť, že účel prednosti právne záväzných aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie pred zákonmi Slovenskej republiky možno dosiahnuť iba výkladom druhej vety čl. 7 ods. 2 ústavy, podľa ktorého v záujme dosiahnutia prednosti práva Európskych spoločenstiev a Európskej únie výklad a uplatňovanie zákonov a podzákonných všeobecne záväzných právnych predpisov Slovenskej republiky musí byť v súlade s právne záväznými aktmi Európskych spoločenstiev a Európskej únie.

V zmysle dikcie čl. 20 nariadenia sa vykonávacie postupy riadia právnymi predpismi členského   štátu   výkonu,   pričom   rozhodnutie   o   európskom   exekučnom   titule   sa   vykoná za tých istých podmienok ako rozhodnutie vydané v členskom štáte výkonu.

V rámci právneho poriadku Slovenskej republiky je už zmienená procedúra podľa nariadenia len v stručnosti spomenutá v poznámke č. 38 k ustanoveniu § 251 ods. 3 OSP a v Exekučnom   poriadku   v   ustanovení   §   41   ods.   2   písm.   b),   kde   sa   jasne   hovorí o rozhodnutiach osvedčených ako európsky exekučný titul ako o riadnom exekučnom titule.

Nariadenie sa podľa jeho čl. 2 uplatňuje na občianske a obchodné veci (bez ohľadu na   podstatu   súdu   alebo   tribunálu),   nie   však   na   veci   statusové,   majetkové   práva z manželského   zväzku   a   dedenia,   konkurz   a   vyrovnanie,   sociálne   zabezpečenie a rozhodcovské konanie. Rovnako sa nevzťahuje na daňové, colné a správne veci alebo na zodpovednosť   štátu   za   konanie   alebo   nečinnosť   pri   výkone   štátnej   moci   („acta   iure imperii“).

Kľúčovou   kategóriou   pri   posudzovaní   aplikovateľnosti   nariadenia   je   nespornosť nároku (vymedzená v článku 3 nariadenia) a dodržanie minimálnych štandardov ochrany dlžníka (úpravu nachádzame v III. kapitole nariadenia).

V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že proti vydaniu osvedčenia o európskom exekučnom titule (ďalej len „EET“) v zmysle čl. 10 ods. 4 nariadenia nie je možné podať odvolanie.   Na   rozdiel   od   nariadenia   Rady   (ES)   č.   44/2001   z   22.   decembra   2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len   „Brusel   I“)   nie   je   možné   podľa   nariadenia   v   štáte   výkonu   rozhodnutia   žiadne prieskumné   (opravné)   konanie,   a   to   ani   v   prípade,   ak   by   sa   vzťahovalo   na   porušenie hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho ordre public.

Naproti tomu v nariadení v čl. 23 je výslovne upravená možnosť prerušenia alebo obmedzenia   výkonu   EET   nad   rámec   EP   tak,   že   ak   dlžník   vznesie   námietku proti rozhodnutiu osvedčenému ako EET (vrátane žiadosti o preskúmanie v zmysle čl. 19) alebo požiada o opravu alebo stiahnutie osvedčenia o EET (v súlade s čl. 10), príslušný súd alebo orgán v členskom štáte výkonu môže na žiadosť dlžníka:

„a) obmedziť vykonávacie konanie na ochranné opatrenia; alebo b) podmieniť výkon poskytnutím takej záruky, akú stanoví; alebo c) za výnimočných okolností vykonávacie konanie prerušiť.“

Keďže napadnutie exekučného titulu v štáte pôvodu (v preskúmavanom prípade ide o Taliansku republiku, konkrétne o súd vo Verone) v zmysle nariadenia prichádza do úvahy kedykoľvek (keďže   nariadenie neobsahuje žiadnu   lehotu) a rovnako   nevyžaduje účinnú žiadosť o opravu alebo stiahnutie osvedčenia o EET (postačujúce je samotné preukázanie podania žiadosti), o postup exekučného súdu (ako súdu výkonu) sa v zmysle ustanovenia čl. 23 nariadenia povinný môže uchádzať kedykoľvek počas exekučného konania.

V súvislosti   s   tým   je   potrebné   uviesť,   že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy nepredstavuje   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   možno   využiť   súčasne   popri   iných prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; takúto sťažnosť možno uplatniť iba v tom prípade, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa   tvrdenia   sťažovateľa   k   porušeniu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   (m.   m. IV. ÚS 21/02).

Ústavný   súd   nezistil   žiadne   dôvody   na   pripustenie   výnimky   zo   zásady,   že spravodlivosť   konania   pred   všeobecnými   súdmi   možno   posudzovať   len   vo   vzťahu k právoplatne skončenému konaniu, t. j. ku konaniu ako celku, ale nie k jeho jednotlivým častiam, ako sa sťažovateľka zjavne nesprávne domnieva. Pokiaľ by ústavný súd vecne preskúmal sťažnosť predtým, ako o veci samej definitívne rozhodne príslušný súd, mohol by   zasiahnuť   do   rozhodovania   všeobecných   súdov   a   nedodržal   by   princíp   subsidiarity sťažnosti ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka si preto nemôže vyberať orgán verejnej moci, ktorý jej má poskytnúť ochranu   pred   namietaným   porušením   jeho   práv.   Povinnosťou   sťažovateľky   je   vyčerpať všetky právne prostriedky ochrany ňou označených práv, porušenie ktorých namieta, tak ako   to   umožňuje   právny   poriadok   Slovenskej   republiky.   Až   po   ich   vyčerpaní a za predpokladu, že by boli splnené ostatné ústavné aj zákonné podmienky, by mohla byť daná právomoc ústavného súdu (IV. ÚS 171/04).

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní,   bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014