znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 562/2013-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť I. B., Česká republika, zastúpenej advokátom JUDr. J. Z., Česká republika, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 3 a 4   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v Žiline v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 397/2012 a jeho rozsudkom z 13. februára 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. B.   o d m i e t a   z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2013 doručená sťažnosť I. B. (ďalej len „sťažovateľka“, v citovanom texte aj „navrhovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy a na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu a jeho nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 2 a 3, ako aj základného práva   na   verejné   prerokovanie   jej   veci   v   jej prítomnosti   a vyjadriť   sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 397/2012 a jeho rozsudkom z 13. februára 2013.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   v   procesnom postavení navrhovateľky v súdnom spore „o náhradu škody vo výške 11.700,- Kč a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 2.000,- eur, z titulu zodpovednosti štátu podľa zákona   č.   514/2003   Z.   z.“ proti   odporcovi „Slovenská   republika   –   Úrad   geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky“ vedenom Okresným súdom Čadca (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 173/2011. Okresný súd rozsudkom z 27. júla 2012 uložil odporcovi povinnosť zaplatiť sťažovateľke sumu 6 500 Kč a v zostávajúcej časti jej návrh zamietol. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 397/2012 z 13. februára 2013 rozsudok okresného súd potvrdil a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.

3. Podľa názoru sťažovateľky „tímto rozhodnutím odvolacího soudu byl porušen článek 46 odst. 3, 4 Ústavy Slovenské republiky, podle kterého…, a dále článek 48 odst. 2 veta první Ústavy…, podle kterého každý má právo, aby jeho věc byla projednána veřejně, bez zbytečného průtahu a v jeho přítomnosti a aby se mohl vyjádřit ke všem provedeným důkazům.

Pokud jde o první v pořadí porušený článek 46 odst. 3 Ústavy…, pak poukazuji na to, že soud druhého stupně mi neposkytl ochranu, neboť se věcí samou ani nezabýval a toliko odkázal na odůvodnění prvostupňového rozhodnutí, se kterým se v plném rozsahu ztotožnil. Co se týče porušení článku 46 odst. 4 Ústavy…, pak jsem toho názoru, že soud druhého stupně při svém rozhodování se neřídil občanským soudním řádem, který jasně stanoví povinnost konstatovat v rozhodnutí, které skutečnosti považuje za prokázané a které nikoli, ze kterých důkazů vycházel a jakými úvahami se při hodnocení již provedených důkazů řídil. Z tohoto pohledu je rozhodnutí soudu druhého stupně nepřezkoumatelné. Porušení   článku 48 odstavec   2   veta první Ústavy…   spatřuji v tom,   že soud ani nenařídil jednání, aby v mé přítomnosti věc projednal veřejně s tím, abych se vyjádřila ke všem provedeným důkazům.“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „... pro porušení článku 46 odst. 3, 4 Ústavy Slovenské republiky a článku 48 odst. 2 veta první Ústavy Slovenské   republiky   se   rozsudek   Krajského   soudu   v   Žiline   ze   dne   13.   února   2013, 7 Co/397/2012-80, 5311208985, ruší.“

5. Sťažovateľka k sťažnosti pripojila namietaný odvolací rozsudok krajského súdu z 13. februára 2013.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 244/2010).

9. Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

10. Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia označených základných   práv   (body   1   a 4)   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co   397/2012 z 13. februára   2013,   ktorým   potvrdil   odvolaním   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu z 27. júla 2012 (pozri bod 2).

11.   Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nesprávnym rozhodnutím   súdu,   iného štátneho   orgánu,   či   orgánu   verejnej správy   alebo nesprávnym   úradným   postupom.   Podľa   čl.   46   ods.   4   ústavy   podmienky   a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala...   v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

12. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

13. Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

14.   Z   obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľky s postupom krajského súdu v odvolacom konaní, v ktorom sa „věcí samou ani nezabýval a toliko   odkázal   na   odůvodnění   prvostupňového   rozhodnutí,   se   kterým   se...   ztotožnil“, s nedostatočným   odôvodnením   odvolacieho   rozsudku,   ako   aj   nenariadením   odvolacieho pojednávania, a tým zabránenia vyjadriť sa „ke všem provedeným důkazům“ (pozri tiež bod 3).

15. Ústavný   súd   v rámci   predbežného   prerokovania   sťažovateľkinej   sťažnosti považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľky, ktorý je koncentrovane vyjadrený v návrhu na rozhodnutie (petite). Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľka je v tomto prípade zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.

16. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 3 a 4 a podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (body 1, 4 a 11), t. j. bez spojenia s namietaným porušením základného práva,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyplývajúcich   z čl.   46   ods.   1   a 2 ústavy.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   k samostatnému   porušeniu   práv označených   sťažovateľkou   rozsudkom   odvolacieho   súdu   nemôže   dôjsť,   čo   samo   osebe zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

17.   Krajský   súd   namietaným   rozsudkom z 13.   februára   2013 potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu z 27. júla 2012 (pozri bod 2). V odôvodnení svojho rozhodnutia   najprv   oboznámil   podstatu   prvostupňového   rozsudku   a   odvolaciu argumentáciu   oboch   účastníkov   konania   (vrátane   ich   vzájomných   vyjadrení   k podaným odvolaniam).   Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   krajský   súd   takto: „Krajský   súd,   ako   súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaných odvolaní v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) rozsudok okresného súdu potvrdil v zmysle ust. § 219 ods. 1 O. s. p.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho správny právny záver.

Odvolacie námietky účastníkov sú nedôvodné. Pokiaľ ide o námietku premlčania uplatneného nároku vznesenú odporcom, krajský súd konštatuje, že k premlčaniu uplatneného práva nedošlo.

Pokiaľ odporca poukazuje na aplikáciu § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. na danú vec na základe analógie, aplikácia tohto zákonného ustanovenia je vylúčená z hľadiska časovej   pôsobnosti   právnych   predpisov.   Navrhovateľka   si   uplatnila   nárok   na   náhradu škody spočívajúci v nesprávnom úradnom postupe, ku ktorému došlo v konaní katastrálneho úradu,   ktoré   sa   začalo   dňa   7.   apríla   2008.   Z   hľadiska   ust.   §   27   ods.   1   zákona č. 514/2003 Z. z.   sa   na   danú   vec   vzťahuje   zákon   514/2003   Z.   z.   Tento   právny   predpis upravuje premlčanie v ust. § 19 ods. 1, 2, ktoré ustanovenia z hľadiska tzv. zásady špeciality musia byť použité na danú vec.

V zmysle   ust.   §   19   ods.   1   zákona   č.   514/2003   Z.   z.,   právo   na   náhradu   škody sa premlčí za 3 roky odo dňa,   keď sa poškodený dozvedel   o škode.   Ak je podmienkou uplatnenia   práva   na   náhradu   škody   zrušenie   alebo   zmena   právoplatného   rozhodnutia, plynie   premlčacia   lehota   odo   dňa   doručenia   (oznámenia)   rozhodnutia,   ktorým   bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

V zmysle ust. § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., najneskôr sa právo na náhradu škody   premlčí   za   10   rokov   odo   dňa,   keď   bolo   poškodenému   doručené   (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda. To neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a § 8. Vychádzajúc z týchto zákonných ustanovení za   nesprávny   úradný   postup   možno   aplikovať   subjektívnu   premlčaciu   lehotu   upravenú v ust. § 19 ods. 1 prvá veta, a to že právo na náhradu škody sa premlčí za 3 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ostatné časti vyššie citovaného zákonného ustanovenia možno aplikovať iba v prípade, ak je uplatnený nárok na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia.

Za   rozhodujúci   moment   začiatku   plynutia   premlčacej   doby   tak   zákonodarca ustanovil   moment,   keď   sa   poškodený   dozvedel   o   škode.   Ako   správne   konštatoval prvostupňový súd, uzavretie predmetnej darovacej zmluvy z roku 1999 nemá s premlčaním uplatneného nároku žiadnu súvislosť.

Krajský   súd   sa   však   nestotožňuje   ani   s   názorom   súdu,   že   v   danom   prípade premlčacia doba začala plynúť doručením rozhodnutia. Táto skutočnosť by bola relevantná len   v prípade,   ak   by   si   navrhovateľka   dôvodne   uplatňovala   náhradu   škody   spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

Škodou,   ktorá   navrhovateľke   bola   priznaná,   sú   trovy   právneho   zastúpenia. Navrhovateľka   sa   o   škode,   teda   trovách   právneho   zastúpenia,   dozvedela   momentom zaplatenia   trov   právneho   zastúpenia.   K   zaplateniu   trov   právneho   zastúpenia   zo   strany navrhovateľky došlo 8. júna 2011, keď na základe príjmového pokladničného dokladu, ktorý je   súčasťou   spisu   (č.   l.   7),   zaplatila   právnemu zástupcovi sumu 11.700,-   Kč.   Od   tohto momentu začala navrhovateľke plynúť 3-ročná premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu   škody.   Navrhovateľka   podala   žalobu dňa 21.   9.   2011,   t.   j.   pred uplynutím premlčacej doby.

Pokiaľ   odporca   poukazuje   na   to,   že   Správa   katastra   Č.   postupovala   správne, keď prerušila   konanie   z   dôvodu   nezaplatenia   správneho   poplatku,   s   týmto   tvrdením sa možno   stotožniť.   Zo   správnosti   takéhoto   postupu   vychádzal   aj   prvostupňový   súd. Prerušenie   konania   z   tohto   dôvodu   teda   nebolo   dôvodom   pre   konštatovanie   prieťahov v konaní zo strany katastrálneho úradu. Takýto stav však trval v predmetnom správnom konaní iba do 14. 4. 2009, kedy došlo k doplateniu správneho poplatku a správnemu orgánu nebránila žiadna zákonná prekážka vydať meritórne rozhodnutie o vklade, napriek tomu tak správny orgán učinil až dňa 19. 5. 2011.

Priamo z dikcie zákona, a to z ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že za nesprávny   úradný   postup   sa   považuje   porušenie   povinnosti   orgánu   verejnej   moci urobiť   úkon   alebo   vydať   rozhodnutie   v   zákonom   ustanovenej   lehote.   Ust.   §   32   ods.   1 Katastrálneho   zákona   účinného   v   čase   vkladového   konania   ustanovovalo   správnemu orgánu   30-dňovú   lehotu   na   rozhodnutie   o   vklade.   Je   nepochybné,   že   správny   orgán   v ustanovenej lehote o vklade nerozhodol, vznikla tak jeho zodpovednosť za nesprávny úradný postup. Rovnako dôvodom vzniku zodpovednosti za nesprávny úradný postup sú aj zbytočné prieťahy   v   konaní,   ktoré   boli   spôsobené   nedôvodným   prerušením   konania.   Skutočnosť, že prerušenie konania bolo nedôvodné, potvrdil samotný odvolací správny orgán a vyplýva to   z   dôvodov   jeho   rozhodnutia,   ako   správne   na   to   poukázal   prvostupňový   súd.   Záver okresného súdu o nesprávnom úradnom postupe Správy katastra Č. je správny a krajský súd sa stotožňuje s jeho rozsiahlym odôvodnením, na ktoré poukazuje.

Je   nepochybné,   že   konštatovanie   samotného   nesprávneho   úradného   postupu nepostačuje na vznik zodpovednosti odporcu na náhradu škody spôsobenú navrhovateľke. Okrem   protiprávnosti   sa   vyžaduje   na   naplnenie   podmienok   zodpovednosti   vznik   škody na strane navrhovateľky, ako aj príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom.

Príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom správy katastra a vznikom časti   trov   právneho   zastúpenia   navrhovateľky,   ktoré   jej   boli   prvostupňovým   súdom priznané, je daná a vyplýva z dôvodov napadnutého rozhodnutia. V prípade zákonného postupu   Správy   katastra   Č.   jedinými   úkonmi   právnej   služby,   ktoré   by   boli   vynaložené zo strany právneho zástupcu navrhovateľky, bolo prevzatie zastúpenia a podanie návrhu na vklad vlastníckeho práva. V týchto úkonoch spočívajúce trovy nemajú príčinnú súvislosť s nezákonným úradným postupom a z tohto dôvodu neboli navrhovateľke priznané. Ku   všetkým   ostatným   trovám   právneho   zastúpenia   však   došlo   v   dôsledku nesprávneho úradného postupu správy katastra, keď správny orgán nerozhodol v zákonnej lehote,   konanie   nedôvodne   prerušil   a   právny   zástupca   navrhovateľky   vykonával   úkony právnej pomoci ako urgencie a podávanie opravných prostriedkov za účelom dosiahnutia vydania zákonného meritórneho rozhodnutia o vklade vlastníckeho práva navrhovateľky. Je tu   teda   daná   príčinná   súvislosť   medzi   nesprávnym   úradným   postupom   a   vznikom trov právneho zastúpenia, ktoré boli navrhovateľkou vynaložené a priznané jej vo výške 6.500,- Kč.

Pokiaľ   ide   o   odvolacie   námietky   navrhovateľky,   tá   spochybňuje   prvostupňovým súdom   konštatovanú   neexistenciu   dôvodov   pre   nepriznanie   peňažného   zadosťučinenia za nemajetkovú   ujmu.   V   tomto   smere   krajský   súd   poukazuje   na   rozsiahle   odôvodnenie prvostupňového rozsudku, z ktorého dôvodmi sa v plnom rozsahu stotožňuje.

Vychádzajúc z dikcie ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. priznanie nemajetkovej ujmy   prichádza   do   úvahy   iba   v   prípade,   ak   samotné   konštatovanie   porušenia   práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a   zároveň   ak   nie   je   možné   ujmu   uspokojiť   inak.   Ide   tu   teda   o   výnimočnosť   dôvodov pre priznanie   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch,   ktorá   neprichádza   do   úvahy   v každom prípade zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, kde bez ďalšieho sa na základe dikcie ust. § 17 ods. 1 uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Nie sú splnené uvedené osobitné predpoklady a nie je preto dôvodné navrhovateľke nemajetkovú ujmu priznať.

V   danom   prípade   nenastal   na   strane   navrhovateľky   taký   závažný   následok, aby samotné   konštatovanie   porušenia   práva   nebolo   dostatočným   zadosťučinením. Za konštatovanie   porušenia   práva   navrhovateľky   možno   považovať   samotný   napadnutý rozsudok,   ako   aj   rozsudok   odvolacieho   súdu,   kde   bola   uznaná   zodpovednosť   odporcu za nezákonný   úradný   postup   a   navrhovateľke   na   základe   uplatneného   nároku   priznaná skutočná   škoda.   Pokiaľ   navrhovateľka   poukazuje   na   ďalšie   aspekty,   v   ktorých   bola obmedzená počas nezákonného postupu správneho orgánu – nemohla s nehnuteľnosťou nakladať,   nemohla   vykonať   rozsiahlejšiu   rekonštrukciu,   vo   vzťahu   k   týmto   aspektom sa navrhovateľka   nedomáhala   priznania   skutočnej   škody,   prípadne   ušlého   zisku ako prednostných   foriem   náhrady.   Uhradenie   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   v   danom prípade nie je preto dôvodné.

Z   uvedených   dôvodov   krajský   súd   rozsudok   okresného   súdu   ako   vecne   správny potvrdil, vrátane výroku o náhrade trov konania, ktorý taktiež vykazuje vecnú správnosť. Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 224 ods. 1 s poukazom na ust.   §   142   ods.   2   O.   s.   p.   Odvolanie   v   danom   prípade   podala   aj   navrhovateľka aj odporca. Ani jedno z odvolaní nebolo dôvodné a ani jeden z účastníkov preto nemal v odvolacom konaní úspech, krajský súd preto žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.“

18. Aj   napriek nedostatkom   návrhu sťažovateľky   na rozhodnutie ústavného súdu (pozri   body   4,   16   a   23)   ústavný   súd   podrobil   ústavnoprávnemu   prieskumu   sťažnosťou napadnuté   druhostupňové   rozhodnutie   s konštatovaním,   že   krajský   súd   sa   námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

19.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   dôvody   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 7 Co 397/2012 z 13.   februára 2013 sú   zrozumiteľné a dostatočne logické,   vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený ani povinný nahrádzať   (podobne   aj   I.   ÚS   21/98,   IV.   ÚS   110/03).   Ústavný   súd   ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

20. Ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľke   nebol   odopretý   prístup   k súdu, menované   všeobecné   súdy   o jej   návrhu   riadne   konali,   aj   keď   v konečnom   dôsledku nerozhodli v súlade s jej požiadavkami a predstavami.

21. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že postup a rozhodnutie všeobecného   súdu,   ktoré   vychádzajú   z aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej úpravy,   v zásade   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv   a slobôd (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za daných okolností považoval ústavný súd postup krajského súdu, v rámci ktorého rozhodol vo veci sťažovateľky bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP, pozn.). za ústavne akceptovateľný a udržateľný, a na tomto základe dospel k záveru, že nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. V namietanom odvolacom   konaní   neboli   vykonávané   žiadne   ďalšie   dôkazy,   teda   ani   nemohlo   byť sťažovateľke   odňaté   právo,   aby „se   vyjádřila   ke všem   provedeným   důkazům“ (bod   3). Keďže sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozsudku („rozsudok... je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho správny právny záver.“), aktuálne procesno-právna úprava mu umožňovala v jeho dôvodovej   argumentácii   obmedziť   sa   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov napadnutého   rozhodnutia   (§   219   os.   2   OSP).   Neobstojí   teda   námietka   sťažovateľky, že krajský   súd „se   vecí   samou   ani   nezabýval   a   toliko   odkázal   na   odůvodnění prvostupňového rozhodnutí, se kterým se v plném rozsahu ztotožnil“.

22. Vychádzajúc z už uvedeného (body 16, 18 – 21) ústavný súd uzatvára, že nezistil žiadnu   spojitosť   medzi   posudzovaným   rozsudkom   krajského   súdu   z 13.   februára   2013 a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 3 a 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako ani podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Sťažovateľkinu sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde preto ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

23. Nad   rámec   už   uvedeného   ústavný   súd   ešte   poznamenáva,   že   petit sťažnosti vykazuje   aj   ďalší   nedostatok,   keď   sťažovateľka   žiada   iba   zrušiť   napadnuté odvolacie rozhodnutie bez predchádzajúceho vyslovenia porušenia označených práv.

24. Po odmietnutí sťažnosti ako celku nepovažoval ústavný súd za potrebné zaoberať sa návrhom sťažovateľky na zrušenie namietaného odvolacieho rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013