znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 562/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. J., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. A.,   B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave vo veci vedenej pod sp. zn. 9 Co/75/2012 a jeho rozsudkom z 26. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. J.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 2. októbra 2012   doručená   sťažnosť   J.   J. (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v citáciách   aj „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základných   práv podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 9 Co/75/2012 a jeho rozsudkom z 26. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva:

a)   Sťažovateľka   je   v procesnom   postavení   žalobcu   v súdnom   spore „o vydanie nehnuteľnosti   v zmysle   zák. č. 87/1991   Zb.   o mimosúdnych   rehabilitáciách“ vedenom na Okresnom súde Trnava (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 17 C 92/1992. Pôvodným žalobcom   bola   matka   sťažovateľky,   neb.   M.   P.,   do   ktorej   práv   a povinností   v konaní vstúpila „ako jediná zákonná dedička“ sťažovateľka. Pôvodne bolo žalovaných 5 odporcov (1. S., 2. G. M., 3. T. W., 4. M. T. a 5. M. T.).

b)   Okresný   súd   rozsudkom   z 24.   apríla   2009   žalobu   zamietol.   O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom z 27. júla 2010 sp. zn. 9 Co/285/2009 tak, že „rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v napadnutej   zamietajúcej   časti   a trov   prvostupňového konania voči žalovaným v 2. a 3. rade potvrdzuje... voči žalovaným v 1. a 5. rade zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie“. Dôvodom vrátenia veci na ďalšie konanie bola skutočnosť, že   jedna   z požadovaných   nehnuteľností „pôvodne   v užívaní   rodiny   B. (právnych predchodcov   sťažovateľky,   pozn.) slúžila   ako   dielňa   s dvorom,   v súčasnosti   je   súčasťou architektonickej   úpravy   na   V.,   takáto   úprava   (verejná   komunikácia   a verejná   zeleň)   sa nachádza po celej dĺžke V., je jej súčasťou, jej súčasťou je aj sporná parcela, ktorá sa tu nachádza bezprostredne v chodníku a vo verejnej zeleni. Uvedená architektonická úprava je súrodá,   akceptovateľná,   dlhodobo   užívaná.   Uvedená   nehnuteľnosť   je   súčasťou   miestnej komunikácie, je užívaná ako súčasť ulice... v T. Chodník nachádzajúci sa na časti pozemku parc. č. 2139/4 bol vybudovaný až po prevzatí pozemku štátom v súvislosti s výstavbou Domova dôchodcov.

Nehnuteľnosť   nemôže   slúžiť   svojmu   pôvodnému   účelu,   pretože   pôvodne   na   parc. č. 2139/4 bola murovaná kancelária a drevený sklad, inventúrne č. 2451, drevená budova – výkupňa, inventúrne č. 2452 a hospodárska budova (sklad), inventúrne č. 2453. Obnovenie takéhoto využitia nehnuteľnosti zvlášť i preto, že parcela sa nachádza v strede ulice je už aktuálne vylúčené.

Na nehnuteľnosti sa pôvodná stavba nenachádza, nenachádza sa tu ale ani nová stavba, nie je zastavaná, nachádza sa na nej chodník a verejná zeleň v úrovni zemského povrchu, nad touto úrovňou nie je žiadna stavba, žiaden objekt, nachádzajú sa tu zrejme rastliny a stromy.

Preto   odvolací   súd   považoval   za   potrebné   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   voči žalovaným v 1. a 5. rade zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP za účelom objasnenia, či je daný dôvod na vydanie veci podľa § 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách a či ide o nehnuteľnosť spôsobilú na vydanie.

Po   vrátení   veci   súd   prvého   stupňa   doplní   dokazovanie   na   uvedené   doposiaľ nezisťované   okolnosti   významné   pre   konečné   rozhodnutie,   zadováži   si   úplné   podklady súvisiace   so   znárodnením   majetku   pôvodného   vlastníka,   zistí,   či   mu   mala   byť   a   bola náhrada vyplatená, prečo tomu tak prípadne nebolo a zistí, či vydanie nehnuteľnosti nie je v rozpore s § 8 ods. 3 zákona, čo by vydanie nehnuteľnosti žalobkyni znamenalo, čo by spôsobilo na uvedenom usporiadaní vlastníckych a užívacích práv v danom teritóriu.“.

c)   Po   vykonanom   dokazovaní   okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   17   C   92/1992-581 z 9. novembra 2011 žalobu sťažovateľky proti odporcom S. a M. T. zamietol.

d) O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co/75/2012-630 z 26. júna 2012 tak, že „napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje“.

3.   Sťažovateľka   namietala   najmä   nesprávne   faktické   závery   vo   veci   konajúcich všeobecných   súdov,   ktoré   klasifikovali   (hodnotili,   posudzovali)   verejný   chodník   na   jej pozemku ako stavbu, a následne (v nadväznosti) na to nesprávnu interpretáciu a aplikáciu ustanovenia   §   8   ods.   3   zákona   č.   87/1991   Zb.   o mimosúdnych   rehabilitáciách   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o mimosúdnych rehabilitáciách“), ktorá umožnila nevydať   jej   ako   oprávnenej   osobe   predmetný   pozemok („Pozemok,   na   ktorom   je umiestnená stavba, ktorá bola zriadená až po prevzatí pozemku štátom, sa nevydáva“). V súvislosti   s ňou   vykonaným   výkladom   citovanej   právnej   normy   na   podporu   svojho tvrdenia obšírne argumentovala s v sťažnosti uvedenými rozhodnutiami Najvyššieho súdu Českej republiky podporujúcimi jej interpretáciu.

4. Podľa názoru sťažovateľky „závery Krajského súdu... obsiahnuté v rozhodnutiach v konaní 9 Co 75/2012 sú arbitrárne, v rozpore so základnými zásadami logiky a právneho poriadku SR, a teda sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň porušujú práva sťažovateľky na riadny a spravodlivý proces a najmä v konečnom dôsledku porušujú právo sťažovateľky na pokojné užívanie majetku...

... súd pri svojich úvahách vychádzal z domnienok, ktoré nemajú oporu v dokazovaní....   nebolo   preukázané...,   že   by   sa   na   spornom   pozemku   nachádzali   akékoľvek   okrasné rastliny...

Predmetný priestor taktiež nie je oddychovou zónou...... počas konania nebolo v tomto smere vykonané žiadne dokazovanie. Takéto ničím neodôvodnené   a nepodložené   rozhodovanie   nie   je   možné   označiť   inak   ako   prejav sudcovskej   svojvôle   a arbitrárneho   rozhodovania.“. Sťažovateľka   tvrdí,   že „popísaným rozhodnutím krajského súdu... zo dňa 26. júna 2012, sp. zn. 9 Co 75/2012 boli porušené ústavné práva... na súdnu a inú právnu ochranu a na pokojné užívanie majetku zakotvené v článku 46 Ústavy..., v článku 36 ods. 1 Listiny... a v článku 6 ods. 1 Dohovoru...“.

5. Sťažovateľka navrhla („Návrh na rozhodnutie vo veci samej“), aby ústavný súd „vychádzajúc z popísaného skutkového stavu, prípadne v priebehu konania pred ústavným súdom doplneného, vydal nález o porušení základných práv sťažovateľov garantovaných mu čl. 46 ods. 1 Ústavy..., čl. 36 ods. 1 Listiny..., čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a rozsudok Krajského súdu...   zo   dňa 26.   júna   2012,   sp.   zn.   9   Co   75/2012   zrušil   a vec vrátil súdu na   ďalšie konanie“.

Súčasne požiadala o náhradu trov konania „vo výške 323,50 €“.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom   na   začatie   konania   (koncentrovanom   v jeho   petite,   pozn.)   okrem   prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9.   Predmetom   sťažnosti   sťažovateľky   je   namietané   porušenie   označených   práv zaručených ústavou, listinou a dohovorom (body 1 a 6) postupom krajského súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 9 Co/75/2012 z 26. júna 2012.

10.   Podstatou   námietok   sťažovateľky   boli   tvrdenia   o svojvoľnosti,   zjavnej neopodstatnenosti   a arbitrárnosti   faktických   a   právnych   záverov   napadnutého   rozsudku krajského   súdu   (pozri   bod   4).   Podľa   názoru   sťažovateľky   dominantným   nedostatkom rozhodnutia krajského súdu bol najmä chybne klasifikovaný skutkový stav a v dôsledku toho aj nesprávna interpretácia a aplikácia ustanovenia § 8 ods. 3 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách (pozri bod 3) v jej reštitučnej veci. Tým podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu ňou označených práv (body 1, 5 a 6).

II. A

K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny

a čl. 6 ods. 1 dohovoru

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

12.   Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietané porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   (resp.   čl.   36   ods.   1   listiny)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 9 Co/75/2012 z 26. júna 2012 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy, listiny, resp. dohovoru.

13.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   dospel k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na neho nadväzujúce právne závery. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd po oboznámení výsledkov konania prvostupňového súdu sa zaoberal podstatou odvolacej argumentácie sťažovateľky, ktorá   uviedla, „že   posúdenie   súdu,   že   na   danom   pozemku   sa   nachádzajúci   chodník   je stavbou,   je nesprávne. Tiež uviedla,   že definíciu pojmu stavba určenú verejnoprávnymi predpismi, z ktorej súd prvého stupňa vychádzal, nemožno bez ďalšieho použiť v oblasti občianskoprávnej. V súlade s ustálenou judikatúrou stavba v zmysle § 8 ods. 3 zákona 87/1991 Zb. je taký výsledok stavebnej činnosti, ktorý je samostatne vecou a môže byť samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov. Z LV. č. 5000 k. ú. T. vyplýva, že na predmetnej   parcele   sa   nenachádza   žiadna   stavba,   ku   ktorej   by   bolo   možné   evidovať vlastnícke   právo.   Túto   argumentáciu   podporila   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   ČR č. k. 2 Cdon 1414/97... ďalej uviedla, že argument súdu, že predmetný pozemok nemožno vydať z dôvodu, že je zohľadňovaný ako súčasť areálu, že chodník na ňom sa nachádzajúci je potrebný z hľadiska urbanistického riešenia priestoru a jeho využitia, nemôže obstáť, pretože jediným dôvodom na nevydanie pozemku je prípad, že na pozemku sa nachádza stavba.   Pre   úplnosť   uviedla,   že   nepovažuje   za   správne   ani   posúdenie   súdu,   že   právo na vydanie nehnuteľnosti jej nevzniklo podľa § 6 ods. 1 písm. k) reštitučného zákona. Je presvedčená, že právomoc k znárodňovaniu mal len minister vnútorného obchodu a nie povereníctvo príp. jeho funkcionári, v tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR č. k. 2 Cdon 306/96.“.

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto: „Krajský súd... ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku – ďalej len OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou – účastníkom konania (§ 201 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému bol tento opravný prostriedok prípustný, preskúmal vec podľa ust. § 212 ods. 1 a 2 OSP, posúdil v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, na odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny...“

Po citovaní ustanovení „§ 219 ods. 1 a 2 OSP..., § 3d ods. 4 a § 4b ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách..., § 7 ods. 1 písm. d) vyhlášky č. 35/1984 Zb. Federálneho   ministerstva   dopravy,   ktorou   sa   vykonáva   zákon   o pozemných komunikáciách..., § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (OZ)...“ krajský súd ďalej uviedol a argumentoval takto: „Predmetom tohto konania je žaloba žalobkyne neb. M. P., resp. toho času už jej právnej nástupkyne, o vydanie nehnuteľnosti v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách.

V   danej   veci   už   bolo   rozhodnuté   rozsudkom   Okresného   súdu   Trnava   č.   k. 17 C 92/1992-377 zo dňa 24.   04.   2009 tak, že žaloba žalobkyne bola zamietnutá. Toto rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že výzva na vydanie nehnuteľnosti sa minula účinku, pretože žalobkyňa nevyzvala na vydanie povinnú osobu − mesto T., ktoré bolo v rozhodnom čase ich vlastníkom.

Odvolací súd rozsudkom č. k. 9 Co 285/2009-502 zo dňa 27. 07. 2010 rozsudok súdu prvého   stupňa   v   napadnutej   zamietajúcej   časti   voči   žalovaným   v   2.   a   3.   rade   potvrdil a v napadnutej zamietajúcej časti voči žalovaným v 1. a 5. rade zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zrušenie a vrátenie veci voči žalovaným v 1. a 5. rade odôvodnil tým, že výzva na vydanie parcely č. 2139/4 bola adresovaná povinnej osobe − teda štátu, ktorý bol zastúpený Okresným úradom v Trnave, nakoľko v rozhodnom čase predmetnú vec držal, a uložil súdu prvého stupňa zaoberať sa tým, či je daný dôvod na vydanie   veci   v   zmysle zákona o mimosúdnych rehabilitáciách,   vykonať   dokazovanie,   či pôvodnému vlastníkovi mala byť a bola vyplatená náhrada a posúdiť, či ide o vec spôsobilú na vydanie a čo by vydanie nehnuteľnosti žalobkyni spôsobilo na usporiadaní vlastníckych a užívacích práv v danom teritóriu.

Napadnutým rozhodnutím súd prvého stupňa žalobu zamietol, pričom mal za to, že žalobkyňa   má   nárok   na   vydanie   pozemku   v   zmysle   §   6   ods.   1   písm.   j)   zákona   o mimosúdnych rehabilitáciách, nakoľko k vyvlastneniu došlo bez vyplatenia náhrady, avšak vydaniu nehnuteľnosti bráni skutočnosť, že na predmetnom pozemku sa nachádza stavba − chodník a teda v zmysle § 8 ods. 3 cit. zákona sa takýto pozemok nevydáva, ale žalobkyni patrí finančná náhrada, ktorú je potrebné si uplatniť na príslušnom ústrednom orgáne štátnej správy.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a spisového materiálu dospel k záveru,   že   súd   prvého   stupňa   zistil   v   potrebnom   rozsahu   skutkový   stav,   na   základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, preto   odvolací   súd   napadnutý   rozsudok   ako   vecne   správny   potvrdil.   Stotožnil   sa   tiež s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia   a   na   toto   v   podrobnostiach   poukazuje. Na zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozhodnutia   a   tiež   vzhľadom   na   potrebu vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd uvádza nasledovné:

Súd prvého stupňa správne posúdil, že žalobkyňa má právo na vydanie veci v zmysle §   6   ods.   1   písm.   j)   zákona   o   mimosúdnych   rehabilitáciách,   nakoľko   žalovaní   nijako nepreukázali, že by právnemu predchodcovi žalobkyne bola vyplatená náhrada. Treba však dať za pravdu žalobkyni v tom ohľade, že dôvod na vydanie predmetnej nehnuteľnosti tu je aj v zmysle § 6 ods. 1 písm. k) zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, nakoľko znárodnenie bolo   vykonané   v rozpore   z vtedy   platnými   právnymi   predpismi.   Najvyšší   súd   ČR v rozhodnutí č. k. 2 Cdon 306/96 judikoval, že v prípade, že zákon č. 118/1948 Sb. zveril právomoc   určiť   rozsah   znárodnenia   do   rúk   ministra   vnútorného   obchodu,   potom   aj okolnosť,   že   znárodňovací   proces   bol   zavŕšený   výmerom   o rozsahu   znárodnenia,   ktorý podpísala iná osoba, spôsobuje, že znárodnenie bolo vykonané v rozpore z vtedy platnými predpismi. Odôvodnenie súdu prvého stupňa, že povereníctvo bol vládny, ústredný orgán štátnej   moci   v ľudovodemokratickom   Československu,   na   čele   s povereníkom,   ktorý zastupoval do roku 1960, to ktoré ministerstvo, z tohto pohľadu nie je dostatočné. V danom prípade je tu dôvod na vydanie predmetného pozemku podľa § 6 ods. 1 písm. j) aj písm. k) zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, ustanovenie § 8 ods. 3 cit. zákona sa však pri naplnení podmienok v ňom uvedených vzťahuje na oba tieto dôvody. Vzhľadom na túto skutočnosť v danej veci je kľúčové, či na predmetnom pozemku je stavba, ktorá bola zriadená až po prevzatí pozemku štátom.

Ustanovenie § 8 ods. 3 zákona č. 87/1991 Zb. umožňuje povinnej osobe nevydať pozemok   oprávnenej   osobe,   ak   na   ňom   bola   po   jeho   prevzatí   štátom   zriadená   stavba, zmyslom ktorého bolo zabrániť vzniku zložitých vzťahov vyplývajúcich z toho,   že niekto namiesto plnenia in natura môže požiadať o finančnú náhradu za taký pozemok, a to v jeho všeobecnej cene.

Súd prvého stupňa zhodnotil danú otázku tak, že vydaniu pozemku bráni stavba – chodník. Predmetný chodník (inžinierska stavba v zmysle stavebného zákona) je umiestnený na parcele tak, že ju pozdĺžne pretína, pričom ju rozdeľuje na dve menšie časti o šírke 1 až 1,5 m, chodník má zásadný význam na pokojný a nerušený prechod po predmetnej ulici bez kontaktu s verejnou komunikáciou, toto územie slúži starším obyvateľom na ich regeneráciu a je súčasťou teritória domova, v ktorom žijú. Chodník vedie z centra mesta a smeruje do oddychovej okrajovej časti T. Zhodnotil, že chodník je stavbou zásadného významu, ktorý značne   determinuje možnosti   využitia   pozemku   a bráni   vo   vydaní   parcely,   na ktorej sa nachádza.

Žalobkyňa v odvolaní namietala, že definíciu pojmu stavba určenú verejnoprávnymi predpismi, z ktorej súd prvého stupňa vychádzal, nemožno bez ďalšieho použiť v oblasti občianskoprávnej.   V súlade   s ustálenou   judikatúrou   stavba   v zmysle   §   8   ods.   3   zákona č. 87/1991 Zb. je taký výsledok stavebnej činnosti, ktorý je samostatnou vecou a môže byť samostatným   predmetom   občianskoprávnych   vzťahov.   Túto   argumentáciu   podporila rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR č. k. 2 Cdon 1414/97, podľa ktorého ak reštitučný zákon rieši majetkovoprávne vzťahy, ktoré sú svojou povahou vzťahmi občianskoprávnymi, potom pojem stavba v ňom uvedený je potrebné vykladať staticky ako jedinečný výsledok určitej stavebnej   činnosti,   pritom   musí   ísť   o   stavbu   ako   spôsobilý   predmet   občianskoprávnych vzťahov, nie o súčasť inej veci. Parkovisko chápané ako konštrukcia vystavaná na povrchu určitého pozemku nie je stavbou vo vyššie uvedenom občianskoprávnom význame. Samotná skutočnosť spracovania povrchu pozemku nebráni vydaniu tohto pozemku.

Odvolací súd má za to, že právny názor uvedený v citovanom rozhodnutí NS ČR sa vzťahuje na   kvalitatívne inú   situáciu.   Ako   uviedol   Najvyšší   správny   súd   ČR vo   svojom rozhodnutí   č.   k.   5   As   62/2008-59,   v   doterajšej   judikatúre   boli   väčšinou   posudzované povrchy pozemkov (spravidla nešlo o komunikácie), ktoré boli upravené vrstvením rôznych materiálov (napr. štrkové parkovisko, tenisový kurt). V predmetnom rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu bolo posudzované,   či účelová komunikácia môže byť stavbou spojenou so zemou   pevným   základom,   teda   samostatnou   nehnuteľnou   vecou,   alebo   len   súčasťou pozemku,   na   ktorom   sa   nachádza.   Vyjadril   právny   názor,   že   v   prípade,   že   stavebné prevedenie účelovej komunikácie je také, že je možné jednoznačne vymedziť, kde končí pozemok a kde začína stavba, a pokiaľ zároveň nie je možné stavebné prevedenie účelovej komunikácie odstrániť bez jej zničenia či zásadného, zhoršenia jej zjazdnosti či schodnosti, pôjde o samostatnú nehnuteľnú vec v zmysle § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že   treba   prihliadať   aj   na   účel   stavby,   rozdielne   sa   bude   posudzovať   komunikácia   a rozdielne odkladacia plocha, pričom obe sú obdobného stavebno-technického charakteru. Z ustanovenia § 3d ods.   4 zákona č. 135/1961 Zb.   o pozemných komunikáciách vyplýva,   že   miestne   komunikácie   sú   vo   vlastníctve   obcí.   Z   tohto   ustanovenia   možno jednoznačne   dôvodiť,   že   miestne   komunikácie   môžu   byť   vo   vlastníctve   inej   osoby   ako pozemok, na ktorom sa nachádzajú a teda môžu byť samostatne spôsobilým predmetom občianskoprávnych vzťahov, a z toho dôvodu je potrebné považovať ich za stavby nielen v zmysle   správnych   predpisov,   ale   aj   v   zmysle   občianskoprávnom.   V   danom   prípade predmetný chodník, ktorý vedie nielen cez pozemok, o vydanie ktorého ide, ale pozdĺž celej ulice..., je tvorený asfaltom, ohraničený obrubníkmi, možno teda povedať, že predmetná miestna komunikácia je spojená so zemou pevným základom, je tu možné vymedziť, kde končí pozemok a kde začína stavba a nie je možné stavebné prevedenie tejto komunikácie odstrániť bez jej zničenia či zásadného zhoršenia jej schodnosti. Možno teda uzavrieť, že predmetný chodník je stavbou aj v zmysle občianskoprávnych predpisov a bol vybudovaný až po prevzatí pozemku štátom, čím sú naplnené podmienky uvedené v § 8 ods. 3 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, ktorá ustanovuje výnimku, kedy sa pozemok, ktorý by sa mal inak vydať, nevydá.

Odvolací súd však ďalej považuje za potrebné poukázať tiež na ustanovenie § 3 ods. 1   OZ,   ktorého   aplikácia   by   bez   ohľadu   v danom   prípade   tiež   mohla   odôvodniť nevydanie pozemku.

Najvyšší súd ČR v rozhodnutí sp. zn. 25 Cdo 1884/2007 aj vo veciach týkajúcich sa vydania veci oprávnenej osobe v zmysle zákona o mimosúdnych rehabilitáciách pripustil aplikáciu ustanovenia § 3 ods. 1 OZ, ktoré je všeobecnou prevenčnou klauzulou, ktorá obmedzuje výkon práv a povinností z občianskoprávnych vzťahov tak, že nesmie zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných subjektov a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Uviedol, že vzhľadom na absenciu ustanovenia všeobecnej povahy v reštitučnom zákone je možné   použiť   aj   na   výkon   práv   a povinností   z občianskoprávnych   vzťahov   podľa reštitučného   zákona   ustanovenia   §   3   ods.   1   OZ,   pričom   aplikáciu   tohto   ustanovenia automaticky nevylučuje ani ustanovenie § 8 ods. 3 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách a to pri existencii takých výnimočných skutkových okolností, ktoré zákon o mimosúdnych rehabilitáciách nereflektuje a ktoré s ohľadom na ich jedinečnosť nemohol predvídať. Aj v rozhodnutiach Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 26 Cdo 205/2001 a 23 Cdo 2060/98 bolo rozhodnutie   nevydať   nehnuteľnosť,   ktorej   sa   žalobcovia   domáhali   v zmysle   zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, odôvodnené práve poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1 OZ. V danej   veci   je   potrebné   vziať   do   úvahy,   že   na   rozhodujúcej   časti   predmetného pozemku, o vydanie ktorého ide, sa nachádza miestna komunikácia – chodník, ktorý parcelu delí   pozdĺžne   na   dva   súbežné   priestory   o šírke   cca   1,5   m,   ktoré   sú   hospodársky nevyužiteľné. Na tejto ulici je chodník vybudovaný opakovane, pričom jeden chodník vedie cez parcelu a druhý chodník súbežne s ním, avšak tento sa nachádza tesne pri ceste určenej na prevádzku motorových vozidiel. Priestor medzi chodníkmi je zatrávnený a je tu vysadená verejná zeleň. Celkovo možno zhodnotiť, že pozdĺž celej ulice, (teda aj na spornej parcele) sa   nachádza   verejná   zeleň   s výsadbou   rastlín   a okrasných   drevín,   ktorá   je   udržiavaná a užívaná obyvateľmi tohto teritória, pričom celé urbanistické usporiadanie tohto územia pôsobí usporiadane, premyslene, logicky, územie na seba nadväzuje a je týmto spôsobom riešené plánovane. Tento chodník má zásadný význam pre pokojný a nerušený prechod po predmetnej ulici bez kontaktu s cestou, po ktorej je zvýšená premávka motorových vozidiel. Tiež je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že v predmetnom priestore sa v bezprostrednej blízkosti   spornej   parcely   nachádza   Domov   dôchodcov   a tiež   materská   škola,   preto   je existujúce   usporiadanie   chodníkov   a zelene   žiadúce   a to   vzhľadom   na   bezpečnosť   detí a starších ľudí, ako aj možnosť oddychu a regenerácie obyvateľov tohto územia. Vzhľadom na   takéto   usporiadanie   daného   priestoru   je   predmetný   pozemok,   vydania   ktorého   sa žalobkyňa domáha, hospodársky nevyužiteľný.

Z týchto   dôvodov   má   odvolací   súd   za   to,   že   vydanie   spornej   parcely   by   bolo v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 OZ. Do práv žalobkyne týmto rozhodnutím nebude podstatne zasiahnuté, pretože pozemok nie je hospodársky využiteľný a žalobkyňa v prípade nevydania veci má nárok na finančnú náhradu.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.“

14. Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

15. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

16. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v   tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

17.   Ústavný   súd   na   záver   poznamenáva,   že   dôvody   uvedené   krajským   súdom v napadnutom   rozhodnutí   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

18. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu dospel ústavný súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1   listiny   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   S   prihliadnutím   na   odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II. B

19. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie práva „na pokojné užívanie majetku“ neuvedeného   v petite   sťažnosti   (body   4,   5   a 6),   ústavný   súd   sa   jeho   posudzovaním s prihliadnutím na ustanovenie § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde (bod 8) samostatne nezaoberal, ale hodnotil ho ako súčasť argumentácie sťažovateľky namietajúcej porušenie práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

20.   Sťažovateľka   tiež   tvrdila,   že   rozhodnutie   krajského   súdu   z 26. júna   2012   je nepreskúmateľné. Nepreskúmateľnosť mala byť spôsobená „odlišným právnym názorom... v jednej   a tej   istej   veci   dva   absolútne   protichodné   právne   závery“ vyplývajúcim z odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co/285/09 z 27. júla 2010, v ktorom podľa názoru (domnienky) sťažovateľky krajský súd konštatoval, že na parcele (pozemku) „sa pôvodná   stavba   nenachádza,   nenachádza   sa   tu   ale   ani   nová   stavba,   nie   je   zastavaná, nachádza   sa   na   nej   chodník“, čo   malo   svedčiť   v jej   prospech   na   vydanie   pozemku. Vychádzajúc   z celkového   posúdenia   (logického   výkladu   a účelu)   predmetnej   časti odôvodnenia druhostupňového rozhodnutia z 27. júla 2010 [citovanom v bode 2b)] ústavný súd konštatuje, že toto tvrdenie sťažovateľky (existencia dvoch protichodných právnych záverov   v tej   istej   veci)   z obsahu   tejto   časti   odôvodnenia   jednoznačne   nevyplýva. Argumentácia sťažovateľky (opierajúca sa o tretí odsek predmetnej citácie) majúca potvrdiť protichodnosť právneho záveru krajského súdu   o ne/existencii stavby v jeho rozsudkoch z 27. júla 2010 a 26. júna 2012 je podľa názoru ústavného súdu účelovým vyňatím len jednej časti predmetného odôvodnenia bez pochopenia celkového úmyslu krajského súdu zabezpečiť ďalším dokazovaním „doposiaľ nezisťované okolnosti významné pre konečné rozhodnutie“ (odstavec   5   predmetnej   citácie).   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   pri celkovom   posudzovaní   námietok   sťažovateľky   (bod   6)   na   túto   jej   argumentáciu pri formulovaní svojich právnych záverov (bod 18) neprihliadol.

21.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   mu   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto judikatúru všeobecných súdov (a ani zjednocovanie právnych názorov senátov najvyššieho súdu) a suplovať právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená práve najvyššiemu súdu.

22.   Sťažovateľka   v sťažnosti   namietala   porušenie   svojho „práva   na   spravodlivý proces“,   čo odôvodňovala   tým,   že „odvolací   súd   vychádzal   pri   rozhodovaní   z dovtedy nespomenutého   právneho   posúdenia   veci...,   keď   nemožnosť   vydania   predmetnej nehnuteľnosti odôvodnil z aplikácie ust. § 3 ods. 1 OZ“. Toto odôvodnenie urobil (prvýkrát) odvolací   súd   bez   toho,   aby „vopred   na   možnosť   aplikácie   takéhoto   právneho   názoru upozornil   a umožnil   vyjadriť sa   k nemu“. Tento   postup,   keďže „proti... (rozhodnutiu odvolacieho súdu pozn.) ... nie sú riadne opravné prostriedky prípustné“, je podľa názoru sťažovateľky „v   rozpore   so   zásadou   dvojinštančnosti   súdneho   konania.“ S uvedeným názorom sa ústavný súd nestotožňuje. Podľa ustálenej praxe všeobecných súdov dovolanie podľa § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je možné podať nie iba na základe formálneho   označenia   výroku   o zmenení   prvostupňového   rozsudku,   ale   aj   na   základe rozdielnosti   rozsudku   odvolacieho   súdu   a rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ak   okolnosti významné pre rozhodnutie veci posúdili oba súdy rozdielne, v dôsledku čoho odlišne určili alebo   deklarovali   práva   a povinnosti   účastníkov.   Ústavný   súd   v súvislosti   s tým poznamenáva, že uvedený dôvod (argument sťažovateľky) umožňoval sťažovateľke domáhať sa nápravy podaním dovolania najvyššiemu súdu, a teda bol spôsobilým na odmietnutie sťažnosti pre nemožnosť konať v tejto časti sťažnosti z dôvodu jej neprípustnosti (§ 25 ods. 2 v spojení s § 58 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

23.   Nad   rámec   už   uvedeného   je   potrebné   konštatovať,   že   ďalším   možným   (a   aj samostatným) dôvodom odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (pre   nedostatok   náležitostí   predpísaných   zákonom)   je   skutočnosť,   že   sťažovateľka k sťažnosti   nepripojila   splnomocnenie   na   jej   zastupovanie   pred   ústavným   súdom   (§   20 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

III.

24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky (bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2012