SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 561/2015-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Sanákom, Námestie SNP 269/2, Trnava, vo vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.9 Co 167/2015 z 26. mája 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“ alebo „súdny exekútor“),ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.9 Co 167/2015 z 26. mája 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že„Rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 25.09.2013, č.k. 9C/191/2005-753 súd vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov konania navrhovateľa ⬛⬛⬛⬛ proti odporkyni ⬛⬛⬛⬛. Okrem iného súd rozhodol, že:
1/ odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi titulom hodnotového vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva sumu 35.513,10 €...
2/ o trovách konania súd rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V dôsledku odvolania odporkyne... rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 24.09.2014, č.k. 24Co/2/2014-784... bol rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdený s tým, že o náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. Na základe citovaného rozsudku... konal o prvostupňových trovách a o trovách odvolacieho konania opäť Okresný súd Trnava a svojim uznesením zo dňa 16.12.2014, č.k. 9C/191/2005-798 rozhodol, že:
Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Navrhovateľ je povinný zaplatiť náhradu trov konania štátu vo výške 393,56 €... Navrhovateľ je povinný zaplatiť súdny poplatok za konanie o vyporiadanie BSM v sume 1.095 €...“.
3. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že okresný súd rozhodol o trovách konaniapodľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), s týmto právnymposúdením však nesúhlasil. Sťažovateľ bol toho názoru, že okresný súd mal postupovaťpodľa § 142 ods. 3 OSP,„nakoľko rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku“, a ustanovenia § 147 ods. 1 OSP, pretože„odporkyňa svojim zavineným konaním v priebehu celého sporu vyvolala obrovské trovy konania a právneho zastúpenia“. Pretonajmä z týchto dôvodov (opisujúc v sťažnosti priebeh konania o vyporiadanie BSM) podalproti tomuto uzneseniu odvolanie a žiadal, aby krajský súd zaviazal odporkyňu na úhraduvšetkých trov konania. Sťažovateľ si uplatnil trovy právneho zastúpenia v sume13 062,29 €.
4. Krajský súd konštatoval, že„pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd musí prihliadať k pomeru úspechu účastníkov konania... Konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov je špecifickým konaním, pri ktorom nie je jednoznačne možno určiť úspech alebo neúspech niektorého z účastníkov konania. Obaja účastníci takéhoto konania majú rovnaký záujem na vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva, obaja majú povinnosť riadne, bez zbytočných prieťahov a pravdivo uviesť, čo je predmetom masy BSM... Základnou zásadou pre vykonanie vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva je, že podiely oboch manželov sú rovnaké (princíp parity). Z tejto zásady však zákon pripúšťa výnimky, ktoré umožňujú podiely určiť aj iným pomerom (napr. s prihliadnutím na tom, ako sa každý z manželov staral o rodinu, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí, a pod.). Z uvedenej zásady je treba vychádzať aj pri rozhodovaní o náhrade trov konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva.“.
5. Sťažovateľ je toho názoru, uvádzajúc aj judikatúru všeobecných súdov k náhradetrov konania (napr.„rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo 17.03.1976, sp. zn Cpj 70/1975, R14/1976“), že„vyššie uvedená úvaha odvolacieho súdu nie je správna“. Súčasne uvádza,že mu krajský súd nedal odpoveď na jeho argumenty uvedené v odvolaní,„len všeobecne poukázal na rozhodovaciu prax v konaniach o vyporiadanie BSM, ktorá vychádza z rozhodnutia R 42/1972“, čím považuje napadnuté uznesenie aj za nedostatočneodôvodnené (v bode VII na s. 6 sťažnosti ústavný súd zistil, že napadnuté uzneseniekrajského súdu tam uvádzané nie je zo 16. decembra 2014, ale z 26. mája 2015, pozn.).Takisto sa sťažovateľ domnieva, že„takého rozhodnutie nepôsobí výchovne na odporkyňu“a krajský súd mal„zaviazať ⬛⬛⬛⬛ k úhrade trov konania a právneho zastúpenia“.
6. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„... Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod č. k. 9 Co/167/2015-815, porušil základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
... Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 26.05.2015, č. k. 9 Co/167/2015-815 a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.... Krajský súd v Trnave je povinný ⬛⬛⬛⬛ uhradiť trovy konania v sume 355,73 €... na účet právneho zástupcu, advokáta JUDr. Tibora Sanáka...“
II.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd napredbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, naktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
9. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavneneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Zazjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiežnapr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktorémôžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávnyrozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnostialebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontextes konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý máprávo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednanánezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskychprávach alebo záväzkoch.
11. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv (bod 8) napadnutým uznesenímkrajského súdu, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie o trovách konania(v rámci BSM), a nesúhlasí s právnym posúdením veci podľa § 142 ods. 2 OSP (bližšiepozri body 3 až 5).
12. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systémuvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístupk súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide o medzezasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súduneprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov, či právneho posúdenia vecivšeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a aniochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretáciazákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa tak môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu ibav prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli dotakej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a významzákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
13. V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu platí, že rozhodovanie o trováchkonania pred všeobecnými súdmi patrí v zásade do výlučnej kompetencie týchto súdov,pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd pretoiba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trováchkonania. Problematika súvisiaca s konaním a rozhodovaním o náhrade trov konania bymohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade, ak by vo veci konajúci všeobecnýsúd extrémne vybočil z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsťv zásade len na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktoráby v sebe zahŕňala črty svojvôle (I. ÚS 5/2011). Vo veci sťažovateľa o takýto výnimočnýprípad podľa názoru ústavného súdu nejde, posudzovaná sťažnosť nemá ústavnoprávnudimenziu, je klasickým pokračovaním sporu pred všeobecnými súdmi o vyporiadanie BSMa závery napadnutého uznesenia krajského súdu nie sú arbitrárne alebo zjavneneodôvodnené. Vychádzajúc z uvedených ústavne relevantných úvah, ústavný súd pristúpilk prieskumu podanej ústavnej sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní.
14. Aplikácia § 142 ods. 2 OSP založená na tom, že,,ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo“, je v okolnostiach danej veci podľa názoru ústavného súduodôvodnená dostatočne, hoci s ňou sťažovateľ nesúhlasí. Krajský súd vo svojomnapadnutom uznesení primeraným spôsobom odôvodnil, v ktorých podstatnýchokolnostiach videl dôvody zakladajúce uplatnenie § 142 ods. 2 OSP (odporkyňa bolaoslobodená v konaní o vyporiadanie BSM od súdnych poplatkov – pozri s. 3 napadnutéhouznesenia), a jasne a zrozumiteľne uviedol, že sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňapri rozhodovaní o náhrade trov konania štátu (pozri bližšie s. 2 prvostupňového rozhodnutiač. k. 9 C 191/2005-798 zo 16. decembra 2014, jeho predposledný odsek), ktoré nie súv žiadnom prípade v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konaniaa ani s inými už uvedenými skutočnosťami (pozri bod 4), a preto ich nemožno považovať zanepreskúmateľné, svojvoľné alebo arbitrárne, teda odporujúce čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6ods. 1 dohovoru.
15. Ústavný súd, preskúmajúc námietky sťažovateľa (body 3 až 5), nezistil takúpríčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušenímzákladného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by mu umožňovala dospieť poprípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie k záveru, že napadnutým uznesením došlok porušeniu jeho označených práv. Preto jeho sťažnosť odmietol po jej predbežnomprerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2015