znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 561/2014-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 24. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   F.   S.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. Katarínou   Dušákovou,   Považská   26,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 0 Tp 396/2013 z 24. júla 2013 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 Tpo 27/2013 z 20. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra 2013 doručená sťažnosť F. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa   čl.   17   ods.   1,   2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 0 Tp 396/2013   z   24.   júla   2013   (ďalej   len   „napadnuté   uznesenie   okresného   súdu“) a uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len „krajský   súd“)   sp.   zn.   2   Tpo   27/2013 z 20. augusta 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 12. júla 2013 bolo vyšetrovateľom Prezídia Policajného   zboru,   národnej   kriminálnej   agentúry,   národnej   protizločineckej   jednotky, expozitúry   Západ,   Trnava,   vznesené   sťažovateľovi   obvinenie   pre   trestný   čin   vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 a 2 písm. b) a f) Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku.

Napadnutým uznesením okresného súdu boli sťažovateľovi uložené „s poukazom na § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por., § 82 ods. 1 písm. h/ Tr. por. nevyhnutné obmedzenia v rozsahu:

- zákaz styku so spoluobvineným P. S.,

- zákaz styku so svedkom T. B.,

-   obmedzenie   spočívajúce   v   možnosti   prijať   návštevu   iba   po   predchádzajúcom súhlase orgánu činného v trestnom konaní,

- obmedzenie spočívajúce v prijímaní a odosielaní korešpondencie prostredníctvom orgánu činného v trestnom konaní, okrem korešpondencie uvedenej v § 20 ods. 4 zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov“.

Okresný súd svoje uznesenie odôvodnil okrem iného takto: „Proti obvinenému F. S., ktorý je aktuálne vo výkone trestu odňatia slobody sa vedie trestné stíhanie pre trestný čin vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Tr. zák.; § 219 ods. 1, ods. 2, písm. b), písm. f) Trestného zákona účinného do 1. 1. 2006, pričom z návrhu prokurátorky a predložených dôkazov vyplýva, že doteraz zistené skutočnosti v tomto štádiu trestného stíhania nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo dňa 12. 7. 2013 obvinenému F. S. vznesené obvinenie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, konkrétne trestného činu vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Tr. zák., § 219 ods. 1, ods. 2, písm. b), písm. f) Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku, a existuje tu dôvodné podozrenie, že tento   skutok   spáchal   obvinený,   pričom   z   jeho   konania   a   ďalších   skutočností   vyplýva dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie a teda je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por.

Dôvodná obava, že obvinený bude pôsobiť na svedkov, spoluobvinených alebo inak mariť   objasňovanie   skutočností   významných   pre   trestne   stíhanie   vyplýva   predovšetkým z výpovedí   svedka   T.   B.   zo   dňa   22.   apríla   2013,   3.   júna   2013.   12.   júla   2013,   ako   aj dodatočne   predloženej   výpovede   svedka   zo   dňa   18. 7. 2013,   v   ktorých   popisuje   postup a spôsob spáchania skutku, účasť jednotlivých osôb, a zároveň zdôrazňuje obavy o život a zdravie   svojej   rodiny   v   súvislosti   s   jeho   výpoveďou   práve   proti   obvinenému   F. S. Okolnosti   uvádzané   svedkom   korešpondujú   s   previerkou   jeho   výpovede   zo dňa 25. apríla 2013,   a dôkazmi,   ktoré boli vykonané ešte pred výsluchom tohto svedka a to ohliadkou miesta činu zo dňa 5. októbra 2007, kedy boli v Ž... nájdené kostrové pozostatky vtedy neznámej osoby, so závermi Znaleckého posudku z odboru zdravotníctva, odvetvie súdne   lekárstvo   (č.   l.   120-147),   z   ktorého   vyplýva   mechanizmus   vzniku   poranení poškodeného, ktoré viedli k jeho smrti. Súčasťou predloženého spisového materiálu sú aj dôkazy preukazujúce totožnosť poškodeného (ZP k antropologickej analýze a rekonštrukcie tváre neidentifikovaných kostrových pozostatkov jedinca, odborné vyjadrenie z č. l. 234-237 k   analýze   DNA   kostrového   materiálu   nájdeného   dňa   5. 10. 2007).   Z   výpovede spoluobvineného P. S. zo dňa 17. 7. 2013 vyplýva, že kontaktoval svedkyňu M. Š., družku T. B., pričom jej nechal odkaz od brata F. S., ktorý mala odovzdať svedkovi B. Svedkyňa vo výpovedi zo dňa 18. 7. 2013 potvrdila návštevu P. S. ale aj J. F., ktorý po zadržaní P. S. zisťoval okolnosti výpovede jej druha. Skutočnosť, že obvinený F. S. má možnosť telefonicky kontaktovať iné osoby a aj takýmto spôsobom odovzdávať odkazy, vyplýva aj z doplnenia návrhu z č. l. 8, 9 a úradného záznamu z č. l. 20 a nasl. doplnenia spisového materiálu, svedčiace o aktivite obvineného vo vzťahu k iným osobám....

Sudkyňa pre prípravné konanie na základe vyššie uvedeného dospela k záveru, že v danom   štádiu   trestného   stíhania   tu   existujú   konkrétne   skutočnosti,   z   ktorých   vyplýva dôvodná   obava,   že   obvinený   bude   pôsobiť   na   svedkov   alebo   inak   mariť   objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, čím je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por. čím boli naplnené podmienky na použitie ust. § 84 ods. 1 Tr. por.

Obvinenému bolo riadne vznesené obvinenie pre túto trestnú činnosť, s týmto bol riadne   oboznámený,   čo   je   tiež   nevyhnutným   predpokladom   pre   rozhodnutie   o   väzbe obvineného.“

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť (ktorej celý text zakomponoval do odôvodnenia svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu), o ktorej rozhodol krajský súd napadnutým uznesením, ktorý podľa názoru sťažovateľa „napriek závažným pochybeniam zo strany Okresného súdu Žilina uznesením zo dňa 20. 8. 2013 sp. zn. zamietol sťažnosť F. S. s tým, že sťažnosť obvineného... je nedôvodná“.

Sťažovateľ   okrem   iného   vytýka   okresnému   súdu   nedoručenie   návrhu   Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   na   obmedzenie sťažovateľa vo výkone trestu, ako aj jeho nevypočutie pred vydaním napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorým mu boli uložené obmedzenia.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   cituje   z   judikatúry   ústavného   súdu   vzťahujúcej   sa na rozhodovanie všeobecných súdov o návrhoch na predĺženie väzby (napr. I. ÚS 100/04, III. ÚS 291/06) a poukazuje na minimálne procesné práva obvineného v konaní o väzbe.

V závere sťažnosti poukazuje sťažovateľ na to, že v jeho prípade je „opatrenie – obmedzenie o to závažnejšieho charakteru... že i keď od roku 1998, kedy sa mal skutok stať k   dnešnému   dňu   nebola   žiadna   indícia,   ani   žiadne   konkrétne   skutočnosti,   z   ktorej   by vyplýval dôvod obmedzení väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. vo vzťahu B. – S. Napriek tomu súd mal mať jasný väzobný režim vrátane zákonných obmedzení, alebo mal byť vo výkone trestu bez obmedzení vzťahujúcich sa na väzobný režim. Skutočnosť však je taká, že hoci bol F. S. právoplatne odsúdený a je vo výkone trestu, jeho izolácia, sloboda pohybu je však obmedzená z kvázi režimom väzby dokonca závažnejším spôsobom! V tejto nezákonnej   kumulácii   spôsobenej   súdmi   treba   vidieť   porušovanie   ústavných   práv obvineného...“.

Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

1. Základné právo F.   S.   na osobnú slobodu a spravodlivé konanie podľa č1.   17 ods. 1, ods. 2 a čl. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na slobodu podľa čl. 5 ods.   3   a   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   bolo   porušené uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 0 Tp/396/2013 zo dňa 24. 07. 2013 a uznesením Krajského súdu Žilina sp. zn. 2 Tpo/27/2013.

2. Uznesenie   Okresného   súdu   Žilina   sp.   zn.   0   Tp/396/2013   zo   dňa   24. 07. 2013 a uznesením Krajského súdu Žilina sp. zn. 2 Tpo/27/2013 sa zrušuje,

3. Sťažovateľovi   F.   S.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 10000,- eur, ktoré sú mu povinné vyplatiť Okresný súd Žilina v sume 5000,- eur a Krajský súd v Žiline v sume 5000,- eur do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Priznáva sa náhrada právneho zastupovania právnej zástupkyni JUDr. Kataríne Dušákovej...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Článok 17 ods. 1 ústavy zaručuje osobnú slobodu. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Dohovor   v   čl.   5   a   ústava   v   čl.   17   sa   svojím   obsahom   týkajú   osobnej   slobody jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo čl. 17 ústavy takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej slobody jednotlivca.

Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom. Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou   ústavného   rámca   zaručenej   osobnej   slobody   (II.   ÚS   55/98).   Aj   čl.   5   ods.   1 dohovoru   vyžaduje,   aby   k   pozbaveniu   osobnej   slobody   došlo   „v   súlade   s   konaním ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo,   a   preto   rešpektovanie   tohto   práva   je   integrálnou   súčasťou   záväzkov   zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň   musí   byť   v   súlade   s   účelom   čl.   5   dohovoru,   ktorým   je   ochrana   jednotlivca pred svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).

Podľa § 84 ods. 1 Trestného poriadku ak sa vedie trestné stíhanie proti obvinenému vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   a   ak   je   daný   niektorý   z   dôvodov   väzby,   rozhodne o dôvodoch, obsahu a trvaní nevyhnutných obmedzení, ktoré sa proti nemu uplatnia, súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie. Podľa odseku 2 uložené   obmedzenia   nesmú   byť   závažnejšie   ako   tie,   ktorým   by   bol   inak   obvinený podrobený vo väzbe. A napokon podľa odseku 3 na konanie o obmedzeniach a o ich trvaní sa použijú primerane ustanovenia § 76 až 78 a § 82 Trestného poriadku.

Sťažovateľ tvrdí, že k namietanému porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru došlo napadnutým uznesením okresného súdu, ako aj napadnutým uznesením krajského súdu.

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením okresného súdu

V čl. 127 ods. 1 ústavy zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,   že   ochrany   tohto   základného   práva   alebo slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Pokiaľ   ide   o   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   v   trestnej   veci   sťažovateľa, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosť podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením krajského súdu

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol:

„V   danom   prípade   sudkyňa   pre   prípravné   konanie   Okresného   súdu   Žilina rozhodovala   o   návrhu   Generálnej   prokuratúry   SR,   odboru   osobitného   určenia, na obmedzenie obvineného vo výkone trestu odňatia slobody podľa § 84 ods. 1 Tr. por. podľa   ktorého   ak   sa   vedie   trestné   stíhanie   proti   obvinenému   vo   výkone   trestu   odňatia slobody a ak je daný niektorý z dôvodov väzby, rozhodne o dôvodoch, obsahu a trvaní nevyhnutných obmedzení, ktoré sa proti nemu uplatnia, súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie. Súčasne ustanovenie § 84 ods. 3 Tr. por. ustanovuje, že na konanie o obmedzeniach a o ich trvaní sa použijú primerane ustanovenia § 76 až 78 a § 82.

Ide o samostatnú právnu úpravu a uvedené ustanovenie sa vzťahuje na obvineného, ktorý je vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený pre inú trestnú činnosť a súčasne   je   daný   u   neho   niektorý   z   dôvodov   väzby   podľa   §   71.   Uvedené   zákonné ustanovenie a návrh na obmedzenie obvineného vo výkone trestu odňatia slobody nie je rozhodnutím o väzbe - ako to vyplýva z ustanovenia § 72 ods. 1 Tr. por., ktoré vo svojom vyššie uvedenom znení uvádza, ktoré rozhodnutia sa považujú za rozhodnutia o väzbe. Aj keď ustanovenie § 84 ods. 3 Tr. por. odkazuje na niektoré ustanovenia týkajúce sa väzby (neodkazuje aj na ustanovenie § 72 Tr. por.), tieto sa použijú podporne, avšak samotné rozhodovanie v   zmysle   § 84   ods.   1   Tr.   por.   nie je   rozhodnutím o   väzbe.   Preto   pokiaľ sudkyňa pre prípravné konanie nevypočula obvineného k návrhu Generálnej prokuratúry, tento spôsob rozhodovania nemožno považovať za nesprávny.“

K   námietke   sťažovateľa   spočívajúcej   v   tom,   že   mu   nebol   doručený   návrh na obmedzenie obvineného vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý bol podaný generálnou prokuratúrou pred rozhodnutím sudkyne pre prípravné konanie, krajský súd uviedol, že ani v tomto postupe sudkyne pre prípravné konanie nezistil pochybenie, a uviedol:

„Orgán činný v trestnom konaní po tom čo zistil, že sú dané dôvody pre podanie takéhoto   návrhu,   tento   návrh   podal.   Vzhľadom   na   charakter   samotného   inštitútu obmedzenia obvineného vo výkone trestu odňatia slobody a cieľ tohto inštitútu, by mohlo dôjsť doručením samotného návrhu pred rozhodnutím súdu k zmareniu samotného účelu rozhodnutia, ku ktorému návrh smeroval. Cieľom navrhuje okamžitá potreba dočasného obmedzenia obvineného vo výkone trestu odňatia slobody, nakoľko vznikla obava, že by mohol   byť   ohrozený   výkon   nerušeného   konania   v   trestnej   veci   vyvíjaním   úkonov smerujúcich k mareniu účelu trestného konania.

Preto sudkyňa pre prípravné konanie – pokiaľ nedoručila návrh obvinenému pred samotným rozhodnutím – nepochybila, nakoľko si postup, ktorý zvolila, vyžadoval charakter samotnej veci, ako aj snaha nezmariť účel vydaných obmedzení, pričom v prípade, že by bol návrh   obvinenému   doručený   ešte   pred   samotným   rozhodnutím   sudkyne   pre   prípravné konanie, mohlo by dôjsť k zmareniu tohto účelu.“

Krajský súd navyše poukázal na princíp dvojinštančnosti v trestnom konaní, „keďže vyriešenie otázky dôvodnosti návrhu generálnej prokuratúry, je predmetom posúdenia tak súdu   prvostupňového,   ako   aj   súdu   nadriadeného   po   podaní   sťažnosti.   Obvinený   mal možnosť podať proti rozhodnutiu sudkyne pre prípravné konanie sťažnosť – ktorú aj podal a v ktorej sa vyjadril aj k samotnému návrhu a vyjadril tak svoj postoj k celej veci. Práve princíp dvojinštančnosti nezbavuje nadriadený súd, aby právne posúdil predmetnú vec, čím sú   dôsledne   rešpektované   procesné   práva   obvineného   v   procese   zisťovania   skutkového stavu a jeho následného právneho posúdenia v štádiu konania o sťažnosti obvineného.“.

Pokiaľ išlo o skutkové zistenia a dôvodnosť väzby, obsah a trvanie nevyhnutných obmedzení, krajský súd uviedol, že „sudkyňa pre prípravné konanie dospela k záveru, že je daný dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por., pričom tento záver považoval aj nadriadený   súd   za   správny“,   a   pripomenul,   že „F.   S.   je   obvinený   spoločne   s P.   S., na základe   vzneseného   obvinenia   zo   dňa   12. 7. 2013   z   trestného   činu   vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 219 ods. 1, 2 písm. b), f) Tr. zák., účinného v čase spáchania skutku, na tom skutkovom základe, že obvinený F. S. v presne nezistený deň na jeseň roku 1998 vylákal poškodeného menom M. L., ktorý vykonával činnosť tzv. bieleho koňa,   pod   presne   nezistenou   zámienkou   do   katastra   obce   Ž.,   do   blízkosti   chaty poľovníckeho združenia..., kde spoločne s obvineným P. S. a T. B. priviedli poškodeného na okraj lesného porastu k pripravenej jame, ktorú obaja obvinení spoločne s T. B. vopred vykopali, kde obvinený F. S. poškodenému, ktorý mal pod zámienkou, aby nepoznal cestu, na hlave nasadenú kuklu, prikázal, aby si kľakol, čo poškodený vykonal a vtedy ho obvinený F. S. opakovane udrel tupou časťou sekery držiacou oboma rukami do ľavej časti hlavy, čím mu spôsobil zranenia, ktorým na mieste podľahol, kde následne obaja obvinení spoločne s T. B. poškodeného vyzliekli donaha a následne zakopali telo mŕtveho na okraji lesného porastu do hĺbky cca 100 cm“.

Pokiaľ išlo o námietky sťažovateľa týkajúce sa samotného skutku, k tomuto krajský súd uviedol, že „dokazovanie viny či neviny obvineného je na orgánoch činných v trestnom konaní a súdu, ktoré sú povinné zabezpečiť dôkazy a následne ich vyhodnotiť tak, aby dospeli k nepochybnému, jednoznačnému a správnemu záveru. V danom štádiu trestného konania je predčasné hodnotiť doposiaľ zabezpečené dôkazy, avšak je nutné konštatovať dôvodné podozrenie, že obvinený F. S. mal účasť na skutku, čo vyústilo až do vznesenia obvinenia voči nemu, pričom v danom štádiu trestného konania toto dôvodné podozrenie vyplýva z doposiaľ nadobudnutých dôkazov.

Sudkyňa pre prípravné konanie Okresného súdu Žilina v napadnutom uznesení veľmi detailne   opísala   skutočnosti,   na   podklade   ktorých   dospela   k   záveru,   že   je   daná   obava z konania predpokladaného v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por., ktorá okolnosť viedla k uloženiu obmedzení, keďže obvinený F. S. vykonáva trest odňatia slobody. Aj keď ako obvinený sám, tak aj prostredníctvom svojej obhajkyne s takýmto hodnotením nesúhlasí, krajský súd nezdieľa tento názor a rozhodnutie sudkyne pre prípravné konanie okresného súdu považuje za správne, zákonné, logické a celkom v súlade s doposiaľ zabezpečenými dôkazmi a pre rozhodnutie o nevyhnutných obmedzeniach aj za veľmi podrobné. Sudkyňa pre prípravné konanie v napadnutom uznesení uloženie obmedzení podrobným spôsobom odôvodnila a krajský súd na odôvodnenie tohto uznesenia v zásade odkazuje.

Ani   krajský   súd   nemohol   neprihliadať   na   výpovede   svedka   T.   B.,   ktoré   sú konštatované v uznesení sudkyne pre prípravné konanie a v ktorých je popísaný postup, spôsob spáchania skutku, ako aj jeho správanie pri výsluchu a tiež jeho postoj a obavy o život   a   zdravie   svojej   rodiny   v   súvislosti   so   skutočnosťami,   ktoré   uvádza   vo   vzťahu k obvinenému F. S. Aj z výpovede svedkyne M. Š., ako aj z výpovede obvineného P. S. vyplýva,   že   títo   boli   v   kontakte,   a   v   kontexte   všetkých   týchto   dôkazov   vyvstáva   potom možnosť obvineného F. S. istým spôsobom kontaktovať pre neho dôležité osoby, a preto je namieste pristúpiť k uloženiu nevyhnutných obmedzení v rozsahu tak, ako k tomu pristúpila sudkyňa pre prípravné konanie Okresného súdu Žilina.“.

K nelogickosti zákazu styku so spoluobvineným P. S. a svedkom T. B., ktorí boli či vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, krajský súd uviedol, že „v danom prípade sa   nemá   na   mysli   len   osobný   styk   pri   prípadných   návštevách.   Tieto   osoby   vystupujú v jednom trestnom konaní, ich kontakt je nutný, avšak je potrebné zamedziť napr. aj tomu, aby neboli spolu v eskortnej miestnosti a pod. Práve z postavenia týchto osôb je nutné zamedziť akýkoľvek styk s týmito osobami, aby nedošlo k zmareniu účelu trestného konania. Krajský súd si bol vedomý skutočnosti, že zákon č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody v znení neskorších predpisov či už v § 25 alebo § 27 presne určuje možnosť nahliadnuť do korešpondencie a možnosť používania telefónov vo výkone trestu odňatia slobody“ a   uviedol,   že „je   nepochybné,   že   aj   tieto   úkony   podliehajú   istým   pravidlám a kontrole zo strany príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže. Je však na mieste uviesť, že či už riaditeľ ústavu na výkon trestu odňatia slobody alebo príslušníci Zboru väzenskej   a   justičnej   stráže   nie   sú   v   danej   veci   orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní (§ 10 ods. 1. 4 písm. e) Tr. por.), a preto pokiaľ bolo uložené obmedzenie spočívajúce v možnosti prijať návštevu iba po predchádzajúcom súhlase orgánu činného v trestnom konaní   alebo   obmedzenie,   ktoré   spočíva   v   prijímaní   a   odosielaní   korešpondencie prostredníctvom orgánu činného v trestnom konaní, tak si to vyžaduje práve charakter trestnej činnosti, ktorá sa obvinenému kladie za vinu, ako aj obava, že bude istým spôsobom vplývať   na   či   už   spoluobvineného   alebo   svedkov   v   danom   trestnom   konaní   a   takýmto spôsobom mariť účel trestného konania, a preto je nutné, aby tieto inštitúty podliehali nielen   kontrole   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže,   ale   aj   samotným   orgánom   činným v trestnom konaní. Z výpisu hovorov predložených obvineným vyplýva s kým je obvinený v telefonickom kontakte, avšak nevyvracia možnosť posunu informácií tak. ako to vyplýva z návrhu GP.“.

V závere krajský   súd   uviedol: „Vzhľadom   na   obzvlášť   vysokú   závažnosť   skutku, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, jeho štádium a stav doposiaľ vykonaného dokazovania, je uloženie obmedzení obvinenému F. S. počas výkonu trestu odňatia slobody opodstatnené, aby sa mu tak zabránilo v konaní, ktoré by mohlo ohroziť účel trestného konania.“Napokon krajský súd dal do pozornosti, že „s ohľadom na ustanovenie § 84 ods. 3 Tr, por. je nutné prihliadať na dĺžku trvania obmedzení, ktorá sa spravuje ustanoveniami § 76 až 78   Tr.   por.   a   súčasne   je nutné v   každom štádiu trestného   konania   skúmať,   či dôvody, pre ktoré boli obmedzenia vydané, naďalej trvajú alebo sa zmenili“.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv   a   slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv   a   slobôd   (čl.   144   ods.   1 a čl. 152   ods.   4   ústavy).   Ústavný   súd   nie   je súčasťou   systému   všeobecných   súdov,   ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie   je   primárne   preskúmavanie   a   posudzovanie   právnych   názorov   všeobecných   súdov pri výklade   a   uplatňovaní   zákonov   v   súvislosti   s   rozhodovaním   vo   veci   samej   ani preskúmavanie,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 225/03, III. ÚS 181/04, III. ÚS 345/04).

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú   z   konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne   a   právne akceptovateľné. Zo záverov, ku   ktorým dospel   krajský súd pri posudzovaní podmienok uloženia   nevyhnutných   obmedzení   sťažovateľovi,   ktorý   sa   nachádza   vo   výkone   trestu odňatia   slobody   a   je   proti   nemu   vedené   trestné   stíhanie   v   inej   trestnej   veci,   pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá   by   bola   popretím   ich   podstaty   a   zmyslu.   Naopak,   prejavom   veľmi   dôsledného zhodnotenia dosiaľ zistených skutkových okolností trestnej veci sťažovateľa v nadväznosti na jej charakter a protispoločenskú závažnosť bol už postup okresného súdu, ktorý bol odobrený aj krajským súdom v odvolacom konaní a ktorý spočíval v zúžení dôvodov väzby sťažovateľa na len preventívnu väzbu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ktorá je determinovaná charakterom trestnej činnosti mu kladenej za vinu, k čomu okresný súd dôvodil, že „Čo sa týka navrhovaného dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por., teda že by z konania obvineného alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplývala dôvodná obava,   že   bude   pôsobiť   na   svedkov,   spoluobvinených   alebo   inak   mariť   objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, tento nebol u obvineného... zistený, nakoľko... nebolo   preukázané   dokonané   konanie   obvineného,   ktorým   by   pôsobil   na   konkrétnych svedkov alebo by inak konkrétnym spôsobom maril objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie“, ako aj zohľadnením jeho osobných pomerov a predchádzajúceho spôsobu života, tak ako ich videl krajský súd: „Prihliadajúc... k osobe obvineného, jeho osobným, sociálnym pomerom, ale i zamestnaniu a jeho pracovnej činnosti, z ktorej príjmy mohli slúžiť na nákup drog, ako aj predchádzajúcemu životu... sú teda prítomné všetky požiadavky pre väzbu v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. tak, ako sú konštatované v uznesení okresného súdu...“ Krajský súd v napadnutom rozhodnutí sa taktiež neopomenul zmieniť, prečo neprijal ani sťažovateľom a jeho rodinnými príslušníkmi ponúknuté záruky ako prostriedky nahradzujúce väzbu. Teda tak krajský súd, ako aj v podstate okresný súd (v príslušnej časti odôvodnenia svojho napadnutého rozhodnutia, na ktoré sa odvoláva aj krajský   súd,   pozn.)   dostatočne   dôsledne   skúmali   okolnosti   týkajúce   sa   nevyhnutných obmedzení   sťažovateľa   vo   výkone   jeho   trestu   odňatia   slobody   nielen   z   hľadiska relevantných zákonných ustanovení Trestného poriadku, ale aj z hľadiska rešpektovania základných práv a slobôd sťažovateľa garantovaných ústavou a dohovorom.

Podľa   názoru   ústavného súdu   § 84 Trestného poriadku   neukladá povinnosť pred rozhodnutím o uložení nevyhnutných obmedzení obvineného vypočuť, a navyše v tomto prípade nejde o obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa, ktorá je už obmedzená samotným výkonom trestu na základe právoplatného rozhodnutia všeobecného súdu, ale len o určité sprísnenie výkonu trestu spočívajúce v konkrétnych obmedzeniach, resp. v určení spôsobu výkonu   trestu.   Vzhľadom   na   to,   že   §   84   ods.   3   Trestného   poriadku   je   špeciálnym ustanovením s výslovným odkazom len na vymenované ustanovenia, a to konkrétne na § 76 až § 78 a § 82 Trestného poriadku, nie je možné, pokiaľ ide o obmedzenia obvineného vo výkone trestu odňatia slobody, použiť iné ustanovenia Trestného poriadku.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti prehliada tú základnú skutočnosť, že výkon trestu odňatia slobody je už sám osebe obmedzením jeho osobnej slobody a že zmyslom § 84 Trestného poriadku je iba obmedziť obvineného vo výkone trestu odpykávaného pre iný trestný čin. Dôvody väzby v jednej trestnej veci neznamenajú aj výkon väzby v tejto veci, ale sa premietnu do spôsobu výkonu trestu odňatia slobody v inej trestnej veci. Pokiaľ sudca okresného súdu zistil dôvody väzby v trestnej veci sťažovateľa stíhaného pre trestný čin vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 a 2 písm. b) a f) zákona č. 140/1961 Zb. Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, mohol postupovať len podľa § 84 Trestného poriadku. Ako z napadnutého uznesenia okresného súdu vyplýva, sťažovateľovi   bolo   riadne   vznesené   obvinenie   a   s   týmto   bol   riadne   oboznámený,   čo znamená, že bol dobre informovaný o dôvodoch ďalšieho trestného stíhania, a že vzhľadom na jeho povahu a závažnosť opatrení podľa § 84 Trestného poriadku bolo takéto uloženie nevyhnutných obmedzení celkom predvídateľné.

Termín   „nevyhnutný“   v   uvedenej   súvislosti   ústavný   súd   vykladá   v   súlade s medzinárodným   štandardom   tak,   že   ho   možno   vysvetliť   ako   naliehavú   spoločenskú potrebu prijať obmedzenie základného práva alebo slobody. Obmedzenie práv a slobôd je nevyhnutné,   keď   možno   konštatovať,   že   cieľ   obmedzenia   inak   dosiahnuť   nemožno. Predpokladom   teda   je,   že   obmedzenie   je   nutné   aj   v   demokratickej   spoločnosti   (napr. I. ÚS 33/95, II. ÚS 26/96, PL. ÚS 15/98).

Ústavný   súd   nemal   žiadne   pochybnosti   o   tom,   že   namietané   obmedzenia   boli zásahom do označených práv sťažovateľa, ktorý sa opieral o zákonnú úpravu a sledoval legitímne ciele boja s kriminalitou a ochrany práv a slobôd iných. Zostáva posúdiť, či tento zásah s ohľadom na okolnosti danej veci možno považovať za nevyhnutný v demokratickej spoločnosti,   teda   za   zodpovedajúci   naliehavej   spoločenskej   potrebe   a   primeraný sledovaným legitímnym cieľom. V prípade označených článkov ústavy výsledok posúdenia vzťahu primeranosti medzi namietaným zásahom a sledovanými legitímnymi cieľmi bude závisieť od zistenia, či zásah spočíval v relevantných a dostatočných dôvodoch (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ako   dôvod   na   uloženie   uvedených   obmedzení   v   súvislosti   s   trestným   stíhaním obvineného sťažovateľa vo výkone trestu pre iný trestný čin okresný súd uviedol dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, t. j. dôvod založený na obave, že sťažovateľ bude pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Okresný súd bližšie uviedol skutočnosti, ktoré by odôvodňovali túto obavu, a to poukazom na samotné vyšetrovanie, na výsluch svedkov a „najmä (na) zadováže(né) úradn(é) záznam(y), z ktorých vyplýva: „Dôvodná obava, že obvinený   bude   pôsobiť   na   svedkov,   spoluobvinených   alebo   inak   mariť   objasňovanie skutočností významných pre trestne stíhanie vyplýva predovšetkým z výpovedí svedka T. B. zo dňa 22. apríla 2013, 3. júna 2013. 12. júla 2013, ako aj dodatočne predloženej výpovede svedka zo dňa 18. 7. 2013, v ktorých popisuje postup a spôsob spáchania skutku, účasť jednotlivých osôb, a zároveň zdôrazňuje obavy o život a zdravie svojej rodiny v súvislosti s jeho výpoveďou práve proti obvinenému F. S. Okolnosti uvádzané svedkom korešpondujú s previerkou jeho výpovede zo dňa 25. apríla 2013, a dôkazmi, ktoré boli vykonané ešte pred výsluchom tohto svedka a to ohliadkou miesta činu zo dňa 5. októbra 2007, kedy boli v Ž... nájdené kostrové pozostatky vtedy neznámej osoby, so závermi Znaleckého posudku z odboru   zdravotníctva,   odvetvie   súdne   lekárstvo   (č. l.   120-147),   z   ktorého   vyplýva mechanizmus   vzniku   poranení   poškodeného,   ktoré   viedli   k jeho   smrti.   Súčasťou predloženého spisového materiálu sú aj dôkazy preukazujúce totožnosť poškodeného (ZP k antropologickej analýze a rekonštrukcie tváre neidentifikovaných kostrových pozostatkov jedinca, odborné vyjadrenie z č. l. 234-237 k analýze DNA kostrového materiálu nájdeného dňa   5. 10. 2007).   Z   výpovede   spoluobvineného   P.   S.   zo   dňa   17. 7. 2013   vyplýva,   že kontaktoval svedkyňu M. Š., družku T. B., pričom jej nechal odkaz od brata F. S., ktorý mala odovzdať svedkovi B. Svedkyňa vo výpovedi zo dňa 18. 7. 2013 potvrdila návštevu P. S. ale aj   J.   F.,   ktorý   po zadržaní   P.   S.   zisťoval   okolnosti   výpovede   jej druha.   Skutočnosť,   že obvinený   F.   S.   má   možnosť   telefonicky   kontaktovať   iné   osoby   a   aj   takýmto   spôsobom odovzdávať odkazy, vyplýva aj z doplnenia návrhu z č. l. 8, 9 a úradného záznamu z č. l. 20 a nasl. doplnenia spisového materiálu, svedčiace o aktivite obvineného vo vzťahu k iným osobám.“

Aj krajský súd uviedol, že „nemohol neprihliadať na výpovede svedka T. B., ktoré sú konštatované v uznesení sudkyne pre prípravné konanie a v ktorých je popísaný postup, spôsob spáchania skutku, ako aj jeho správanie pri výsluchu a tiež jeho postoj a obavy o život   a   zdravie   svojej   rodiny   v   súvislosti   so   skutočnosťami,   ktoré   uvádza   vo   vzťahu k obvinenému F. S. Aj z výpovede svedkyne M. Š., ako aj z výpovede obvineného P. S. vyplýva,   že   títo   boli   v   kontakte,   a   v   kontexte   všetkých   týchto   dôkazov   vyvstáva   potom možnosť obvineného F. S. istým spôsobom kontaktovať pre neho dôležité osoby, a preto je namieste pristúpiť k uloženiu nevyhnutných obmedzení v rozsahu tak, ako k tomu pristúpila sudkyňa pre prípravné konanie Okresného súdu Žilina.“.

Ústavný súd si je vedomý dôležitosti ochrany svedkov pred ovplyvňovaním alebo nátlakom na nich zo strany obvineného v snahe mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   v   napadnutom uznesení konkretizoval skutočnosti, na základe ktorých považoval dôvod väzby podľa § 71 ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku   za   daný   pre   uloženie   obmedzení   sťažovateľovi vo výkone   trestu   odňatia   slobody   podľa   §   84   Trestného   poriadku.   Danosť   niektorého z dôvodov   väzby   podľa   §   71   Trestného   poriadku   je   pritom   základnou   podmienku   pre rozhodnutie o takýchto obmedzeniach.

Ústavný   súd   s   ohľadom   na   už   uvedené   mohol   preto   uznať   dôvody,   na   ktorých okresný súd založil uloženie sporných obmedzení ako relevantné a dostatočné. Vzhľadom na ústavnú povinnosť súdu dbať o to, aby väzba bola vykonaná spôsobom poskytujúcim obvinenému   základné   procesné   záruky   proti   svojvoľnému   postupu   orgánov   činných v trestnom konaní, považuje za dostatočné odôvodnenie danosti dôvodu väzby v rozhodnutí o obmedzeniach, ktoré sa proti obvinenému sťažovateľovi na základe tohto rozhodnutia uplatnili   podľa   §   84   Trestného   poriadku.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sa   nepreukázala neoprávnenosť   obmedzení,   resp.   preukázala   sa   ich   nevyhnutnosť   a   primeranosť na dosiahnutie legitímneho cieľa.

Ústavný súd teda po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu konštatuje,   že   z   jeho   odôvodnenia   vo   vzťahu   k   uloženiu   nevyhnutných   obmedzení obvineného   sťažovateľa   nevyplýva   nič,   čo   by   signalizovalo   arbitrárny   alebo   zjavne neopodstatnený   výklad   relevantnej   zákonnej   úpravy   vo   veci   konajúcimi   súdmi   vrátane právnej úpravy práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, ktoré mali byť porušené napadnutým uznesením krajského súdu v jeho obsahovej spojitosti s napadnutým uznesením okresného súdu s dôsledkom nezákonného uloženia obmedzení sťažovateľa.

Napokon podľa názoru ústavného súdu nič nebránilo sťažovateľovi, aby podal návrh na ukončenie trvania nevyhnutných obmedzení v zmysle § 82 ods. 3 Trestného poriadku.

Ústavný súd na základe už uvedených dôvodov sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa jednotlivými nárokmi sťažovateľa uplatňovanými v petite sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014