znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 561/2013-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. G., Č., zastúpeného advokátom JUDr. L. Š., Č., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 17 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7 So 141/2011 a jeho rozsudkom z 27. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. G.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 17. decembra   2012   doručená   sťažnosť   P.   G.   (ďalej   len   „sťažovateľ“,   v   citáciách   aj „navrhovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 39 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   čl.   17   Všeobecnej   deklarácie ľudských práv a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“, resp. „porušovateľ“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 So 141/2011 a jeho rozsudkom z 27. septembra 2012.

2.   Zo   sťažnosti   a   z   k   nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ je v procesnom   postavení   navrhovateľa   v   súdnom   spore   o   priznanie   mimoriadneho starobného   dôchodku   proti   odporkyni   S.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „odporkyňa“),   vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 8 Sd 15/2010. Krajský súd rozsudkom z 10. júna 2011 zrušil rozhodnutia odporkyne z 21. októbra 2009 a 22. júla 2010, ktorými zamietla žiadosť sťažovateľa o starobný dôchodok „ku dňu... 2009“, a vec jej vrátil   na   ďalšie   konanie.   O odvolaní   odporkyne   rozhodol   najvyšší   súd   namietaným rozsudkom z 27. septembra 2012, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu a jej rozhodnutia potvrdil.

3. Podľa názoru sťažovateľa „rozhodnutie porušovateľa je arbitrárne. Porušovateľ sa vôbec nevysporiadal s mojim vyjadrením k odvolaniu S., a. s. a v rozpore s platnými ustanoveniami zákona o sociálnom poistení mi nepriznal právo na starobný dôchodok“.

4. Sťažovateľ v sťažnosti (v podstatnom) uviedol: „Ustanovenie   §   2   ods.   1   Nariadenia   vlády   č.   557/1990   Zb.   upravuje   zákonné podmienky nároku na starobný dôchodok, ktoré sú uvedené pod písm. a), b), c). A to, aby občan ktorý pracoval vo vyhraných zamestnaniach v baníctve bol zamestnaný najmenej 15 rokov, dosiahol už najvyššiu prípustnú expozíciu a skončil výkon vybraného zamestnania v baníctve do 31. 3. 1991. Ustanovenie § 3 Nariadenia vlády č. 557/1990 Zb. upravuje prípad, ak občan nespĺňa chýbajúcu podmienku ustanovenú v § 2 ods. 1 písm. a) alebo b) má nárok na starobný dôchodok ak splnil chýbajúcu podmienku a skončil výkon vybraného zamestnania v baníctve do 31. 12. 1992.

Keďže som pracoval ako baník vo vybraných kategóriách 1.AA viac ako 15 rokov a dňa 30. septembra 1992 som dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu, mám za to, že som splnil všetky podmienky ust. § 2 ods. 1 predmetného Nariadenia vlády c. 557/1990 Zb. Čo sa   týka   tretej   podmienky   skončenia   výkonu   vybraného   zamestnania   v   baníctve do 31. decembra 1991, tu treba aplikovať ust. § 3 Nariadenia vlády č, 557/1990 Zb., podľa ktorého   ak   občan   splnil   chýbajúcu   podmienku   a   skončil   výkon   vybratého   zamestnania v baníctve do 31. decembra 1992 má podľa predmetného Nariadenia vlády č. 557/1990 Zb. nárok na starobný dôchodok.

Na základe vyššie uvedené je nepochybné, že som splnil všetky podmienky nároku na starobný dôchodok, tak ako ukladá Nariadenie vlády Českej a Slovenskej federatívnej republiky   z   30.   11.   1990   o   mimoriadnom   poskytovaní   starobného   dôchodku   niektorým baníkom v znení neskorších predpisov.“

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Základné právo P. G... vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a čl. 17 ods. 1 Všeobecnej deklarácie... a svojvoľného zbavenia majetku podľa čl. 17 ods. 2 Všeobecnej deklarácie..., práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 So/341/201 1 porušené bolo.

Ústavný   súd...   zrušuje   ako   protiústavný   rozsudok   Najvyššieho   súdu... č. 7 So/141/2011-72 zo dňa 27. 9. 2012.

Ďalej navrhujem, aby Ústavný súd SR uznesením priznal sťažovateľovi náhradu trov konania... vo výške 323,50 €...“

II.

6.   V   rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   nahliadol do súdneho spisu krajského súdu sp. zn. 8 Sd 15/2010 a súdneho spisu najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 141/2011.

7.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadrili   aj   účastníci konania, a to najvyšší súd listom č. k. KP 3/2013-14 z 22. marca 2013 a právny zástupca sťažovateľa vyjadrením z 20. mája 2013 k predmetnému stanovisku najvyššieho súdu.

7.1   Najvyšší   súd   vo   svojom   stanovisku   okrem   iného   uviedol: „...   navrhovateľ žiadosťou   z   1.   apríla   2009   požiadal   o   priznanie   nároku   na   mimoriadne   poskytovanie starobného dôchodku k... 2009, kedy dosiahol 50 rokov. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že z celkového počtu odpracovaných rokov zamestnania navrhovateľ pre nárok na starobný dôchodok vykonával prácu baníka v O. a. s. K. v období od 25. júna 1977 do 31. októbra 1992 s počtom odpracovaných dní 5569 v I.AA pracovnej kategórii, t. j. 15 rokov a 94 dní a vo všeobecnej I. pracovnej kategórii 21 dní. Najvyššiu prípustnú expozíciu navrhovateľ dosiahol   30.   septembra   1992.   Dostatočne   bolo   preukázané,   že navrhovateľ   nesplnil podmienky pre vznik nároku na mimoriadne poskytovanie starobného dôchodku od... 2009, lebo napriek skutočnosti, že splnil prvé dve podmienky, uvedené v § 2 ods. 1 písm. a) a b) citovaného nariadenia vlády, nesplnil tretiu podmienku, uvedenú v § 1 nariadenia vlády č. 557/1990   Zb.,   lebo   vek   50   rokov   nedosiahol   do   31.   decembra   2000,   ale   až...   2009. Vzhľadom na to, že pre priznanie mimoriadneho starobného dôchodku podľa ustanovení § 1 a § 2 ods. 1 nariadenia vlády č. 557/1990 Zb. potrebné splniť všetky tri podmienky súčasne, bolo   potrebné   napadnutý   rozsudok   prvostupňového   súdu   podľa   §   220   OSP   zmeniť   a preskúmavané rozhodnutie odporkyne z 21. októbra 2009 číslo 590 328 6246 0 v spojení s rozhodnutím z 22. júla 2010 číslo 590 328 6246 0 ako vecne správne potvrdiť...

Treba zdôrazniť, že pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti citoval ustanovenie § 2 ods. 1 a ustanovenie § 3 nariadenia vlády č. 557/1990 Zb., tak z uvedených ustanovení priamo vyplýva,   že sa   vzťahujú   na   občanov uvedených v §   1 tohto   nariadenia,   a   teda na občanov, ktorí vykonávali vybrané zamestnania v baníctve, boli zamestnaní najmenej 25 rokov   a   dosiahli   vek   50   rokov   do   31.   decembra   2000.   Sťažovateľ   však   dosiahol vek 50 rokov   až...   2009,   a   preto   neboli   splnené   zákonné   podmienky   pre   priznanie mimoriadneho starobného dôchodku podľa uvedeného nariadenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto poukazuje, že niet žiadnej priamej súvislosti, medzi   porušením   práv   a   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 So/141/2011 a jeho rozsudkom z 27. septembra 2012...“

7.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení k stanovisku najvyššieho súdu v podstatnom uviedol:

„... Tak ako som to prezentoval v celom konaní pred všeobecnými sudmi, a to jednak pred Krajským súdom v Bratislave ako i pred Najvyšším súdom SR, mám za to, že v mojom prípade sú splnené všetky 3 podmienky pre priznanie mimoriadneho nároku na starobný dôchodok a to podľa § 2 ods. 1 Nariadenia vlády č. 557/1990 Zb. Prvé 2 podmienky podľa písm. a) a b) boli splnené i podľa odôvodnenia rozhodnutia NS SR. Avšak tretia podmienka, t. j. že som skončil výkon vybraného zamestnania v baníctve do 31. 3. 1991, podľa názoru NS SR nie je splnená. Dovolil by som si oponovať tomuto zaujatému právnemu názoru, pretože s poukazom na uvedené Nariadenie vlády č. 557/1990 Zb. je toto nižšej právnej sily ako zákon č. 100/1988 Zb.,   na základe ktorého došlo k intenzívnemu zásahu do rokov zavedenej   koncepcie   sociálneho   zabezpečenia.   Z   uvedeného   dôvodu   sa   preto   i   KS v Bratislave priklonil k aplikovaniu ust. § 165a zákona č. 100/1988 Zb., na základe ktorého sa   pri   nároku   na   dôchodok   a   jeho   výške   po   31. 12. 1999   rozhoduje   podľa   predpisov účinných do 1. 1. 2000. Predmetné zákonné ust. § 165a zákona č. 100/1988 Zb. sa nachádza v   prvej   hlave   desiatej   časti   prechodných   a   záverečných   ustanovení   pôvodného   zákona o sociálnom   zabezpečení.   Myslím   si,   že   zákonodarca   týmto   stanovil   výnimku pre pracovníkov   v   baníctve,   ktorí   majú   nárok   na   mimoriadny   starobný   dôchodok i po 1. 1. 2000. Takýmto spôsobom bolo postupované aj pri mojich kolegoch, ktorým boli poskytnuté mimoriadne starobné dôchodky i po 1. 1. 2000.

Rozhodnutím NS SR mi bolo odňaté Ústavou zaručené právo podľa č 39 ods. 1 Ústavy   SR   na   primerané   hmotné   zabezpečenie   v   starobe,   pretože   mi   nebol   priznaný mimoriadny starobný dôchodok, na ktorý mám zákonný nárok. Preto došlo podľa môjho názoru   k   takému   intenzívnemu   zásahu   do   môjho   základného   ľudského   práva,   ktoré je v priamej súvislosti medzi označeným základným právom a namietaným konaním, t. j. je splnená i táto podmienka na podanie ústavnej sťažnosti...

Arbitrárnosť konečného   súdneho rozhodnutia vidím v   tom,   že v   iných prípadoch mojich   kolegov   týmto   bol   priznaný   mimoriadny   starobný   dôchodok,   pričom   v   mojom prípade sa tak nestalo. Nerád by som do celej veci zaťahoval emócie, ale moja 15-ročná práca v bani pri dosiahnutí najvyššej explózie bola taká istá, ako u mojich kolegov, ktorí dnes dostávajú aj 700,- € dôchodky. Viem že je dnes iná doba ako pred rokom 1999, ale štát by   mal   predsa   všetkým   garantovať   sociálne   istoty,   ktorým   bez   pochyby   je   i   starobný dôchodok...“

III.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy ak ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

9.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

10.   Predmetom   sťažovateľovej   sťažnosti   je   namietané   porušenie   označených základných práv zaručených ústavou a Všeobecnou deklaráciou ľudských práv, ako aj práva zaručeného dohovorom postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 7 So 141/2011 z 27. septembra 2012.

11. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu.   Podľa   čl.   17   Všeobecnej deklarácie ľudských práv každý má právo vlastniť majetok... nikto nesmie byť pozbavený svojho majetku. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom... Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe.

12. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojich základných práv zaručených ústavou a Všeobecnou deklaráciou ľudských práv, ako aj práva zaručeného dohovorom v postupe najvyššieho súdu v odvolacom konaní, v ktorom   dospel   k   záveru,   že „navrhovateľ   nesplnil   podmienky   pre   vznik   nároku na mimoriadne poskytovanie starobného dôchodku od... 2009“, a z toho dôvodu zmenil prvostupňový rozsudok. Sťažovateľ naopak tvrdí, že „splnil všetky podmienky nároku na starobný dôchodok“ a rozhodnutie najvyššieho súdu je „arbitrárne“ (pozri tiež bod 3, 4 a 7.2).

13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a aj práva na spravodlivý proces je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.   II.   ÚS   88/01),   ako   aj   konkrétne   procesné   garancie   v   súdnom   konaní.   Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý   rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

14. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho   súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   o   odvolaní   odporkyne   rozsudkom č. k. 7 So 141/2011-72 z 27. septembra 2012 sú zlučiteľné s označeným článkom dohovoru.

15. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru,   že   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   zmenil   prvostupňové   rozhodnutie, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd v úvode oboznámil skutkové a právne závery prvostupňového súdu,   odvolaciu   argumentáciu   odporkyne   a   návrh   sťažovateľa   v   odvolacom   konaní. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Najvyšší   súd...   ako   súd   odvolací   podľa   §   10   ods.   2   a   §   250s   OSP   preskúmal napadnutý   rozsudok   a   konanie   mu   predchádzajúce   a   dospel   k   záveru,   že   odvolaniu odporkyne treba vyhovieť.

Podľa   §   1   ods.   1   nariadenia   vlády   Českej   a   Slovenskej   Federatívnej   republiky č. 557/1990   Zb.   toto   nariadenie   upravuje   podmienky   mimoriadneho   poskytovania starobného   dôchodku   občanom,   ktorí   vykonávali   vybrané   zamestnania   v   baníctve,   boli zamestnaní najmenej 25 rokov a dosiahli vek 50 rokov do 31. decembra 2000.

Podľa § 2 ods. 1 tohto nariadenia vlády, občan uvedený v § 1 ods. 1 má nárok na starobný dôchodok, ak:

a) bol zamestnaný najmenej 15 rokov vo vybraných zamestnaniach v baníctve,

b) dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu,

c) skončil výkon vybraného zamestnania v baníctve do 31. marca 1991.

Podľa § 2 ods. 2 tohto nariadenia vlády občan, uvedený v § 1 ods. 1 má nárok na starobný dôchodok tiež, ak:

a) bol   zamestnaný   najmenej   10   rokov   vo   vybraných   zamestnaniach   v   baníctve v uránových baniach,

b) prekročil najvyššiu prípustnú expozíciu,

c) skončil   výkon   vybraného   zamestnania   v   baníctve   v   uránových   baniach do 31. decembra 1990 v súvislosti so znížením najvyššej prípustnej expozície.

Podľa   §   3   uvedeného   nariadenia   vlády   občan,   uvedený   v   §   1   ods.   1,   ktorý do 31. marca 1991 nesplnil podmienku ustanovenú v § 2 ods. 1 písm. a) alebo b), má nárok na   starobný   dôchodok,   ak   splnil   chýbajúcu   podmienku   a   skončil   výkon   vybraného zamestnania v baníctve do 31. decembra 1992.

Zo spisov vyplýva, že navrhovateľ žiadosťou z 1. apríla 2009 požiadal o priznanie nároku   na   mimoriadne   poskytovanie   starobného   dôchodku   k...   2009,   kedy   dosiahol   50 rokov.   Medzi   účastníkmi   nebolo   sporné,   že   z   celkového   počtu   odpracovaných   rokov zamestnania navrhovateľ pre nárok na starobný dôchodok vykonával prácu baníka v O. K. v období od 25. júna 1997 do 31. októbra 1992 s počtom odpracovaných dní 5569 v I.AA pracovnej kategórií, t. j. 15 rokov a 94 dní a vo všeobecnej I. pracovnej kategórii 21 dní. Najvyššiu prípustnú expozíciu navrhovateľ dosiahol 30. septembra 1992.

Dostatočne bolo preukázané, že navrhovateľ nesplnil podmienky pre vznik nároku na mimoriadne poskytovanie starobného dôchodku od... 2009, lebo napriek skutočnosti, že splnil prvé dve podmienky, uvedené v § 2 ods. 1 písm. a) a b) citovaného nariadenia vlády, nesplnil tretiu podmienku, uvedenú v § 1 nariadenia vlády č. 557/1990 Zb., lebo vek 50 rokov nedosiahol do 31. decembra 2000, ale až... 2009.

Vzhľadom na to, že pre priznanie starobného dôchodku podľa ustanovení § 1 a § 2 ods.   1   nariadenia   vlády   č.   557/1990   Zb.   je   potrebné   splniť   pre   všetky   tri   podmienky súčasne, bolo potrebné napadnutý rozsudok prvostupňového súdu podľa § 220 OSP zmeniť a preskúmavané rozhodnutie odporkyne z 21. októbra 2009 číslo 590 328 6246 0 v spojení s rozhodnutím z 22. júla 2010 číslo 590 328 6246 0 ako vecne správne potvrdiť.“

16. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

17.   Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší   súd sa námietkami   sťažovateľa   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

18.   Ústavný   súd   v   závere   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn. 7 So 141/2011   z   27.   septembra   2012   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické, vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto rozhodnutie   nevykazuje znaky svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   najvyšší   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi   posudzovaným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a   namietaným   porušením   práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní   (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

20.   Sťažovateľ   súčasne   namietal   aj   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 17 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ako aj základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy už uvedeným postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu.

21.   Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05, I. ÚS 310/08,   I.   ÚS   369/2011)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru (ku ktorým patria   aj   základné   práva   vyplývajúce   z   čl.   20   ods.   1   a čl.   39   ods.   1   ústavy   a   čl.   17 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení týchto (uvedených) práv by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru), resp. v spojení s ich porušením. Keďže namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu nebolo porušené právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 19), nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1 ústavy a čl. 17 Všeobecnej deklarácie ľudských práv.

22. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť sťažovateľa   aj   v   tejto   časti   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

23. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013