znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 561/2012-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28.   novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť N. P., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody a J. B., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpených JUDr. M. K. K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 v spojení s čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 50 ods. 2, 3 a 6 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 ods. 1, čl. 8 ods. 2, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 1 a 2, čl. 40 ods. 2, 3 a 6 Listiny základných práv a slobôd, čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), b) a d) a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1, 2 a 3 písm. a),   b)   a   e)   Medzinárodného   paktu   o   občianskych   a   politických   právach   zásahmi   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo V 9/2011 z 29. mája 2012, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Toš 5/2009 z 13. septembra 2010 a rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. BB 3 T 3/2008 z 24. februára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť N. P. a J. B. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 12. septembra   2012   doručená   sťažnosť   N.   P.   a J.   B.   (ďalej   len   „sťažovatelia“)   vo   veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 v spojení s čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 50 ods. 2, 3 a 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 1 ods. 1, čl. 8 ods. 2, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 1 a 2, čl. 40 ods. 2, 3 a 6 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), b) a d) a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   a čl.   14   ods.   1,   2   a   3   písm.   a),   b)   a   e) Medzinárodného   paktu   o občianskych   a   politických   právach (ďalej   len   „medzinárodný pakt“) zásahmi a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo V 9/2011 z 29. mája 2012 (ďalej aj „dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu“), uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš 5/2009 z 13. septembra 2010 (ďalej aj „odvolacie rozhodnutie najvyššieho súdu“) a rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len   „špeciálny   súd“) sp.   zn.   BB   3   T   3/2008   z   24.   februára   2009 (ďalej   aj   „rozsudok špeciálneho súdu“).

2. Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli rozsudkom špeciálneho súdu uznaní vinnými zo zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a inej/ďalšej trestnej   činnosti   predovšetkým   násilného   charakteru.   Najvyšší   súd   rozhodol   svojím uznesením sp. zn. 2 Toš 5/2009 z 13. septembra 2010 o odvolaní sťažovateľov tak, že ho zamietol. V ďalšom podali sťažovatelia dovolanie, ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu sp.   zn.   1   Tdo   V   9/2011   z   29.   mája   2012   odmietnuté,   a v ostatnom   podali   sťažnosť ústavnému súdu.

3. Sťažovatelia v podanej sťažnosti koncentrovali svoju argumentáciu na podľa nich viaceré   pochybenia   v postupe   a rozhodovacej   činnosti   tak   orgánov   činných   v trestnom konaní, ako aj v postupe súdov, ktoré zhrnuli do štyroch dovolacích dôvodov, o ktorých rozhodol najvyšší súd vo svojom dovolacom rozhodnutí „Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 1 Tdo V 9/2011 zo dňa 29. mája 2012 bolo podľa § 382 písm. c) Tr. poriadku odmietnuté nami podané dovolanie zo dňa 27. januára 2011..., v ktorom sme si uplatnili dovolacie dôvody podľa § 371 ods.   1 písm.   b)   písm.   c) písm.   e) písm.   g) písm,   i)   Tr. poriadku“. V ďalšom ku každému dovolaciemu dôvodu predostreli podrobnú argumentáciu a poukázali na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva.

4. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1/ Základné práva N. P. a J. B. podľa čl. 1 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 v spojení s ods. 3, čl. 48 ods. 1 ods. 2, čl. 50 ods. 2 ods. 3 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 ods. 1, čl. 8 ods. 2, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 1 ods. 2, čl. 40 ods. 2 ods. 3 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd, čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1 ods. 2 ods. 3 písm. a), písm. b) písm. d) čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14 ods. 1 ods. 2 ods. 3 písm. a), písm. b), písm. e) Medzinárodného paktu o občianskych   a   politických   právach   bolo   porušené   postupom,   zásahmi   a   uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Tdo   V   9/2011   zo   dňa   29.   5.   2012, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Toš 5/2009 zo dňa 13. 9. 2010 a rozsudkom Špeciálneho súdu pod sp. zn. BB 3 T 3/2008 zo dňa 24. 2. 2009. 2/ Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo V 9/52011 zo dňa 29. 5. 2012, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Toš 5/2009 zo dňa 13. 9. 2010 a rozsudok Špeciálneho súdu pod sp. zn. BB 3 T 3/2008 zo dňa 24. 2. 2009 sa zrušujú a Najvyššiemu súdu Slovenskej republika prikazuje, aby prepustil N. P. a J. B. z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu.

3/ Sťažovateľom N. P. a J. B. priznáva primerané zadosťučinenie v celkovej výške 100.000,- €...

4/ Najvyšší   súd...   je   povinný uhradiť   sťažovateľom   N.   P.   a J.   B.   trovy   právneho zastúpenia...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

8. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd   sú   zastúpené   advokátom.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   má   v   ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

9.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovatelia   prostredníctvom   kvalifikovaného zástupcu,   ktorý   koncipoval   aj   samotnú   sťažnosť   podanú   ústavnému   súdu,   s   návrhom nedoručili žiadne z napádaných rozhodnutí ani bývalého špeciálneho súdu, ani najvyššieho súdu vrátane dovolacieho rozhodnutia tohto súdu, proti ktorému ako poslednému v rade sťažnosť smeruje, a to ani do rozhodovania o sťažnosti.

10. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov   konania   (napr.   IV.   ÚS   77/08,   I.   ÚS   368/2010,   III.   ÚS   357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene a   doplnení   zákona č.   455/1991 Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

11. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní v danej veci zohľadnil, že právny zástupca sťažovateľov   bol   v iných   konaniach pred ústavným súdom   vyzývaný písomnou   výzvou alebo   telefonicky   na   doplnenie   sťažností   pod   hrozbou   ich   odmietnutia   pre   nesplnenie zákonom   predpísaných   náležitostí   (pozri   III. ÚS 56/06,   III. ÚS   117/06,   II. ÚS 195/08, III. ÚS   223/08,   II.   ÚS   151/09,   IV. ÚS 297/2011   a Rvp 2595/2011),   a to   vo   viacerých prípadoch pre nezaslanie napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu. V okolnostiach danej veci,   keď   ani   po   viacerých   urgenciách   v iných   konaniach   právny   zástupca   opätovne nepriložil rozhodnutie, ktorého zrušenia sa domáha, ústavný súd s poukazom na uvedené (pozri tiež I. ÚS 399/2012) konštatuje, že sťažnosť vykazuje taký nedostatok náležitostí predpísaných   zákonom,   že   nie   je   možné   preskúmať   splnenie   hoci   len   procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2012