znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 560/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2015predbežneprerokovalsťažnosťsúdnehoexekútora ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Miroslavom Korchom,Kukorelliho 1505/50, Humenné, vo veci namietaného porušenia základných práv vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súduKežmarok sp. zn. 3 Er 825/2012 z 25. júna 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra2015 doručená sťažnosť súdneho exekútora ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“alebo „súdny exekútor“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímOkresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Er 825/2012 z 25. júna 2015(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že 28. júna 2012 podalaoprávnená Sociálna poisťovňa Bratislava, pobočka Poprad na exekútorskom úradesťažovateľa návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému Body Style, s. r. o., SpišskáBelá. Okresný súd následne 21. augusta 2012 poveril vykonaním exekúcie sťažovateľa. Dňa10. júna 2015 sťažovateľ podal na okresnom súde návrh na zastavenie exekúcie a priznanienáhrady trov exekúcie v sume 151,10 € z dôvodu, že Okresný súd Prešov 7. januára 2014povolil reštrukturalizáciu na majetok povinného podľa zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurzea reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o konkurze“). Okresný súd napadnutým uznesením nepriznalsťažovateľovi požadované trovy exekúcie.

3. Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že trovy exekúcie by mal podľa novej právnej úpravyúčinnej od 1. januára 2012 platného zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá bola zavedená dopraxe na základe zákona č. 348/2011 Z. z., znášať oprávnený. Na podporu svojho právnehonázoru uvádza aj odlišnú judikatúru všeobecných súdov (uznesenia Krajského súduv Trenčíne sp. zn. 16 CoE 190/2011 z 29. marca 2012, Krajského súdu v Nitre sp. zn.7 CoE 139/2013 z 31. januára 2014 a Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13 CoE 56/2013z 30. augusta 2013) a v závere zdôrazňuje:„Ak však normotvorca v novele zákona nevytvoril prechodné ustanovenie na spolupôsobenie prechádzajúcej právnej úpravy a tej súčasnej, jeho úmyslom jednoznačne bolo, aby bola súčasná norma okamžite aplikovaná. Okresný súd Kežmarok sa v napadnutom uznesení odchýlil od právnych zásad a právoplatných rozhodnutí v rovnakých veciach tak diametrálne odlišne, že považujeme napadnuté rozhodnutia za arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, ktoré zároveň má za následok porušenie základného práva alebo slobody.“

4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo ⬛⬛⬛⬛ - súdneho exekútora, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy... uznesením Okresného súdu Kežmarok zo dňa 25.06.2015, sp. zn.: 3Er/825/2012-17, porušené bolo.

... Zrušuje Uznesenie Okresného súdu Kežmarok zo dňa 25.06.2015, sp. zn.: 3Er/825/2012-17 a vec vracia Okresnému súdu v Kežmarku na ďalšie konanie..

... ⬛⬛⬛⬛ - súdnemu exekútorovi sa priznáva náhrada trov konania vo výške 355,73 €, ktorú je Okresný súd Kežmarok povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Miroslava Korcha...“

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd napredbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, naktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

7. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavneneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Zazjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiežnapr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktorémôžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávnyrozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnostialebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontextes konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý máprávo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednanánezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskychprávach alebo záväzkoch.

9. Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa, že okresný súd v jeho veci nesprávnerozhodol o tom, že mu v predmetnom exekučnom konaní neprináleží náhrada trovexekučného konania, keďže podľa jeho názoru by mal znášať trovy oprávnený (§ 203 ods. 3Exekučného poriadku).

10. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systémuvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístupk súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide o medzezasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súduneprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov, či právneho posúdenia vecivšeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a aniochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretáciazákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa tak môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu ibav prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli dotakej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a významzákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

11. V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu platí, že rozhodovanie o trováchkonania pred všeobecnými súdmi patrí v zásade do výlučnej kompetencie týchto súdov,pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd pretoiba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trováchkonania. Problematika súvisiaca s konaním a rozhodovaním o náhrade trov konania bymohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade, ak by vo veci konajúci všeobecnýsúd extrémne vybočil z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsťv zásade len na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktoráby v sebe zahŕňala črty svojvôle (I. ÚS 5/2011). Vychádzajúc z uvedených ústavnerelevantných úvah, ústavný súd pristúpil k prieskumu podanej ústavnej sťažnosti pri jejpredbežnom prerokovaní.

12. Ústavný súd už viackrát vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občianskysúdny poriadok v § 238 ods. 5 upravuje, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedoknie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté právoplatné rozhodnutie neprevyšujúcetrojnásobok minimálnej mzdy, táto skutočnosť predstavuje vo sfére všeobecného súdnictvazákonný dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ideo sumu bagateľnú (pozri napr. IV. ÚS 358/08 alebo IV. ÚS 717/2013), ktorá vylučujeu bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných všeobecnými súdmi, a bolo by protilogike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý aj do roviny ústavnéhosúdnictva (IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje protirozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytujeústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosťsignalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnomrozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Vo vecisťažovateľa o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu nejde.

13. Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľ (súdny exekútor) sa svojousťažnosťou domáha ústavnej ochrany v spore o sumu, ktorá je zjavne bagateľná (pozri bod2), ústavný súd na základe dosiaľ uvedeného pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,že vo veci sťažovateľa nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky naposkytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (obdobne II. ÚS 804/2015).

14. Ústavný súd k tomu ešte poznamenáva, že po preskúmaní napadnutého uzneseniaokresného súdu ani nezistil, že by bolo prípadne neodôvodnené alebo arbitrárne. Ani názorkontroverzný, s ktorým možno aj nesúhlasiť, ak je riadne odôvodnený, nemá intenzituústavného porušenia. Ústavný súd v danej veci nemá teda žiaden dôvod a ani oprávnenie naprehodnocovanie právnych a skutkových záverov tohto súdu, ktoré sú opísané na s. 1 a s. 2v napadnutom uznesení, pretože jednak vychádzajú z príslušných ustanovení Exekučnéhoporiadku, ako aj zákona o konkurze, ale aj o ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.Odôvodnenie napadnutého uznesenia predstavuje dostatočný základ na jeho výrok, prečosúdnemu exekútorovi trovy exekúcie nepriznal. Tvrdenia sťažovateľa podľa názoruústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo preneho nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením jeho základného právagarantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru a následneani s porušením základného práva vlastniť majetok.

15. Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa, že v iných prípadoch týkajúcich satotožnej problematiky použili všeobecné súdy rozdielnu interpretáciu všeobecne záväznýchprávnych predpisov, ústavný súd zastáva názor, že nie je úlohou ústavného súduzjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacejpraxe je vecou odvolacích súdov, resp. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07). Predmetom ústavnej sťažnosti je navyše posúdenie bagateľnejveci, ktorá sa netýka rozhodnutia vo veci samej, ale iba náhrady trov konania (obdobneI. ÚS 157/08).

16. Vzhľadom na uvedené ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti sťažovateľaodmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2015