znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 560/2014-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   septembra   2014 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., zastúpeného advokátkou Mgr. Martou Záhorskou, Tuhovská   3,   Bratislava,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 Gn 1024/09/1000 a jej upovedomením z 13. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a   z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 1. augusta 2014 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   na   inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 Gn 1024/09/1000 a jej upovedomením z 13. júna 2014 (ďalej aj „napadnuté upovedomenie“).

2.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   oznámil   orgánom   činným v trestnom konaní podozrenie zo spáchania trestného činu, resp. podal trestné oznámenie 13.   mája   2008   na   Okresnom   riaditeľstve   Policajného   zboru   Bratislava   I,   oddelenie skráteného   vyšetrovania.   V   rámci   šetrenia   veci   a   zákonom   predpokladaného   postupu orgánov   činných   v   trestnom   konaní   bolo   sťažovateľom   podané   trestné   oznámenie v ostatnom   vybavené   uznesením   povereného   príslušníka   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru   Bratislava   I   pod   ČVS:   ORP-1824/SMz-B1-2011   z   13.   júna   2012 jeho odmietnutím   podľa   §   197 ods.   1   písm.   d)   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný poriadok v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“).   Okresná prokuratúra Bratislava   I   svojím   uznesením   sp.   zn.   1   Pn   706/08   z   2.   septembra   2013 odmietla sťažovateľom   podanú   sťažnosť   ako   nedôvodnú.   Proti   postupu   Okresnej prokuratúry Bratislava I podal sťažovateľ podnet podľa § 31 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), ktorý bol upovedomením Krajskej prokuratúry v Bratislave sp. zn. 1 Kn 275/09 z 19. novembra 2013 odložený ako nedôvodný. Proti postupu Krajskej prokuratúry v Bratislave podal sťažovateľ opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre, ktorý bol upovedomením generálnej prokuratúry   sp.   zn.   IV/1   1024/09/1000   zo   14.   marca   2014   odložený   ako   nedôvodný. V dôsledku rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 5 T 71/09 z 27. februára 2014, ktorý nadobudol právoplatnosť 7. mája 2014, podal sťažovateľ ďalší opakovaný podnet, ktorý   bol   napadnutým upovedomením   generálnej prokuratúry   odložený   ako nedôvodný, pretože neobsahoval žiadne nové skutočnosti. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

3. Meritom sťažovateľovej sťažnosti je jeho právny názor spočívajúci v nesprávnom postupe   generálnej   prokuratúry,   ktorá   jeho   ďalší   opakovaný   podnet   vo   veci   vedenej pod sp. zn.   IV/1   Gn   1024/09/1000   odložila   z   dôvodu,   že   neobsahoval   žiadne   nové skutočnosti,   a   ako   sám   sťažovateľ   udáva, „...   v   ďalšom   opakovanom   podnete   zo   dňa 8.05.2014   adresovanom   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky...   uviedol   novú skutočnosť, ktorá dovtedy nebola prokuratúre známa. Novou skutočnosťou je právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I rozsudok sp. zn. 5T 71/09 zo dňa 27.02.2014, ktorým súd sťažovateľa oslobodil spod obžaloby pre prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona.

Generálna   prokuratúra   SR   v   ústavnou   sťažnosťou   napádanom   vybavení   tretieho opakovaného   podnetu   sťažovateľa   uviedla,   že   sťažovateľov   tretí   opakovaný   podnet neobsahuje   žiadne   nové,   pre   právne   posúdenie   a   rozhodnutie   veci   významne skutočnosti v porovnaní   s   tými,   ktoré   boli   predmetom   vybavenia   opakovaného   podnetu sťažovateľa   -   podania   zo   dňa   03.12.2013   vybavenom   dňa   14.03.2014   generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, v zastúpení prokurátorom trestného odboru pod sp. zn. IV/1 Gn 1024/09/1000-35.   Z   obsahu   napádaného   vybavenia   tretieho   sťažovateľovho podnetu je teda zrejmé, že Generálna prokuratúra SR nepovažuje právoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 5T 71/09 z 27.02.2014 ani za novú a ani za významnú skutočnosť pre právne posúdenie a rozhodnutie vo veci sťažovateľovho podnetu zo dňa 13.05.2008.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky vybavením ďalšieho opakovaného podnetu sp. zn. IV/1 Gn 1024/09/1000 - 42 zo dňa 13.06.2014 porušila základné právo P. K. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Vybavenie ďalšieho opakovaného podnetu Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky sp. zn. IV/1 1024/09/1000 -42 zo dňa 13.06.2014 zrušuje a vec vracia Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky na nové vybavenie.

3.   P.   K.   priznáva   primerané   zadosťučinenie   1000,-€   (jedentisíc),   ktoré   mu   je Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   povinná   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   ukladá   zaplatiť   P.   K.   trovy právneho zastúpenia.“

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   Sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   súhrne   uzatvára,   že   rozsudok   Okresného   súdu Bratislava   I sp.   zn.   5   T   71/09   z 27.   februára   2014,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť 7. mája 2014,   bol   novou,   generálnou   prokuratúrou   dosiaľ   nepoznanou   skutočnosťou, v dôsledku   čoho „...   Ignorovanie nového dôkazu,   ktorý prokurátorovi trestného odboru v čase vybavenia opakovaného podnetu nebol známy a sťažovateľ ho predložil v ďalšom, treťom opakovanom podnete, t.   j.   ignorovanie právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.   k.   5T   71/09,   respektíve   iba   samotné   konštatovanie   riaditeľkou   trestného odboru GP, že právoplatný rozsudok v trestnej veci sp. zn. 5T 71/09 je bezvýznamnou skutočnosťou pre vybavenie tretieho podnetu sťažovateľa, nemožno považovať bez riadneho a vyčerpávajúceho právneho zdôvodnenia takéhoto názoru za riadne vybavenie podnetu v súlade s ústavnou zásadou garantovanou v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Len náležité, riadne a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnené vybavenie tretieho podnetu sťažovateľa, ktorým Generálna prokuratúra SR dá zrozumiteľnú a vyčerpávajúcu odpoveď na   nové   argumenty   sťažovateľa   a   na   dôležité   otázky   vyplývajúce   z   novej   skutočnosti rozhodujúce   pre   spravodlivé   rozhodnutie   vo   veci   sťažovateľovho   podnetu   zo   dňa 13.05.2008 podaného do zápisnice o trestnom oznámení, môže byť považované za naplnenie sťažovateľovho základného práva podľa čl. 46. ods. 1 ústavy.

Len náležité a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnené vybavenie tretieho podnetu sťažovateľa, ktorým Generálna prokuratúra SR dá zrozumiteľnú a vyčerpávajúcu odpoveď na nové skutkové a právne argumenty v časti sťažovateľom tvrdeného prerušenia plynutia premlčacej doby trestného stíhania skutku L. zo dňa 13.05.2008, ktorý má znaky prečinu podľa   §   218   TZ,   môže   byť   považované   za   naplnenie   sťažovateľovho   základného   práva podľa čl. 46. ods. 1 ústavy.“.

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva... v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže   mať   základ   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené spôsobom, ktorý   predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa   v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma. Reálne uplatnenie základného práva na   súdnu   ochranu   teda   predpokladá,   že   účastníkovi   súdneho   konania   sa   táto   ochrana v zákonom   predpokladanej   kvalite   poskytne   (mutatis   mutandis   napr.   IV.   ÚS   77/02, IV. ÚS 214/04). Už formulované ústavné závery sa v zásade vzťahujú nielen na ochranu poskytovanú súdmi, ale aj na ochranu poskytovanú inými orgánmi Slovenskej republiky.

9. Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať   opatrenia   na   odstránenie   zistených   porušení,   ak   na   ich   vykonanie   nie   sú podľa osobitných   zákonov   výlučne   príslušné   iné   orgány.   Podľa   §   31   ods.   2   zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby,   ktoré   smeruje   k tomu,   aby   prokurátor   vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby... vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia   zákonov   a ostatných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený. Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu   opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2). Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci. Podľa § 54 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre na účel vybavenia podnetu sa nadriadeným prokurátorom rozumie generálny prokurátor, ak ide o špeciálneho prokurátora, prokurátora generálnej prokuratúry okrem   prokurátora   Úradu   špeciálnej   prokuratúry,   krajského   prokurátora,   vyššieho vojenského   prokurátora,   prokurátora   krajskej   prokuratúry   alebo   prokurátora   vyššej vojenskej prokuratúry.

10.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   110/02,   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05, III. ÚS 168/05).

11.   Generálna   prokuratúra   v   upovedomení   sp.   zn.   IV/1   Gn   1024/09/1000 z 13. júna 2014 uviedla:

„Po   preskúmaní   jeho   obsahu,   príslušného   spisového   materiálu   GP   SR   sp.   zn. IV/I Gn 1024/09/1000, obsahu dohľadového spisu KP Bratislava sp.zn.1Kn 275/09/1100, obsahu dozorového spisu OP Bratislava I sp.zn. 1Pn 706/08/1101 a vyšetrovacieho spisu OR PZ Bratislava I ČVS:ORP-1824/SMZ-B1-20I1 som zistila, že ide o Váš ďalší opakovaný podnet podľa § 34 odsek 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov vo veci vedenej na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky pod spisovou značkou   V/1   Gn   1024/09/1000,   ktorý   však   neobsahuje   žiadne   nové,   pre   právne posúdenie a rozhodnutie   veci   významné   skutočnosti   v   porovnaní   s   tými,   ktoré   boli predmetom vybavenia Vášho opakovaného podnetu - podania z 03. 12. 2013 generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, v zastúpení prokurátorom trestného odboru pod sp.zn. IV/1 Gn 1024/09/1000-35 dňa 14. 03. 2014.

Vzhľadom k tomu, Váš predmetný ďalší opakovaný podnet z 08. 05. 2014 bez prijatia opatrení odkladám.

Pretože všetkými súčasťami prokuratúry, vrátane Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky   boli   vyčerpané   všetky   zákonné   prostriedky   na   preskúmanie   Vašich   podnetov v predmetnej trestnej veci, prosím, aby ste s porozumením vzali na vedomie, že prípadné ďalšie Vaše podnety v týchto veciach budú vybavené a na tieto Vám bude odpovedané iba vtedy, ak budú obsahovať nové skutočnosti (§ 34 odsek 2 veta prvá zákona č.153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov).“

12.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, v danom prípade iné orgány verejnej moci, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov   v rámci   im   zverených   kompetencií   legislatívne vymedzených.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

13. Súčasťou obsahu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   je   teda   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   úradného   rozhodnutia, ktoré jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné otázky súvisiace s predmetom tejto ochrany (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, III. ÚS 260/06, I. ÚS 110/07, III. ÚS 2/09 a iné).

14.   Po   oboznámení   sa   s   obsahom   upovedomenia   generálnej   prokuratúry   sp.   zn. IV/1 Gn 1024/09/1000 z 13. júna 2014 ústavný súd konštatuje, že prokurátorka generálnej prokuratúry   vybavujúca   ďalší   opakovaný   podnet   sťažovateľa   konala   v   medziach   svojej právomoci a v súlade predovšetkým s príslušnými ustanoveniami zákona o prokuratúre, ktoré interpretovala a aplikovala v súlade s ich obsahom, jej úvahy sú logické, legitímne a právne   akceptovateľné.   Jej   postup   bol   v   súlade   so   zákonom   a   ústavne   konformný, po preskúmaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   so   sťažovateľom namietaným porušením   práva   na   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   čo zakladá dôvod   odmietnutia   sťažnosti   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.   Inými   slovami,   generálna   prokuratúra   vzala na vedomie podstatu argumentov ďalšieho opakovaného podnetu sťažovateľa spočívajúcich v rozsudku Okresného   súdu   Bratislava   I sp.   zn.   5   T   71/09   z 27.   februára   2014, ktoré interpretovala aj v kontexte záverov vyplývajúcich z upovedomenia generálnej prokuratúry sp. zn. IV/1 Gn 1024/09/1000 zo 14. marca 2014, a skutočnosť, že sa pred Okresným súdom Bratislava   I pod   sp.   zn.   5   T   71/09   vedie   trestné   konanie   proti   sťažovateľovi,   nebola skutočnosť   generálnej   prokuratúre   už   skôr   neznáma.   Naopak,   generálna   prokuratúra   si bola tejto   skutočnosti   vedomá,   pričom   výsledok   tohto   konania   bol   generálnou prokuratúrou vnímaný   ako   bezpredmetný   vo   vzťahu   k právnemu   záveru   o   nenaplnení znakov skutkovej podstaty prečinu neoprávneného zásahu do   práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.   Konštatovala   to   aj   samotná   generálna   prokuratúra   v upovedomení sp. zn. IV/1 Gn 1024/09/1000 zo 14. marca 2014: „Konštatujem, že za aktuálne ustálenej dôkaznej situácie nie je možné konštatovať dôkazy preukazujúce, že by zo strany Mgr. J. L. došlo k naplneniu zákonných znakov skutkovej podstaty uvedeného trestného činu, alebo iného   trestného   činu,   ktorého   znaky   sú   uvedené   v   osobitnej   časti   Trestného   zákona. K tomuto dopĺňam, že povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní je vždy vyhodnotiť, či skutok, ktorý je popísaný v podanom trestnom oznámení napĺňa alebo nenapĺňa skutkovú podstatu   niektorého   z   trestných   činov   z   osobitnej   časti   Trestného   zákona,   čo   aj   bolo v danom   prípade   vykonané.   Ak   by   pri   realizácií   procesných   úkonov   nevyhnutných na objasnenie Vami oznamovaného skutku vyšli najavo skutočnosti,   odôvodňujúce vznik podozrenia zo spáchania iného protiprávneho konania, a to či už podozrivým alebo inými osobami majúceho znaky iného trestného činu než pre aký bolo podané trestné oznámenie, bolo by zákonnou povinnosťou týchto orgánov objasniť aj tento iný skutok a zákonným spôsobom o ňom rozhodnúť. V predmetnej trestnej veci však takéto poznatky z výsledkov prípravného konania nevyplynuli.

Vaše názory na predmetnú problematiku v žiadnom prípade nemôžu byť zákonným predpokladom a určovacím faktorom pre začatie trestného stíhania, respektíve vznesenia obvinenia voči konkrétnej, Vami určenej osobe.

Čo   sa   týka   Vašej   právnej   úvahy   o   prerušení   plynutia   premlčacej   doby   v   danej trestnej veci z dôvodu, že... J. L. sa v konaní pred Okresným súdom Bratislava I vedeným pod sp. zn. 5   T   71/09   dopustil   trestného   činu   krivej   výpovede   voči   Vašej   osobe,   ktorá skutočnosť má vyvracať závery dozorujúceho prokurátora o zániku trestnosti daného, Vami oznámeného činu z 13. 05. 2008, a ktorá má prerušovať plynutie premlčacej doby tohto činu (v rozhodnutiach kvalifikovaného ako podozrenie z § 218 odsek 1 Trestného zákona), hodnotím   ju   len   ako   Vašu,   dôkazné   absolútne   nepodloženú   úvahu   špekulatívneho charakteru, ktorá smeruje proti osobe J. L. a úzko súvisí s doteraz neukončeným konaním na   Okresnom   súde   Bratislava   I   sp.   zn.   5T   71/09,   v   ktorej   máte   procesné   postavenie obžalovaného. Tu však poukazujem na skutočnosť, že premlčanie Vami oznámeného skutku nebolo hlavným dôvodom vydania rozhodnutia podľa § 197 odsek 1 písm. d) Trestného poriadku.   Týmto dôvodom bola jednoznačná neexistencia dôvodov na začatie trestného stíhania.“

15. Zároveň ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo dotknutej   osoby   požiadať   o   ochranu   svojich   práv   príslušné   orgány   prokuratúry,   či   už prostredníctvom podnetu alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom   ustanoveným   postupom   sa   takýmto   podnetom   (podaním)   zaoberať   a   o   jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť.   Súčasťou   tohto práva   dotknutej   osoby   nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03 a III. ÚS 133/06). V dôsledku už uvedených úvah ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmieta ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V   závere   ústavný   súd   ešte   dodáva,   že   právo   na   vznesenie   obvinenia   a trestné   stíhanie inej osoby   na   základe   podaného   trestného   oznámenia   alebo   na   podanie   obžaloby na súde prokurátorom   nie   je   súčasťou   základného   práva   podľa   čl.   46   ods. 1   ústavy (m. m. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03).

16.   Ústavný   súd   ďalej   poukazuje   na svoj   už   ustálený   právny   názor   vyjadrený napr. v náleze   sp.   zn.   I.   ÚS   402/2008   z   1.   apríla   2009:   „Trestné   právo   (trestný   čin) s trestnoprávnou   kvalifikáciou   určitého   konania,   ktoré   má   súkromnoprávny   základ,   je potrebné považovať za ultima ratio, teda za krajný právny prostriedok, ktorý má význam predovšetkým celospoločenský, t. j. z hľadiska ochrany základných spoločenských hodnôt. V zásade   však   nemôže   slúžiť   ako   prostriedok   nahradzujúci   ochranu   práv   a   právnych záujmov   jednotlivca   v   oblasti   súkromnoprávnych   vzťahov,   kde   závisí   predovšetkým na individuálnej aktivite jednotlivca, aby strážil svoje práva (vigilantibus iura), ktorým má súdna   moc   poskytovať   ochranu.   Je   však   neprijateľné,   aby   túto   ochranu   aktívne preberali orgány   činné   v   trestnom   konaní,   ktorých   úlohou   je   ochrana   predovšetkým celospoločenských hodnôt, nie priamo konkrétnych subjektívnych práv jednotlivca, ktoré svojou povahou spočívajú v súkromnoprávnej sfére. Ústavný súd... dodáva, že v právnom štáte je neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili na uspokojovanie subjektívnych práv súkromnoprávnej povahy, ak nie sú okrem toho splnené všetky predpoklady vzniku trestnoprávnej zodpovednosti, resp. ak nie sú tieto predpoklady nespochybniteľne zistené.“. Prezentovaný   názor   ústavného   súdu   našiel   svoje   vyjadrenie   aj   v   sťažovateľom predkladanom rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 5 T/71/09 z 27. februára 2014, z ktorého vyplýva, že „Súd poukazuje na to, že platí zásada, že veci, ktoré môžu účastníci právnych vzťahov riešiť prostriedkami civilného alebo obchodného práva, v takom prípade sa organy činné v trestnom konaní do týchto vzťahov nemiešajú a nezačnú strániť jedného z účastníkov občiansko-právneho vzťahu, ale odkážu ich na riešenie ich právnych sporov na príslušný súd.“.

17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

18. V závere ústavný súd už len dodáva, že sťažovateľ nepredložil spolu s podanou sťažnosťou   splnomocnenie   na   zastupovanie   v   konaní   pred   ústavným   súdom   zvolenou právnou   zástupkyňou.   Táto   skutočnosť   je   sama   osebe   nesplnením   podmienky   konania pred ústavným   súdom   v   zmysle   §   20   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   a   je   dôvodom odmietnutia   ním   podanej   sťažnosti   pre   nesplnenie   zákonom   požadovaných   náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2014