znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 560/2013-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   septembra   2013 predbežne prerokoval sťažnosť T. T., Ž., zastúpeného advokátom Mgr. R. K., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. XV/2 Pz 139/12-7 z 20. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. T.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2013 doručená sťažnosť T. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)   č.   k.   XV/2   Pz   139/12-7   z 20.   februára   2013   (ďalej   aj   „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením Okresnej prokuratúry Žilina č. k. 1 Pv 1100/10/5511-57 z 8. augusta 2012 podmienečne zastavené trestné stíhanie pre zločin krádeže formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 212 ods. 1 a 3 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný   zákon“).   Krajská   prokuratúra   v   Žiline   rozhodla   svojím   uznesením   č.   k. 3 Kpt 331/11-15   z 11.   októbra   2012   o odmietnutí   sťažnosti   splnomocneného   zástupcu poškodeného podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“).   V ďalšom   postupe   generálna prokuratúra   postupom   podľa   §   363   Trestného   poriadku   rozhodla   svojím   napadnutým rozhodnutím   o zrušení   rozhodnutí   podriadených   prokuratúr   vrátane   povinnosti   Okresnej prokuratúry   Žilina   opätovne   vo   veci   konať   a rozhodnúť.   V ostatnom   podal   sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť.

3.   Sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   poukazom   na   právnu   úpravu   §   9   zákona č. 153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o prokuratúre“) predovšetkým namietal to, že „... predmetné uznesenie GP SR podpísané povereným námestníkom pre trestný úsek je v hrubom rozpore s platnou právnou úpravou, keď   o podanom   návrhu   poškodeného   na   zrušenie   právoplatného   rozhodnutia   Krajskej prokuratúry zo dňa 11.   110.   2012 rozhodol prokurátor bez oprávnenia na rozhodnutie o tomto návrhu“. Podľa názoru sťažovateľa mal „... o podanom mimoriadnom opravnom prostriedku poškodeného rozhodnúť prvý námestník generálneho prokurátora tak, ako to predpokladá platná právna úprava v danom konaní“. Dôsledkom skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie   generálnej   prokuratúry   nebolo   vydané   zastupujúcim   prvým   námestníkom generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky,   ale povereným   námestníkom   pre   trestný úsek, bolo „... týmto nezákonným rozhodnutím GP SR odňaté právo sťažovateľa na inú právnu   ochranu   v konaní   pred   iným   orgánom   Slovenskej   republiky   –   Generálnou prokuratúrou   SR,   keď   o podanom   návrhu   rozhodol   prokurátor   neoprávnený   na   výkon právomoci generálneho prokurátora, z ktorého dôvodu nie je možné takéto rozhodnutie považovať   za   právoplatné   rozhodnutie   v trestnej   veci   vôbec“. Navyše,   podľa   názoru sťažovateľa týmto postupom bola „... zásadným spôsobom narušená hierarchia postavenia prokurátorov   vo   vnútri   prokuratúry   ako   hierarchicky   usporiadanej   jednotnej   sústavy štátnych orgánov na čele s generálnym prokurátorom ako to deklaruje sám zákonodarca“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „po vyhodnotení písomných dôkazov“ takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... Uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 20. 02. 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. XV/2 Pz 139/12-7 porušené bolo.

2. Ústavný súd... rozhodnutie Generálnej prokuratúry... zo dňa 20. 02. 2013 v konaní pod sp. zn. XV/2 Pz 139/12-7 ruší a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Generálna prokuratúra... je povinná zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia do troch dní od právoplatnosti vydaného rozhodnutia.“

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Nadväzne na citovaný článok ústavy dopĺňa právnu úpravu prípustnosti konania o sťažnosti fyzických osôb a právnických osôb § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

8. Princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti   domáhať   ochrany   svojich   práv prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Zmyslom   a účelom   uvedeného   princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   I. ÚS 6/04,   IV.   ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

9. Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú teda vybudované predovšetkým na   zásade   prieskumu   vecí   právoplatne   skončených,   v ktorých   protiústavnosť   nemožno napraviť   iným   spôsobom,   teda   predovšetkým   procesnými   prostriedkami   vyplývajúcimi z príslušných   procesných   noriem, akou   Trestný   poriadok   nepochybne je. Každá   fyzická osoba   alebo   právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

10. Navyše, ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého je trestné konanie od svojho začiatku až po svoj koniec procesom, v rámci ktorého môžu orgány činné v trestnom konaní a vo veci konajúce všeobecné súdy naprávať, resp. korigovať   pochybenia,   ku   ktorým   došlo   v   predchádzajúcich   štádiách   trestného konania. Spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde   namietať   pochybenia,   ktoré   mohli   spôsobiť   porušenie   práv   a   slobôd   označených v čl. 127 ods. 1 ústavy a ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (m. m. napr. III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 226/2010).

11. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že generálna prokuratúra svojím napadnutým rozhodnutím rozhodla o vrátení veci až prvostupňovému orgánu, a to Okresnej prokuratúre Žilina, ktorá bude v ďalšom svojom postupe v trestnej veci aj sťažovateľa opätovne konať a rozhodovať,   riadiac   sa   aj   právnym   názorom   nadriadenej   prokuratúry.   Z uvedeného vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   ústavnú   sťažnosť   v čase,   keď   nebolo   v jeho   trestnej   veci s konečnou   platnosťou   rozhodnuté.   Otázka   dôvodnosti   vznesenia   obvinenia   a Trestným poriadkom daná variabilita zákonných možností rozhodnutia o tejto otázke už v prípravnom konaní prokurátorom vykonávajúcim dozor v prípravnom konaní v trestnej veci sťažovateľa sú práve tým eliminujúcim prvkom právomoci ústavného súdu, ktorý vyplýva z čl. 127 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a dôvodom na odmietnutie sťažovateľom podanej   sťažnosti   z dôvodu   nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie a rozhodnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

12. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a   túto   odmietne   (obdobne   napr.   III. ÚS 263/03,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07).

13.   Sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   polemizoval   aj   s právomocou   námestníka   pre trestný   úsek   v zastúpení   generálneho   prokurátora   vybaviť   podaný   mimoriadny   opravný prostriedok   podľa   §   363   Trestného   poriadku,   keď   dôvodil,   že „mal...   o podanom mimoriadnom opravnom prostriedku poškodeného rozhodnúť prvý námestník generálneho prokurátora tak, ako to predpokladá platná právna úprava v danom konaní“.

14. Ústavný súd poukazuje na obsah § 10 zákona o prokuratúre, podľa ktorého generálny prokurátor vydáva na plnenie úloh služobné predpisy, príkazy a pokyny, ktoré sú záväzné   pre   všetkých   prokurátorov,   právnych   čakateľov   prokuratúry   a ostatných zamestnancov, a tiež na ustanovenie § 16 zákona o prokuratúre, podľa ktorého generálny prokurátor   môže   (okrem   pôsobnosti   vymedzenej   v § 11   a §   12   a   §   13   ods.   1   zákona o prokuratúre)   poveriť   iných   prokurátorov,   aby   konali v jeho   mene. Podľa   § 17   zákona o prokuratúre   prokurátor   vykonáva   svoju   pôsobnosť   v trestnom   konaní   v rozsahu ustanovenom   osobitnými   zákonmi   a v rámci   neho   vykonáva   dozor   nad   zachovávaním zákonnosti   v   prípravnom   konaní. Z doterajšej   rozhodovacej   činnosti   je ústavnému   súdu známe,   že   generálny   prokurátor   svojimi   príkazmi   upravuje   pôsobnosť   prokurátorov podliehajúcich jeho riadiacej právomoci (aj prokurátorov generálnej prokuratúry) vrátane aprobačných   oprávnení vybavovať v zastúpení generálneho prokurátora   napr. podnetovú a inú právnu agendu (pozri napríklad IV. ÚS 113/04, III. ÚS 216/09, III. ÚS 79/2011). Vzhľadom   na   uvedené   potom   skutočnosť,   že   podaný   mimoriadny   opravný   prostriedok podľa   §   363   Trestného   poriadku   vybavil   prokurátor   generálnej   prokuratúry,   ešte neznamená,   že   tento   opravný   prostriedok   sťažovateľa   nevybavil   príslušný   prokurátor. V dôsledku   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že nezistil   príčinnú   súvislosť   so sťažovateľom namietaným porušením ním označeného základného práva, čo zakladá dôvod odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto jej časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

15. V neposlednom rade ústavný súd v okolnostiach danej veci poukazuje aj na § 31 ods. 1   a nasl.   zákona   o prokuratúre,   v zmysle   ktorých   je   možné   prípadnú   nezákonnosť namietaného postupu preskúmať aj v rámci podaného podnetu sťažovateľom.

16. Keďže bola sťažnosť odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013