znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 560/2012-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. Ch., D., zastúpeného advokátom JUDr. M. O., M. Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/367/2011 a jeho rozsudkom z 25. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. Ch.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta 2012 doručená sťažnosť Ľ. Ch. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „odporca“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/367/2011 a jeho rozsudkom z 25. júna 2012.

2.   Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   je v procesnom   postavení   odporcu   v súdnom   spore   o zaplatenie   sumy   9 958,18   €   s prísl. vedenom   Okresným   súdom   Žilina (ďalej   len „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   2   C   55/2010, o ktorom okresný súd rozhodol rozsudkom z 18. júla 2011, ktorým uložil sťažovateľovi povinnosť uhradiť žalovanú sumu s úrokom z omeškania, trovy konania a súdny poplatok. O odvolaní   sťažovateľa   z 20.   septembra   2011   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom sp. zn. 5 Co/367/2011   z 25.   júna   2012,   ktorým   zmenil   prvostupňový   rozsudok   v časti náhrady trov konania a potvrdil v častiach výroku o povinnosti sťažovateľa uhradiť istinu, úrok z omeškania a trovy právneho zastúpenia.

3. Podľa názoru sťažovateľa „Rozsudok súdu prvého stupňa ako i krajského súdu je vecne nesprávny. Možno konštatovať, že citované rozhodnutia okresného a krajského súdu vykazujú závažné vady, ktoré sú svojou intenzitou ústavnoprávneho charakteru. Okresný súd   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   ktoré následne krajský súd v plnom rozsahu prevzal vo svojom rozsudku sp. zn. 5 Co 367/2011 zo dňa 25. 06. 2012. Skutkové závery a právne úvahy vyslovené okresným a následne krajským súdom sú pritom v zjavnom rozpore s obsahom spisu ako aj s čiastkovými zisteniami súdu z jednotlivých vykonaných dôkazov, ide o značné prvky arbitrárnosti a svojvôle a popretie základných   zásad   civilného   procesu,   najmä   posudzovanie   zásady   povinnosti   unesenia dôkazného bremena a kontradiktórnosti procesu. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu neobstojí,   je   absolútne   iracionálne,   zmätočné,   argumentačne   neudržateľné,   vnútorne protirečivé   a   v   nesúlade   s   ustanoveniami   právnych   predpisov,   základnými   zásadami formálno-právnej logiky a najmä otvorene podporujúce žalobkyňu a jej potreby. Postup krajského súdu a použitý spôsob rozhodovania je v právnom štáte neprípustný. Namietané vady sa navzájom prelínajú a kumulujú... Mám za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu a následne   odvolacieho   súdu   je   nepreskúmateľné   s   ohľadom   na   nedostatky   v   jeho odôvodnení, v čoho dôsledku došlo k porušeniu práva účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“. Sťažovateľ je (ďalej) nespokojný s postupom krajského súdu, ktorý jeho odvolacie námietky „paušálne vyhodnotil v rámci apelačného prieskumu ako irelevantné a vôbec sa k mojim vecným odvolacím námietkam vecne nevyjadril“. Krajský súd taktiež ním navrhované dôkazy nevykonal a „ani vôbec neodôvodnil, prečo... návrh na dokazovanie nevykonal“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie ním označených práv namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu z 25. júna 2012 (bod 1), zrušil predmetný   rozsudok   a vec   vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Súčasne   požiadal o priznanie náhrady trov konania „vo výške 269,56 EUR“.

5. Ako dôkaz sťažovateľ predložil rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co/367/2011 z 25. júna 2012.

6.   V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   nahliadol do súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 2 C/55/2010.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

9.   Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

10. Predmetom sťažovateľovej sťažnosti je namietané porušenie označených práv zaručených   ústavou   a dohovorom   postupom   krajského   súdu   a jeho   rozsudkom sp. zn. 5 Co/367/2011 z 25. júna 2012 (body 1 a 4).

11.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo...   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom...

12. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) najmä v tom (bod 3), že vo veci konajúce všeobecné súdy nedostatočne vyhodnotili existujúci skutkový stav,   nesprávne   interpretovali   a aplikovali   na   vec   sa   vzťahujúce   (aktuálne)   všeobecne záväzné právne predpisy (normy), v dôsledku čoho potom skutkový stav nesprávne právne posúdili a vyvodili nesprávne právne závery.

13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

14.   K   sťažovateľom   namietanému   porušeniu   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím krajského súdu   ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa rozsudkom   sp.   zn.   5   Co/367/2011   z 25.   júna 2012   sú   zlučiteľné   s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

15.   Po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   na   základe   odvolania   sťažovateľa z 20. septembra 2011 potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 2 C 55/2010-293 z 18. júla 2011,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia   vychádzajúca   z   v   konaní zisteného   skutkového   stavu   a na   neho   nadväzujúcich   právnych   záverov.   Krajský   súd v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   po oboznámení   podstaty   prvostupňového   rozsudku uviedol odvolaciu argumentáciu sťažovateľa a vyjadrenie navrhovateľky k nemu. Následne krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Krajský   súd   ako   súd   odvolací   preskúmal   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu v rozsahu mu danom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania (v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O. s. p.) napadnutý rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku   o   povinnosti   odporcu   uhradiť   navrhovateľke   sumu 9.958,18 € s príslušenstvom a vo výroku o povinnosti odporcu uhradiť súdny poplatok vo výške 597,45 € na účet okresného súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny   potvrdil.   Rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku   o   povinnosti   odporcu   uhradiť navrhovateľke trovy právneho zastúpenia zmenil podľa ust. § 220 O. s. p.

Krajský   súd   preskúmaním   napadnutého   rozsudku,   spisového   materiálu a vyhodnotením tvrdení účastníkov v odvolacom konaní, dospel k záveru, že okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a preto sa odvolací súd stotožnil so skutkovými a právnymi závermi rozhodnutia okresného súdu.

Podaným   návrhom   sa   navrhovateľka   domáhala,   aby   súd   odporcu   zaviazal k zaplateniu sumy 9.958,18 € spolu s úrokom z omeškania 8,5 % ročne od 1. 10. 2008 do zaplatenia. Svoj návrh odôvodnila tým, že odporcovi na základe ústnej zmluvy o pôžičke dňa 8. 9. 2008 požičala uvedenú sumu s tým, že odporca jej požičanú sumu vráti do dvoch týždňov. Výpisom z účtu navrhovateľky bolo preukázané, že táto z účtu dňa 8. 9. 2008 vybrala sumu 300.000,- Sk. Odporca uvedenú sumu v dohodnutej lehote nevrátil. Okresný súd vychádzajúc z ust. § 657, § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vzhľadom na vykonané dokazovanie, návrhu navrhovateľky vyhovel.

Odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že pre platnosť zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje   osobitná   forma.   Možno   ju   uzavrieť   ústne   i   konkludentným   činom,   čiže podmienkou platnosti nie je uzavretie zmluvy o pôžičke písomnou formou.

Po preskúmaní veci sa odvolací súd stotožnil so závermi okresného súdu vyslovenými v napadnutom rozsudku, pričom poukazuje na to, ako sa okresný súd vysporiadal s obranou odporcu v konaní, ktorý tvrdil, že v čase poskytnutia údajnej pôžičky nebol ani prítomný na Slovensku, ale v P., ako aj s tým, že mal dostatok finančných prostriedkov a preto si tieto nemusel   požičiavať.   Hodnotenie   vykonaných   dôkazov   okresným   súdom,   ktoré   boli navrhované   tak   navrhovateľkou,   ako   aj   odporcom   vyústilo   do   záveru,   že   dokazovanie nedostatočne   potvrdilo   pravdivosť   skutkových   tvrdení   odporcu.   V   tomto   prípade   sa   aj odvolaciemu súdu vzhľadom na vykonané dokazovanie, t. j. výpovede svedkov - manžela navrhovateľky, otca odporcu, spolupracovníka odporcu, účastníkov konania, výpis z účtu navrhovateľky,   ako   aj   listinných   dôkazov   predložených   odporcom,   javí   ako pravdepodobnejší záver, že sa v tomto prípade skutočne jednalo o pôžičku navrhovateľky odporcovi   na   základe   ústnej   dohody.   Argumentácie   odporcu   v   odvolaní   týkajúce   sa skutočnosti,   že   navrhovateľka   minula   všetky   peňažné   prostriedky   získané   predajom zdedených nehnuteľností   a od   októbra   2008 neplatila   byt,   odvolací   súd   vyhodnotil   ako irelevantné,   nespochybňujúce   skutočnosti   tvrdené   navrhovateľkou   o   poskytnutí   pôžičky odporcovi.

Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako okresný súd, ktorý návrhu navrhovateľky vyhovel, a preto potvrdil rozsudok okresného súdu v tomto výroku ako vecne správny.

Vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu o trovách konania odvolací súd konštatuje, že okresný súd správne zaviazal na ich náhradu v spore neúspešného odporcu. Pokiaľ ide o výrok   rozsudku   okresného   súdu,   ktorým   uložil   odporcovi   povinnosť   uhradiť   súdny poplatok vo výške 597,45 € na účet okresného súdu, tento odvolací súd ako vecne správny potvrdil.

Pokiaľ však ide o výšku trov právneho zastúpenia, na náhradu ktorých okresný súd zaviazal odporcu, tu odvolací súd výrok rozsudku okresného súdu zmenil tak, že odporca je povinný   uhradiť   navrhovateľke   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške   1948,85   €   na   účet právneho zástupcu navrhovateľky. Odvolací súd sa nestotožnil s priznanou výškou trov právneho   zastúpenia.   Okresný   súd   prevzal   vyúčtovanie   trov   právnym   zástupcom navrhovateľky bez podrobného preskúmania ich správnosti...“

16. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   protiústavné   aj   arbitrárne   tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami   uvedenými   v odvolaní   sťažovateľa   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje na konštatovanie,   že   sťažovateľ   v   tomto   konaní   dostal   odpoveď   na   všetky   podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je plne realizované právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie (m.   m.   IV.   ÚS   112/05, I. ÚS 117/05).   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu v konaní pred všeobecnými súdmi vykonanom dokazovaní.

18.   Ústavný   súd   v   závere   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 5 Co/367/2011 z 25. júna 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03, I. ÚS 384/2011). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti (príčinnej   súvislosti)   medzi   posudzovaným   rozhodnutím   krajského   súdu   a   namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru.   S   prihliadnutím   na   odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj s poukazom   na   to,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

20.   Sťažovateľom   namietaným   porušením   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy   (bližšie   nekonkretizovaným)   uvedeným   v bode   3   sa   ústavný   súd   samostatne nezaoberal   (keďže   nebol   namietaný   v petite   sťažnosti),   ale   posudzoval   ho   ako   súčasť argumentácie namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy (pozri bod 9).

21. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2012