znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 56/2015-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júna 2015 v senátezloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíkaprerokoval   prijatú   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   Advokátska   kancelária   –   JUDr.   MartinModlitba, s. r. o., Záhradnícka 93, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. MartinModlitba,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   vecinezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd postupom predsedu Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenompod sp. zn. 3 Cob 211/2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.5 Ndob 12/2014 z 20. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie vecinezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právona spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.5 Ndob 12/2014 z 20. októbra 2014 p o r u š e n é   b o l o.

2. ⬛⬛⬛⬛   p r i z n á v a   náhradu trov právnehozastúpenia v sume 511,76 € (slovom päťstojedenásť eur a sedemdesiatšesť centov), ktorú j eNajvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej advokáta Advokátskakancelária – JUDr. Martin Modlitba, s. r. o., Záhradnícka 93, Bratislava, do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.

3. Sťažnosti vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k.I. ÚS 56/2015-13   zo   4.   februára   2015   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   právana prerokovanie   veci   nezávislým   a   nestranným   súdom   podľa   čl.   46   ods.   1   ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom   predsedu   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konanívedenom pod sp. zn. 3 Cob 211/2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Ndob 12/2014 z 20. októbra 2014 (ďalej aj „napadnutéuznesenie“) pri rozhodovaní o námietke zaujatosti.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že „Sťažovateľka je ako žalovaná v 1. rade účastníkom konania v právnej veci ⬛⬛⬛⬛ c/a a ⬛⬛⬛⬛, o zaplatenie 160.272,12 € s prísl., vedenej na Krajskom súde... pod č.k. 3Cob 211/2013...“.

3. Sťažovateľka podala 21. augusta 2014 námietku zaujatosti podľa § 14 ods. 1zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len„OSP“) voči členkám senátu krajského súdu JUDr. Elene Ondrišovej, predsedníčke senátu,a JUDr. Miroslave Janečkovej, referujúcej sudkyni, z dôvodu ich nadštandardného vzťahuk strane žalobkyne či osobám s ňou spojenými. Dôvodom podania námietky zaujatosti bolamailová   správa   žalobkyne „zo   dňa   17.   6.   2014   (uskutočnená   o   11:34   hod.),   v ktorej žalobkyňa   uvádzala,   že   jej   advokátka ⬛⬛⬛⬛ jej   v   súvislosti   s návrhom sťažovateľky na odročenie blížiaceho sa pojednávania telefonicky oznámila, že sudkyňa... volala priamo doktorke a vysvetlila jej, že im to odsúhlasila, aby neurobila. procesnú chybu a nenahrala im.

Túto e-mailovú korešpondenciu sťažovateľka získala dňa 11. 8. 2014 z e-mailovej adresy žalobkyne, ktorú jej preposlala zrejme omylom.

Krajský súd... obom právnym zástupcom účastníkov konania zrušenie pojednávania nariadeného   na   termín   18.   6.   2014   oficiálne   oznámil   až   emailovou   správou   zo   dňa 17. 6. 2014 odoslanou o 13:48 hod., teda až po viac ako dvoch hodinách od telefonátu sudkyne senátu s právnou zástupkyňou žalobkyne.

Právneho   zástupcu   sťažovateľky   však   tak,   ako   právnu   zástupkyňu   žalobkyne, z dotknutého senátu Krajského súdu... telefonicky nikto nekontaktoval.“.

4. Sťažovateľka svoju námietku zaujatosti doplnila 24. septembra 2014 o oznámenie,„že ju ako dôkaz predložila vyšetrovateľovi Krajského riaditeľstva Policajného zboru SR v Nitre vo veci ČVS: KRP- 376/2-VYS-NR-2014, týkajúcej sa jej trestného oznámenia pre podozrenie zo spáchania z obzvlášť závažného zločinu podvodu súvisiaceho s obchodnými aktivitami žalobkyne ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, bývalými obchodnými partnerkami sťažovateľky“, a následne 7. októbra 2014 doplnila aj o oznámenie „Úradu špeciálnej prokuratúry zn. VII/I Gn 282/14/1000-2 zo dňa 25. 9. 2014, z ktorého vyplynulo, že   podozrenie   z   korupčného   správania   sa   sudkýň   Krajského   súdu...   bolo   odovzdané na vybavenie Národnej protikorupčnej jednotke (expozitúra Bratislava)“.

5. O námietke zaujatosti sťažovateľky rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesenímtak, že sudkyne krajského súdu nevylúčil z prerokovávania a rozhodovania veci vedenejna krajskom súde pod sp. zn. 3 Cob 211/2013, pričom podľa sťažovateľky sa jej podanímzo 7. októbra 2014   nezaoberal „a   ani ho   pri   posudzovaní   (ne)zaujatosti sudkýň   nebral do úvahy“,   teda   je   toho   názoru,   že   predseda   krajského   súdu   doplnenie   námietkynajvyššiemu   súdu   nepredložil,   čím   podľa   nej „došlo   a   naďalej   stále   dochádza k zasahovaniu a porušovaniu práva sťažovateľky uvedeného v článku 46 ods. 1 Ústavy... v spojení s právami garantovanými v článku 6 Dohovoru...“. Najvyšší súd pri posudzovanínezaujatosti   dotknutých   sudkýň   nevychádzal   ani   z   kompletnej   spisovej   dokumentácietýkajúcej sa sťažovateľkou namietanej nezaujatosti a všetkých informácií, ktoré sťažovateľkavoči týmto sudkyniam namietala.

6. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že „dotknuté sudkyne sa podľa svojho vyjadrenia zo dňa 6. 10. 2014 necítia byť zaujaté, k žalobkyni ani jej právnej zástupkyni   nemajú   žiadny   vzťah   a   že   vyjadrenia   sťažovateľky   považujú   za   vymyslené, nepravdivé   a   ničím   nepodložené.   Z   predloženej   emailovej   komunikácie...   nie   je   možné konštatovať   nadštandardný   vzťah   konajúcich   sudkýň   so   žalobkyňou,   jej   právnou zástupkyňou či ⬛⬛⬛⬛, a ani z nej nevyplýva, že sa týka konkrétnej veci sp. zn.: 3Cob 211/2013...“.

7. Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje ďalej na to, že «z obsahového hľadiska je... bez akejkoľvek pochybnosti zrejmé, že emailová komunikácia sa týkala práve konania vedeného na Krajskom súde pod sp. zn.: 3Cob 211/2013, a to už len z toho dôvodu, že v uvedenom období bolo jediným konaním, ktorého účastníkom bola aj ⬛⬛⬛⬛... zistiť túto   skutočnosť   pre   účely   náležitého   zistenia   dôležitých   východísk   pre   rozhodnutie   o (ne)zaujatosti dotknutých sudkýň, nemohlo byť pre Najvyšší súd... žiadnou prekážkou a skutočnosť, že tak neurobil, len potvrdzuje, že Najvyšší súd... k zisteniu dôvodnosti vznesenej námietky (ne)zaujatosti pristupoval skôr formalistický, ako so skutočným záujmom na jej náležitom a nearbitrárnom posúdení.

Rovnako arbitrárne je aj konštatovanie Najvyššieho súdu..., že je obvyklé a v súlade s ust.   §   51   O.s.p.,   ak   súd   v   konaní   vedenom   pred   Krajským   súdom...   pod   sp.   zn.: 3Cob 211/2013 bola „... pre krátkosť času telefonická komunikácia s účastníkmi konania... priam nevyhnutná“.

Nevedno, na základe akých podkladov Najvyšší súd... dospel k nesprávnemu záveru, že sudkyňa dotknutého senátu Krajského súdu... komunikovala s obomi účastníkmi konania. Tento záver absolútne nezodpovedá skutočnosti.

... ak Najvyšší súd...   vychádzal z ničím   nepodloženého predpokladu,   že sudkyňa Krajského súdu ohľadom odročenia pojednávania komunikovala dňa 17. 6. 2014 okrem právnej zástupkyne žalobkyne aj so sťažovateľkou ako s žalovanou v 1. rade (resp. jej právnym zástupcom), potom je aj jeho záver o štandardnosti či nevyhnutnosti telefonickej komunikácie v danom prípade založený na nesprávnych predpokladoch a nesprávny. Telefonická   komunikácia   s   účastníkom   konania   (právnym   zástupcom)   zo   strany Krajského súdu... by bola obvyklá, štandardná a v súlade so zákonom, ak by sudkyňa odročenie   pojednávania   komunikovala   s   obomi   stranami   konania   a   nie   len   s   jednou procesnou stranou (žalobkyňou), ktorej navyše odročenie pojednávania a vyhovenie návrhu o odročenie pojednávania zjavne nadštandardným spôsobom vysvetľovala tým, že návrhu žalovanej strany vyhovela preto, aby jej svojou procesnou chybou nenahrala...

Odhliadnuc   od   vyššie   uvedeného   však   zdôrazňujeme,   že   komunikácia   sudkyne s právnou zástupkyňou žalobkyne v tejto veci obsahujúca čo len zmienku o nenahrávaní žalovanej   strane,   diskvalifikuje   dotknuté   sudkyne   nie   len   z   hľadiska   pochybnosti   ich (ne)závislosti, a podľa nášho názoru jednoznačne potvrdzuje nedostatok ich nestrannosti, popr. až absencie ich nezávislosti.

... Pri danosti vyššie uvedených okolností je nanajvýš aktuálne a relevantné (viac ako) podozrenie, že senát Krajského súdu... vo veci 3Cob 211/2013 nie je nezaujatý a ani nestranný...

Sme preto presvedčení, že spomínaná telefonická interakcia sudkýň so žalobkyňou, ktorá bola v konaní pred súdom prvého stupňa neúspešná, presahuje únosnú mieru, ktorú možno   považovať   za   akceptovateľnú   pre   vyslovenie   záveru   o   neexistencii   pochybnosti o nezaujatosti   a   nestrannosti   sudcu,   čo   v   podmienkach   predmetného   konania...   navyše zvýrazňuje aj postup (či skôr účelovú nečinnosť a prieťahy v konaní) dotknutého senátu vo veci návrhu sťažovateľky zo dňa 2. 12. 2013 na odňatie oslobodenia žalobkyne od súdnych poplatkov,   ktoré   jej   bolo   pôvodne   priznané   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   III č. 26Cb/77/2008-83 zo dňa 30. 9. 2008.

... Sťažovateľka totiž podaním zo dňa 2. 12. 2013 navrhla, aby súd žalobkyni odňal oslobodenie od súdnych poplatkov, a to z dôvodu zmeny jej majetkových pomerov,   čo v konaní   pred   Krajským   súdom...   sťažovateľka   jednoznačne   preukázala   právoplatným uznesením Okresného súdu Bratislava I č. 2Cbi/5/2009-94 zo dňa 20. 11. 2013 v spojení s uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   2CoKR/61/2014-105   zo   dňa   17.   4.   2014, vydanými v právnej veci ⬛⬛⬛⬛ c/a ⬛⬛⬛⬛ a s.r.o., o určenie neúčinnosti právneho úkonu, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod č.k. 2Cb/5/2009, v ktorej Okresný súd Bratislava I aj Krajský súd v Bratislave ustálili, že majetkové pomery ⬛⬛⬛⬛ neodôvodňujú, aby jej oslobodenie od súdnych poplatkov bolo možné priznať...

Krajský   súd... pritom   nie len   že o   vyššie   uvedenom   návrhu sťažovateľky   zo   dňa 2. 12. 2013   na   odňatie   oslobodenia   žalobkyne   od   súdnych   poplatkov   počas   viac   ako dvanástich mesiacov svojej nečinnosti nerozhodol, ale doposiaľ nevykonal ani žiadny úkon, ktorým by aspoň začal skúmať majetkové pomery žalobkyne, čo je nevyhnutnou podmienkou pre   rozhodnutie   o   odňatí   priznaného   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov,   bez   ktorej nemožno o (ne)odňatí tejto procesnej výhody rozhodnúť...».

8. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostinálezom takto rozhodol:

„V konaní o právnej veci ⬛⬛⬛⬛ c/a

a ⬛⬛⬛⬛, o zaplatenie 160.272,12 € s prísl., vedenej na Krajskom   súde   v   Bratislave   pod   č.k.   3Cob   211/2013,   Najvyšší   súd...   uznesením č. 5Ndob 12/2004-728 zo dňa 20. 10. 2014 a Krajský súd... postupom svojho predsedu porušili právo sťažovateľky na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy...   a   právo   sťažovateľky   zaručené   v   článku   6   ods.   1 Dohovoru...

Najvyšší súd... a Krajský súd sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000 €, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

9. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastnícikonania, a to krajský súd prostredníctvom svojho predsedu podaním doručeným ústavnémusúdu 19. marca 2015, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Prípisom zo dňa 04. 03. 2015 som požiadal JUDr. Elenu Ondrišovú, predsedníčku senátu   3Cob   o   vyjadrenie   k   sťažnosti;   požadované   vyjadrenie   mi   bolo   predložené   dňa 11. 03. 2015. V tomto vyjadrení menovaná predsedníčka senátu uviedla, že sa oboznámila s ústavnou   sťažnosťou   sťažovateľky   zo   dňa   23.   12.   2014,   s   uznesením   ÚS   SR   č.   k. I. ÚS 56/2015-13 zo dňa 04. 02. 2015, ako aj s výzvou Ústavného súdu SR zo dňa 25. 02. 2015, k čomu predkladá nasledovné vyjadrenie.

Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že Najvyšší súd... (ďalej len „NS SR“) sa pri prejednávaní jej námietky zaujatosti proti sudkyniam prejednávajúcim vec pod sp. zn. 3Cob/211/2013 - JUDr. Elena Ondrišová a JUDr. Miroslava Janečková - nezaoberal   vo   svojom   uznesení,   ktorým   namietané   sudkyne   nevylúčil   z   prejednávania a rozhodovania veci jej podaním zo dňa 07. 10. 2014 (adresovaným predsedovi tunajšieho súdu)   zrejme   preto,   že   predseda   súdu   toto   podanie,   ktoré   bolo   doplnením   námietky zaujatosti, NS SR nepredložil.

Toto   tvrdenie   sťažovateľky   nie   je   pravdivé,   nakoľko   podanie   sťažovateľky zo 07. 10. 2014 bolo predsedovi tunajšieho súdu doručené 13. 10. 2014 a ten ho listom zo dňa 15. 10. 2014 odstúpil do spisového materiálu. Toto podanie predsedníčka senátu obdržala 20.10.2014 a ešte v ten deň ho postúpila za spisom NS SR (č. l. 726 súdneho spisu), ktorý ho obdržal 21. 10. 2014. NS SR sa ním však pri svojom rozhodovaní nemohol zaoberať,   pretože   o   námietke   zaujatosti   sťažovateľky   rozhodol   uznesením   č.   k. 5 Ndob 12/2014-728 zo dňa 20. 10. 2014, pričom námietka zaujatosti mu bola predložená dňa 08. 10. 2014, a to prípisom zo dňa 06. 10. 2014 (č. l. 723 súdneho spisu)...

Krajský   súd...   vedie   vo   svojom   sťažnostnom   oddelení   pod   Spr.   2246/14   sťažnosť sťažovateľky zo dňa 12. 08. 2014 (doplnenú podaním zo dňa 18. 08. 2014) na prieťahy v súdnom   konaní   sp.   zn.   3Cob/211/2013,   podanú   podľa   zákona   č.   757/2004   Z.   z.  ... Predmetná   sťažnosť   bola   odpoveďou   tunajšieho   súdu   zo   dňa   03.   09.   2014,   doručenou sťažovateľke dňa 10. 08. 2014, vyhodnotená ako neopodstatnená a nedôvodná.

Prostredníctvom   Ministerstva   spravodlivosti...   (ďalej   len   „MS   SR“)...   žiadala sťažovateľka listom doručeným mu dňa 19. 09. 2014 o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom Krajského súdu v Bratislave. MS SR sa vo svojej odpovedi č. 44034/2014-151 zo dňa   05.   11.   2014   (na   žiadosť   sťažovateľky)   v   celom   rozsahu   stotožnil   so   závermi odpovede Krajského súdu v Bratislave zo dňa 03. 09. 2014 a jej žiadosť rovnako vyhodnotil ako nedôvodnú.»

10.   Obdobne   sa   vyjadril   k   sťažnosti   aj   najvyšší   súd   prostredníctvom   svojejpredsedníčky stanoviskom sp. zn. KP 3/2015 zo 17. apríla 2015, doručeným ústavnémusúdu 24. apríla 2014, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Najvyšší súd... 20. 10. 2014 v senáte 5 „O“, pod sp. zn. 5 Ndob 12/2014 rozhodol o námietke   zaujatosti   vznesenej   proti   sudkyniam   Krajského   súdu...   JUDr.   Ondrišovej a JUDr. Janečkovej. Pri svojom rozhodovaní vychádzal zo spisu Krajského súdu... sp. zn. 3Cob/211/2013...

Z dôvodov, ktoré konajúci senát uviedol v predmetnom uznesení Najvyššieho súdu..., na ktorých zotrváva a poukazuje na ne, neboli namietané sudkyne z konania a rozhodovania veci vylúčené.

Pokiaľ   nebolo   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   uvedené   druhé   doplnenie námietky zaujatosti z 07. 10. 2014, na ktoré sťažovateľka poukazuje v odôvodnení ústavnej sťažnosti, v čase rozhodovania senátu Najvyššieho súdu..., nebolo toto druhé doplnenie námietky zaujatosti založené v spise. Nemohlo byť preto na jeho obsah konajúcim senátom pri rozhodovaní prihliadnuté. V spise sa nachádzalo len prvé doplnenie námietky zaujatosti z 24. 09. 2014, v ktorom sťažovateľka oznámila súdu, že svoju námietku zaujatosti založenú na   vyššie   uvedených   podozreniach   poskytla,   spolu   s   kópiami   súvisiacich   dokumentov, vyšetrovateľovi Krajského riaditeľstva PZ v Nitre vo veci ČVS: KRP-376/2-VYS-NR-2014, ako súčasť jej dôkazov. To, že sťažovateľka podala trestné oznámenie na konajúce sudkyne, však taktiež bez ďalšieho nezakladá dôvodnú pochybnosť o ich zaujatosti vo veci konať. V tejto   súvislosti   konajúci   senát   zvažoval,   či   je   možné   z   tohto   dôvodu   vyvodiť   záver o existencii   pre   vylúčenie   sudcu   z   prejednania   veci   významných   skutočností,   a   to,   či namietané sudkyne majú vzťah k veci, k účastníkom konania alebo ich právnym zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil ich objektívny pohľad na vec. Konajúci senát Najvyššieho súdu... zvážil obe hľadiská posudzovania nestrannosti namietaných sudkýň, a to jednak subjektívne hľadisko (tam sa obe vyjadrili, že sa necítia byť vo veci zaujaté) a objektívne hľadisko (tzv. teória zdania spravodlivosti, t. j., či sa v danej veci objektívne javí, že spravodlivosť je vykonávaná).

Podľa   názoru   konajúceho   senátu   fotokópie   e-mailovej   komunikácie,   ktorá   bola v spise založená, a ktorej obsahom zdôvodňovala sťažovateľka svoju námietku zaujatosti, nie   sú   jednoznačným   dôkazom   preukazujúcim   konkrétny   (presný)   obsah   sťažovateľkou tvrdeného rozhovoru sudkyne JUDr. Janečkovej s účastníčkou konania, resp. s jej právnou zástupkyňou a v konečnom dôsledku ani nepotvrdzovali skutočnosť, že sa rozhovor mal týkať   predmetného   súdneho   konania.   Ani   sťažovateľkou   tvrdený   a   vysvetľovaný   obsah rozhovoru   sudkyne   JUDr.   Janečkovej   s   účastníkom   konania,   resp.   jeho   zástupcom, nepreukazoval prejudikovanie úspechu žalobkyne vo veci samej, čo by mohlo spochybňovať zaujatosť   konajúcich   sudkýň.   V   prípade   podania   žiadosti   jedným   z   účastníkov   konania o odročenie pojednávania pred odvolacím súdom, je obvyklou praxou, že súd druhú stranu pri   časovej   tiesni   a   v   záujme   hospodárnosti   konania   informuje   mailom,   či   telefonicky o žiadosti o odročenie pojednávania, ako aj o samotnom vyhovení žiadosti, t. j. o odročení pojednávania s tým, že predvolanie na nový termín súd môže vykonať spôsobom upraveným v § 51 O. s. p. V danom prípade žiadosť o odročenie pojednávania určeného na deň 18. 06. 2014 bola daná 16. 06. 2014...

K ďalším skutočnostiam uvedeným v ústavnej sťažnosti sa konajúci senát Najvyššieho súdu... nevyjadruje, nakoľko sa týkajú ďalšieho postupu a rozhodnutia senátu Krajského súdu.. Najvyšší   súd   preto   konštatuje,   že   sťažovateľ   nebol   postupom   nadriadeného   súdu vylúčený z realizácie procesných práv daných mu Občianskym súdnym poriadkom. Najvyšší súd má za to, že jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Ndob 12/2014 nedošlo k porušeniu sťažovateľkou namietaných práv.»

11. Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniam krajskéhosúdu a najvyššieho súdu v podaní z 18. mája 2015 uviedol:

«...   Sťažovateľka   v   tejto   veci   namieta   porušenie   svojho   práva,   aby   jej   vec   bola prerokovaná na nezávislom a nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 Ústavy... a článku 6 ods. 1 Dohovoru.. a v súvislosti s vyššie uvedeným konaním.

... K porušeniu vyššie uvedeného práva sťažovateľky došlo tým, že Najvyšší súd... pri posudzovaní a rozhodovaní o námietke zaujatosti podľa ust. § 14 ods. 1 O.s.p. vznesenej vo vyššie uvedenom konaní sp. zn.: 3Cob 211/2013 voči členkám senátu Krajského súdu v Bratislave JUDr. Elene Ondrišovej a JUDr. Miroslave Janečkovej nezobral do úvahy skutočnosti,   ktoré   vyplynuli   z   doplnenia   námietky   zaujatosti   zo   dňa   7.   10.   2014, obsahujúceho oznámenie sťažovateľky, že podozrenie z korupčného správania sa sudkýň Krajského   súdu...   je   vyšetrované   Národnou   protikorupčnou   jednotkou,   ktoré   predseda Krajského súdu... Najvyššiemu súdu... nepredložil (včas).

... O námietke zaujatosti rozhodol Najvyšší súd... uznesením č. 5 Ndob 12/2004-728 zo dňa 20. 10. 2014 tak, že označené sudkyne nie sú z prejednávania a rozhodovania veci sp.zn.: 3Cob 211/2013 vylúčené.

Najvyšší súd... svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že dotknuté sudkyne sa necítia byť zaujaté,   k   žalobkyni   ani   jej   právnej   zástupkyni   nemajú   žiadny   vzťah   a   vyjadrenia sťažovateľky považujú za vymyslené, nepravdivé a ničím nepodložené.

Podľa Najvyššieho súdu... ich nadštandardný vzťah k žalobkyni a/alebo jej právnej zástupkyni nevyplýva ani z emailovej komunikácie, z ktorej navyše a ani nevyplýva, že sa týkala práve dotknutej veci sp. zn.: 3Cob 211/2013.

Podľa Najvyššieho súdu... je navyše obvyklé, v súlade s ust. § 51 O.s.p. a zásadou hospodárnosti,   že   súd   vo   veci   predvolania   na   pojednávanie   komunikuje   s   účastníkmi konania   aj   telefonicky,   telefaxom   alebo   e-mailom,   pričom   v   danom   prípade   bola   pre krátkosť času a v záujme hospodárnosti mailová či telefonická komunikácia s účastníkmi konania nevyhnutná.

... Komunikácia sudkyne s právnou zástupkyňou žalobkyne preto podľa Najvyššieho súdu... nevybočuje z obvyklej súdnej praxe, a to aj s poukazom na ust. § 119 ods. 4 O.s.p., podľa ktorého v uvedenom prípade konal aj Krajský súd...

K porušeniu ústavného práva sťažovateľky malo ďalej dôjsť aj tým, že Najvyšší súd... (ne)zaujatosť dotknutých sudkýň neposudzoval komplexne a s ohľadom na všetky okolnosti postupu dotknutého senátu, ale výhradne len vo vzťahu k emailovej správe žalobkyne zo dňa 17. 6. 2014.

Sťažovateľka   totiž   práve   v   súvislosti   s   emailovou   správou   žalobkyne   zo   dňa 17. 6. 2014   poukázala   na   jej   jednoznačnú   a   nevyvrátiteľnú   vecnú   súvislosť   s   konaním vo veci   sp. zn.:   3Cob   211/2013,   ktoré   bolo   v   uvedenom   období   jediným   konaním (pojednávaním), ktorého účastníkom bola ⬛⬛⬛⬛ a ktoré bolo odročené práve na deň 24. 9. 2014.

V nadväznosti na to potom aj informovanie právnej zástupkyne žalobkyne niektorou z namietaných sudkýň o tom, že pojednávanie bude odročené z dôvodu „... aby neurobila... procesnú chybu a nenahrala im...“ (a to dve hodiny pred oficiálnym oznámením odročenia pojednávania) predstavuje podľa sťažovateľky skutočnosť vyvolávajúcu vážnu pochybnosť o nezaujatosti sudkýň dotknutého senátu, či o nestrannosti a nezákonnosti súdu v tejto veci.... Predseda Krajského súdu... vo vyjadrení k sťažnosti a namietanému porušeniu ústavného práva sťažovateľky uviedol, že doplnenie námietky zaujatosti zo dňa 7. 10. 2014 bolo na Najvyšší súd... doručené dňa 21. 10. 2014, teda deň po rozhodnutí o námietke (dňa 20. 10. 2014).

...   Predsedníčka   Najvyššieho   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   uviedla,   že doplnenie námietky zaujatosti zo dňa 7. 10. 2014 sa v spise v čase rozhodovania o námietke nenachádzalo a preto na naň nemohli prihliadať.

Odhliadnuc   od   toho   však   tiež   uviedla,   že   ani   podanie   trestného   oznámenia   na namietané sudkyne sťažovateľkou nezakladá dôvodnú pochybnosť o ich zaujatosti vo veci, opakovane spochybnila súvislosť medzi emailovou komunikáciou a konaním o dotknutej veci sp. zn.: 3Cob 211/2013 a samotnú komunikáciu s právnou zástupkyňou žalobkyne odôvodňovala časovou nevyhnutnosťou a hospodárnosťou.

... Sťažovateľka nepovažuje vyjadrenia predsedu Krajského súdu... a predsedníčky Najvyššieho súdu... za dostatočné pre to, aby bolo možné postup týchto súdov v dotknutej veci   sp.   zn.:   3Cob   211/2013   považovať   za   ústavne   konformný   a   dotknuté   sudkyne v predmetnej veci za nezaujaté (nezávislé a nestranné).

Navyše   k   tomu   dodávame,   že   predseda   Krajského   súdu...   a   ani   predsedníčka Najvyššieho súdu... sa vo svojich vyjadrenia nevyjadrili k vecnej stránke našej ústavnej sťažnosti, t.j. k otázke ústavnej konformnosti spôsobu, akým bola v konečnom dôsledku posúdená (ne)existencia pochybnosti o (ne)zaujatosti dotknutých sudkýň v zmysle ust. § 14 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom   možno   mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Ústavne konformná aplikácia ust. § 14 ods. 1 O.s.p. a vylúčenie sudcu tak podľa nášho   názoru   nemusí   byť   založená   na   dokázaní   zaujatosti,   postačuje   „len“   preukázať pochybnosť o nezaujatosti sudcu, a tá podľa nášho názoru v konaní sp. zn: 3Cob 211/2013 preukázaná bola.

Vychádzajúc z nevyhnutnosti komplexného posudzovania nezávislosti a nestrannosti súdu (sudcov) zo subjektívnych aj objektívnych hľadísk sťažovateľka poukazuje na význam tzv. teórie zdania, podľa ktorej pre posúdenie nezaujatosti sudcu nepostačuje hodnotenie založené na subjektívnom hľadisku (namietaného sudcu), ale, a to najmä, na posúdení vonkajších objektívnych skutočností tej - ktorej veci, ktoré sú v tejto veci, podľa nášho názoru,   pre   dôsledné   naplnenia   práva   sťažovateľky   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy... a článku 6 ods. 1 Dohovoru... rozhodujúce.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného preto nepostačuje a ani postačovať nemôže, ak je namietaný sudca nestranný subjektívne (čo však môže byť do značnej miery relativizované osobnou motiváciou namietaného sudcu, determinovanou jeho vnútorným pomerom k veci, účastníkom či ich zástupcom), ale dôležité je, aby sa namietaný sudca takto javil aj v očiach oboch procesných strán.

A ako sme už uviedli vyššie, predseda Krajského súdu... a predsedníčka Najvyššieho súdu... neuviedli vo svojich vyjadreniach nič, čo by pochybnosť o nezaujatosti namietaných sudkýň odstránilo.

...   Vo   vzťahu   k   postupu   predsedu   Krajského   súdu...   v   predmetnej   záležitosti zastávame názor, že pri predkladaní doplnenia námietky zaujatosti zo dňa 7. 10. 2014 nepostupoval tak, ako by sa z časového hľadiska mohlo javiť vhodné a efektívne, a to s ohľadom   na   lehotu,   ktorá   uplynula   od   predloženia   samotnej   námietky   zaujatosti Najvyššiemu   súdu...   Za   daných   okolností   totiž   už   bolo   možné   dôvodne   očakávať,   že o námietke zaujatosti bude „každým dňom“ rozhodnuté, a teda že včasné nepredloženie doplnenia námietky Najvyššiemu súdu... môže spôsobiť, že naň pri jej posudzovaní nebude môcť byť prihliadnuté, ako sa to napokon stalo práve v prípade sťažovateľky.

Platí   to   o   to   viac,   ak   doplnenie   námietky   zaujatosti   zo   dňa   7.   10.   2014   bolo z Krajského súdu... postúpené na Najvyšší súd... až po viac ako 7 dňoch od jeho doručenia predsedovi súdu, čo s ohľadom na vyššie uvedené okolnosti nepovažujeme a efektívne.... Odhliadnuc od vyššie uvedeného časového (procesného) aspektu podanej ústavnej sťažnosti   považujeme   za   potrebné   zdôrazniť,   že   z   obsahového   hľadiska   sťažovateľka v doplnení námietky zaujatosti zo dňa 7. 10. 2014 uviedla, že Úrad špeciálnej prokuratúry odovzdal   oznámenie   sťažovateľky   o   podozrení   z   korupčného   správania   sa   namietaných sudkýň na vybavenie Národnej protikorupčnej jednotke (expozitúra Bratislava).

Hoci predsedníčka Najvyššieho súdu... vo svojom vyjadrení k sťažnosti spochybňuje súvislosť medzi emailovou komunikáciou právnej zástupkyne žalobcu a konaním vedeným pod sp. zn.: 3Cob 211/2013 a súčasne uvádza, že podanie trestného oznámenia na konajúce sudkyne nezakladá bez ďalšieho dôvodnú pochybnosť o ich zaujatosti, dovoľujeme si s ňou zásadne nesúhlasiť a oponovať jej v tom smere, že pri posudzovaní dôvodov pre vylúčenie sudcu podľa ust. § 14 ods. 1 O.s.p. nie je rozhodujúca „pochybnosť o zaujatosti“ sudcu, keď rozhodujúcou a relevantnou je iba a len „pochybnosť o nezaujatosti“ sudcu.

Pre účely ust. § 14 ods. 1 O.s.p. teda nie je potrebné dokazovať (pochybnosť), že sudca   je   zaujatý,   keď   nevyhnutné   je,   aby   sudca   nevyvolával   pochybnosť   o   svojej nezaujatosti.

A   v   podmienkach   všetkých   okolností   týkajúcich   sa   dôvodov   vznesenia   námietky zaujatosti   v   dotknutej   veci   sp.   zn.:   3Cob   211/2013,   kreujúcich   objektívne   hľadisko posudzovania nezaujatosti namietaných sudkýň, je pochybnosť o ich nezaujatosti zjavná práve s poukazom na emailovú správu zo dňa 17. 6. 2014, ktorej obsah potvrdzuje nie len to, že sa skutočne týkala konania vo veci sp. zn.: 3Cob 211/2013 (nakoľko len v tomto konaní ⬛⬛⬛⬛ bolo pojednávanie odročené na 24. 9. 2014), ale aj to, že niektorá   z   namietaných   sudkýň   nekoná   nestranne   (keďže   svojim   postupom   nechcela nahrávať procesnej strane sťažovateľky).

...   Napokon   -   a   to   zdôrazňujeme   -   aj   prokurátor   Úradu   špeciálnej   prokuratúry v uznesení č. VII/1 Gn 282/14/1000-9 zo dňa 29. 1.2015 uviedol, že z vyššie uvedenej „... predloženej emailovej komunikácie vyplýva minimálne to, že medzi niektorou zo sudkýň a   právnou   zástupkyňou ⬛⬛⬛⬛ existovali   nadštandardné   osobné   vzťahy spochybňujúce objektívnosť a nezaujatosť sudkyne pri rozhodovaní, čo vyvoláva podozrenie z možného ovplyvňovania rozhodovania“.

I   keď   sme   si   vedomí,   že   uvedené   uznesenie   prokurátora   Úradu   špeciálnej prokuratúry v čase rozhodovania o nezaujatosti dotknutých sudkýň ešte neexistovalo, podľa nášho názoru však s poukazom na ust. § 55 zákona... č. 38/1993 Z. z... môže predstavovať významný   poklad   pre   dokreslenie   skutkových   zistení   týkajúcich   sa   podanej   ústavnej sťažnosti a východisko pre rozhodovanie Ústavného súdu... v tejto veci (ak sa nerozhodne inak). Pokiaľ Úrad špeciálnej prokuratúry považuje za nevyhnutné vykonať v súvislosti so skutočnosťami,   na   ktorých   základe   bola   vznesená   aj   námietka   zaujatosti,   aj   výsluch namietaných   sudkýň,   objektívne   nemôže   ísť   o   situáciu,   ktorá   by   u   účastníkov   konania nevyvoláva významnejšiu pochybnosť o ich skutočnej nezaujatosti a o absencii nestrannosti súdu,   a   tak   aj   o   dôvodnosti   vznesenej   námietky   zaujatosti   a   v   konečnom   dôsledku   aj o porušení namietaného ústavného práva sťažovateľky.

S poukazom na vyššie uvedené uznesenie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry č. VII/1 Gn 282/14/1000-9 zo dňa 29. 1. 2015 prikladáme v prílohe (trojmo).

... V tej súvislosti považujeme za nevyhnutné k vyjadreniu predsedníčky Najvyššieho súdu... k ústavnej sťažnosti ešte dodať, že pochybnosti o nezaujatosti namietaných sudkýň nemôže odstrániť ani poukazovanie na hospodárnosť či časovú nevyhnutnosť telefonickej komunikácie s účastníkmi konania či nevyhnutnosť postupu podľa ust. § 51 O.s.p. a ust. § 119 ods. 4 O.s.p., ak niektorá z namietaných sudkýň v skutočnosti dve hodiny predtým, ako súd oficiálne emailom účastníkom konania oznámil zrušenie pojednávania:

...   telefonicky   komunikovala   iba   s   jedným   z   účastníkov   konania   -   s   právnou zástupkyňou žalobkyne,

... rozhodnutie súdu o odročení pojednávania odôvodnila (ospravedlnila?) snahou neurobiť chybu a nenahrať tým žalovanej, a to všetko bez toho, aby

... o spôsobe vybavenia žiadosti o odročenie pojednávania telefonicky kontaktovala aj právneho zástupcu žalovanej, ktorý odročenie pojednávania sám navrhoval.

Pre dokreslenie vyššie uvedeného dopĺňame, že obsahom komunikácie namietaných sudkýň s právnou zástupkyňou žalobkyne bola snaha neurobiť chybu a „nenahrať“ tým sťažovateľke,   čo   v   podmienkach   odvolacieho   konania,   začatého   na   základe   odvolania neúspešnej žalobkyne zjavné, nemožno interpretovať nijako inak, než ako prejudikovanie rozhodnutia vo veci samej v prospech žalobcu členom odvolacieho senátu!...

Práve prehliadanie vyššie uvedených okolností pri rozhodovaní o námietke zaujatosti

- a to aj bez ohľadu na obsah doplnenia námietky zaujatosti zo dňa 7. 10. 2014 a na už spomínané   uznesenie   prokurátora   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   v   uznesení č. VII/1 Gn 282/14/1000-9 zo dňa 29. 1.2015 - považujeme za dostatočné pre záver, že skutočne existuje dôvodná pochybnosť o nezaujatosti dotknutých sudkýň Krajského súdu... vo veci sp.zn.: 3Cob 211/2013 a pre potvrdenie, že postupom Najvyššieho súdu... boli ústavné práva sťažovateľky skutočne porušené...»

12.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákonao ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sas ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávanianemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

13.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavyak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatnýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľaodseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

14.   Predmetom   sťažnosti   sú   tvrdenia   sťažovateľky   (uvedené   v   bode   3   až   7),   žepostupom   predsedu   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Cob   211/2013a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Ndob 12/2014 z 20. októbra 2014 pri rozhodovanío námietke zaujatosti bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci nezávislýma nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konaniepodľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorým   najvyšší   súd   nevyhovel   návrhu   sťažovateľkyna vylúčenie   dvoch   sudkýň   konajúcich   v   jej   veci   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn.3 Cob 211/2013.

15.   Ústavný   súd   pri   svojom   rozhodovaní,   vychádzajúc   z   písomných   podaníúčastníkov a spisov Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 26 Cb/77/2008 a krajského súdusp. zn. 3 Cob 211/2013, preskúmal všetky námietky a dôvody sťažovateľky a zistil, že jejsťažnosť je čiastočne dôvodná.

16.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právona   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednanánezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskychprávach alebo záväzkoch... Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajúsúdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

17. Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,ak   so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci,   účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom   možno   maťpochybnosti o ich nezaujatosti.

18. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup k súdu a rovnaké právne postaveniev konaní pred súdom každému, kto žiada o ochranu tých svojich záujmov chránenýchprávnym poriadkom, ktoré štát zveril do právomoci orgánov súdnej moci (II. ÚS 26/96).Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje predovšetkým prístup k súdu, pretože len v takomprípade sa vytvárajú podmienky na domáhanie sa práva na súdnu ochranu oprávnenouosobou. Súd musí mať ústavou výslovne určenú kvalitu. To znamená, že musí byť nezávislýa nestranný.

19. Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolovýsledkom konania   nestranného súdu,   čo znamená, že súd musí   každú   vec   prerokovaťa rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nichnenadŕžal   a   objektívne   posúdil   všetky   skutočnosti   závažné   pre   rozhodnutia   vo   veci.Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti pre uplatnenievšetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomtopráve rozhodnúť (II. ÚS 71/97).

20.   Základné   právo   na   prerokovanie   a   rozhodnutie   veci   nestranným   súdom   jev občianskom   súdnom   konaní   garantované   prostredníctvom   inštitútu   vylúčenia   sudcuz ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia pre zaujatosť. Z uvedeného dôvodu možno sudcuvylúčiť buď na návrh účastníka súdneho konania, alebo na základe návrhu samotného sudcu.Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súduvyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb   a   vylúčiť   nimi   označeného   sudcu   z   ďalšiehoprerokúvania   a   rozhodovania   veci   pre   zaujatosť.   Obsahom   základného   práva   naprerokovanie   veci   nestranným   súdom   je   len   povinnosť   súdu   prerokovať   každý   návrhoprávnenej   osoby   na   vylúčenie   sudcu   z   ďalšieho   prerokúvania   a   rozhodnutia   veci   prezaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97).

21.   Nestrannosť   sudcu   je   potrebné   skúmať   z   dvoch   hľadísk,   a   to   z   hľadiskasubjektívneho a objektívneho. V rámci subjektívneho hľadiska sa skúma stav mysle sudcu,t. j. v danom prípade je potrebné zistiť osobné presvedčenie sudcu prerokúvajúceho prípado jeho pomere k prerokúvanej veci, účastníkom konania a ich právnym zástupcom. V rámciobjektívneho hľadiska sa skúma, či sudca poskytuje dostatočné záruky, ktoré by objektívnevylučovali pochybnosť o jeho nestrannosti.

22. Subjektívna nestrannosť sa prezumuje, až kým nie je preukázaný opak [rozsudokEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Piersach v. Belgicko z 1. 10. 1982;rozsudok ESĽP Pullar v. Spojené kráľovstvo z 10. 6. 1996]. Nie je však možné uspokojiť saiba so subjektívnym hodnotením sudcu o jeho nestrannosti, teda nezáleží iba na tom, žesudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byťzaujatý. Rozhodujúce je aj objektívne hľadisko, t. j. existencia objektívnych skutočností,ktoré spochybňujú nestrannosť sudcu v očiach strán a verejnosti. Judikatúra ESĽP vyžaduje,aby obava z nedostatku nestrannosti sa zakladala na objektívnych, konkrétnych a dostatočnezávažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čomôže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje akosudcu nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnychokolností prípadu. Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívnehopostoja sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže byť subjektívne absolútnenestranný,   ale   i   napriek   tomu   môže   byť   jeho   nestrannosť   vystavená   oprávnenýmpochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával,alebo   vzhľadom   na   jeho   pomer   k   veci,   k   stranám   konania,   ich   právnym   zástupcom,svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jehovylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jehostanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jehonestrannosti v očiach strán a verejnosti.

23. Ústavný súd aj vo veci sťažovateľa rešpektuje svoju stabilizovanú judikatúru,v zmysle ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnouani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Pretonie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktorého pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a akéskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavnéhosúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie sústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ichkonanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavnéhohľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenieniektorého   základného   práva   alebo   slobody (m.   m.   I.   ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02, III.   ÚS180/02 atď.).

24. Zároveň ale ústavný súd vychádza vo svojej ustálenej judikatúre z právnehozáveru, podľa ktorého súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania nataké   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   navšetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu.   Všeobecný   súd   nemusí   daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia(III. ÚS 209/04, m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Obdobne aj ESĽP v rámci svojejjudikatúry zdôrazňuje, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodneniesúdneho   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia   neznamená,   že   na   každý   argumentsťažovateľa   je   súd   povinný   dať   podrobnú   odpoveď.   Splnenie   povinnosti   odôvodniťrozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidiasv. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Právo na spravodlivé súdne konanie nevyžaduje,aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, abyreagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutiapovažovaný za rozhodujúci (rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,Annuaire, č. 303-B).

25. V danom prípade najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia nedal nas. 8 a s 9 podľa názoru ústavného súdu uspokojivú (žiadnu) odpoveď na jednu, ale kľúčovúotázku   nastolenú   sťažovateľkou   v   nej   vznesenej   námietke   zaujatosti,   či   medzi   právnouzástupkyňou   žalobkyne   a   sudkyňami   naozaj   existuje   v   uvedených   pochybnostiach   (ajprostredníctvom tretích osôb) taký vzťah, ktorý by objektívne mohol spochybňovať ichnezaujatosť (nestrannosť), s ohľadom na mailovú komunikáciu zo 17. júna 2014 o 11. 34 h,ktorá mala byť údajne omylom zaslaná sťažovateľke, medzi žalobkyňou a (podľa   tvrdenia   sťažovateľky   išlo   o   podnikateľa   a   poslanca   miestneho   zastupiteľstva ⬛⬛⬛⬛, ktorý sa zúčastňuje pojednávaní ako verejnosť a ktorýv danej veci pôsobí ako „investor“ a osoba sprostredkúvajúca nadštandardný kontakt, ktorýsa mal údajne sťažovateľke a jej vtedajšej právnej zástupkyni priamo v budove okresnéhosúdu v prestávke pred vynesením rozsudku vyhrážať, že urobí všetko preto, aby stranažalobkyne vyhrala, pozn.), z ktorého vyplývalo toto: „volala pani doktorka. Pojednávanie odročila pani sudkyňa na 24.9.2014. Volala priamo pani doktorke a vysvetlila jej, že im to odsúhlasila, aby neurobila nejakú procesnú chybu a nenahrala im. A teraz už mysli prosím len na dovolenku a na ! Objíma .

26.   Ak   najvyšší   súd   nebral   do   úvahy,   resp.   nepreveril   dostatočne   tieto   kľúčovénámietky   sťažovateľky,   podľa   názoru   ústavného   súdu   zjavne   pochybil,   a   preto   z   tohtopohľadu sa jeho všeobecné vysvetlenie v napadnutom uznesení javí ako arbitrárne a zjavneneodôvodnené. Ďalším relevantným dôvodom na vyslovenie porušenia označených právzo strany najvyššieho súdu bola skutočnosť, že najvyšší súd nijakým spôsobom nereagovalna   doplnenie   námietky   zaujatosti   sťažovateľkou   zo   7.   októbra   2014,   ktoré   bolosťažovateľkou doručené predsedovi krajského súdu 13. októbra 2014, pričom najvyšší súdrozhodol až 20. októbra 2014. V tomto ohľade nemôže byť na ujmu sťažovateľke skutočnosť,že   najvyšší   súd   v čase   svojho   rozhodovania   nemal   k dispozícii   doplnenie   námietkyzaujatosti zo 7. októbra 2014, ak ho včas označeným porušovateľom doručila. Na tomtozáklade   ústavný   súd   preto   rozhodol,   že   namietaným   uznesením   najvyšší   súd   porušilzákladné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

27. Ústavný súd, poukazujúc na princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 in fineústavy   a   rešpektujúc   zásadu   vlastného   sebaobmedzenia   a zdržanlivosti,   nepovažovalza potrebné (aj) zrušiť napadnuté rozhodnutie a prípadne vrátiť vec najvyššiemu súdu naďalšie konanie, keďže sťažovateľka jednak toto v petite sťažnosti nežiadala (bod 8), ale tiežpreto, že medzitým už došlo k vylúčeniu namietaných sudkýň na základe opakovanéhonávrhu   sťažovateľky   podaného   krajskému   súdu   (17.   februára   2015),   ako   aj   samotnéhovyjadrenia sudkýň krajského súdu z 11. marca 2015, a to opatrením predsedu krajskéhosúdu   sp.   zn.   Spr. 3011/2015   z   20.   marca   2015   (č.   l.   804   v   spise   Okresného   súduBratislava III sp. zn. 26 Cb 77/2008). Uvedené platí a o ostatných námietkach sťažovateľky(uvedené v bode 3 až 7).

28.   Pokiaľ   sťažovateľka   v petite   sťažnosti   (bod   8)   napádala   aj   postup   predsedukrajského súdu, vzhľadom na uvedené v bode 27 nebolo účelné vecne podrobiť ústavnémuprieskumu   aj   sťažovateľkou   namietaný   prípadný   nezákonný   postup   predsedu   krajskéhosúdu, keďže tento nemal k nosným dôvodom sťažnosti podstatný vplyv. Ústavný súd pretov tejto   časti   nevyhovel   sťažnosti   (bod   3   výroku).   Ústavný   súd   podotýka,   že   v zmysleustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný petitom sťažnosti, v rámciktorého   sťažovateľka   (kvalifikovane   zastúpená   advokátom)   napádala   explicitne   postuppredsedu krajského súdu v predmetnom konaní.

29. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Sťažovateľka nárok na primerané finančné zadosťučinenie okrem uvedenia jehovýšky neodôvodnila žiadnymi skutočnosťami, hoci zákon jej to ukladá. Ústavný súd pretonevyhovel ani žiadosti sťažovateľky o priznanie finančného zadosťučinenia (bod 3 výroku).

III.

30. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inémuúčastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka si uplatnila trovy konania z dôvodu právnehozastúpenia v celkovej výške 511,76 € za tri úkony právnej služby vrátane 20 % DPH(prevzatie zastúpenia a spísanie sťažnosti v roku 2014 a vyjadrenie k stanovisku najvyššiehosúdu a krajského súdu v roku 2015).

31. Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov konania v požadovanej sume,pretože bola nižšia ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (bod 3 výroku nálezu), čiženeodporovala tejto vyhláške.

32. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nieje   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanoviskosudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015