znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 56/2012-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. apríla 2012 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíka a Petra Brňáka predbežne prerokoval sťažnosť M. I., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 17 C 169/98 (predtým sp. zn. 5 C 111/91) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. I. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 169/98 (predtým sp. zn. 5 C 111/91)   p o r u š e n é   b o l o.

2. M. I. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré   j e   Okresný   súd   Košice-okolie   p o v i n n ý   zaplatiť   jej   do   2   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.  

3. Vo zvyšku sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta 2011 doručená sťažnosť M. I. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 169/98 (predtým sp. zn. 5 C 111/91).

2.   Sťažovateľka uviedla, že je účastníčkou konania o určenie vlastníckeho práva pôvodne   vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   5   C   111/91   (teraz   pod   sp.   zn. 17 C 169/98), ktoré stále nie je právoplatne ukončené a preto navrhla, aby ústavný súd po prerokovaní jej sťažnosti rozhodol nálezom tak, že jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie veci   v primeranej lehote zakotvené v čl.   6 ods.   1 prvej   vete   dohovoru   bolo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 169/98 (predtým sp. zn. 5 C 111/91) porušené,   prikáže   okresnému   súdu   v označenej   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov a prizná jej finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €, ako aj náhradu trov konania.

3.   Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   predsedníčka   okresného   súdu   uviedla,   že zdĺhavý postup súdu ovplyvnili časté zmeny návrhu na začatie konania v jeho predmete i okruhu účastníkov konania, nečinnosť navrhovateľa, veľký počet odporcov (vyše 50 osôb) a s tým   spojené   problémy   pri   doručovaní   súdnych   zásielok   a aj   časté   zmeny   v osobe konajúceho sudcu. Predsedníčka okresného súdu zároveň upustila od ústneho pojednávania; rovnako   sa   vyjadrila   aj   sťažovateľka,   preto   ústavný   súd   vo   veci   nenariadil   ústne pojednávanie [§ 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

4. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom, zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

6. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu   právnej neistoty, v ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

7. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

8. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v občianskom právnom konaní a porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd skúmal vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu s prihladnutím najmä na skutkovú a právnu zložitosť veci (a), správanie sťažovateľky (b) a postup okresného súdu (c).

a)   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom konania je rozhodovanie o určení vlastníctva k nehnuteľnosti.

Po právnej stránke ide o štandardnú občianskoprávnu vec patriacu do rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva. Zložitou sa môže javiť iba z dôvodu viacerých účastníkov konania   a z toho   vyplývajúcej   komplikovanejšej   situácie   pri   odstraňovaní   nedostatkov žaloby, zmeny okruhu účastníkov v dôsledku úmrtí v kontexte s doručovaním písomností, ako   aj vykonávania dokazovania výsluchmi účastníkov   a svedkov.   K faktickej   zložitosti prispieva aj podávanie protinávrhov a „dodatkov k nim“ odporcami (medzi ktorých patrí aj sťažovateľka) a ich dispozícia s nimi (vzájomný návrh podali a vzali späť a následne znova podali).

b)   Pri   hodnotení   preskúmavanej   veci   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania sťažovateľky,   ústavný   súd   zo   sťažnosti   a spisu   zistil,   že   na   celkovej   dĺžke   konania   sa sťažovateľka nepodieľala.

c) Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a zistil, že celé namietané konanie je poznačené neefektívnym postupom okresného súdu. Okrem neefektívneho postupu sa v priebehu konania vyskytli aj obdobia dlhšej nečinnosti okresného súdu (od 26. septembra 1998 do 2. augusta 2001 – 34 mesiacov, od 13. februára 2002 do 23. februára 2004 – 23 mesiacov, od 23. februára 2004 do 7. januára 2005 – 10 mesiacov,   od   7.   novembra   2005   do   23.   januára   2007   –   13   mesiacov),   spolu   6   rokov a 8 mesiacov. Uvedená nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas viac ako 6 rokov okresný súd nevykonával vo veci žiadne úkony. Navyše, okresný súd   ani   v ostatných   obdobiach   nevykonával   vo   veci   vždy   úkony,   ktoré   mali   smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka počas súdneho konania nachádzala. Ústavný súd zo spisu zistil, že tie procesné úkony, ktoré okresný súd vykonal, sú poznačené neefektívnosťou,   konajúci   súd   napríklad   mnohokrát   bezvýsledne   vyzýval   žalobcu na predloženie   listinných   dôkazov   bez   toho,   aby   použil   aj   poriadkové   opatrenie   voči žalobcovi.   Okresný   súd   tým   nevytváral   podmienky   na   odstránenie   právnej   neistoty sťažovateľky.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   v konaní   došlo k prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani správaním účastníkov konania, ale v dôsledku postupu okresného súdu.  

9. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom okresného   súdu   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

10.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Aj keď k porušeniu označených práv došlo nečinnosťou okresného súdu; ústavný súd však nevyhovel tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka žiadala, aby prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, pretože mu to už prikázal v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 532/2010.

11.   Sťažovateľka   žiadala   aj   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia v sume 15 000 € s odôvodnením, že doterajšia „doba 20 rokov je neprimerane dlhá a ničím neospravedlniteľná a nezdôvodniteľná“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

12. Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, keď priznáva spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadi úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany   porušeného   základného   práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje   poskytnutie   vyššieho   stupňa   ochrany,   nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za dôvodné priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľky,   najmä   vzhľadom   na   bezdôvodnú   nečinnosť okresného   súdu   považuje   za   primerané   priznať   v   sume   2 000   €;   vo   zvyšku   sťažnosti nevyhovel jednak pre nedostatok dôvodov, pre ktoré by práve suma 15 000 € mala splniť kompenzačný   účinok,   a jednak   už pre   judikovanie   primeraného   zadosťučinenia   vo   veci iných sťažovateľov v tej istej veci (II. ÚS 532/2010), ktorí tvoria nerozlučné účastenstvo na žalovanej strane (§ 91 ods. 2 OSP), takže aj výška celkového finančného zadosťučinenia musí tomuto spoločenstvu zodpovedať.

13.   Ústavný   súd   nepriznal   sťažovateľke   náhradu   trov   konania,   pretože   ich do rozhodovania o sťažnosti nevyčíslila (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 151 ods. 2 OSP); trovy právneho zastúpenia si preto sťažovateľka nahradí zo svojho (§ 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

14. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012