znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 56/2011-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti W., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. Č., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co/136/2010 z 29. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   W.,   a.   s.,   o d m i e t a   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 24. januára 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti W., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co/136/2010 z 29. septembra 2010 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažovateľkou   podanej   sťažnosti   vyplýva, že 2. júla 2005 uzatvorila s N. W.   (ďalej   len   „navrhovateľka“)   poistnú   zmluvu   o poistení   motorového   vozidla   pre prípad   havárie,   krádeže   a úrazu.   Navrhovateľka   zavinila   13. septembra   2005   dopravnú nehodu,   pri   ktorej   došlo   aj   k   poškodeniu   predmetného   motorového   vozidla   v sume 6 435,18 €.   Náhradu   tejto   vzniknutej   škody   si   navrhovateľka   uplatnila   z titulu   poistnej zmluvy   od   sťažovateľky,   od   ktorej   však   dostala   negatívne   stanovisko   vychádzajúce   zo znaleckých   dokazovaní   zadaných   sťažovateľkou,   výsledkom   ktorých   bol   záver,   že „... škodovou   udalosťou,   tak   ako   jej   dejový   priebeh   opísali   účastníci   dopravnej   nehody, nemohlo   nastať   poškodenie   motorového   vozidla   navrhovateľky...“, a v dôsledku   tejto skutočnosti   sťažovateľka   listom   zo 16.   marca   2006   navrhovateľku   informovala,   že „... škodovú   udalosť   vybavuje   ako   bezpredmetnú,   t.   j.   bez   nároku   na   poistné   plnenie“. Výsledkom   ďalšej   obsahovej   komunikácie   a znaleckých   šetrení   bolo   to,   že „... navrhovateľka si... osvojila tvrdenia znalca o takom predpokladanom skutkovom priebehu nehody, s ktorým vzniknuté poškodenia korešpondovali...“, a v dôsledku toho sťažovateľka listom   z 28.   októbra   2009   navrhovateľke   oznámila,   že „... vzhľadom   na   to,   že   jedinou príčinou (a teda príčinou, ktorá podstatným spôsobom prispela k vzniku poistnej udalosti) dopravnej nehody bolo jej porušenie ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách, kráti poistné plnenie o 40 % v zmysle § 799 ods. 3 OZ (resp. § 809 OZ)“. Navrhovateľka sa následne žalobným návrhom doručeným 4. apríla 2008 Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) domáhala zaplatenia svojej pohľadávky vo výške 6 435,6 € spolu s príslušenstvom a náhradou trov konania, keď v konaní pred súdom „... namietala tak právo odporcu odmietnuť poistné plnenie v zmysle čl. 8 ods. 15 písm. d) všeobecných poistných podmienok pre poistenie motorových vozidiel pre prípad havárie, krádeže a úrazu, ako i právo odporcu krátiť poistné plnenie v zmysle § 799   ods.   3   resp.   809   ods.   2   OZ“. Okresný   súd   rozhodol   svojím   rozsudkom   č.   k. 51 C/83/2008-200 z 2. decembra 2009 tak, že zaviazal sťažovateľku zaplatiť navrhovateľke žalovanú sumu 6 435,18 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 7 % ročne od 5. apríla 2006 do zaplatenia spolu s trovami konania vo výške 2 675,80 €. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky napadnutým rozhodnutím prvostupňový rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

3. Východiskom právnej argumentácie sťažovateľky je jej názor o miere zavinenia vzniku   dopravnej   nehody   navrhovateľkou,   ktorej   vznik   a zavinenie   navrhovateľkou   boli v príčinnej súvislosti so vznikom škody na predmete poistenia. Sťažovateľka uvádza: „... je nesporné, že navrhovateľka spôsobila dopravnú nehodu tým, že porušila povinnosť uloženú v § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách. Toto porušenie bolo jedinou príčinou vzniku poistnej udalosti... Zároveň išlo o porušenie vedomé,   pretože   navrhovateľka   ako   držiteľ   vodičského   oprávnenia   vedela   o pravidle správania sa, ktoré je obsiahnuté v § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 315/1996 Z. z.... a musela si byť tiež vedomá, že v prípade porušenia tejto povinnosti môže vzniknúť v danej situácii na jej   vozidle   škoda   (t.   j.   môže   vzniknúť   poistná   udalosť).“ Vychádzajúc   z uvedeného postupovala sťažovateľka pri likvidácii poistnej udalosti a náhrade škody navrhovateľke, ktorá vznikla na predmete poistenia, tak, že ju skrátila o 40 % s poukazom na zákonom predpokladanú   možnosť   krátenia   poistného   plnenia   z dôvodu   vedomého   porušenia povinnosti navrhovateľky pri vedení motorového vozidla v cestnej premávke [§ 4 ods. 2 písm.   c)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   315/1996   Z.   z.   o premávke   na pozemných komunikáciách účinného v čase dopravnej nehody] podľa ustanovenia § 809 ods.   2   Občianskeho   zákonníka.   Právnemu   názoru   krajského   súdu,   ktorý   v napadnutom rozhodnutí   odmietol   aplikovať   ustanovenie   §   809   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   pri rozhodovaní   v predmetnej   právnej   veci,   oponovala   svojím   právnym   výkladom,   ktorým argumentovala, že „... krajský súd sa pri aplikácii § 809 ods. 1 a 2 OZ dopustil svojvôle keď predmetné   zákonné   ustanovenie   bez   relevantného   dôvodu   odmietol   aplikovať   na   vzťah medzi   účastníkmi   konania,   čím   v podstate   poprel   účel   a význam   tohto   zákonného ustanovenia   upravujúceho   možnosť   sťažovateľa   krátiť   poistné   plnenie   z dôvodov,   ktoré v prejednávanej veci boli nesporne naplnené. Odmietnutie aplikácie relevantnej právnej normy krajským súdom za situácie, keď tento nezdôvodnil, prečo v danom prípade podľa jeho záveru neboli naplnené predpoklady jej aplikácie je podľa sťažovateľa za hranicou ústavne   udržateľného   rozhodovania   všeobecného   súdu...,   keďže   ako   vyplýva   z vyššie uvedeného nemá oporu ani v platnom práve a ani v zistenom skutkovom stave. V dôsledku svojvôle   krajského   súdu   a opomenutia   aplikácie   relevantnej   právnej   normy   preto   bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru...“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné právo spoločnosti W., a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 136/2010 z 29. 9. 2010 porušené bolo.

2. Rozsudok krajského súdu... sp. zn. 4 Co 136/2010 z 29. 9. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd...   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   v sume 314,18 EUR...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. Sťažovateľka   namietala   porušenie   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co/136/2010   z 29.   septembra   2010.   Jej podstatná   argumentácia   (bod   3)   brojila   proti   postupu   krajského   súdu   pri   aplikácii ustanovenia § 809 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka pri rozhodovaní o výške nároku na náhradu škody z titulu plnenia poistnej udalosti a uvádza, že „Krajský súd však napriek nesporne   zisteným   predpokladom   pre   primerané   zníženie   poistného   plnenia,   odmietol sťažovateľovi toto zákonné oprávnenie priznať“, a zároveň krajskému súdu vytýka, že sa v napadnutom rozhodnutí dôsledne nevysporiadal so všetkými ňou vznesenými námietkami v odvolacom konaní, pretože „Výklad každého zákonného ustanovenia, teda aj § 809 ods. 1 a 2   OZ   musí   byť   ústavne   konformný   (čl.   152   ods.   4   ústavy),   čo   znamená,   že   konajúci všeobecný súd ho musí vykladať a aplikovať v súlade s právom účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.“.

8.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

9.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I. ÚS 26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (resp.   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru)   sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).   Ústavou   zaručené   základné   právo   na súdnu   ochranu   vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo   v súdnom   spore   (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

10.   Krajský   súd   v rozsudku   sp.   zn. 4   Co/136/2010   z 29.   septembra   2010 v podstatnom uviedol:

„...   Odvolací   súd   prejednal   vec   podľa   ustanovenia   §   213   ods.   1   O.   s.   p.   bez nariadenia pojednávania (§214 ods. 2O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.

Podľa   ustanovenia   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   pripadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že súd prvého stupňa vykonal na objasnenie skutkového   stavu   vo   vecí   dostatočné   dokazovanie,   vec   posúdil   podľa   prislúchajúcich právnych noriem a rozhodnutie aj odôvodnil spôsobom stanoveným § 157 ods. 2 O. s. o. Odvolací   súd   podľa   ustanovenia   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   poukazuje   na   odôvodnenie napadnutého   rozhodnutia,   s   ktorým   sa   stotožňuje,   keďže   toto   nebolo   spochybnené   ani odvolaním odporcu.

Na   podporu   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   odvolací   súd,   s   ohľadom   na dôvody odvolania, poukazuje najmä na účel poistenia, ktorým je zabezpečenie finančných prostriedkov na úhradu potrieb vznikajúcich z náhodných udalostí, dohodnutých v poistnej zmluve. Za takúto náhodnú udalosť sa pokladá taká, o ktorej sa vie, že môže nastať, ale nevie   sa   kedy   a   či   vôbec   nastane.   Pokiaľ   medzi   účastníkmi   bolo   dohodnuté   v   zmysle ustanovenia čl.   1 písm.   b/ VPP,   poistenie pre prípad stretu s iným účastníkom cestnej premávky, navrhovateľka má právo v prípade, že nastane táto poistná udalosť, v zmysle ustanovenie § 797 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právo na poistné plnenie.

Hodnotenie   dôkazov   vykonaných   v   konaní   súdom   prvého   stupňa,   z   nich   najmä fotodokumentácia   o   dopravnej   nehode,   záznamu   v   priestupkovom   spise,   expertízy a znaleckého   posudku   a   oznámenia   navrhovateľky   o   poistnej   udalosti,   na   ktorých   súd prvého stupňa založil záver že navrhovateľka neuviedla odporcu do omylu o podstatných okolnostiach týkajúcich sa poistnej udalosti, a to ani pokiaľ išlo o výšku plnenia, a že navrhovateľka   nezavinila   dopravnú   nehodu   vedome,   proti   ktorému   odporca   namietal, nebolo možné spochybniť, keďže odvolací súd v tomto smere nezistil žiadne pochybenia. Pokiaľ odporca namietal proti právnym záverom súdu prvého stupňa, že nemal povinnosť plniť v dôsledku uvedenia do omylu navrhovateľkou, ktorá v Oznámení o poistnej udalosti z poistenia motorových vozidiel pre prípad havárie, krádeže a úrazu, nepresne popísala ako došlo k poistnej udalosti, odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že ani podľa ustanovenia § 802 ods. 2 a § 779 ods. 3 Občianskeho zákonníka a ani podľa iných zákonných ustanovení toto nemohlo spôsobiť, že by odporca bol oprávnený odmietnuť alebo krátiť poistné plnenie.

V otázke kogentnosti ustanovení § 799 ods. 3, 802 ods. 3 a 809 ods. 3 Občianskeho zákonníka, odvolací súd aj s ohľadom na podstatu poistenia považoval za správny názor súdu prvého stupňa. V prípade ustanovení § 799 ods. 3 a 802 ods. 2 Občianskeho zákonníka ktoré dávajú poistiteľovi možnosť krátiť, či odmietnuť plnenie sú tieto dispozitívne len v lej časti, ktorou sa mu dáva možnosť odmietnuť, príp. krátiť poistné plnenie, avšak nie je možné ich vykladať tak, že by mal možnosť rozširovať dôvody, pre ktoré by toto plnenie mohol odmietnuť, čí krátiť. Možnosť vyvodiť takéto dôsledky je v zmysle ustanovenia § 802 ods. 2, resp. § 799 ods. 3 Občianskeho zákonníka viazaná na splnenie dvoch podmienok a to, že poistený vedome porušil povinnosti ustanovené v § 799 ods. 1. 2, resp. § 793 a zároveň to, že nepravdivo uvedená skutočnosť bola príčinou poistnej udalosti. Odvolací súd zhodne   súd   súdom   prvého   stupňa   konštatuje,   že   v   danej   veci   o takýto   prípad   nešlo   a rovnakým spôsobom je potrebné vykladať aj ustanovenia čl. 8 bod 15 písm. d/ VPP. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok prvého stupňu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 224 ods.   la   §   142   ods.   1   O.   s.   p.   a   v   konaní   úspešnej   navrhovateľke   priznal   uplatňovanú náhradu za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu odporcu podľa § 10 ods. 1 vyhl.   č.   655/2004   Z.   z.   o   odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov vo výške 220.77 Eur, s režijným paušálom 7.21 Eur a DPH (§ 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhl.}, spolu 271.30 Eur.“

11.   Vzhľadom   na   obsahovú   spojitosť   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu s potvrdenými závermi rozsudku okresného súdu č. k. 51 C/83/2008-200 z 2. decembra 2009 považoval ústavný súd za podstatné uviesť aj podstatnú časť odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu:

«... Po právnej stránke súd vec posúdil nasledovne. Podľa § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu   vzájomné   práva   a   povinnosti   upraviť   dohodou   odchylne   od   zákona,   ak   to   zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť.

Podľa   §   799   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   poistený   je   povinný   zachovávať povinnosti,   ktoré   boli   dohodnuté   alebo   ktoré   sú   v   tomto   zákone   alebo   v   poistných podmienkach ustanovené.

Podľa § 799 ods. 2 Občianskeho zákonníka kto má právo na plnenie, je povinný bez zbytočného odkladu poistiteľovi písomne oznámiť, že nastala poistná udalosť, dať pravdivé vysvetlenie o jej vzniku a rozsahu jej následkov a predložiť potrebné doklady, ktoré si poistiteľ vyžiada. Poistné podmienky mu môžu uložiť aj ďalšie povinnosti.

Podľa § 799 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak malo vedomé porušenie povinnosti uvedených v odsekoch 1 a 2 podstatný vplyv na vznik poistnej udalosti alebo na zväčšenie rozsahu následkov poistnej udalosti, je poistiteľ oprávnený plnenie z poistnej zmluvy znížiť podľa toho, aký vplyv malo toto porušenie na rozsah jeho povinnosti plniť.

Podľa   §   802   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   pri   vedomom   porušení   povinností uvedených   v   ustanoveniach   §   793   môže   poistiteľ   od   poistnej   zmluvy   odstúpiť,   ak   pri pravdivom a úplnom zodpovedaní otázok by poistnú zmluvu neuzavrel. Toto právo môže poistiteľ uplatniť do troch mesiacov odo dňa, keď takú skutočnosť zistil, inak právo zanikne. Podľa § 802 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak sa poistiteľ dozvie až po poistnej udalosti,   že   jej   príčinou   je   skutočnosť,   ktorú   pre   vedome   nepravdivé   alebo   neúplné odpovede nemohol zistiť pri dojednávaní poistenia a ktorá pre uzavretie poistnej zmluvy bola podstatná, je oprávnený plnenie z poistnej zmluvy odmietnuť; odmietnutím plnenia poistenie zanikne.

Podľa   §   793   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   kto   s   poistiteľom   uzaviera   poistnú zmluvu, je povinný odpovedať pravdivo a úplne na všetky písomné otázky poistiteľa týkajúce sa dojednávaného poistenia. To piati tiež, ak ide o zmenu poistenia.

Podľa § 793 ods. 2 Občianskeho zákonníka túto povinnosť má aj ten, na ktorého majetok, život alebo zdravie alebo zodpovednosť za škody sa má poistenie vzťahovať, aj keď poistnú zmluvu sám neuzaviera

Podľa § 809 ods. 1 Občianskeho zákonníka poistený je povinný dbať, aby poistná udalosť   nenastala;   najmä   nesmie   porušovať   povinnosti   smerujúce   k   odvráteniu   alebo zmenšeniu nebezpečenstva, ktoré sú mu právnymi predpismi uložené alebo ktoré vzal na seba poistnou zmluvou.

Podľa § 809 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak poistený vedome alebo následkom požitia   alkoholu   alebo   návykových   látok   porušil   povinnosti   uvedené   v   odseku   1   a   toto porušenie   podstatne   prispelo   ku   vzniku   poistnej   udalosti   alebo   k   väčšiemu   rozsahu   jej následkov, je poistiteľ oprávnený plnenie z poistnej zmluvy primerane znížiť. To isté platí, ak porušil tieto povinnosti vedome alebo následkom požitia alkoholu alebo návykových látok ten, kto s poisteným žije v spoločnej domácnosti.

Podľa   § 4   ods.   2 písm.   c) zákona   č.   315/1996 Z.   z.   o   premávke na   pozemných komunikáciách   v znení   neskorších   predpisov   vodič   je   povinný   venovať   sa   plne   vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke.

Podľa § 15 zákona č 3 15/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších   predpisov   vodič   je   povinný rýchlosť   jazdy prispôsobiť najmä svojím schopnostiam,   vlastnostiam   vozidla   a   nákladu,   poveternostným   podmienkam   a   iným okolnostiam,   ktoré   možno   predvídať.   Vodič   smie   jazdiť   len   takou   rýchlosťou,   aby   bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad.

V   prejednávanej   veci   žalobkyňa   uplatňovala   poistné   plnenie   z poistnej   udalosti dopravnej nehody, ktorá sa stala dňa 13. 09. 2005 na cestnej komunikácii D., pričom tento svoj nárok opierala o záver, že vzhľadom na to ako popísala priebeh nehody, ako nehoda prebehla   a   ďalšie   skutkové   okolnosti   danej   veci,   žalovaný   nebol   oprávnený   nevyplatiť poistné plnenie ani akýmkoľvek spôsobom krátiť toto poistné plnenie, a to ani s poukazom na ustanovenie § 799 ani § 802 a ani 809 OZ, keď predpoklady podľa týchto ustanovení nebolí v danej veci naplnené a ani s poukazom na obsah poistných podmienok, ktoré sú podľa názoru žalobkyne neplatné v časti, v ktorej odporujú § 802 a § 809 OZ, keďže ide o kogentné ustanovenie, od ktorého sa nemožno odchýliť.

V   nadväznosti   na   takto   vymedzený   okruh   sporných   otázok   a   tvrdení   účastníkov konania sa súd musel vysporiadať s dvoma základnými otázkami, a to s otázkou či bol žalovaný oprávnený poistné plnenie nevyplatiť vôbec a či bol oprávnený poistné plnenie krátiť vychádzajúc z poistných podmienok a s otázkou, či boli splnené predpoklady pre krátenie plnenia v zmysle § 802 OZ, pripadne iného ustanovenia.

K nevyplateniu poistného plnenia z dôvodu tvrdenej nepravdivosti obsahu hlásenia o poistnej udalosti:

Z   čl.   8   ods.   15   VVP   vyplýva,   že   poisťovňa   je   oprávnená   odmietnuť   vyplatenie poistného plnenie, pokiaľ poistený uvedie do omylu o podstatných okolnostiach týkajúcich sa vzniku nároku na plnenie alebo výšky plnenia.

Na to, aby poisťovňa mohla odmietnuť plnenie je teda nevyhnutné, aby poistený uviedol poisťovňu do omylu ohľadne relevantných okolnosti, pričom nepostačuje, aby išlo o okolnosti bez väčšieho významu, ale musí ísť o okolnosti podstatné.

Vysporiadanie   poistnej   udalosti   možno   charakterizovať   ako   určitú   dobu   trvajúci proces, pozostávajúci z mnohých úkonov všetkých zúčastnených strán, komunikácie medzi poisteným   a   poisťovňou,   prípadne   poškodeným,   pričom   všetky   tieto   úkony   smerujú k likvidácii   poistnej   udalosti,   teda   k   vyplateniu   poistného   plnenia   alebo   k   odmietnutiu plnenia, ak sú na to splnené predpoklady. Poistený po tom, čo sa stala poistná udalosť v priebehu celého jej vyporiadania oznamuje, no tiež preukazuje poisťovni všetky skutočnosti, ktoré sú pre neskoršie vyplatenie poistného plnenia relevantné. Jeho oznámenie a súčinnosť vo vzťahu k poisťovni začína prípadným zadokumentovaním, najmä však ohlásením poistnej udalosti,   pokračuje umožnením   ohliadky   a preukázaním vzniku   škody (napr.   doručením dokladov o úhrade za opravu vozidla poisťovni) a konči (spravidla) vyplatením poistného plnenia.   Popísané   súčasti   procesu   likvidácie   poistnej   udalosti   pritom   nemožno   vnímať izolovane,   ale   iba   v ich   vzájomnej   súvislosti,   keďže   len   na   základe   spojenia   výsledkov všetkých týchto súčastí možno dospieť k záveru, či a v akej výške má poistený nárok na poistné plnenie.

Pokiaľ preto čl. 8 ods. 15 VVP hovorí o tom, že poisťovňa je oprávnená odmietnuť vyplatenie poistného plnenie, pokiaľ ju poistený uvedie do omylu, nemožno to chápať tak, že poistený   by   musel   v   každom   jeho   oznámení   alebo   prejave   vyjadrovať   celkom   presne a detailne skutkový stav, ktorý s danou udalosťou súvisí. Rovnako to nemožno chápať tak, že pokiaľ   sa   poistený   nepresne,   prípadne   nie   o   všetkých   okolnostiach   priebehu   nehody pravdivo   vyjadrí   len   prvotnom   v   hlásení   o   poistnej   udalosti,   avšak   v   ďalšom   priebehu likvidácie   poistnej   udalosti   uvedie   jeho   tvrdenia   na   pravú   mieru,   rozhodujúce   sú   len izolovane vnímané tvrdenia v hlásení. Takéto tvrdenia totiž treba vnímať vždy v súvislosti s ďalšími skutočnosťami, ktoré vyjdú najavo v priebehu likvidácie, pričom poisťovňa je Oprávnená   odmietnuť   poistné   plnenie   len   vtedy,   ak   medzi   údajmi,   ktoré   má   poisťovňa k dispozícii od poisteného a skutočnosťou je natoľko zásadný rozdiel (preto sa tu hovorí o podstatných okolnostiach), že je vysoko pravdepodobné, že príčiny poškodenia vozidla (škodovej udalosti) sú v skutočnosti iné, než sa poisťovňu snaží v rozpore s objektívnou realitou presvedčiť poistený.

V prejednávanej veci navrhovateľka v hlásení o poistnej udalosti uviedla základnú informáciu, podľa ktorej pri značke Stop narazila do zadnej časti vozidla Avia. Z tejto informácie je zrejmé a nepochybné, že tu došlo k stretu dvoch vozidiel, pričom vozidlo navrhovateľky   narazilo   do   vozidla   Avia   v   mieste   križovatky,   kde   je   osadená   dopravná značka „STOP“ Okrem tejto základnej informácie navrhovateľka, ktorá nemá technické vzdelanie (aspoň to v konaní nebolo preukázané), ďalej, a to do zátvorky, čo tiež hovorí o tom, že ani navrhovateľka tieto informácie nepovažuje za rovnocenné, uviedla, že príčinou nárazu bolo, že jej vozidlo sa dalo samovoľne do pohybu, keďže išlo o zvažujúcu sa cestu (križovatku).   Táto   informácia,   ako   to   vyplynulo   aj   zo   správy   polície,   skutočne nezodpovedala skutočnosti. V skutočnosti sa navrhovateľka musela rozbehnúť a do pred ňou   jazdiacej   Avie   naraziť   väčšou   rýchlosťou,   než   je   samovoľný   pohyb   na   krátkej vzdialenosti. Toto tvrdenie navrhovateľky však nemožno pri súčasnej základnej informácii o tom,   že   narazila   do   Avie   pred   ňou,   považovať   za   uvedenie   do   omylu   o   relevantných podstatných   okolnostiach   poistnej   udalosti.   V   súvislosti   s   poistnou   udalosťou   bolo rozhodujúce (podstatné) to, že došlo k zrážke, pri ktorej narazila navrhovateľka do Avie pred ňou a došlo k poškodeniu prednej časti jej vozidla.   Ohľadne rozsahu poškodenia pritom navrhovateľka aj v hlásení o poistnej udalosti iba odkazuje na obhliadku.

Naviac, ak by aj poisťovňa považovala, napriek uvedenému, skutočnosti uvedené navrhovateľkou v hlásení v zátvorke za uvedenie do omylu, nemožno to, vzhľadom na vyššie spomenutú previazanosť jednotlivých úkonov likvidácie, považovať za jediné rozhodujúce vyhlásenie   navrhovateľky,   ktoré   môže   viesť   k   uvedeniu   do   omylu   ako   ho   má   na   mysli ustanovenie čl. 8 ods. 16 VPP Navrhovateľka sama, a to ešte v hlásení o poistnej udalosti uviedla,   že   nehodu   vyšetrovala   polícia,   uviedla   aj   dopravný   inšpektorát,   ktorý   nehodu vyšetroval,   pričom   odporca   od   polície   získal   potrebné   informácie   o   výsledku   šetrenia nehody.   Z   nich   pritom   jednoznačne   vyplynulo,   že   základná   informácia   navrhovateľky o podstatných   okolnostiach   nehody,   teda,   že   narazila   do   vozidla   zn.   Avia   pred   ňou   je pravdivá.   Okrem   toho   však   policajné   zistenia   ukázali,   že   k   zrážke   nedošlo   v   dôsledku samovoľného pohybu, ale uvedenia vozidla do pohybu navrhovateľkou a jej nepozornosťou. Tento rozdiel však nič nemení na tom, že navrhovateľka pravdivo uviedla, že k nehode došlo, kto boli jej účastníci, kto do koho narazil a kde a kedy k nehode došlo a kto nehodu zavinil. Sila nárazu do vozidla Avia, ktorá jediná priamo súvisí so skutočnými príčinami nárazu, však má vplyv len na výšku plnenia Výška plnenia však nezávisela od priebehu udalosti ale od ohliadky.

Vzhľadom   na   všetky   vyššie   uvedené   dôvody   preto   súd   dospel   k   záveru,   že navrhovateľka neuviedla odporcu do omylu o podstatných okolnostiach týkajúcich sa vzniku poistnej udalosti ani výšky plnenia, preto neboli splnené predpoklady čl. 8 ods. 16 VPP na to, aby mohol odporca odmietnuť poistné plnenie podľa tohto ustanovenia.

Ku kráteniu plnenia na základe obsahu poistných podmienok : Vo vzťahu k tejto otázke bolo, ako sa na to zamerali aj obaja účastníci konania, rozhodujúce posúdenie, či ustanovenie čl. 8, ods. 15 VPP, od ktorého odvodzuje žalovaný krátenie poistného plnenia, je platné. To pritom, keďže čl. 8 VPP upravuje otázku krátenia poistného plnenie odchylne od zákona (§ 809 OZ) závisí od posúdenia, či ustanovenia § 802 resp. § 809 OZ sú ustanoveniami dispozitívnymi, od ktorých sa možno odchýliť. V tejto otázke   mali   účastníci   konania   opačné   názory,   žalobkyňa   vychádzala   z   toho,   že   dané ustanovenia OZ sú ustanovenia kogentné.

Základné   východiská   pre   posúdenie,   či   určité   ustanovenie   je   kogentné   alebo dispozitívne, upravuje ustanovenie § 2 ods. 3 OZ. Podľa tohto ustanovenia pritom, cit.: „Účastníci   občianskoprávnych   vzťahov   si   môžu   vzájomné   práva   a   povinnosti   upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť.“

V prípade ustanovenia § 802 a § 809 OZ však ide práve o ustanovenie, ktoré síce nie je gramaticky formulované ako prikazujúce alebo zakazujúce, avšak z jeho povahy vyplýva, že   sa   od   neho   nemožno   odchýliť.   Hoci   je   v   prípade   jednotlivých   ustanovení   právneho poriadku   nezriedka   zložité   vyvodiť   záver   o   charaktere   daného   ustanovenia,   možno   (so všeobecnou aplikovateľnosťou) konštatovať, že vychádzajúc z povahy ustanovenia nebude možné sa od neho odchýliť vtedy, ak naplnenie hypotézy danej normy a tým vyvolaný vznik určitých práv bude spočívať v inej právnej skutočnosti, než je uzavretie dohody (ktorej obsah prirodzene je v prevládajúcej časti v súlade so zásadou zmluvnej voľnosti v dispozícii účastníkov konania)

Vychádzajúc z uvedeného je potom ustanovenie § 802 ods. 2 OZ, na základe ktorého, ak sa poistiteľ dozvie až po poistnej udalosti, že jej príčinou je skutočnosť, ktorú pre vedome nepravdivé alebo neúplné odpovede nemohol zistiť pri dojednávaní poistenia a ktorá pre uzavretie poistnej zmluvy bola podstatná, je oprávnený plnenie z poistnej zmluvy odmietnuť; rovnako ako ustanovenie § 809 ods. 2 OZ, na základe ktorého poistiteľovi vzniká právo krátiť poistné plnenie na základe kvalifikovaného porušenia povinnosti zo strany poisteného (teda na základe inej právnej skutočnosti, než zmluvy), jednoznačne kogentné, pričom táto kogentnosť vyplýva z jeho povahy. Preto aj argumentácia žalovaného, ktorý namietal, že predmetné   ustanovenie   v   sebe   neobsahuje   žiadny   zákaz   ani   príkaz   v   danom   kontexte neobstojí a je nenáležitá.

Naviac tu treba poukázať na to, že vzhľadom na nesporne spotrebiteľský charakter daného právneho vzťahu medzi účastníkmi, tento charakter má za následok (v prospech spotrebiteľa) kogentný charakter ustanovenia § 802 a 809 aj v zmysle § 54 ods. 1 OZ, podľa ktorého   sa   zmluvné   podmienky   v   spotrebiteľskej   zmluve   nemôžu   odchýliť   od   zákona v neprospech spotrebiteľa.

Možno teda zhrnúť, že ustanovenie § 802 ako aj § 809 OZ je kogentné ustanovenie, ktoré neumožňuje v tejto otázke odlišnú úpravu vôbec, a to ani vo VPP, pričom ak by aj kogentný charakter nevyplýval z povahy daného ustanovenia, nemožno sa podľa § 54 ods. 1 OZ od neho odchýliť v neprospech spotrebiteľa.

Keďže čl. 8 bod 15 VPP, na základe ktorého žalovaný pristúpil k neplneniu resp, navrhol na pojednávaní krátenie plnenia, upravuje danú otázku, teda podmienky krátenia odlišne od kogentného ustanovenia § 802 ako aj § 809 OZ, je tento článok VPP neplatný a na danú vec treba v tomto prípade aplikovať ustanovenie § 809 OZ.

K   otázke   či   bolí   splnené   predpoklady   pre   krátenie   plnenia   v   zmysle   §   809   OZ, pripadne iného ustanovenia:

Na   to,   aby   poistiteľ   mohol   pristúpiť   ku   kráteniu   plnenia   podľa   §   809   OZ   je nevyhnutné,   aby   išlo   zo   strany   poisteného   o   vedomé   porušenie   jeho   povinnosti,   alebo o takéto   porušenie v dôsledku požitia   alkoholu   alebo návykových látok,   pričom druhou podmienkou je to, že toto porušenie podstatne prispelo k vzniku poistnej udalosti alebo k zväčšeniu jej rozsahu.

Ani jedna z uvedených podmienok však v prípade žalobkyne nebola splnená. V jej prípade totiž, vychádzajúc zo skutkového stavu veci nemožno v žiadnom prípade hovoriť o vedomom   porušení   jej   povinností,   jediné,   čo   by   bolo   možné   pripustiť   z   hľadiska subjektívnej stránky jej konania je nedbalosť, pričom ani tú žalovaný (ktorého v tomto smere zaťažuje dôkazné bremeno) v konaní bezpečne nepreukázal Ak by však aj bolo zistené zo   strany   žalobkyne   vedomé   porušenie   jej   povinnosti,   nemožno   tu   s   určitosťou   hovoriť o tom, v akej miere (a teda ani že podstatne) takéto vedomé konanie mohlo prispieť k vzniku poistnej udalosti, pripadne k zväčšeniu rozsahu jej následkov.

Vzhľadom na uvedené preto možno konštatovať, že žalovaný nebol oprávnený na základe ustanovenia § 809 OZ akýmkoľvek spôsobom krátiť poistné plnenie žalobkyne. Keďže žalovaný v priebehu konania nepreukázal ani žiadne iné skutočnosti, pre ktoré by mohol poistné plnenie krátiť a žalobkyňa riadne preukázala, že jej vznikol nárok na poistné   plnenie   v   plnej   výške,   teda   na   poistné   plnenie   vrátane   peňažnej   sumy,   ktorú uplatnila v tomto konaní, súd návrhu vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 6 435,18 eur. Pri určení výšky poistného plnenia, na ktorého zaplatenie súd žalovaného zaviazal, vychádzal súd z faktúry vystavenej autorizovaným servisom ako aj zo znaleckého posudku č. 24/2009 znalca Ing. M. Šimka, pričom ani samotný žalovaný túto výšku v konaní nespochybnil.»

12.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

13. Argumentácia sťažovateľky sa koncentrovala (bod 3 a 7) na postup krajského súdu, ktorý nebol podľa jej právneho názoru ústavne konformný pri aplikácii relevantnej právnej   úpravy   na   skutkové   okolnosti   jej   právnej   veci.   Uvádza,   že „Podľa   judikatúry ústavného súdu účastník občianskeho súdneho konania má legitímne právo očakávať, že všeobecný súd rozhodujúci o jeho právnej veci pozná právo... a podľa platného práva aj rozhodne (I. ÚS 390/08). Krajský súd však napriek nesporne zisteným predpokladom pre primerané   zníženie   poistného   plnenia,   odmietol   sťažovateľovi   toto   zákonné   oprávnenie priznať.  ...   súčasne   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   neposkytol   jasné   a presvedčivé odôvodnenie, ktorým by vyvrátil jeho odvolanie a právne argumenty. V dôsledku svojvôle krajského   súdu   a opomenutia   aplikácie   relevantnej   právnej   normy   preto   bolo   porušené základné právo sťažovateľa... podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a aj právo... podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“. V danej veci ústavný súd nezistil, aby napadnuté rozhodnutie krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 51 C/83/2008-200 z 2. decembra 2009 boli svojvoľné a že   by tak zasahovali do základného práva sťažovateľky   podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami   účastníka   konania.   Navyše   treba   uviesť,   že   z pohľadu   ústavného   súdu nemožno   skutkové   a právne   závery   krajského   súdu   ani   okresného   súdu   považovať   za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

14. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu v jeho spojitosti s predmetným rozhodnutím okresného súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec   sa   vzťahujúcich   hmotnoprávnych   a procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené.

15. V súvislosti   so   sťažovateľkou   deklarovaným   prejavom   nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v súlade   so zákonom,   aby   bol   ústavne akceptovateľný   a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04,   III. ÚS 162/05).   Ústavný   súd nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi napadnutým rozhodnutím   krajského   súdu   v jeho   spojení   s rozsudkom   okresného   súdu   č.   k. 51 C/83/2008-200 z 2. decembra 2009 a namietaným porušením označených práv (čl. 46 ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru),   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľky odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2011