znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 56/09-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. apríla 2009 v senáte zloženom   z   predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a   zo   sudcov   Petra   Brňáka a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti B. H., V., C. H., Š., A. H., D., a A. Š., Š., zastúpených advokátkou   JUDr.   E.   F.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 52/91 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo B. H., C. H., A. H. a A. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci súdom   v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 52/91 p o r u š e n é   b o l o.

2. B. H. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré mu j e   Okresný   súd   Dunajská   Streda p o v i n n ý   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. C. H., A. H. a A. Š. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému po 1 000 € (slovom   tisíc   eur),   ktoré   im j e   Okresný   súd   Dunajská   Streda p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Dunajská Streda j e   p o v i n n ý   uhradiť B. H., C. H., A. H. a A. Š. trovy   právneho   zastúpenia   v sume   797,36   €   (slovom   sedemstodeväťdesiatsedem   eur a tridsaťšesť centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. E. F., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 56/09-9   z   26.   februára   2009   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie   sťažnosť   B.   H.,   C.   H.,   A.   H.   a A.   Š.   (ďalej aj „sťažovatelia“) doručenú ústavnému súdu 12. januára 2009, ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   veci   súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Dunajská   Streda   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 52/91.

V   sťažnosti   sťažovatelia   uviedli,   že   sú   účastníkmi   konania   vedeného   okresným súdom pod sp. zn. 4 C 52/91, ktorého predmetom je neplatnosť závetu poručiteľa L. V. a jeho manželky M. V.

Konanie okresného súdu začalo 6. marca 1991 podaním žaloby a ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo právoplatne skončené.

Vo svojej sťažnosti sťažovatelia neuviedli, že podali sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu.

Sťažovatelia vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhli, aby ústavný súd vyslovil porušenie   ich   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 52/91, prikázal okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   im   finančné   zadosťučinenie každému v sume 300 000 Sk a úhradu trov konania pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vyzval   právnu   zástupkyňu sťažovateľov   a predsedníčku   okresného   súdu,   aby   sa   vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval,   aby   sa   vyjadrila   k sťažnosti.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   a predsedníčka okresného súdu oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení č. Spr. 237/09 z 19. marca 2009, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 25. marca 2009, okrem iného uviedla:

„Zistila som, že ide o konanie, ktoré bolo začaté na návrh A. N. a spol., proti B. H. a spol. o neplatnosť závetu dňa 06. 02. 1991. Vo veci ako zákonná sudkyňa koná JUDr. M. K. Dňa 03. 04. 1991 vo veci bol vyhlásený rozsudok, proti ktorému navrhovatelia podali odvolanie. Krajský súd uznesením zo dňa 23. 08. 1991 rozsudok prvostupňového súdu zrušil a prikázal súdu ako má v ďalšom postupovať. Od uvedeného obdobia súd vo veci viedol dokazovanie.   Viackrát   bolo   nariadené   znalecké   dokazovanie   na   formálnu   ako   aj hmotnoprávnu platnosť závetu. Boli nariadené kontrolné znalecké dokazovania.

Napriek tomu, že od začatia konania uplynulo 18 rokov, som toho názoru, že súd v danej   veci   pre   vynesenie   rozsudku   musel   vykonať   všetky   doterajšie   úkony.   Konal vzhľadom na zložitosť dokazovania primeranou rýchlosťou. Dňa 10. 12. 2008 súd vo veci vyhlásil   rozsudok.   Sťažovatelia   sťažnosť   na   Ústavný   súd   SR   podali   dňa   12.   01.   2009 až po vyhlásení   rozsudku.   Ich   postup   považujem   za   účelový,   nakoľko   doteraz   sťažnosť na prieťahy v konaní nepodali.“

Právna zástupkyňa sťažovateľov vo svojom vyjadrení zo 6. apríla 2009 doručenom ústavnému   súdu   14.   apríla   2009   uviedla: „nadväzne   na   vyjadrenie   predsedníčky OS Dunajská Streda, dovoľujeme si uviesť, že sme názoru, súd robil úmyselne prieťahy v konaní,   konal   účelne,   keď   pripustil   niekoľkonásobné   kontrolné   znalecké   dokazovanie, nakoniec   nerozhodol   v   zmysle   záverov   znaleckých   posudkov   a   rozhodol   v   rozpore s právnym názorom odvolacieho súdu.“

Ústavný súd zo súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 52/91 zistil takýto priebeh a stav konania:

Dňa 6. marca 1991 žalobcovia podali okresnému súdu žalobu, ktorou navrhovali určenie neplatnosti závetu poručiteľa L. V. zriadeného formou notárskej zápisnice sp. zn. N 53/87, Nz 53/87 v roku 1987. Žalovanými boli sťažovateľ v 1. rade a jeho manželka, ktorí boli   týmto   závetom   ustanovení   za   dedičov   poručiteľa.   Žalobcovia   mali   byť   dedičmi poručiteľa podľa skoršieho závetu zriadeného poručiteľom.

Po úmrtí manželky sťažovateľa v 1. rade 28. apríla 2003 sa   účastníkmi konania na strane žalovaných stali sťažovatelia v 2., 3. a 4. rade ako jej právni nástupcovia.

Okresný súd po nariadení troch pojednávaní vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom z 3.   apríla   1991   tak,   že   žalobu   zamietol.   Na   základe   odvolania   žalobcov   Krajský   súd v Bratislave   svojím   uznesením   z   23.   augusta   1991   zrušil   rozsudok   okresného   súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V   ďalšom   priebehu   konania   okresný   súd   nariadil   vo   veci   spolu   30   pojednávaní a vypočul   účastníkov,   niekoľko   svedkov   a   znalcov.   Nariadil   dve   znalecké   dokazovania z odboru písmoznalectva na skúmanie pravosti podpisu poručiteľa na závete. Podľa záverov znaleckých posudkov sa na závete nachádzal podpis poručiteľa s tým, že podľa jedného z posudkov krstné meno vyhotovil poručiteľ „vedený inou rukou“. Okresný súd nariadil aj tri   znalecké   dokazovania   z   odboru   psychiatrie   na   posúdenie   spôsobilosti   poručiteľa ku právnemu   úkonu   závetu.   Podľa   záverov   ani   v jednom   z   posudkov   nebol   vyslovený jednoznačný záver o nespôsobilosti poručiteľa na tento právny úkon.

Na pojednávaní 10.   decembra   2008   okresný   súd vyhlásil   rozsudok,   ktorým   určil neplatnosť   závetu   a   sťažovateľom   uložil   povinnosť   nahradiť   žalobcom   trovy   súdneho konania.

Následne   zákonnej   sudkyni   bola   na   jej   žiadosti   predlžená   lehota   na   písomné vyhotovenie rozsudku do 28. februára 2009 a následne do 15. marca 2009.

Dňa 19. marca 2009 okresný súd zaslal spis ústavnému súdu. Súčasťou spisu bolo aj písomné vyhotovenie rozsudku z 10. decembra 2008.

Dňa   15.   februára   1993   nadobudol   účinnosť   zákon   o ústavnom   súde,   ktorým bol zriadený ústavný súd. Vzhľadom na to ústavný súd skúmal porušenie práv sťažovateľov od   15.   februára   1993.   Pred   týmto   dátumom   ústavný   súd   nemá   právomoc   rozhodovať o porušení základných práv sťažovateľov.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie 26. februára 2009 I. senát ústavného súdu v zložení Peter Brňák (predseda senátu), Marianna Mochnáčová a Milan Ľalík (sudcovia). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2009 účinného od 1. marca 2009 I. senát ústavného súdu tvoria sudcovia Marianna Mochnáčová (predsedníčka senátu), Peter Brňák a Milan Ľalík (sudcovia). Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd si pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj „ESĽP“)   k čl.   6 ods.   1 dohovoru,   pokiaľ ide o právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote.   Z uvedeného   dôvodu   nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného   súdu   (3).   V súlade   s judikatúrou   ESĽP   v rámci   prvého   kritéria   ústavný   súd prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a jeho   význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom na nutnosť   opätovného   nariaďovania   pojednávaní,   ako   aj   so   zreteľom   na   nevyhnutnosť nariadenia znaleckých dokazovaní, možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný súd nemôže pripísať len na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Po právnej stránke ide o vec, ktorá   patrí   k štandardnej   agende   všeobecných   súdov   a ktorá   nie   je   právne   zložitá,   ako to už skonštatoval ústavný súd aj vo svojom náleze č. k. II ÚS 200/05-19 z 15. marca 2006: „pretože výklad a používanie platnej právnej úpravy sú stabilizované v judikatúre vyšších súdov.“

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovatelia   alebo   ich   právni   predchodcovia   v   posudzovanom   konaní   prispeli k zbytočným prieťahom v konaní.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základných práv sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu uvedeného   základného   práva,   ústavný   súd   zistil,   že   to   tak   je,   a to   napriek   skutočnosti, že plynulému   postupu   nebránila   žiadna   zákonná   prekážka   v   konaní   (II.   ÚS   3/00, III. ÚS 46/04). Ústavný súd zároveň pri posudzovaní prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Na   základe   dosiaľ   vykonaných   úkonov   súdu   so   zohľadnením   dokumentácie obsiahnutej v spise a všetkých okolností, ktoré z neho vyplývali, ústavný súd konštatuje, že neefektívna činnosť okresného súdu charakterizuje konanie vedené pod sp. zn. 4 C 52/91 ako   celok.   Ústavný   súd   preto   nepovažuje za potrebné hodnotiť sporadické   úkony   súdu (opätovné   nariaďovanie   a odročovanie   pojednávaní   spolu   v   počte   32,   nariadenie   dvoch znaleckých dokazovaní z odboru písmoznalectva a opakované predkladanie spisu znalcom bez zabezpečenia nimi žiadaného relevantného porovnávacieho materiálu pre vyhotovenie znaleckých posudkov, nariadenie aj tretieho znaleckého dokazovania z odboru psychiatrie, celková dĺžka konania v trvaní viac ako 18 rokov atď.).

Ústavný súd neakceptoval argumentáciu okresného súdu spočívajúcu v poukázaní na skutočnosť, že „súd v danej veci pre vynesenie rozsudku musel vykonať všetky doterajšie úkony.   Konal   vzhľadom   na   zložitosť   dokazovania   primeranou   rýchlosťou“. Takáto argumentácia   okresného   súdu   nemôže   odôvodňovať   celkovú   neprimeranú   dĺžku posudzovaného súdneho   konania, ktoré   doteraz,   t. j. od   podania žaloby 6. marca   1991, predstavuje viac ako 18 rokov.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že postupom okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4   C   52/91   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým aj k porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný   súd   neprikázal   okresnému   súdu,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 C 52/91 konal bez zbytočných prieťahov vzhľadom na to, že v čase jeho rozhodovania okresný súd už rozhodol rozsudkom č. k. 4 C 52/91-729 z 10. decembra 2008, ktorý bol doručovaný účastníkom konania.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   žiadali   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   každému z nich   v   sume   300 000 Sk   z   dôvodov   uvedených   v sťažnosti,   poukazujúc   najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   zakladajúce   namietané   porušenie   základného práva (doterajšiu dĺžku súdneho konania, dobu prieťahov okresného súdu v konaní, vstup sťažovateľov v druhom, treťom a štvrtom rade do konania po úmrtí manželky sťažovateľa v prvom rade) ústavný súd považoval za odôvodnené priznať B. H. finančné zadosťučinenie v sume   5 000 € a C.   H.,   A.   H.   a A.   Š.   finančné   zadosťučinenie   po   1 000   €,   ktoré   im je okresný súd povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.Ústavný   súd   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   rozhodol aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im vznikli   v dôsledku   právneho zastúpenia pred   ústavným   súdom   advokátkou   JUDr. E.   F. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky   za I. polrok 2008,   ktorá   bola 695,41   €.   Úhradu   priznal za dva   úkony právnej služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   a   podanie   sťažnosti)   v súlade   s § 1   ods. 3,   § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 115,90 € znížený o 20   %   krát štyri   osoby   zastúpené   advokátkou,   t.   j.   spolu   741,76   €   a   režijný   paušál 2 x 6,95 €   krát   štyri   osoby   zastúpené   advokátkou   (§ 16 ods.   3   vyhlášky).   Úhrada   bola priznaná v celkovej sume 797,36 €.

Podanie právnej zástupkyne sťažovateľov doručené ústavnému súdu 14. apríla 2009 (odpoveď   na   výzvu   ústavného   súdu   o nutnosti   nariaďovať   ústne   pojednávanie) nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na absenciu ústavnoprávneho rozmeru v jeho obsahu ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2009