znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 56/07-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   augusta   2007 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Lajosa Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť   M.   S.,   J.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   R.   C.,   T.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. PN – 6 C 116/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom   pod sp.   zn. PN – 6 C 116/99 p o r u š e n é b o l o.

2. M. S. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktorú je Okresný súd Trnava povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. M. S. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 444 Sk (slovom deväťtisícštyristoštyridsaťštyri   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   Trnava p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. R. C., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 24. mája 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. PN – 6 C 116/99, predtým bolo konanie vedené Okresným súdom Piešťany pod sp. zn. 6 C 116/99 (ďalej v oboch prípadoch aj „okresný súd“).

Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľka v nasledovne opísanom skutkovom stave.

Sťažovateľka 14. mája 1999 podala okresnému súdu návrh na začatie konania vo veci   zrušenia   a   vyporiadania   podielového   spoluvlastníctva   k bližšie   označeným nehnuteľnostiam.   Predmetné   súdne   konanie   sa   vedie   pod   sp.   zn.   PN   -   6   C   116/1999 a od podania žaloby boli nariadené tri termíny pojednávania. Prvé sa uskutočnilo 12. marca 2000 a bolo odročené za účelom vypracovania znaleckého posudku, ďalšie bolo určené na 15. november 2006, na ktoré sa obaja účastníci nedostavili. Sťažovateľka sa okresnému súdu ospravedlnila z rodinných dôvodov.

Urýchlenie   konania   sťažovateľka   uplatnila   sťažnosťou   u predsedníčky   okresného súdu 29. septembra 2006, ktorá v odpovedi z 27. októbra 2006 uznala sťažnosť za čiastočne dôvodnú.

V rámci exekúcie nadobudla sťažovateľka príklepom na dražbe 13. decembra 2006 spoluvlastnícky podiel odporcu   k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu vedeného okresným súdom.

Podľa názoru sťažovateľky ide o vec bežnú a skutkovo a právne nekomplikovanú. Nečinnosťou okresného súdu vznikli zbytočné prieťahy v konaní, a po viac ako siedmich rokoch súdneho konania nemá k dispozícií ani len prvostupňový neprávoplatný rozsudok.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   v konaní vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   PN   –   6   C   116/99.   Zároveň   sťažovateľka   žiada priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume   100   000   Sk   a náhrady   trov právneho zastúpenia.

Svoju žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila takto: „Stav právnej neistoty (...) viac ako 7 rokov. Pritom stav, kedy súd vo veci nekonal vôbec, trval od apríla 2001 do októbra 2006, t. j. viac ako 5 rokov. Vzhľadom na to by bolo nespravodlivé a v rozpore s dobrými mravmi, aby bolo po takom dlhom období porušovania mojich základných ústavných práv iba skonštatované ich porušenie a prikázané súdu konať vo   veci;   preto   žiadam   súčasne   i   priznanie   finančného   zadosťučinenia.   Poukazujem   tiež na fakt, že ak by súd rozhodol o mojom návrhu v primeranej lehote, vôbec nemusela nastať situácia, keď sa v exekúcii speňažuje spoluvlastnícky podiel v nehnuteľnostiach, ktoré sú predmetom súdneho konania. Ak by sa zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva uskutočnilo napr.   v   r.   2001,   mohla   som   spoluvlastnícky   podiel   nadobudnúť   za   cenu   102   170,-   Sk (hodnota podľa znaleckého posudku v zmysle dražobnej vyhlášky), zatiaľ čo v súčasnosti som v dražbe exekútorovi vyplatila sumu 230 000,- Sk, t. j. o viac ako 100 000,- Sk vyššiu sumu. Som si vedomá, že túto sumu zrejme nemožno kvalifikovať ako škodu, nie je však možné   nezohľadniť   fakt,   že   som   vyplatila   za   spoluvlastnícky   podiel   podstatne   vyššiu sumu aj v   dôsledku   dlhého   trvania   tohto   konania.   Mnou   požadovaná   suma   odškodného 100 000,-   Sk   (t.   j.   20   000,-   Sk   za   jeden   rok   prieťahov)   je   primeraným   vyjadrením odškodnenia   za   dlhotrvajúce   porušovanie   základných   práv   jednak   z   hľadiska   trvania samotného poruchového stavu, ako aj z hľadiska rozhodovacej praxe Ústavného súdu pri rozhodovaní o odškodnení za prieťahy, rovnako aj praxe Európskeho súdu pre ľudské práva pri   priznávaní   primeraného   zadosťučinenia.   Preto   mnou   požadované   odškodnenie považujem za plne odôvodnené a primerané.“

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 21. júna 2007 písomne vyjadril listom sp. zn. Spr. 763/207 predseda okresného súdu. Vo svojom vyjadrení uviedol, že konanie bolo zastavené z dôvodu späťvzatia žalobného návrhu; k príčinám prieťahov sa nevyjadril.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie (veci) namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru.   Jej   prerokovanie   na ústnom   pojednávaní –   vzhľadom   na   povahu   predmetu posúdenia,   ktorá   je   určená   povahou   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a z pripojených písomností, z písomných vyjadrení účastníkov konania a zo spisu okresného súdu sp. zn. PN – 6 C 116/99 ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav predmetného konania:

- Sťažovateľka podala 14. mája 1999 žalobu okresnému súdu proti Š. S. (jej bývalému manželovi) o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva v tom čase príslušnému Okresnému súdu Piešťany, ktorý vec zaevidoval pod sp. zn. 6 C 116/99. K žalobnému návrhu bol pripojený rozsudok o rozvode manželstva účastníkov, uznesenie okresného súdu o zastavení konania vo veci zrušenia a vyporiadania BSM (pozn. ústavného súdu – tento návrh bol odporcom daný oneskorene) a list vlastníctva k nehnuteľnostiam. V súčasnosti je vec vedená Okresným súdom Trnava pod sp. zn. PN 6 C 116/99. (Po zrušení Okresného súdu v Piešťanoch, vec bola postúpená miestne príslušnému Okresnému súdu v Trnave).

- Okresný súd 29. mája 1999 vyzval navrhovateľku na predloženie kópie žalobného návrhu a aby   uviedla   hodnotu   sporných   nehnuteľností   za   účelom   vyrubenia   súdneho   poplatku. Sťažovateľka   na   výzvu   predložila   25.   júna   1999   okresnému   súdu   znalecký   posudok z 21. júna 1999, ktorým bola stanovená hodnota sporných nehnuteľností a kópiu žalobného návrhu. Okresný súd 6. augusta 1999 vyzval navrhovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za podaný žalobný návrh, ktorý sťažovateľka zaplatila v kolkových známkach 18. augusta 1999.

- Okresný súd 20. augusta 1999 vyzval odporcu, aby sa vyjadril k žalobnému návrhu. Okresný   súd   22.   októbra   1999   a 16.   novembra   1999   opakoval   doručenie   výzvy na vyjadrenie   k žalobnému   návrhu   odporcovi   prostredníctvom   Obvodného   oddelenia Policajného   zboru   v P.   Okresný   súd   16.   novembra   1999   požiadal   Register   obyvateľov Slovenskej   republiky   B.   o potvrdenie   o trvalom   pobyte.   Obvodné oddelenie Policajného zboru Slovenskej republiky C. vrátilo okresnému súdu nedoručenú zásielku

-   Od   1.   januára   2000   rozhodnutím   predsedu   okresného   súdu   bola   vec   pridelená   na prerokovanie a rozhodnutie inému zákonnému sudcovi.

- Okresný súd 22. februára 2000 opakoval doručenie výzvy na vyjadrenie k žalobnému návrhu odporcovi prostredníctvom Obvodného oddelenia Policajného zboru G. a Mesta G. Obvodné oddelenie Policajného zboru G. podaním z 21. marca 2000 oznámilo okresnému súdu, že miesto pobytu odporcu mu nie je známe. Mestský úrad v G. podaním z 27. marca 2000 oznámil okresnému súdu, že odporca sa v mieste bydliska nezdržiava a miesto jeho pobytu mu nie je známe.

-   Okresný   súd   13.   apríla   2000   uznesením   č.   k.   6   C   116/99-39   ustanovil   odporcovi opatrovníka pre toto konanie a 17. mája 2000 sudca dal pokyn kancelárii na nariadenie súdneho pojednávania na 12. jún 2000.

- Dňa 12. júna 2000 uskutočnilo sa súdne pojednávanie za účasti navrhovateľky, ktorú okresný   súd   aj   vypočul.   Pojednávanie   súdu   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom vypracovania znaleckého posudku.

- Okresný súd 4. januára 2001 požiadal Okresný úrad – matrika G. a 19. januára 2001 Matričný úrad H. o zaslanie rodného listu odporcu. Dňa 1. februára 2001 bol okresnému súdu od Matričného úradu H. zaslaný rodný list odporcu. Okresný súd 2. februára 2001 požiadal J. S. bytom H., o oznámenie adresy pobytu odporcu. Okresný súd dostal 28. marca 2001 adresu pobytu odporcu. Dňa 29. marca 2001 vyzval okresný súd opakovane odporcu prostredníctvom Obvodného oddelenia Policajného zboru v P., aby sa vyjadril k žalobnému návrhu. Obvodné oddelenie Policajného zboru v P. zaslalo okresnému súdu 23. apríla 2001 oznámenie o doručení zásielky s potvrdením odporcu o jej prevzatí.

- Dňa 27. septembra 2006 bol okresným súdom vyhotovený úradný záznam o nahliadnutí sťažovateľky do súdneho spisu. Sťažovateľka 3. októbra 2006 oznámila okresnému súdu adresu pobytu odporcu.

-   Dňa 13.   októbra   2006   sudca   dal   pokyn   kancelárii   na určenie   súdneho   pojednávania s termínom 15. november 2006. Okresný súd 11. októbra 2006 vydal uznesenie, ktorým uložil odporcovi, aby sa k veci vyjadril.

-   Sťažovateľka   14.   novembra   2006   doručila   okresnému   súdu   ospravedlnenie   neúčasti na pojednávaní 15.   novembra 2006   z rodinných   dôvodov   (starostlivosť   o matku).   Súdne pojednávanie 15. novembra 2006 sa neuskutočnilo, pretože sa nedostavila navrhovateľka a odporca. Pojednávanie bolo odročené na 13. december 2006.

-   Okresnému   súdu   bolo   11.   decembra   2006   zaslané   oznámenie   Obvodného   oddelenia Policajného zboru P. oznámenie o doručení zásielky odporcovi s potvrdením o jej prevzatí. Súdne   pojednávanie   13.   decembra   2006   sa   uskutočnilo   v neprítomnosti   odporcu. Navrhovateľka uviedla, že na podiel odporcu bola uskutočnená dražba. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

- Okresný súd 13. decembra 2006 požiadal súdneho exekútora JUDr. J. B. so sídlom v K., aby   oznámil,   či   navrhovateľka   využila   predkupné   právo.   Súdny   exekútor   JUDr.   J.   B. 9. januára 2007 oznámil okresnému súdu, že navrhovateľka odkúpila 13. decembra 2006 na dražbe spoluvlastnícky podiel odporcu. Dňa 1. februára 2007 dal sudca pokyn kancelárii predvolať navrhovateľku na informatívny výsluch s termínom 28. február 2007 a vyžiadať list vlastníctva z katastra nehnuteľností.

- Okresný súd dostal 27. februára 2007 od Správy katastra v P. list vlastníctva č. 232 kat. územia V., v ktorom je vyznačené vlastníctvo v celosti v prospech navrhovateľky aj kúpa   1/2   spoluvlastníckeho   podielu   odporcu   na dražbe.   Okresný   súd   28. februára   2007 spísal   zápisnicu   o informatívnom   výsluchu   navrhovateľky,   v ktorom   je   uvedené,   že spoluvlastnícky   podiel,   ktorého   sa   navrhovateľka   domáhala   v tomto   konaní   nadobudla dražbou 13. decembra 2006, preto žalobný návrh berie späť.

- Okresný súd vydal 18. apríla 2007 uznesenie sp. zn. PN 6 C /116/1999-82, ktorým konanie vo veci v dôsledku späťvzatia návrhu sťažovateľkou zastavil. Predmetné uznesenie bolo sťažovateľke doručené 25. apríla 2007.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

1. Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie   účastníkov   a postup   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   V súlade   s judikatúrou   ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1.1 Ústavný súd konštatuje, že predmetom posúdenia je občianskoprávne konanie (rozhodovanie   o návrhu   na   zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva),   ktoré sa začalo 14. mája 1999 a ktoré konanie v dôsledku späťvzatia návrhu sťažovateľkou bolo uznesením okresného súdu z 18. apríla 2007 zastavené. Uznesenie o zastavení konania bolo sťažovateľke doručené 25. apríla 2007.

1.2 Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci ústavný súd konštatuje, že predmetom konania je rozhodovanie o návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, teda po právnej stránke ide o štandardnú občianskoprávnu vec patriacu do rozhodovacej   agendy   všeobecného   súdnictva.   Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva, že doterajší priebeh konania sčasti ovplyvnila skutočnosť, že v čase podania žaloby nebol ustálený pobyt odporcu, čo si vyžiadalo zvýšené úsilie okresného súdu (i keď nie vždy sústredené   a efektívne)   pri   doručovaní   súdnych   písomnosti   odporcovi   a pri   jeho predvolávaní   na   pojednávanie.   Preto   ústavný   súd   pri   posudzovaní   celkových   prieťahov v konaní a pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia (pozn. ústavného súdu – okrem ďalších dôvodov) zohľadnil uvedenú skutočnosť v prospech okresného súdu.

1.3   V správaní   sťažovateľky   nezistil   ústavný   súd   skutočnosti,   ktoré   opodstatňujú konštatovanie   o   ich   vplyve   na   vznik   zbytočných   prieťahov   v   posudzovanom   konaní. Sťažovateľka však mohla byť okresnému súdu nápomocnejšia pri zistení skutočného pobytu odporcu (tento bol v minulosti jej manželom).

1.4   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v predmetnej občianskoprávnej   veci,   pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu.

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   dokumentov,   ako   aj zo stanovísk   účastníkov   konania   a na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd konštatoval   zbytočné   prieťahy   v období   od   12.   júna   2000   (uskutočnilo   sa   súdne pojednávanie)   do   4.   januára   2001   (žiadosť   o zaslanie   rodného   listu   odporcu)   v trvaní 6 mesiacov a 23 dní. Prieťahy v konaní nasledovali od 23. apríla 2001 (Obvodné oddelenie Policajného   zboru   v P.   oznámilo doručenie   zásielky   odporcovi   s potvrdením   o prevzatí zásielky)   do   13.   októbra   2006   (sudca   dáva   pokyn   kancelárii   na   nariadenie   súdneho pojednávania) v trvaní 5 rokov, 5 mesiacov a 20 dní.Celková doba prieťahov v konaní činila 6 rokov a 13 dní.

2. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

3. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk z   dôvodov   uvedených   v I.   časti   odôvodnenia   nálezu.   Sťažovateľka   dôvodila   priznanie finančného zadosťučinenia aj tým, že „ak by súd rozhodol o mojom návrhu v primeranej lehote, vôbec nemusela nastať situácia, keď sa v exekúcii speňažuje spoluvlastnícky podiel v nehnuteľnostiach, ktoré sú predmetom súdneho konania. Ak by sa zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva uskutočnilo napr. v r. 2001, mohla som spoluvlastnícky podiel nadobudnúť za cenu 102 170,- Sk (hodnota podľa znaleckého posudku v zmysle dražobnej vyhlášky), zatiaľ čo v súčasnosti som v dražbe exekútorovi vyplatila sumu 230 000,- Sk, t. j. o viac ako 100   000,-   Sk   vyššiu   sumu   (...)   aj   v   dôsledku   dlhého   trvania   tohto   konania“.   Takéto odôvodnenie nemateriálnej ujmy považuje ústavný súd za absolútne irelevantné, pretože pri posudzovaní dôvodnosti a výšky finančného zadosťučinenia sa prípadná majetková ujma sťažovateľky nezohľadňuje.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   uvádza,   že   jeho   fakultatívna   právomoc   priznať primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   v žiadnom   rozsahu a nijakým   spôsobom   nemodifikuje   ani   nerozširuje   účel   ochrany,   ktorú   ústavný   súd poskytuje   v konaní   o namietanom   porušení   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov.   V súvislosti   s uvedeným   považuje   ústavný   súd   za   dôležité   zdôrazniť   aj   to, že jeho právomoc priznať primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy sťažovateľke,   ktorej   sťažnosti   vyhovie   v merite   veci,   nie   je   samostatným   nárokom sťažovateľky   na   akési   odškodnenie   za   prípadné   prieťahy   v konaní   príslušného   štátneho orgánu, ale má len akcesorickú povahu. Satisfakčný potenciál rozhodnutia ústavného súdu teda   nie   je   autonómnym   prvkom   ním   poskytovanej   ochrany,   ani   akýmsi   paralelným dôvodom   pre   domáhanie sa   tejto   ochrany. Takýmto   dôvodom   je len   a výlučne potreba chrániť konkrétne základné právo sťažovateľky a prostredníctvom tohto práva aj princíp právnej istoty (I. ÚS 235/03).

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   vzhľadom   na   „stav   právnej   neistoty“,   na   ktorý sťažovateľka v sťažnosti taktiež poukazovala.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania   vedeného okresným súdom pod sp. zn. PN –6 C 116/99, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, najmä doterajšiu dĺžku konania, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci bolo v dôsledku späťvzatia návrhu sťažovateľkou po podaní ústavnej sťažnosti zastavené a predtým nehnuteľnosť tvoriacu predmet súdneho sporu 13. decembra 2006 sťažovateľka nadobudla v rámci dražby, ústavný súd považoval priznanie sumy 30 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

4. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Úspešnej sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom. Advokát vykonal tri úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, spísanie sťažnosti 1. februára 2007 a stanovisko sťažovateľky k vyjadreniu odporcu zo 16. augusta 2007.

Odmena za jeden úkon právnych služieb (v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov,   je   1/6   z   výpočtového základu 17 822 Sk) čo činí 2 970 Sk, k čomu mu prináleží režijný paušál 178 Sk. Takto stanovená tarifná odmena spolu s režijným paušálom 178 Sk predstavuje sumu 3 148 Sk. Odmena advokátovi za poskytnuté služby v konaní pred ústavným súdom (za tri úkony právnych služieb) predstavuje spolu sumu 9 444 Sk.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   v tejto   časti   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

5. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2007