znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 56/03-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi, Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy, so sídlom v Trnave, Hollého 10, zastúpenej advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 86/02 z 25. novembra 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Rímskokatolíckej   cirkvi,   Bratislavsko-trnavskej   arcidiecézy,   o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. februára 2003   doručená   sťažnosť   Rímskokatolíckej   cirkvi,   Bratislavsko-trnavskej   arcidiecézy,   so sídlom v Trnave, Hollého 10 (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 86/02 z 25. novembra 2002.

Sťažnosť bola doplnená na základe výzvy ústavného súdu podaním zo 17. februára 2003, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 19. februára 2003. Zo sťažnosti a z jej doplnenia vyplývajú nasledovné rozhodujúce skutočnosti.

Na základe žaloby sťažovateľa ako žalobcu v konaní pred všeobecným súdom, bola rozsudkom Okresného súdu v Leviciach (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 C 80/95-487 z 29.   februára   2000   jeho   reštitučná   žaloba   zamietnutá   ako   neopodstatnená.   Uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 246/00 z 9. októbra 2001 na základe odvolania sťažovateľa bol rozsudok okresného súdu zrušený a konanie zastavené s odôvodnením,   že   žalobu   podal   neexistujúci   subjekt   –   Arcibiskupský   úrad   Trnava, nemajúci právnu subjektivitu. Podľa názoru krajského súdu išlo o taký nedostatok žaloby, ktorý nemohol byť v priebehu súdneho konania odstránený a zakladal nesplnenie jednej zo základných   podmienok   konania.   Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Cdo   86/02 z 25. novembra 2002 bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté ako neprípustné. Aj   podľa názoru   najvyššieho   súdu   sa   v priebehu   súdneho   konania   nedala   odstrániť   nesprávnosť v označení   žalujúceho   subjektu   –   Arcibiskupského   úradu   v Trnave   poopravením   na Rímskokatolícku cirkev, Bratislavsko-trnavskú arcidiecézu, tak ako to urobil okresný súd.

Sťažovateľ sa domnieva, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli porušené jeho základné práva vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy, ako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Všetky tieto ustanovenia svojou povahou spadajú do právneho inštitútu práva na spravodlivý   proces   a garantujú   právo   každého   domáhať sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde, ako aj práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi od začiatku konania. Tú skutočnosť, že sa sťažovateľ v žalobe označil nepresne ako Arcibiskupský úrad Trnava, treba   považovať   za   nedostatok   podania,   ktorý   je   odstrániteľný   postupom   podľa   §   43 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Neboli totiž pochybnosti, kto je v danej veci žalobcom, a preto stačilo, ak sa v priebehu konania formálne pochybenie napravilo. Súd nesplnil svoju poučovaciu povinnosť, ktorú možno kvalifikovať ako nesprávny postup súdu podľa § 237 písm. f) OSP. Došlo tým k odňatiu možnosti konať vo veci samej pred súdom   v neprospech   sťažovateľa.   V konečnom   dôsledku   sa   tým   zmarila   možnosť meritórneho prejednania reštitučného nároku sťažovateľa.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 86/02 z 25. novembra 2002 a vec vrátil na ďalšie konanie. Napokon požaduje uložiť najvyššiemu súdu povinnosť zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Cdo   86/02 z 25. novembra 2002 nadobudlo právoplatnosť 28. januára 2003.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ návrh spĺňa zákonom ustanovené podmienky, ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde rozhodne o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   podanú   sťažnosť   považovať   za   zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu.

V relevantnej časti svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že: «Záver odvolacieho súdu, že Arcibiskupský úrad Trnava nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, je správny a nespochybňovala   ho   ani   dovolateľka.   Sporné   v konaní   nebolo   ani   to,   že   subjektom spôsobilým mať práva a povinnosti, teda spôsobilým byť účastníkom konania (§ 19 O. s. p.) je   Rímskokatolícka   cirkev,   Bratislavsko   –   Trnavská   arcidiecéza.   V žalobe   z 12. októbra 1995 je za žalobcu označený „Arcibiskupský úrad Trnava“. Takéto označenie účastníka nevyvolávalo   pochybnosti   o jeho   identite   a preto   nebolo   potrebné   vyzývať   žalobcu   na opravu alebo doplnenie žaloby podľa § 43 ods. 2 O. s. p. Za žalobcu označený subjekt nemá spôsobilosť   byť   účastníkom   konania   a teda   nemôže   v občianskom   súdnom   konaní vstupovať   do   procesných   vzťahov.   Nedostatok   spôsobilosti   byť   účastníkom   konania   je takým nedostatkom podmienky konania, ktorý sa nedá odstrániť; postup podľa § 43 ods. 2 O.   s.   p.   v danej   situácii   preto   neprichádzal   do   úvahy.   Súd   bol   povinný   na   uvedený nedostatok podmienky konania prihliadnuť a konanie o žalobe bez ďalšieho zastaviť (§ 103, § 104 ods. 1 O. s. p.)».

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, poukazuje   ústavný   súd   na   to,   že   už   podľa   doterajšej   jeho   judikatúry   je   na   skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt,   oprávnenosti   navrhovateľa   takýto   návrh   podať,   právomoci   súdu   o ňom   konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu. To znamená, že právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, obsahuje v sebe právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   všeobecným   súdom   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (mutatis mutandis I. ÚS 74/02, I. ÚS   115/02).   Ďalej treba poznamenať, že ústavnému súdu   neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré § 13 písm. b) zákona č.   335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení   neskorších   predpisov   zveruje   práve najvyššiemu   súdu,   keď   mu   okrem   iných   priznáva   aj   právomoc   zaujímať   stanoviská k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01).

Z obsahu sťažnosti pritom vyplýva, že jej podstatou v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu,   ktorý   v danej   veci   dospel   k záveru,   že   tu   nešlo   o nedostatok   žaloby,   konkrétne o nesprávnosť v označení žalobcu ako účastníka konania (ako tvrdí sťažovateľ), ale že tu ide o taký   neodstrániteľný   nedostatok   podmienky   konania   (spôsobilosť   byť   účastníkom konania), pre ktorý súd nemohol vo veci ďalej konať, čím sa najvyšší súd stotožnil so záverom   odvolacieho súdu.   Podľa   názoru   ústavného súdu   posúdenie   otázok   podmienok konania prináleží   súdu,   ktorý   rozhoduje   o merite   veci,   čo   sa   stalo   aj   v danom   prípade. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   posúdenie   predmetnej otázky   zo   strany   najvyššieho   súdu   takéto   nedostatky   nevykazuje   a na   jeho   meritórne preskúmanie preto ústavný súd nie je oprávnený.

Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti je námietka porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru zjavne neopodstatnená.

V časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia čl. 47 ods. 2 ústavy v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 2 Cdo 86/02, treba sťažnosť považovať taktiež za zjavne neopodstatnenú.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa názoru ústavného súdu ústavné právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi za podmienok ustanovených zákonom treba chápať ako právnu pomoc, ktorú na základe osobitných zákonov poskytujú účastníkom konania najmä advokáti a komerční právnici. Súdy (ale aj iné štátne orgány alebo orgány verejnej správy) sú v zmysle tohto ustanovenia povinné prijať a akceptovať zastupovanie osôb   pred   nimi,   pokiaľ sú   splnené náležitosti splnomocnenia   podpísaného   účastníka   konania.   Pri   takomto   vymedzení   citovaného ústavného práva k jeho porušeniu podľa názoru ústavného súdu v danom prípade zjavne nedošlo. Sťažovateľ ani nenamieta, že by v akejkoľvek súvislosti nebolo rešpektované jeho právo dať sa v súdnom konaní zastupovať zvoleným právnym zástupcom.

Pokiaľ sťažovateľ vidí porušenie svojho práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy   v nesplnení   tzv.   manudukčnej   povinnosti   súdu   v zmysle ustanovení § 5 a   § 43 OSP, ústavný súd poukazuje na to, že splnenie tejto povinnosti záviselo od riešenia otázky, či v danom prípade ide o odstrániteľný alebo neodstrániteľný nedostatok žaloby. Z vyššie uvedeného vyplýva, že najvyšší súd uzavrel túto otázku tým, že v danom   prípade   ide   o nedostatok   spôsobilosti   byť   účastníkom   konania,   pričom   tento nedostatok podmienky konania sa nedá odstrániť postupom podľa § 43 ods. 2 OSP.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2003