znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 56/01-79

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júla 2002 v senáte zloženom z predsedu senátu Lajosa Mészárosa   a zo sudcov   Štefana Ogurčáka a Daniela Švábyho   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   I.,   a.   s.,   so   sídlom   B.,   zastúpenej advokátom JUDr. J. H., Advokátska kancelária H. & P., B., vo veci porušenia jej práv podľa čl.   46   ods.   1   v spojení   s čl.   1   a čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozhodnutím Protimonopolného úradu Slovenskej republiky č. 2000/SP/P/2/124 z 22. mája 2000 a takto

r o z h o d o l :

1.   Protimonopolný   úrad   Slovenskej   republiky   rozhodnutím   č.   2000/SP/P/2/124 z 22. mája 2000   p o r u š i l   právo obchodnej spoločnosti I., a.s., so sídlom B., na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozhodnutie Protimonopolného úradu Slovenskej republiky č. 2000/SP/P/2/124 z 22. mája 2000   z r u š u j e   a vec vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e:

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 22. novembra   2001   č.   k.   I.   ÚS   56/01-53   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na konanie ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti I., a. s., B. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   H.,   Advokátska   kancelária H. & P., B., vo veci porušenia jej práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len „Úrad“) č. 2000/SP/P/2/124 z 22. mája 2000.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že   uvedeným   rozhodnutím   Úradu,   ktorým   jej podľa § 14 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 188/1994 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZOHS“) bola uložená pokuta vo výške 100 000 Sk za nesplnenie povinnosti uloženej jej Úradom podľa § 15 ZOHS (ďalej   len   „rozhodnutie   o pokute“),   bolo   porušené   jej   právo   domáhať   sa   zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky, a to v spojení s princípom primeranosti a princípom legality podľa označených ustanovení ústavy. K tomuto porušeniu malo   podľa   sťažovateľky   dôjsť   tým,   že   Úrad   svoje   rozhodnutie   o pokute   dostatočne neodôvodnil a námietkami sťažovateľky sa dostatočne nezaoberal a že uložením sankcie v predmetnej výške porušil princíp primeranosti. Navrhla preto, aby ústavný súd vyslovil porušenie predmetných práv sťažovateľky a rozhodnutie o pokute zrušil.

V odôvodnení uznesenia o prijatí sťažnosti na konanie ústavný súd konštatoval, že sťažnosť   bola   podaná   25.   júla   2000   v zákonom   ustanovenej   lehote   a že   následne   po rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 28.   augusta   2001,   ktorým   tento konanie   o žalobe   sťažovateľky   proti   rozhodnutiu   o pokute   zastavil   z dôvodu   svojej nepríslušnosti na preskúmanie tohto rozhodnutia, bola odstránená prekážka, v zmysle ktorej ústavný súd v konaní o ústavných sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy neposkytuje ochranu pred takými porušeniami základných práv a slobôd, o ktorých rozhoduje iný súd.

Ústavný súd si už v rámci predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal stanoviská k jej   prijatiu   a opodstatnenosti   v nej   uvedených   námietok   porušenia   základných   práv a slobôd podľa označených článkov ústavy od Úradu, ako aj jeho príslušný spis. Vyjadrenia Úradu podané jeho predsedom boli následne doručené právnemu zástupcovi sťažovateľky na vyjadrenie. Po prijatí sťažnosti na konanie sa na základe žiadosti ústavného súdu uvedení účastníci znova vyjadrili k opodstatnenosti sťažnosti a ku konaniu ústneho pojednávania. Obaja účastníci súhlasili s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Vzhľadom na obsah týchto vyjadrení účastníkov, a to Úradu z 18. septembra 2000, zo 4. decembra 2000, 7. januára 2002 a z 19. apríla 2002 a právneho zástupcu sťažovateľky zo 16.   októbra   2000,   z   20.   septembra   2001   a   12.   februára   2002,   ústavný   súd   dospel k názoru,   že   od   ústneho   pojednávania   v predmetnej   veci   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov,   ich   zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných vyjadrení účastníkov a listinných dôkazov k nim pripojených vrátane obsahu spisu Úradu.

Vzhľadom na to, že sťažovateľka podaním z 8. apríla 2002 žiadala, aby sa jej ústavná sťažnosť   posudzovala   v zmysle   §   79a   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   v znení   zákona č. 124/2002 Z. z. ako podanie podľa tohto zákona, ústavný súd ďalej vo veci konal podľa zákona   o ústavnom   súde   v znení   uvedeného   zákona   v rozsahu,   v ktorom   tento   zákon nevyžaduje osobitný návrh. Sťažovateľka totiž s ohľadom na novú právnu úpravu neuviedla žiadny osobitný návrh.

II.

Na základe spisového materiálu Úradu a obsahu sťažnosti a následných vyjadrení účastníkov   konania   možno   skutkový   stav   veci   týkajúci   sa   predmetu   konania   zhrnúť nasledovne:

Kontext predmetu konania

Dňa   8.   marca   1999   začal   Úrad   na   návrh   sťažovateľky   správne   konanie   vo   veci údajného   zneužívania   dominantného   postavenia   na   relevantnom   trhu   podnikateľom Agrokomplex – Výstavníctvo Nitra. Rozhodnutím č. 99/ZK/4/1/147 zo 16. apríla 1999 Úrad toto   konanie   zastavil   s odôvodnením,   že   nebol   daný   dôvod   konania.   Proti   tomuto rozhodnutiu   sťažovateľka   podala   rozklad,   o ktorom   predseda   Úradu   rozhodnutím č. 99/DZ/P/2/213 z 30. júla 1999 rozhodol tak, že predmetné rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie.

V tomto rozhodnutí predseda Úradu uviedol, že „vzhľadom na to, že úrad považoval podanie za nejasné a nebolo z neho zrejmé, akej veci sa týka a čo sa ním navrhuje, úrad vyzval navrhovateľa listom č. 746/PÚSR/1999 zo dňa 10. 3. 1999, aby podanie doplnil v lehote 7 dní. Na základe doplneného podania navrhovateľa zo dňa 17. 3. 1999 úrad návrh preskúmal   a následne   rozhodol,   že   konanie   v predmetnej   veci   zastavuje,   pretože   dôvod konania nebol daný. Úrad vo vedenom správnom konaní a vydanom rozhodnutí nezískal a nepreskúmal v dostatočnom rozsahu všetky vecné dôkazové prostriedky, z ktorých by sa dal zistiť objektívny skutkový stav. Nevysporiadal sa hlavne s argumentáciou uvedenou v návrhu na začatie správneho konania, že spoločnosť Agrokomplex Nitra zneužíva svoje dominantné postavenie na relevantnom trhu (...) Za nesprávny považuje orgán rozhodujúci o rozklade   aj   postup,   na   základe   ktorého   úrad   odôvodnil,   prečo   sa   nezaoberal   otázkou určenia   relevantného   trhu   (...)   V nadväznosti   na   vyššie   uvedené,   orgán   rozhodujúci o rozklade preto vyjadruje názor, že konanie bude potrebné doplniť po dôkladnej analýze o definovanie príslušného relevantného trhu (trhov), preskúmanie postavenia spoločnosti Agrokomplex Nitra na takto zadefinovanom relevantnom trhu (trhov) a v prípade, že sa preukáže jeho dominantné postavenie, bude sa úrad musieť komplexne zaoberať otázkou, či nedochádza nejakou formou k jeho zneužívaniu (...)“.

Následne   rozhodnutím   č.   99/DZ/4/1/292   z 2.   novembra   1999   Úrad   rozhodol,   že konanie   podnikateľa   Agrokomplex   súvisiace   s organizovaním   výstav   nemá   povahu zneužitia dominantného postavenia na relevantnom trhu podľa § 7 ods. 5 ZOHS. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľka podala rozklad, o ktorom predseda Úradu 30. marca 2000 rozhodol tak, že podľa § 12 ods. 4 písm. a) ZOHS konanie zastavuje, pretože sťažovateľka v určenej   lehote   nevyhovela   výzve   Úradu   na   odstránenie   nedostatkov   podania.   Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 4. apríla 2000.

V tomto rozhodnutí predseda Úradu konštatoval, že „prvostupňový orgán sa počas konania riadne nevysporiadal so samotným návrhom na jeho začatie zo dňa 29. 12. 1998 v tom   zmysle,   že   dostatočným   spôsobom   nezabezpečil   odstránenie   nedostatkov   podania podľa § 19 Správneho poriadku. I keď dňa 10. 3. 1999 vyzval podnikateľa I. na odstránenie nedostatkov podania, tejto výzve nebolo v plnej miere vyhovené ani doplnením podania zo dňa   17.   3.   1999,   najmä   v časti   týkajúcej   sa   zneužívania   dominantného   postavenia. Napriek   uvedenému,   úrad   pokračoval   v konaní,   čo   malo   za   následok,   že   aj   po   vydaní rozhodnutí č. 99/ZK/4/1/147 a č. 99/DZ/4/1/292 nebolo v dostatočnom rozsahu zrejmé, akej veci   sa   podanie   týkalo.   Orgán   rozhodujúci   o rozklade   preto   vyzval   listom   č. 667/PMÚ SR/2000 zo dňa 1. 3. 2000 podnikateľa I. na doplnenie návrhu na začatie konania, pričom vychádzal zo skutočnosti, že podnikateľ I. v pôvodnom návrhu na začatie konania ako aj v ďalšej   korešpondencii   vyjadroval   názor,   že   podnikateľ   Agrokomplex   zneužíva dominantné   postavenie   na   relevantnom   trhu,   avšak   nekonkretizoval   akou   formou   by k predmetnému zneužívaniu dominantného postavenia malo dochádzať (...) Podľa § 12 ods. 4 písm. a) úrad môže konanie zastaviť, ak navrhovateľ v určenej lehote nevyhovie výzve úradu na odstránenie nedostatkov podania alebo na predloženie vyžiadaných podkladov a informácií. Podnikateľ I. nevyhovel výzve predsedu Protimonopolného úradu Slovenskej republiky zaslanej mu listom č. 667/PMÚ SR/2000 zo dňa 1. 3. 2000 nakoľko v doplnení podania   nevysvetlil   aká   činnosť,   resp.   aktivita   Agrokomplex   by   mohla   mať   povahu zneužívania dominantného postavenia (...)“.

Skutkový stav vzťahujúci sa na predmet konania

Po   rozhodnutí   predsedu   Úradu   z 30.   júla   1999   Úrad   sťažovateľku   listom č. 2743/PMÚ SR/1999 z 2. septembra 1999 vyzval, aby do 15 dní od doručenia výzvy predložila zoznam všetkých ňou organizovaných výstav na území Slovenskej republiky, údaje   o jej   podiele   na   výstavníckej   činnosti   na   relevantnom   trhu   Slovenskej   republiky, zoznam konkurentov na území Slovenskej republiky s uvedením odhadu ich podielu na tomto   relevantnom   trhu,   zoznam   podstatných   odberateľov   na   tomto   výrobkovom   trhu a výkaz   ziskov   a strát.   Predmetná   15-dňová   lehota   na   splnenie   povinnosti   sťažovateľke márne uplynula 20. septembra 1999.

Dňa 24. septembra 1999 Úrad rozhodnutím č.   99/SP/4/1/261 sťažovateľke podľa § 14 ods. 2 ZOHS uložil pokutu vo výške 100 000 Sk za nesplnenie povinnosti podľa § 15 ZOHS predložiť Úradu požadované podklady a informácie. Dňa 5. októbra 1999 boli Úradu požadované doklady a informácie predložené. Proti rozhodnutiu Úradu o uložení pokuty sťažovateľka 14. októbra 1999 podala rozklad, ktorým predmetné rozhodnutie žiadala zrušiť v celom rozsahu, prípadne pokutu odpustiť alebo jej výšku znížiť. V odôvodnení rozkladu sa za zmeškanie lehoty stanovenej úradom ospravedlnila a uviedla, že „navrhovateľ tým, že zmeškal PÚ SR stanovenú 15-dňovú lehotu, nesledoval cieľ spôsobovať prieťahy v konaní, ale k omeškaniu   došlo   výlučne   z technických   príčin,   spôsobených   povahou   a štruktúrou požadovaných   podkladov   a informácií.   Požadované   podklady   a informácie   bolo   možné zaobstarať   až   ku   dňu   04.   10.   1999   s tým,   že   uvedeného   dňa   navrhovateľ   požadované podklady a informácie PÚ SR aj odoslal (...) PÚ SR však prakticky pol roka nevykonával úkony, na ktoré bol podľa rozhodnutia o rozklade č. 99/DZ/P/2/213 zo dňa 30. 06. 1999 povinný,   avšak   od   navrhovateľa   žiadal   doklady   a informácie   v 15   dňovej   lehote   (...) Predmetným   postupom   PÚ   SR   trestá   navrhovateľa   skôr   za   to,   že   si   dovolil   sa   obrátiť so svojím podaním na PÚ SR a po prvom odmietnutí jeho podania naďalej trval na tom, aby sa ním PÚ SR zaoberal. Vzhľadom na nepomer medzi povahou a štruktúrou požadovaných podkladov   a informácií   a časom   potrebným   na   ich   zaobstaranie   na   jednej   strane a zarážajúcou rýchlosťou rozhodnutia IV. výkonného výboru PÚ SR o uložení pokuty na strane druhej, sa uložená výška pokuty javí ako neprimerane vysoká (...)“.

O tomto   rozklade   sťažovateľky   predseda   Úradu   rozhodnutím   č.   99/SP/P/2/317 z 1. decembra   1999   rozhodol   tak,   že   napadnuté   rozhodnutie   zrušil   a vec   vrátil prvostupňovému   orgánu   na   nové   prejednanie   a rozhodnutie.   V odôvodnení   uviedol,   že „rozhodnutie prvostupňového orgánu vykazuje nasledovné procesno-právne nedostatky: 1. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 71/1967 o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“) je správne konanie, v prípade ak začína na podnet správneho orgánu, začaté dňom, keď tento orgán urobil voči účastníkovi konania prvý úkon. V predmetnom prípade podnikateľ I. B. nebol informovaný o začatí správneho konania vo veci uloženia pokuty, ktoré orgán rozhodujúci o rozklade považuje za samostatné správne konanie. Prvým úkonom správneho orgánu v zmysle § 18 Správneho poriadku bolo vydanie rozhodnutia č. 99/SP/4/1/261 zo dňa 29. 9. 1999, t. j. v opätovnom prejednaní veci prvostupňovým orgánom bude potrebné vychádzať   zo   skutočnosti,   že   konanie   o uložení   pokuty   už   bolo   začaté   vydaním   tohto rozhodnutia. 2.   Orgán   rozhodujúci   o rozklade   konštatuje,   že   prvostupňový   orgán   pochybil   v tom,   že nevyzval podnikateľa I. B., aby sa vyjadril k predmetu konania a výsledkom šetrenia, ktoré úrad v predmetnej veci vykonal tak, ako mu to ukladá § 12 ods. 5 zákona. Znemožnil mu tým   uplatniť   svoje   prípadné   návrhy   a zaujať   stanovisko   k jednotlivým   podkladom rozhodnutia.3.   Podľa   §   14   ods.   2   zákona   môže   úrad   uložiť   pokutu   podnikateľovi,   ktorý   nesplní povinnosť predložiť úradu v určenej lehote požadované podklady peňažnú pokutu do výšky 1 milióna Sk. Prvostupňový orgán neodôvodnil výšku uloženej pokuty, t. j. nešpecifikoval, prečo sa v rámci intervalu, ktorý mu zákon ohraničuje, priklonil práve k sume 100 000,- Sk (...)“.

Na   následnú   výzvu   Úradu   z 10.   januára   2000   na   vyjadrenie   k predmetu   konania a výsledkom   vyšetrovania   vo   veci   uloženia   pokuty   sa   sťažovateľka   vo   vyjadrení z 19. januára 2000 opätovne ospravedlnila za zmeškanie lehoty a uviedla obdobné dôvody, ako   uviedla   v predchádzajúcom   rozklade.   Úrad   14.   februára   2000   vydal   pod č. 2000/SP/4/1/34   rozhodnutie   o pokute,   ktorým   sťažovateľke   uložil   pokutu   vo   výške 100 000   Sk   z dôvodu   spôsobenia   podstatného   spomalenia   správneho   konania.   Proti rozhodnutiu o pokute sťažovateľka 1. marca 2000 podala rozklad, v ktorom po zhodnotení jeho   predmetu   z ústavného   a zákonného   hľadiska   a už   uvedeným   dôvodom z predchádzajúceho   rozkladu   uviedla,   že   navrhovateľ   „bol   v omeškaní   s predložením požadovaných   dokladov   iba   10   pracovných   dní.   Aj   napriek   tomuto   omeškaniu prvostupňový   orgán   vydal   rozhodnutie   vo   veci   samej   takmer   až   po   mesiaci,   čo   boli požadované   podklady   a údaje   predložené   PÚ   SR“.   O tomto   rozklade   predseda   Úradu rozhodol 22. mája 2000 pod č. 2000/SP/P/2/124 tak, že napadnuté rozhodnutie o pokute potvrdil.

V odôvodnení   tohto   rozhodnutia   predseda   Úradu   uviedol,   že   „po   náležitom zhodnotení   vykonaných   dôkazov   úrad   zodpovedne   a so   špecifickým   individuálnym prístupom   zhodnotil   postup   podnikateľa   I.,   a.   s.,   a po   podrobnej   analýze   všetkých dôkazných prostriedkov uložil podnikateľovi I., a. s., pokutu v súlade s § 14 ods. 2 zákona.

Orgán   rozhodujúci   o rozklade   posúdil   mieru,   akou   nesplnenie   si   povinnosti podnikateľa   I.,   a.   s.,   prispelo   k spomaleniu   konania   vo   veci   zneužívania   dominantného postavenia. Súčasne zvážil   dôvody   pre uloženie pokuty   a konštatuje,   že výška uloženej pokuty   bola   primeraná   vzhľadom   na   charakter   porušenia   zákona   a jej   uloženie podnikateľovi   I.,   a.   s.,   nebolo   v rozpore   so   žiadnymi   ústavnými   ani   inými   zákonnými hľadiskami, t. j. ani s čl. 1 ani s článkom 13 ods. 1 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (...).Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku postupujú správne orgány v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy občanov a organizácií a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Podľa § 3 ods. 3 cit. zákona sú správne orgány povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to   povaha   veci   pripúšťa,   má   sa   správny   orgán   vždy   pokúsiť   o jej   zmierne   vybavenie. Správne   orgány   dbajú   na   to,   aby   konanie   prebiehalo   hospodárne   a bez   zbytočného zaťažovania občanov a organizácií.

Podľa § 3 ods. 4 druhá veta cit. zákona konanie treba viesť tak, aby posilňovalo dôveru občanov v správnosť rozhodovania, aby prijaté rozhodnutia boli presvedčivé a viedli občanov k dobrovoľnému plneniu ich povinností.

Orgán   rozhodujúci   o rozklade   po   dôkladnom   prešetrení   postupu   prvostupňového orgánu v konaní konštatuje, že neboli porušené citované ustanovenia, úrad konal v súlade so zásadami správneho konania a dostatočne zistil skutkový stav veci. Podnikateľ I., a. s., vyššie uvedené tvrdenia nepodložil žiadnymi konkrétnymi dôkazovými prostriedkami.Podnikateľovi   I.,   a.   s.,   úrad   uložil   povinnosť   v lehote   15   dní   od   doručenia   listu č. 2743/PMÚ SR/1999 zaslať vyžiadané informácie a podklady. Podnikateľ I., a. s., na tento list nereagoval, napriek upozorneniu, že je možné uložiť mu pokutu podľa § 14 ods. 2 zákona,   v priebehu   15-násť   dňovej   lehoty   sa   s úradom   nekontaktoval,   a ani   nepožiadal o predĺženie lehoty. Tieto podklady predložil až 15 dní od uplynutia lehoty, t. j. dňa 5. 10. 1999,   po   obdržaní   rozhodnutia   č.   99/SP/4/1/261   zo   dňa   24.   9.   1999,   ktorým   mu   bola uložená pokuta. Ak sa podnikateľ I., a. s., domnieval, že zoznam svojich konkurentov na území Slovenskej republiky s uvedením jeho odhadu ich podielov na relevantnom trhu, aj keď sa jednalo len o odhad, nie je schopný predložiť mal s touto skutočnosťou oboznámiť úrad a súčasne sa vyjadriť k ďalším častiam predmetnej žiadosti úradu špecifikovanej v liste č.   2743/PMÚ   SR/1999   zo   dňa   2.   9.   1999   (...)“.   Rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť 25. mája 2000.

III.

Predmetom konania je tvrdenie sťažovateľky, že týmto rozhodnutím o pokute boli porušené jej práva zaručené v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ktoré v relevantnom znení ustanovujú:

Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1 ústavy).

Slovenská republika je (...) právny štát (čl. 1 ods. 1 ústavy).

Štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy,   v   jej   medziach   a   v   rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Návrhy a stanoviská účastníkov k predmetu konania

Sťažovateľka sa dovoláva ochrany práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (právo na súdnu a inú právnu ochranu) s odvolaním sa na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej „jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky“ (I. ÚS 26/1994). Podľa sťažovateľky je ústavným právom účastníka konania pred   správnym   orgánom,   aby   bolo   správne   rozhodnutie   riadne   odôvodnené.   Súčasťou náležitého odôvodnenia je aj náležité vysporiadanie sa s námietkami účastníka konania ako poistka proti svojvôli moci. V danej veci je napadnuté rozhodnutie o pokute (z 22. mája 2000)   nepreskúmateľné,   pretože   sa   dostatočne   nevysporiadalo   tak   ako   predtým prvostupňové rozhodnutie (zo 14. februára 2000) s námietkami uvádzanými sťažovateľkou, neobsahuje v podstate nič nové ako pôvodné rozhodnutie o uložení pokuty (z 24. septembra 1999).   Ak   omeškanie   sťažovateľky   s   dodaním   potrebných   dokladov   trvalo   iba   10 pracovných dní a Úrad z tejto skutočnosti dôvodil, že toto omeškanie podstatne ovplyvnilo spomalenie správneho konania, bez uvedenia iných relevantných skutočností, nevedno na základe akej logickej úvahy z tejto skutočnosti Úrad dôvodil záver o podstatnom spomalení konania v dôsledku porušenia povinností sťažovateľkou. Pôvodné správne konanie vo veci zneužívania dominantného postavenia na trhu spoločnosťou Agrokomplex – Výstavníctvo Nitra sa začalo 8. marca 1999. Úrad následne svojím rozhodnutím po doplnení podania predmetné konanie zastavil, pričom, ako vyplýva z rozhodnutia o rozklade z 30. júla 1999, nielenže sa nedostatočne vysporiadal s argumentáciou uvedenou v návrhu, ale nepreskúmal ani všetky   relevantné dôkazné prostriedky a nedodržal ani zákonom ustanovený postup v správnom   konaní.   Nevykonal   teda   všetky   úkony,   ktoré   bol   v   zmysle   ZOHS   povinný vykonať. Na podklade   uvedeného rozhodnutia o rozklade si   neskôr   vyžiadal dodatočne podklady pre svoje rozhodovanie, pričom predmetné rozhodnutie vydal 2. septembra 1999, t. j. takmer po šiestich mesiacoch od začatia správneho konania (resp. od doplnenia podania, na základe ktorého sa začalo pôvodné správne konanie).

Sťažovateľka ďalej uviedla, že atribútom právneho štátu je aj princíp primeranosti, z ktorého vyplýva, že pri výkone štátnej moci musí existovať zákonný a ústavný základ, musí   sa   sledovať   legitímny   cieľ   a   medzi   použitými   prostriedkami   musí   existovať spravodlivá   rovnováha.   Uložená   pokuta   (sankcia)   mala   zákonný   základ   (§   11   ods.   1 písm. j)   v   spojení   s   §   14   ods.   2   a   §   15   ZOHS),   sledovala   legitímny   cieľ   (poriadok vo verejnej správe, zabezpečenie riadneho a bezprieťahového správneho konania), avšak chýbal   jej   podľa   sťažovateľky   atribút   primeranosti,   teda   vybočila   z   ústavných   hľadísk primeranosti   sledovaného   účelu.   Sťažovateľka   sa   riadnym   využitím   opravných prostriedkov,   ako   aj   uplatnením   iných   procesných   práv   domáhala   v   správnom   konaní ochrany   svojich   práv   (ochrana   majetku,   pretože   Úradom   uložená   povinnosť   peňažného plnenia   zasahuje   do   majetku   sťažovateľky;   suma   100 000   Sk   nie   je   vonkoncom zanedbateľná ani pre sťažovateľku, pretože predstavuje mzdové náklady pre niekoľko jej zamestnancov). Táto ochrana však nebola poskytnutá v rozpore s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.

Úrad prostredníctvom svojho predsedu ako druhý účastník konania pred ústavným súdom   žiadal   sťažnosti   nevyhovieť,   resp.   vysloviť,   že   označené   základné   práva sťažovateľky neboli porušené. Úrad konal v súlade so Správnym poriadkom, konkrétne v súlade s ustanoveniami § 3 ods. 3 a 4 a § 47 ods. 1 a 3 Správneho poriadku, a v súlade s ustanovením § 14 ods. 2 ZOHS. Všetky rozhodnutia obsahovali odôvodnenie podľa § 47 ods.   1   a   3   Správneho   poriadku.   Úrad   sa   v   prvostupňovom   rozhodnutí   vysporiadal s vyjadrením sťažovateľky pred vydaním predmetného rozhodnutia uvedením dôvodov na uloženie pokuty, zdôvodnenie nepredloženia podkladov sťažovateľkou označil za účelové a skutočnosti   uvedené   vo   vyjadrení   považoval   za   nie   nové   a   nie   rozhodujúce   pre rozhodnutie.   Druhostupňový   orgán   posúdil   mieru,   akou   nesplnenie   si   povinnosti sťažovateľky prispelo k spomaleniu konania vo veci zneužívania dominantného postavenia. Súčasne zvážil dôvody na uloženie pokuty a skonštatoval, že výška uloženej pokuty bola primeraná   vzhľadom   na   charakter   porušenia   zákona   a   jej   uloženie   nebolo   v   rozpore so žiadnymi ústavnými ani zákonnými hľadiskami. Suma 100 000 Sk je skôr   na dolnej hranici, je to 1/10 z možnej pokuty. Opodstatnenosť možnosti uloženia takýchto pokút za nepredloženie   podkladov   a   informácii   je   daná   charakterom   poslania   a   úlohy   Úradu a dôležitosťou   jeho   činnosti.   Výška   ukladaných   pokút   je   odôvodnená   predovšetkým významom informácií   od podnikateľov,   bez ktorých   by Úrad nemohol konať,   a taktiež nemožnosťou dostať sa k uvedeným informáciám iným spôsobom. Navyše nižšie pokuty nie   sú   účinným   donucovacím   prostriedkom   a   Úrad   bez   informácií   od   podnikateľov   by nemohol   vykonávať   svoje   úlohy   v   rámci   ochrany   hospodárskej   súťaže,   teda   ochrany zdravého   trhového   ovzdušia.   Navyše   by   dochádzalo   k zbytočným   prieťahom   v   konaní spôsobeným   neodôvodneným   predĺžením   lehoty   v prípadoch   poskytnutia   informácií a podkladov.

Podľa Úradu bol správne zhodnotený skutkový stav. Dňa 2. septembra 1999 požiadal Úrad sťažovateľku v súlade s § 15 ZOHS o poskytnutie podkladov a informácií v lehote do 15   dní.   Lehota   uplynula   20.   septembra   1999.   Sťažovateľka   v   tejto   lehote   žiadané informácie Úradu nepredložila, nepožiadala Úrad o predĺženie určenej lehoty, neoznámila Úradu,   že   má   problémy   so   získaním   podkladov,   ani   nijakým   iným   spôsobom   sa neskontaktovala s Úradom. Takéto konanie, resp. nekonanie sťažovateľky je podľa zákona sankcionovateľné. Dňa 24. septembra 1999, t. j. 4 dni po uplynutí lehoty, keď sťažovateľka stále   uvedené   podklady   nepredložila,   Úrad   vydal   rozhodnutie   č.   99/SP/4/1/126,   ktorým sťažovateľke   uložil   pokutu   vo   výške   100 000   Sk   v   súlade   so   zákonom   a   so   svojimi právomocami. Sťažovateľka poskytla Úradu uvedené podklady a informácie až 5. októbra 1999, t. j. po tom, čo jej bolo doručené   rozhodnutie o uložení pokuty. Máme za to, že uvedený postup Úradu je plne v súlade so zákonom a ústavou. Úrad má podľa Správneho poriadku presne stanovenú lehotu na rozhodnutie 30 dní (nie pracovných). Z toho vyplýva, že   neposkytnutie   informácie   nevyhnutnej   pre   rozhodnutie,   ktorú   Úrad   dostane   10 pracovných dní, t. j. dva týždne (t. j. polovica lehoty na vydanie rozhodnutia) po uplynutí termínu určeného úradom, spôsobuje podstatné spomalenie konania a môže byť dôvodom na predĺženie lehoty na rozhodnutie. Správny orgán má povinnosť vybaviť vec včas a bez zbytočných   prieťahov   a   použiť   najvhodnejšie   prostriedky   a   dbať   na   to,   aby   konanie prebiehalo hospodárne podľa § 3 ods. 3 Správneho poriadku. Všetky informácie žiadané Úradom sa týkali samotného podnikateľa – sťažovateľky s výnimkou zoznamu konkurentov na území Slovenskej republiky a odhadu ich podielu na relevantnom trhu. Z praxe Úradu je zrejmé, že podnikateľ pôsobiaci tak dlho v určitej oblasti ako sťažovateľka pozná svojich konkurentov   a   odhadnúť   ich   podiel   na   relevantnom   trhu   mu   spravidla   nespôsobuje závažnejší problém. Úrad inak súhlasil so sťažovateľkou, že skúmať podiely jednotlivých podnikateľov na relevantnom trhu je náplňou odbornej činnosti Úradu, ale upozornil pritom na   skutočnosť,   že   Úrad   nemôže   skúmať   a   analyzovať   relevantný   trh   bez   informácií a podkladov, ktoré mu poskytnú podnikatelia, a navyše od sťažovateľky žiadal iba odhady príslušných údajov.

Predseda   Úradu   nesúhlasil   s   tvrdením   sťažovateľky,   že   Úrad   prakticky   pol   roka nevykonával úkony, na ktoré bol podľa rozhodnutia o rozklade z 30. júla 1999 povinný, pretože toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 6. augusta 1999 a úrad žiadal podnikateľa o poskytnutie podkladov a informácií listom z 2. septembra 1999. Počas pol roka, o ktorom hovorí sťažovateľka ako o období nečinnosti Úradu, bolo vydané rozhodnutie o zastavení konania, proti ktorému bol daný rozklad, o ktorom predseda rozhodol tak, že vrátil vec na konanie. V žiadnom prípade teda nemožno hovoriť o nečinnosti Úradu. Úrad konal v rámci správneho konania dôsledne podľa Správneho poriadku a zákona o ochrane hospodárskej súťaže a neprekročil medze zákona ani ústavy.

Posúdenie predmetu konania – právny názor ústavného súdu

Vzhľadom na predmet konania bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či namietané skutočnosti   (pokuta   vo   výške   100 000   Sk,   ktorej   uloženie   sťažovateľke   za   nesplnenie povinnosti predložiť v určenej lehote Úradu požadované podklady a informácie potvrdil Úrad v rozhodnutí jeho predsedu z 22. mája 2000 č. 2000/SP/P/2/124) sú porušením práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré jej zaručuje čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 (čl.   1   ods.   1   od   účinnosti   ústavného   zákona   č.   90/2001   Z.   z.)   a   čl.   2   ods.   2   ústavy, in concreto posúdiť,   či   uvedená   pokuta,   ktorá   bola   sťažovateľke   právoplatne   uložená napadnutým rozhodnutím Úradu, je vzhľadom na uvádzané nedostatky jeho odôvodnenia v rozpore s princípom primeranosti a princípom legality ako súčastí princípu právneho štátu (pozri napr. PL. ÚS 31/95). Z princípu právneho štátu, ktorý sa v tomto prípade zhmotňuje do série procesných práv, ktoré všetky patria do spoločného základu práva na spravodlivý proces, vychádza aj právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy.

V tejto súvislosti ústavný súd už zdôraznil, že práve čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou   bázou   pre   zákonom   upravené   konanie   súdov   a   iných   orgánov   Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň je v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad   a   uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   prednosť   pred   zákonmi,   ak   zabezpečujú   väčší   rozsah ústavných práv a slobôd. Zo vzájomnej súvislosti týchto ustanovení vyplýva, že dohovor a judikatúra naň sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivý proces“ (I. ÚS 49/2001). V predmetnej veci je táto výkladová technika relevantná v rozsahu, v akom napadnuté rozhodnutie Úradu ako ústredného orgánu štátnej správy zasiahlo do práva sťažovateľky na „inú právnu ochranu“ zaručeného v citovanom článku ústavy.

V danej veci zákonným základom pre rozhodnutie o pokute bolo ustanovenie § 14 ods. 2 v spojení s § 15 ZOHS, podľa ktorého Úrad vyzval sťažovateľku na povinnosť predložiť   označené podklady a informácie, ktorú sťažovateľka v určenej lehote nesplnila; rozhodnutie   o pokute   sledovalo   teda   legitímny   cieľ   zabezpečiť   riadne   a   bezprieťahové správne konanie, ktoré sa na návrh sťažovateľky začalo pred Úradom vo veci údajného zneužívania   dominantného   postavenia   na   relevantnom   trhu   iným   podnikateľom.   Tieto skutočnosti neboli medzi účastníkmi sporné. To, čo bolo medzi nimi sporné a čo tvorilo predmet tohto konania, sa týkalo len vzťahu primeranosti uloženej pokuty k sledovanému legitímnemu   cieľu.   Výsledok   posúdenia   tohto   vzťahu   primeranosti   bude   závisieť   od zistenia, či uloženie pokuty spočívalo na relevantných a dostatočných dôvodoch.

Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy s ohľadom aj na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri   napr. rozsudok   Garcia   Ruiz v.   Španielsko z 21. januára 1999,   § 26, týkajúci sa povinnosti súdov odôvodniť svoje rozhodnutia) vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie správneho orgánu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností   každej   veci.   Z   čl.   46   ústavy   však   nemožno   vyvodzovať,   že   dôvody   uvedené správnym orgánom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za základný pre svoju argumentáciu.

Napadnuté   rozhodnutie   o   pokute,   ktorá   bola   uložená   sťažovateľke   za   nesplnenie povinnosti predložiť Úradu žiadané podklady a informácie v správnom konaní začatom na návrh sťažovateľky vo veci údajného zneužívania dominantného postavenia na relevantnom trhu iným podnikateľom, úzko súvisí s týmto správnym konaním. Pretože toto správne konanie už bolo v čase vydania napadnutého rozhodnutia právoplatne skončené, dôvody uvedené   Úradom   v   rozhodnutí   o   pokute   museli   byť   nielen   relevantné   a   dostatočné vo vzťahu k nesplneniu uloženej povinnosti, ale aj k potrebe sankcionovať týmto spôsobom nesplnenie povinnosti, ku ktorému došlo v priebehu správneho konania, po jeho skončení. Inými slovami, dôvody uvedené Úradom v rozhodnutí o pokute museli byť založené na prijateľnom posúdení skutočností, ktoré sťažovateľka uvádzala v rámci obrany proti jej uloženiu, aj s ohľadom na kontext a výsledok tohto správneho konania. Je tomu tak preto, že „ak navrhovateľ v určenej lehote nevyhovie výzve úradu na odstránenie nedostatkov podania alebo na predloženie vyžiadaných podkladov a informácií“, Úrad môže takémuto účastníkovi správneho konania uložiť nielen pokutu podľa § 14 ods. 2 ZOHS, ale môže aj podľa § 12 ods. 4 písm. a) ZOHS konanie zastaviť. A fortiori to platí v danej veci, v ktorej Úrad konajúci v poslednom stupni tohto správneho konania takúto možnosť nakoniec aj využil. Ústavný súd preto skúmal, ako sa nesplnenie uloženej povinnosti sťažovateľkou prejavilo na výsledku skončeného správneho konania.

Z rozhodnutia,   ktorým   sa   skončilo   správne   konanie,   t.   j.   z rozhodnutia   predsedu Úradu z 30. marca 2000, vyplýva, že konanie bolo zastavené z dôvodu, že sťažovateľka v určenej   lehote   nevyhovela   výzve   Úradu   z 1.   marca   2000   na   odstránenie   nedostatkov podania. Z odôvodnenia vyplýva, že nedostatky, pre ktoré bolo konanie zastavené, sa týkali pôvodného   návrhu   na   začatie   konania,   ktoré   sťažovateľka   neodstránila   ani   „doplnením podania   zo   dňa   17.   3.   1999,   najmä   v časti   týkajúcej   sa   zneužívania   dominantného postavenia“ (pozri   časť   II).   Na   základe   tohto   odôvodnenia   ústavný   súd   konštatuje,   že „podklady a informácie“, na predloženie ktorých bola sťažovateľka vyzvaná listom Úradu z 2. septembra 1999 a následne za nesplnenie uloženej povinnosti sankcionovaná pokutou, Úrad nevzal do úvahy vo svojom rozhodnutí o zastavení správneho konania. Z hľadiska tohto   konečného   rozhodnutia   Úradu   boli   uvedené   podklady   a informácie   právne bezvýznamné   a   nesplnenie   sankcionovanej   povinnosti   sa   teda   vôbec   neprejavilo   na výsledku skončeného správneho konania.

Povinnosť   predložiť   podklady   a informácie,   nesplnenie   ktorej   bolo   uvedenou pokutou   sankcionované,   vychádzala   z predchádzajúceho   rozhodnutia   predsedu   Úradu z 30. júla 1999, ktorým tento ako orgán rozhodujúci o rozklade sťažovateľky podanom proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu zo 16. apríla 1999 zrušil napadnuté rozhodnutie a vrátil vec   prvostupňovému   orgánu   na   nové   prejednanie   a rozhodnutie   z dôvodov,   ktoré neobsahovali   upozornenie   na   nedostatky   pôvodného   návrhu   na   začatie   konania   ani požiadavku   na   ich   odstránenie,   tak   ako   boli   tieto   nedostatky   zohľadnené   v konečnom rozhodnutí   z 30.   marca   2000.   Ústavný   súd   uznáva   za   legitímne   oprávnenie   správneho orgánu prehodnotiť svoj pôvodný právny názor o niektorom aspekte konania, tak ako tomu bolo   aj   v danom   prípade,   avšak   nemôže   v tejto   súvislosti   prehliadnuť   skutočnosť,   že uloženie   povinnosti,   za   nesplnenie   ktorej   bola   sťažovateľka   sankcionovaná,   nebolo z hľadiska   konečného   posúdenia   veci   podstatné,   a tým   odôvodnené.   Ak   totiž   dôvodom zastavenia   konania   boli   nedostatky   pôvodného   návrhu   na   začatie   konania,   ktoré   neboli následne odstránené, na čo prvostupňový orgán v rozhodnutí zo 16. apríla 1999 upozornil a čo aj zohľadnil, potom druhostupňový orgán už vtedy mohol uplatniť postup a rozhodnúť tak, ako to nakoniec urobil v rozhodnutí z 30. marca 2000. Z tohto hľadiska nesplnenie sankcionovanej povinnosti nemohlo mať taký význam pre plynulosť správneho konania a pre   plnenie   úloh   zverených   Úradu,   aký   mu   tento   pripísal   v napadnutom   rozhodnutí o pokute.

V napadnutom rozhodnutí o pokute Úrad konštatoval, že podnikateľ (sťažovateľka) „tieto podklady predložil až 15 dní od uplynutia lehoty, t. j. dňa 5. 10. 1999, po obdržaní rozhodnutia č. 99/SP/4/1/261 zo dňa 24. 9. 1999, ktorým mu bola uložená pokuta“. Podľa názoru ústavného súdu, ak v tomto konštatovaní zodpovedajú skutočnosti údaje o lehote, v ktorej   sa   sťažovateľka   omeškala   s plnením   uloženej   povinnosti,   nezodpovedá   jej   už celkom uvedený kontext, najmä dôraz na to, že tak urobila až „po obdržaní rozhodnutia z 24. septembra 1999“, ktorým jej bola uložená pokuta. Toto rozhodnutie bolo totiž zrušené rozhodnutím   predsedu   Úradu   z 1.   decembra   1999   z dôvodu   „procesno-právnych nedostatkov“,   ktoré   okrem   iného   spočívali   v tom,   že   prvostupňový   orgán   „nevyzval podnikateľa   I. B.,   aby sa   vyjadril   k predmetu konania a výsledkom   šetrenia, ktoré úrad v predmetnej veci vykonal, tak ako mu to ukladá § 12 ods. 5 zákona. Znemožnil mu tým uplatniť svoje prípadné návrhy a zaujať stanovisko k jednotlivým podkladom rozhodnutia“ (pozri   časť   II).   Vzhľadom   na   zrušenie   tohto   rozhodnutia   pre   také   závažné   procesné nedostatky, aké pri jeho preskúmaní zistil a uviedol druhostupňový orgán, nebolo mu možné následne pripísať ten právny význam, ktorý mu pripísal tento orgán v konečnom rozhodnutí o pokute, najmä nebolo možné v danom kontexte z neho vychádzať tak, ako keby naďalej právne existovalo.

Okrem uvedeného oneskorenia s plnením uloženej povinnosti v liste z 2. septembra 1999, za ktoré sa sťažovateľka Úradu opakovane ospravedlnila, ústavný súd z obsahu spisu Úradu   nezistil   žiadnu   takú   skutočnosť   v jej   konaní,   ktorá   by   svedčila   o zámernom predlžovaní   konania   alebo   o sťažovaní   postupu   Úradu   pri   výkone   jeho   právomoci. Sťažovateľka   na prvú   výzvu   Úradu   z 10.   marca   1999 na doplnenie   podania   (návrhu   na začatie konania) reagovala v stanovenej lehote 7 dní od doručenia výzvy. Skutočnosť, že napriek   tomuto   doplneniu   obsah   jej   návrhu   na   začatie   konania   naďalej   nezodpovedal zákonným   dôvodom   na   konanie   vo   veci   zneužívania   dominantného   postavenia   na relevantnom   trhu   označeným   podnikateľom,   nemôže   byť   sama   osebe   považovaná   za spôsobenie   prieťahov   v konaní   alebo   za   sťažovanie   postupu   správneho   orgánu,   pretože o takomto návrhu na začatie konania môže správny orgán rozhodnúť tak, že mu nevyhovie, resp. konanie zastaví z dôvodov uvedených v zákone (§ 12 ods. 2 ZOHS). Naproti tomu za zbytočné   prieťahy   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   možno   považovať   nielen   nečinnosť štátneho orgánu, ale niekedy aj jeho nesprávnu činnosť (II. ÚS 33/99, II. ÚS 3/00).

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   v danej   veci   nezistil   také dôvody pre uloženie pokuty sťažovateľke po skončení správneho konania za nesplnenie povinnosti, ku ktorému došlo v jeho priebehu, ktoré by bolo možné považovať za relevantné a dostatočné.   Ústavný   súd   preto   vyslovil,   že   napadnutým   rozhodnutím   o pokute   bolo porušené   označené základné právo sťažovateľky zaručené v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods.   1   a čl.   2   ods.   2   ústavy.   Zároveň   z uvedených   dôvodov   rozhodnutie   Úradu č. 2000/SP/P/2/124 z 22. mája 2000 zrušil a podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde vrátil vec na ďalšie konanie. Ak Ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom Ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2002