SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 559/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2015predbežneprerokovalsťažnosťsúdnehoexekútora ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Miroslavom Korchom,Kukorelliho 1505/50, Humenné, vo veci namietaného porušenia základných práv vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súduPoprad sp. zn. 21 Er 513/2011 z 11. júna 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra2015 doručená sťažnosť súdneho exekútora ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“alebo „súdny exekútor“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímOkresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 21 Er 513/2011 z 11. júna 2015(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že 30. júna 2011 podalaoprávnená Sociálna poisťovňa Bratislava, pobočka Poprad na exekútorskom úradesťažovateľa návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému Marco-Climatech, spol. s r. o.,Poprad. Okresný súd následne 3. augusta 2011 poveril vykonaním exekúcie sťažovateľa.Dňa 4. júna 2014 sťažovateľ podal na okresnom súde návrh na zastavenie exekúciea priznanie náhrady trov exekúcie z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásenýkonkurz (§ 48 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov, ďalej len „zákon o konkurze“,pozn.). Okresný súd napadnutým uznesením nepriznal sťažovateľovi trovy exekúcie spoluv sume 69,95 €.
3. Sťažovateľ nesúhlasí s výkladom okresného súdu uvedeným v odôvodnenínapadnutého uznesenia v tom, že rozhodol o trovách exekúcie podľa právnej úpravy účinnejdo 31. decembra 2011 vtedy platného zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)a o zmene a doplnení ďalších zákonov, a nie súčasnej právnej úpravy, ktorá bola zavedenáod 1. januára 2012 na základe zákona č. 348/2011 Z. z., ktorý Exekučný poriadoknovelizoval. Na podporu svojho právneho názoru uvádza aj odlišnú judikatúru všeobecnýchsúdov (uznesenia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16 CoE 190/2011 z 29. marca 2012,Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 CoE 139/2013 z 31. januára 2014 a Krajského súduv Prešove sp. zn. 13 CoE 56/2013 z 30. augusta 2013) a v závere zdôrazňuje:„Ak však normotvorca v novele zákona nevytvoril prechodné ustanovenie na spolupôsobenie prechádzajúcej právnej úpravy a tej súčasnej, jeho úmyslom jednoznačne bolo, aby bola súčasná norma okamžite aplikovaná. Okresný súd Poprad sa v napadnutom uznesení odchýlil od právnych zásad a právoplatných rozhodnutí v rovnakých veciach tak diametrálne odlišne, že považujeme napadnuté rozhodnutia za arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, ktoré zároveň má za následok porušenie základného práva alebo slobody.“
4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„... Základné právo ⬛⬛⬛⬛ - súdneho exekútora, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.. a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy... uznesením Okresného súdu Poprad zo dňa 11.06.2015, sp. zn.: 21 Er/513/2011-27, porušené bolo.
... Zrušuje Uznesenie Okresného súdu Poprad zo dňa 11.06.2015, sp. zn.: 2lEr/513/2011-27 a vec vracia Okresnému súdu v Poprade na ďalšie konanie.
... ⬛⬛⬛⬛ - súdnemu exekútorovi sa priznáva náhrada trov konania vo výške 355,73 €, ktorú je Okresný súd Poprad povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Miroslava Korcha...“
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd napredbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, naktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
7. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavneneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Zazjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiežnapr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktorémôžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávnyrozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnostialebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontextes konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý máprávo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednanánezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskychprávach alebo záväzkoch.
9. Podstatu predloženej ústavnej sťažnosti tvorí námietka sťažovateľa, že okresný súdnesprávnou interpretáciou relevantných ustanovení Exekučného poriadku dospel k ústavnenekonformnému záveru o tom, že mu v predmetnom exekučnom konaní neprináleží náhradatrov exekučného konania. Zo sťažnosti a k nej priloženej dokumentácie tiež vyplýva, žekonanie, v súvislosti s ktorým sa sťažovateľ uchádza o ústavnú ochranu, sa týka exekučnéhokonania smerujúceho k vymoženiu pohľadávky vo výške 69,95 € (z titulu uplatnených trovexekúcie).
10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnuochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu,pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide o medzezasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súduneprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov, či právneho posúdenia vecivšeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a aniochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretáciazákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa tak môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu ibav prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli dotakej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a významzákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
11. V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu platí, že rozhodovanie o trováchkonania pred všeobecnými súdmi patrí v zásade do výlučnej kompetencie týchto súdov,pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd pretoiba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trováchkonania. Problematika súvisiaca s konaním a rozhodovaním o náhrade trov konania bymohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade, ak by vo veci konajúci všeobecnýsúd extrémne vybočil z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsťv zásade len na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktoráby v sebe zahŕňala črty svojvôle (I. ÚS 5/2011). Vychádzajúc z uvedených ústavnerelevantných úvah, ústavný súd pristúpil k prieskumu podanej ústavnej sťažnosti pri jejpredbežnom prerokovaní.
12. Ústavný súd už viackrát vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občianskysúdny poriadok v § 238 ods. 5 upravuje, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedoknie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté právoplatné rozhodnutie neprevyšujúcetrojnásobok minimálnej mzdy, táto skutočnosť predstavuje vo sfére všeobecného súdnictvazákonný dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ideo sumu bagateľnú (pozri napr. IV. ÚS 358/08 alebo IV. ÚS 717/2013), ktorá vylučujeu bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných všeobecnými súdmi, a bolo by protilogike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý aj do roviny ústavnéhosúdnictva (IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje protirozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytujeústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosťsignalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnomrozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Vo vecisťažovateľa o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu celkom zjavne nejde.
13. Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhaústavnej ochrany v spore o sumu, ktorá je zjavne bagateľná (pozri bod 2), ústavný súd nazáklade dosiaľ uvedeného pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že vo vecisťažovateľa nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutieústavnej ochrany, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akozjavne neopodstatnenú (obdobne II. ÚS 804/2015).
14. Navyše ústavný súd k tomu poznamenáva, že po preskúmaní napadnutéhouznesenia okresného súdu nezistil, že by bolo neodôvodnené alebo arbitrárne. Ani názorkontroverzný, s ktorým možno aj nesúhlasiť, ak je riadne odôvodnený, nemá intenzituústavného porušenia. Ústavný súd v danej veci nemá teda žiaden dôvod a ani oprávnenie naprehodnocovanie právnych a skutkových záverov tohto súdu, ktoré sú podrobne opísané nas. 2 až s. 4 v napadnutom uznesení, pretože jednak vychádzajú z príslušných ustanoveníExekučného poriadku, ako aj zákona o konkurze, ale tiež sa opierajú aj o judikatúruústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva. Ústavný súd ďalej konštatuje, žeúvaha okresného súdu o tom, že oprávnený nemal žiadne procesné zavinenie na zastaveníexekúcie a ani pri náležitej opatrnosti nemohol predvídať zákonný dôvod zastaveniaexekúcie, nie je tiež zjavne svojvoľná. Odôvodnenie napadnutého uznesenia predstavujepodľa názoru ústavného súdu dostatočný základ na jeho výrok, lebo okresný súd vysvetlil,prečo súdnemu exekútorovi trovy exekúcie nepriznal. Tvrdenia sťažovateľa preto podľanázoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilopre neho nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením jeho základnéhopráva garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru,a následne ani s porušením základného práva vlastniť majetok.
15. Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa, že v iných prípadoch týkajúcich satotožnej problematiky použili všeobecné súdy rozdielnu interpretáciu všeobecne záväznýchprávnych predpisov, ústavný súd zastáva názor, že nie je úlohou ústavného súduzjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacejpraxe je vecou odvolacích súdov, resp. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07). Uvedený názor platí o to viac, ak predmetom ústavnejsťažnosti je posúdenie bagateľnej veci, ktorý sa navyše netýka rozhodnutia vo veci samej,ale náhrady trov konania (obdobne. I. ÚS 157/08). K tejto časti sťažnosti ústavný súdpoznamenáva, že v predmetnej veci sťažovateľ nebol nijako nútený vykonávať exekučnúčinnosť, keďže rešpektoval návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, na základe čohopožiadal exekučný súd o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Za tohto stavu pretovôbec nemožno hovoriť o tom, že by sťažovateľ vykonával v danej veci exekútorskúčinnosť proti svojej vôli. Je to tak tým viac, že sťažovateľ vykonáva súdno-exekútorskúčinnosť ako slobodné povolanie (obdobne I. ÚS 199/07).
16. Vzhľadom na uvedené ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti sťažovateľaodmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2015



