znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 559/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   I.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Monikou Marjanovič, Urbánkova 6, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 21 P/119/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. I.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2014 doručená   sťažnosť   M.   I.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 P/119/2010.

2.   Sťažovateľ   odôvodňuje   svoju   sťažnosť   tým,   že   v   označenom   konaní   došlo k „evidentným   prieťahom“,   čo   bolo   potvrdené   aj   v odpovedi   predsedu   okresného   súdu z 18. septembra 2013 na jeho sťažnosť zo 17. augusta 2013, ktorý ju uznal za „čiastočne dôvodnú“.

3. Konanie „v oblasti starostlivosti o maloletých“ bolo zdĺhavé a trvalo od júna 2010 až do roku 2014, keď bolo v júni právoplatne skončené. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, že jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu porušené, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € a úhradu trov konania.

II.

4. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5.   Podľa   §   25   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

6.   O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   smerujúcej   proti   zbytočným   prieťahom v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu   verejnej   moci   nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,   ktorý   vylučuje,   aby   ten   orgán   (okresný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo, pretože uvedená   situácia   alebo stav   takú   možnosť   reálne nepripúšťajú   (III.   ÚS   263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

7.   Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv   nečinnosťou   tohto   súdu   v   čase   doručenia   sťažnosti   nemohlo   dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06, IV. ÚS 637/2013).

8.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   zistil,   že napadnuté konanie bolo právoplatne skončené 30. mája 2014, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok okresného súdu sp. zn. 21 P/119/2010 z 28. augusta 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 CoP/364/2013 z 29. apríla 2014.

9. Vyhlásením rozsudku vo veci samej (28. augusta 2013) a jeho doručením okresný súd   vykonal   všetky   zákonom   predpokladané   a   dovolené   úkony   na   odstránenie   právnej neistoty   sťažovateľa.   Ďalšie   úkony   alebo   postupy   už   okresný   súd   nemohol   vykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná   úloha   okresného   súdu   pri   odstraňovaní   právnej   neistoty   skončila   rozhodnutím vo veci   samej   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd poznamenáva,   že   sťažovateľ   v petite   sťažnosti   následný   postup   krajského   súdu   (ktorý následne v rámci odvolacieho konania potvrdil prvostupňové rozhodnutie, pozn.) nenapáda, a preto   súc   viazaný   petitom   (§   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde)   sa   konaním na odvolacom súde ústavný súd zaoberať nemohol.  

10. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažnosti (9. júla 2014) už nemohol   žiadnym   ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť   priebeh   konania,   prípadne prieťahy v ňom (IV. ÚS 214/03, II. ÚS 1/05).

11.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a   cieľom základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo   trvať   (napr.   I.   ÚS   116/02,   IV.   ÚS   637/2013).   Ak   v   čase   doručenia   sťažnosti ústavnému   súdu   už   nemôže   dochádzať   k   namietanému   porušovaniu   označeného   práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právu   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

12. Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na zmysel   a   účel   ustanovenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   základom   pre   záver   ústavného   súdu,   že   sťažnosť   sťažovateľa   proti   postupu okresného súdu je zjavne neopodstatnená. Z tohto dôvodu ju ústavný súd odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 17. septembra 2014