znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 559/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej advokátom JUDr. B. F., B., vedené pod sp. zn. Rvp 13602/2013 – sp. zn. Rvp 13605/2013 a sp.   zn.   Rvp   14735/2013   –   sp.   zn.   Rvp 14747/2013   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove a jeho uzneseniami sp. zn. 8 CoE 187/2012 zo 17. decembra 2012, sp. zn. 7 CoE 185/2012 z 20. decembra 2012, sp. zn. 24 CoE 41/2012 z 18. januára 2013, sp. zn. 15 CoE 28/2012 zo 16. januára 2013, sp. zn. 26 CoE 3/2013 z 5. februára 2013, sp. zn. 16 CoE 209/2012 z 21. januára 2013, sp. zn. 14 CoE 6/2013 z 30. januára 2013, sp. zn. 14 CoE 114/2012 z 30. januára 2013, sp. zn. 22 CoE 58/2012 zo 17. januára 2013, sp. zn. 3 CoE 169/2012 z 30. januára 2013,   sp. zn.   25   CoE   47/2012   z 24.   januára 2013,   sp.   zn.   22   CoE   6/2013   z 5. februára 2013, sp. zn. 6 CoE 268/2012 z 28. decembra 2012, sp. zn. 10 CoE 120/2012 z 19. decembra 2012, sp. zn. 22 CoE 3/2013 z 5. februára 2013, sp. zn. 3 CoE 146/2012 z 30. januára 2013 a sp. zn. 25 CoE 35/2012 z 24. januára 2013 v spojení s postupom Okresného súdu Svidník a jeho uzneseniami sp. zn. 6 Er 78/2007 zo 7. júna 2012, sp. zn. 6 Er 628/2008 z 13. júla 2012, sp. zn. 6 Er 112/2007 zo 7. júna 2012, sp. zn. 6 Er 112/2006 zo 6. septembra 2012, sp. zn. 5 Er 407/2003 zo 7. júna 2012, sp. zn. 5 Er 393/2003 zo 14. júna 2012, sp. zn. 5 Er 446/2003   zo   14.   júna   2012,   sp.   zn.   4   Er   35/2005   z 21.   júna   2012,   sp.   zn. 5 Er 113/2004 z 21. júna 2012, sp. zn. 5 Er 470/2006 z 1. júna 2012, sp. zn. 5 Er 415/2004 zo 7. júna 2012, sp. zn. 5 Er 453/2004 z 28. júna 2012, sp. zn. 6 Er 125/2007 z 9. júla 2012, sp.   zn.   6   Er   96/2007   z 13.   júla   2012,   sp.   zn.   4   Er   250/2005   z 22.   júna   2012,   sp.   zn. 2 Er 102/2006 zo 7. júna 2012 a sp. zn. 5 Er 53/2004 zo 14. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13602/2013 – sp. zn. Rvp 13605/2013 a sp. zn. Rvp 14735/2013 – sp. zn. Rvp 14747/2013 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13602/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. apríla 2013 a 22.   apríla 2013 doručené sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o. (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorými   namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“),   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a   zákazu   diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 8 CoE 187/2012 zo 17. decembra 2012, sp. zn. 7 CoE 185/2012 z 20. decembra 2012, sp. zn. 24 CoE 41/2012 z 18. januára 2013, sp. zn. 15 CoE 28/2012 zo 16. januára 2013, sp. zn. 26 CoE 3/2013 z 5. februára 2013, sp. zn. 16 CoE 209/2012 z 21. januára 2013, sp. zn. 14 CoE 6/2013 z 30. januára 2013, sp. zn. 14 CoE 114/2012 z 30. januára 2013, sp. zn. 22 CoE 58/2012 zo 17. januára 2013, sp. zn. 3 CoE 169/2012 z 30. januára 2013, sp. zn. 25 CoE 47/2012 z 24. januára 2013, sp. zn. 22 CoE 6/2013 z 5. februára 2013, sp. zn. 6 CoE 268/2012 z 28. decembra 2012, sp. zn. 10 CoE 120/2012 z 19. decembra 2012, sp. zn. 22 CoE 3/2013 z 5. februára 2013, sp. zn. 3 CoE 146/2012 z 30. januára 2013 a sp. zn. 25 CoE 35/2012 z 24. januára 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“) v spojení s postupom Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 6 Er 78/2007 zo 7. júna 2012, sp.   zn.   6   Er   628/2008   z 13.   júla   2012,   sp.   zn.   6   Er   112/2007   zo   7.   júna   2012, sp. zn. 6 Er 112/2006   zo   6.   septembra   2012,   sp.   zn.   5   Er   407/2003   zo   7.   júna   2012, sp. zn. 5 Er   393/2003   zo   14.   júna   2012,   sp.   zn.   5   Er   446/2003   zo   14.   júna   2012, sp. zn. 4 Er 35/2005   z 21.   júna   2012,   sp.   zn.   5   Er   113/2004   z 21.   júna   2012, sp. zn. 5 Er 470/2006   z 1.   júna   2012,   sp.   zn.   5   Er   415/2004   zo   7.   júna   2012, sp. zn. 5 Er 453/2004   z 28.   júna   2012,   sp.   zn.   6   Er   125/2007   z 9.   júla   2012, sp. zn. 6 Er 96/2007   z 13.   júla   2012,   sp.   zn.   4   Er   250/2005   z 22.   júna   2012,   sp.   zn. 2 Er 102/2006 zo 7. júna 2012 a sp. zn. 5 Er 53/2004 zo 14. júna 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka poskytla na základe zmlúv úvere   uzavretých   s dlžníkmi   úvery,   ktoré   boli   títo   povinní   vrátiť   podľa   podmienok dojednaných   v úverových   zmluvách. Po   zročnosti   pohľadávok   a   v   nadväznosti na rozhodcovské doložky v úverových zmluvách boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s., B., ktorého rozsudky   mali byť relevantnými   exekučnými   titulmi v exekučných   konaniach   vedených pred všeobecnými súdmi, resp. exekučným titulom bola na podklade zmluvných dojednaní v úverových zmluvách notárska zápisnica. V prípade veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 14743/2013 týkajúcej sa postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er   125/2007   bolo   vedené   exekučné   konanie   podľa   § 57   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej   aj   „Exekučný   poriadok“)   zastavené,   pričom   v ostatných   veciach   okresný   súd rozhodol o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a následne ju zastavil podľa § 57 ods. 1 písm.

g)   Exekučného   poriadku.   Napadnuté   rozhodnutia   okresného   súdu   boli   druhostupňovým krajským súdom v odvolacom konaní potvrdené ako vecne správne.

3.   Argumentáciu   sťažovateľky   v podaných   sťažnostiach   možno   zhrnúť   do niekoľkých rovín. V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného súdu ako   súdu   exekučného   v   exekučnom   konaní   preskúmať   exekučný   titul,   ktorým   bola   či notárska zápisnica alebo rozsudok rozhodcovského súdu. V ďalšom sťažovateľka poukazuje na závažné procesné pochybenia v postupe všeobecných   súdov   v rozpore   s § 57   ods.   5 Exekučného poriadku alebo v rozpore s § 214 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   a v ostatnom   namieta   nezačatie   konania o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom   Európskej   únie (ďalej len „Súdny dvor“). V nadväznosti na svoju argumentáciu sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom   vysloví   porušenie   jej   v   záhlaví   tohto   rozhodnutia   označených   práv   postupom a napadnutými   rozhodnutiami   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   ktoré   ďalej   zruší a predmetné veci   vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

4. V doplneniach sťažností doručených ústavnému súdu 25. júla 2013 sťažovateľka poukázala na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods.   1   smernice   Rady   93/13/EHS   z 5.   apríla   1993   o nekalých   podmienkach v spotrebiteľských   zmluvách   sa   má   vykladať   v tom   zmysle,   že   vnútroštátny   súd,   ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby   uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účel   stanovujú   vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

8.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 13602/2013   –   sp.   zn.   Rvp   13605/2013   a   sp.   zn.   Rvp   14735/2013   –   sp.   zn. Rvp 14747/2013,   z   tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť   uvedených sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky,   okresného   súdu a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd rozhodnutiami krajského súdu

11. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,   III.   ÚS   198/07, IV. ÚS 27/2010).

12. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je v podstate   totožná   s jej   právnou   argumentáciou,   ktorú   použila   v stovkách   predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu notárskych zápisníc ako exekučných titulov koncipovaných na podklade neprijateľných podmienok v úverových zmluvách, ako aj rozhodcovských   doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách   vrátane   posúdenia   zmlúv   o úvere   koncipovaných   formulárovou   formou   ako spotrebiteľských   zmlúv   v nadväznosti   na podmienky   v nich   uvedené.   Vzhľadom   na totožnosť   tak   v osobe   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   v   použitej   právnej   argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v závislosti   od   predmetu   napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné   uvádzať   tie   isté   dôvody   odmietnutia,   ako   to   je   aj   v prípade   týchto   sťažností. Vzhľadom   na   uvedené   sa   preto   ústavný   súd   plne   stotožňuje   s odôvodnením   svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 379/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 381/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 220/2011 z 9. júna 2011, sp. zn. I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 488/2012 z 2. októbra   2012...),   ktoré   skončili   odmietnutím   podobných   a opakujúcich   sa   sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na svoje   už   citované   svoje   rozhodnutia. Reagujúc   na   sťažovateľkou   predostretú   doplnenú argumentáciu o „... dôležitú právnu argumentáciu vyplývajúcu z uznesenia Krajského súdu v Bratislave   18 CoE 641/2011   zo dňa 30.   11.   2012“ ústavný   súd   považuje za potrebné (k existencii   obsahovo   odlišnej   judikatúry   všeobecných   súdov)   doplniť,   že   nie   je   jeho úlohou   zjednocovať   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov   (m.   m.   I.   ÚS   199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).

13. Ústavný súd ďalej konštatuje, že v prípade zastavení exekučného konania podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku nebolo zákonom predpokladanou podmienkou postupu okresných   súdov   v čase   pred   vydaním   rozhodnutí   nariadenie   pojednávania,   resp. rozhodnutiu o zastavení konania nepredchádzalo pojednávanie na okresných súdoch, a to v zmysle platnej právnej úpravy.

14.   K   námietkam   sťažovateľky   týkajúcim   sa   rozhodovacej   činnosti   všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ako aj vzťahujúcim sa na prejudiciálne konanie   ústavný   súd   konštatuje,   že   sa   plne   stotožňuje   s odôvodnením   svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 3/2013 zo 16. januára 2013, sp. zn. I. ÚS 110/2013   z 20.   februára   2013,   I. ÚS 157/2013   z 13. marca   2013,   I.   ÚS   146/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 153/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 152/2013 z 13. marca   2013,   I.   ÚS   363/2013   z 5.   júna   2013...),   ktoré   skončili   odmietnutím   rovnakých sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory vyslovené v predošlých rozhodnutiach, na ktoré preto v podrobnostiach odkazuje a konštatuje, že svoje už vyslovené právne názory k nastoleným   otázkam   považuje   z   ústavného   hľadiska   za   ústavne   konformné   a   právne akceptovateľné,   v dôsledku   čoho   hodnotí   sťažovateľkou   predostretú   argumentáciu za neopodstatnenú.

15.   V kontexte   svojich   zistení   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   v prípade sťažnosti   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   13605/2013   vytkla   postupu   okresného   súdu   to,   že v postupe   podľa   § 57   ods.   1   písm.   g)   Exekučného   poriadku   v spojitosti   s § 57   ods.   5 Exekučného   poriadku   nevykonal   pojednávanie;   táto   podmienka   vyplývala   z v tom   čase platnej   legislatívy.   V spojitosti   s uvedenou   argumentáciou   sťažovateľky   ústavný   súd poukazuje k princípu subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom, z ktorého okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných   práv   a slobôd   vrátane argumentácie   s tým   spojenej   uplatniť najskôr   v tomto konaní   a až   následne   v konaní   pred   ústavným   súdom,   pretože   v opačnom   prípade   by ústavný súd nedisponoval právomocou na posúdenie takejto argumentácie (III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03 a III. ÚS 201/04). V prípade sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 13605/2013   ústavný   súd   z uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   15   CoE   28/2012 zo 16. januára   2013   zistil,   že   sťažovateľka   svoju   argumentáciu   smerujúcu   k postupu okresného súdu   podľa   § 57 ods.   5 Exekučného poriadku neuplatnila, a aj táto samotná skutočnosť je dôvodom odmietnutia predmetnej sťažnosti v tejto jej časti pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

16.   Ústavný   súd   v   závere   k postupu   krajského   súdu   v odvolacom   konaní (sťažovateľkou namietané porušenie § 214 ods. 1 OSP) dodáva, že podľa svojej konštantnej judikatúry   súčasťou   práva   na   spravodlivý   proces   nie   je   to,   aby   účastník   konania   bol v akomkoľvek   konaní   pred   všeobecným   súdom   úspešný   vrátane   konania   o odvolaní. Jedným   z postulátov   subsidiárnej   štruktúry   systému   ochrany   ústavnosti   je   to,   že   práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za dodržiavanie   práv   a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy   alebo   dohovoru,   a preto   právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému   právu   sťažovateľa   v súlade   s ústavnoprocesnými   princípmi,   ktoré   upravujú výkon ich právomoci. Procesný postoj účastníka konania nemôže zásadne bez ďalšieho implikovať mechanickú   povinnosť všeobecného   súdu   akceptovať jeho návrhy,   procesné úkony   a obsah   opravných   prostriedkov   a rozhodovať   podľa   nich   vrátane   posúdenia   tej skutočnosti,   či   a ako   sú   splnené/nesplnené   podmienky   na   postup   všeobecného   súdu v odvolacom   konaní   (v súvislosti   so   sťažovateľkou   nastolenou   potrebou   dokazovania v odvolacom konaní alebo stotožnenia sa odvolacieho súdu s jej pocitom diskriminovaného účastníka   exekučného konania a pod.).   Právne posúdenie tejto   otázky   patrí   do   výlučnej právomoci odvolacieho súdu   ako súdu   druhostupňového, a nie do   právomoci   ústavného súdu.

17. K argumentácii sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje   z rozsudku   Súdneho   dvora   vo   veci   Banif   Plus Bank Zrt   proti   Csaba   Cipani a spol. sp.   zn.   C-472/11   z 21.   februára   2013,   ústavný   súd   poukazuje na skutočnosť,   že sťažovateľka využila proti napadnutým rozhodnutiam okresného súdu odvolania, ako riadne opravné prostriedky, v ktorých brojila proti postupu okresného súdu v exekučnom konaní. Sťažovateľkou   uplatnenými   argumentmi   sa   krajský   súd   v napadnutých   rozhodnutiach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol postup a napadnuté rozhodnutia okresného   súdu   ako   vecne   správne.   Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu a rozhodnutia   všeobecného   súdu   postačuje,   aby   bola   zásada   kontradiktórnosti   dodržaná v konaní ako celku. Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel   k záveru,   že   postupom   krajského   súdu   a jeho   napadnutými   rozhodnutiami   bol v daných   veciach   princíp   kontradiktórnosti   súdneho   konania,   ktorý   je   obsahom   práv zaručených   čl.   46   ods.   1   ústavy,   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a čl.   47   charty   dodržaný,   čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.

18.   V kontexte   uvedeného   ústavný   súd   odmietol   sťažovateľkou   podané   sťažnosti týkajúce sa   postupu   a rozhodnutí krajského súdu   v   tejto   ich   časti   z dôvodu   ich   zjavnej neopodstatnenosti a nedostatku svojej právomoci na ich prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Keďže boli sťažnosti odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

19.   V   závere   svojej   argumentácie   ústavný   súd   dodáva,   že   nemohol   prehliadnuť predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych   žalôb v konaní   pred   všeobecnými   (exekučnými)   súdmi   v   kontexte   s   už   právoplatnými rozhodnutiami   súdov   (všeobecných   i   ústavného),   ktoré   sa   týkali   množstva   podobných prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

20.   V   kontexte   s   už   uvedeným   ústavný   súd   už   iba   dodáva,   že   právny   zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnaký   spôsob   ich   vybavenia   v   predošlom   období,   alebo   na   dôvod   namietania neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup   zákon   umožňuje,   a   je   to   porušením   buď   zákonných,   alebo   etických   povinností advokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013