znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 559/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť V. S., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 280/2000 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2012 doručená sťažnosť V. S., T.(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   18   C 280/2000.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   22.   septembra   2000 okresnému   súdu   žalobu,   ktorá   bola   vedená   pod   sp.   zn.   18   C   280/2000.   Konanie v predmetnej veci trvá už viac ako 12 rokov a dosiaľ nie je právoplatne skončené. Okresný súd rozsudkom č. k. 18 C 28/2000-559 z 10. júna 2009 (ďalej len „rozsudok z 10. júna 2009“) uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi v predmetnom konaní sumu 1 550,04 € so 17,4 % úrokom z omeškania ročne od 22. septembra 2000 až do zaplatenia a trovy konania v sume 862,18 €. Zároveň okresný súd konanie v časti vzájomného návrhu sťažovateľa týkajúceho sa sumy 1 787,89 € zastavil a vo zvyšku okresný súd jeho návrh zamietol. Rozsudok okresného súdu z 10. júna 2009 považuje sťažovateľ za nespravodlivý.

Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) na základe sťažovateľom podaného odvolania v predmetnej veci rozhodol rozsudkom č. k. 24 Co 282/2011-650 z 21. marca 2012 (ďalej len „rozsudok z 21. marca 2012“), ktorým rozsudok okresného súdu z 10. júna 2009   vo   veci   samej   potvrdil   a   v   časti   týkajúcej   sa   náhrady   trov   konania   ho   zrušil a v zrušenom   rozsahu   vrátil   späť   na   ďalšie   konanie.   Proti   rozsudku   krajského   súdu z 21. marca   2012   podal   sťažovateľ   dovolanie,   ktoré   bolo   okresnému   súdu   doručené 10. apríla 2012.

Sťažovateľ   v   predmetnom   konaní   namietal,   že   sudkyňa   JUDr.   Z.   Z.   (ďalej   aj „zákonná sudkyňa“) je voči nemu zaujatá. Krajský súd o jeho námietke rozhodol uznesením č. k. 23 Nc 30/04-116 z 30. septembra 2004, ktorým jeho námietke nevyhovel. Zákonná sudkyňa v predmetnej veci podľa neho koná neefektívne, neoprávnene mu „vyrubuje súdne poplatky a vo veci po zaplatení súdnych poplatkov v tejto veci nekoná“, v dôsledku čoho je toto konanie postihnuté zbytočnými prieťahmi.

V   záujme   ochrany   svojich   práv   sťažovateľ   v   predmetnej   veci   podal   opakovane sťažnosť na prieťahy adresovanú predsedovi okresného súdu, ako aj sťažnosť ústavnému súdu na porušovanie jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a ústavný súd okresnému súdu následne svojím rozhodnutím prikázal v predmetnej veci konať bez zbytočných prieťahov.

Krajský súd v predmetnom konaní dvakrát zrušil rozhodnutie okresného súdu vo veci samej   pre   nedostatočne   zistený   skutkový   stav   veci,   nerešpektovanie   právneho   názoru krajského súdu a z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu. Podľa sťažovateľa   zákonná   sudkyňa   v   predmetnej   veci   konala   úmyselne   v   jeho   neprospech, nezohľadňujúc dôkazy, na ktoré sa odvoláva.

V   dôsledku   toho,   že   krajský   súd   rozsudkom   z   21.   marca   2012   zrušil   rozsudok okresného súdu z 10. júna 2009 v časti týkajúcej sa náhrady trov konania a vrátil vec späť okresnému súdu na ďalšie konanie, predmetná vec nie je dosiaľ právoplatne skončená.

Uvedený postup okresného súdu v predmetnom konaní spôsobil, že sťažovateľ sa nachádza   v   stave   dlhodobej   právnej   neistoty,   ktorý   u   neho pretrváva   napriek   tomu,   že v záujme ochrany svojich práv využíva účinné prostriedky nápravy. Predmetná vec navyše podľa neho nie je právne ani fakticky zložitá.

Sťažovateľ   požiadal   ústavný   súd   taktiež   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 15 000 €, ktoré odôvodnil tým, že v dôsledku postupu okresného súdu   v   predmetnom   konaní,   resp.   jeho   nečinnosťou   utrpel   majetkovú   ujmu   (poplatky na súde,   úroky z omeškania),   ako i   nemajetkovú ujmu (psychická   záťaž, ktorá   vyústila do duševnej choroby).

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   bolo   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 18 C 280/2000 porušené, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľ   zároveň   požiadal   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní pred ústavným súdom z dôvodu svojej nepriaznivej finančnej situácie.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Aj keď sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 280/2000, ústavný súd konštatuje, že v danej veci je potrebné pri posudzovaní namietaného porušenia v sťažnosti označených práv osobitne sa vysporiadať   s   postupom   okresného   súdu   pri   rozhodovaní   v   merite   veci   a   osobitne   pri rozhodovaní o trovách namietaného konania.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 280/00 pri rozhodovaní vo veci samej

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený   názor vychádza zo skutočnosti,   že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Zo zistení ústavného súdu, ako aj zo samotnej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že namietané konanie bolo vo veci samej právoplatne skončené 4. apríla 2011, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok okresného súdu z 10. júna 2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu z 21. marca 2012.

Sťažnosť sťažovateľa bola podaná na poštovú prepravu 8. októbra 2012 a ústavnému súdu   doručená   9.   októbra   2012,   t.   j.   v čase,   keď   okresný   súd   už   nemohol   porušovať sťažovateľom označené práva v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej, pretože konanie v tejto časti bolo právoplatne skončené 4. apríla 2012. (m. m. IV. ÚS 240/2012).

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   týkajúcej   sa   rozhodovania vo veci   samej   v   súlade   s   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní pri rozhodovaní o trovách konania

Vzhľadom na nadobudnutie právoplatnosti meritórneho rozhodnutia v právnej veci sťažovateľa ešte   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému súdu   prichádzalo v   danom   prípade v rámci jej predbežného prerokovania do úvahy iba posúdenie možnosti jej prijatia na ďalšie konanie v časti týkajúcej sa rozhodovania okresného súdu o trovách konania.

Súčasťou   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   je   totiž   aj   právny   názor,   podľa ktorého sa   aj na súdne konanie v časti   týkajúcej   sa   iba náhrady   trov súdneho konania vzťahuje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 145/02, IV. ÚS 168/04).

Ústavný súd zo svojej rozhodovacej činnosti zistil:

Uznesením   sp.   zn.   I.   ÚS   197/04   zo   4.   novembra   2004   ústavný   súd   rozhodol o odmietnutí   sťažnosti   sťažovateľa,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   okresným   súdom v predmetnom   konaní,   z   dôvodu   jej   oneskorenosti   (v   čase   doručenia   sťažovateľovej sťažnosti už prebiehalo odvolacie konanie v predmetnej veci, pozn.).

Nálezom   sp.   zn.   IV.   ÚS   99/05   zo   7.   novembra   2005   ústavný   súd   rozhodol,   že sťažovateľovo   základné   právo   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   bolo   postupom   okresného   súdu   v   predmetnom   konaní   porušené,   prikázal okresnému súdu konať v tomto konaní bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 € a náhradu trov konania.

Nálezom   sp.   zn.   III.   ÚS   301/09 z 26. novembra 2009 ústavný súd   rozhodol,   že sťažovateľovo   základné   právo   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   predmetnom   konaní   v   období   po   právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 99/05 zo 7. novembra 2005 bolo porušené a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 700 €.

Uznesením   sp.   zn.   III.   403/2011   z   27.   septembra   2011   ústavný   súd   rozhodol o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v predmetnom konaní a krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 11 Co 53/2010 a sp.   zn.   11   Co   54/2010   v   období   po   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn. III. ÚS 301/09 z 26. novembra 2009, z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Konanie   o   trovách   konania   je   samostatným   konaním,   ktorého   výsledkom   je uznesenie,   aj   keď   sa   o   ňom   rozhodne   rozsudkom   ako   v   tomto   prípade.   Priznanie   trov konania je v zmysle § 142 Občianskeho súdneho poriadku závislé od výsledku konania vo veci samej, a preto aj stav právnej neistoty u sťažovateľa vzniknutý z dôvodu zbytočných prieťahov pri rozhodovaní o trovách konania mohol nastať až po vydaní rozsudku z 10. júna 2009, proti ktorému sa odvolal. Rozsudkom z 26. marca 2012 krajský súd v časti výroku týkajúceho sa trov konania rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil späť okresnému súdu na nové konanie. Podľa zistenia ústavného súdu okresný súd o trovách predmetného konania rozhodol opätovne uznesením z 11. septembra 2012.

Sťažnosť sťažovateľa bola podaná na poštovú prepravu 8. októbra 2012 a ústavnému súdu   doručená   9.   októbra   2012,   t.   j.   v čase,   keď   už   okresný   súd   nemohol   porušovať sťažovateľom označené práva v súvislosti s rozhodovaním o trovách konania, pretože o nich už rozhodol 11. septembra 2012.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   týkajúcej   sa   rozhodovania o trovách konania v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012