znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 558/2015-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpených advokátom JUDr. Richardom Hulínom, Advokátska kancelária Geško, Hulín a partneri s. r. o., Velehradská 33, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 To 6/2015 z 28. apríla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (spolu   ďalej   len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 To 6/2015 z 28. apríla 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2.   Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   boli rozsudkom Špecializovaného   trestného   súdu   v Pezinku   (ďalej   len   „špecializovaný   súd“) sp. zn. PK-2T/46/2013 z 3. decembra 2014 uznaní vinnými zo zločinu podplácania formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) a ods. 3 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo bol sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ uložený   trest   odňatia   slobody   na   sedem   rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ trest odňatia slobody na šesť rokov so zaradením do ústavu na výkon   trestu s minimálnym stupňom stráženia.   Najvyšší súd na   odvolanie   sťažovateľov zrušil prvostupňové rozhodnutie špecializovaného súdu a rozsudkom sp. zn. 2 To 6/2015 z 28.   apríla   2015   uznal   sťažovateľov   vinnými   zo   zločinu   podplácania   formou spolupáchateľstva   podľa   §   20   k   §   333   ods.   1,   ods.   2   písm.   b)   a   ods.   3   Trestného zákona a sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ uložil trest odňatia slobody na sedem rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ trest odňatia slobody na šesť rokov so zaradením do ústavu na výkon   trestu   s minimálnym   stupňom   stráženia.   V ostatnom   podali   sťažovatelia sťažnosť ústavnému súdu.

3.   V   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   sťažovatelia   v súhrne   konštatovali,   že „Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozsudku nevysporiadal dostatočne... s argumentami sťažovateľov   uvedenými   v   odvolaní,   ktoré   spochybňovali   vierohodnosť   svedkov,   priebeh samotného trestného činu, mieru účasti jednotlivých osôb na páchaní trestnej činnosti a ich motiváciu, samotné odôvodnenie pôsobí mechanicky, všeobecne, jednostranne. V mnohých prípadoch   sú   závery   súdu   iba   ničím   nepodloženými   domnienkami   a   hypotézami   bez akéhokoľvek reálneho základu. V zmysle tvrdení súdu v napadnutom rozsudku by bolo možné akéhokoľvek svedka považovať za dôveryhodného, keďže to o sebe sám tvrdí, resp. rozpory   by   boli   vysvetlené   prirodzenými   príčinami   spôsobenými   jeho   individuálnymi pamäťovými vlastnosťami. Odôvodnenie rozsudku tak nie je vyčerpávajúce a presvedčivé, na   základe   čoho   je   nepreskúmateľné.“.   V ďalšom   podrobne   popísali   viacero   rozporov vyplývajúcich   z vykonaného   dokazovania,   ktoré   sa   mali   premietnuť   aj   do   záverov všeobecných súdov pri posudzovaní ich trestnoprávnej zodpovednosti, v dôsledku čoho „... boli odsúdení výlučne na základe výpovedí nedôveryhodných svedkov, ktoré navyše vykazujú rozpory; nie je preto dokázané, že sa skutok stal, resp. že sa stal takým spôsobom, ako je uvedené v obžalobe...; nebola preukázaná vina obžalovaných takým spôsobom, aby o nej nevznikali dôvodné pochybnosti“. Nosnou argumentačnou námietkou sťažovateľov je ich   záver   o   nezákonnom   priebehu   dokazovania,   ku   ktorému   zhodne   konštatujú, že „Nerešpektovanie zásady zákonnosti vyhľadávania, obstarávania a vykonávania dôkazov otvára dvere svojvôli a nezákonnosti a umožňuje jednotlivcom, aby si sami vybavovali účty napr. za cenu nových zásahov do zákonom chránených práv občanov. V zmysle teórie ovocia oprávneného stromu, majúcej pôvod v judikatúre USA a uplatňovanej aj európskym súdom pre ľudské práva, je nutné z dokazovania vylúčiť nielen dôkazy získané nezákonnou cestou (DVD od svedka ⬛⬛⬛⬛ ), ale aj akékoľvek dôkazy priamo z nich odvodené, alebo získané na ich základe (svedecké výpovede svedkov vypovedajúcich pod vplyvom zverejnenia a opätovného prehrávania nezákonného dôkazu). Nahrávka zachytená na DVD nosiči,   od   ktorej   je   odvodený   hlavný   a   jediný   priamy   dôkaz   v konaní   -   výpoveď ⬛⬛⬛⬛, bola získaná v rozpore so zákonom, resp. jej vyhotovením došlo ku zásahu do práv a slobôd obžalovaných, najmä práva na súkromie a zásahu do práv na ochranu osobnosti.

Dôkaz získaný nezákonným spôsobom je absolútne neúčinný a musí byť vylúčený z hodnotenia   pri   zisťovaní   skutkového   stavu   veci.   Ak   bol   získaný   dôkaz   nezákonným spôsobom, tak potom za nezákonný sa považuje nielen dôkaz, pri ktorom bola nezákonnosť spôsobená, ale aj každý dôkaz, ktorý bol na základe tohto dôkazu získaný - v tomto prípade ide o výpoveď svedkyne.

Súd si vyhradil rozhodnutie o vylúčení dôkazu - nezákonne získaného DVD až na záver dokazovania, čím celé konanie zaťažil procesnou vadou - svedkovia vypovedali pod jeho   vplyvom,   čo jediná   priama   svedkyňa   - ⬛⬛⬛⬛ dokonca na   začiatku   svojej výpovede   dvakrát   napriek   upozorneniu   súdu   potvrdila   a   v   podstate   vyjadrila   nesúhlas s poučením súdu, že má vypovedať len o tom, čo vnímala vlastnými zmyslami. DVD svedka ⬛⬛⬛⬛ bolo zároveň viackrát medializované a do dnešných dní je možné si ho vyhľadať na internete, pričom orgány činné v trestnom konaní nepodnikli žiadne kroky, aby tejto širokej medializácii a zverejneniu DVD zabránili. Akýkoľvek svedok v konaní si mohol zverejnené úryvky DVD kedykoľvek pozrieť a poučením súdu o tom, že nemá vypovedať o jeho obsahu sa svedkovi jeho obsah v skutočnosti len pripomenul.“.

4. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľa, a to právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky... a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru pre ľudské práva..., práva sťažovateľa na zachovanie zásady prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 2 Dohovoru, práva na pozbavenie slobody len zo zákonných dôvodov podľa čl. 17   ods.   2   Ústavy,   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   d)   Dohovoru,   boli   postupom Najvyššieho súdu sp. zn. 2To/6/2015, rozsudok zo dňa 28.04.2015 porušené.

Podľa § 56 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z., zákona o organizácii Ústavného súdu SR o konaní pred ním   a o   postavení jeho   sudcov v   platnom znení,   Ústavný súd   rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2To/6/2015 zo dňa 28.04.2015 zrušuje. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z., zákona o organizácii Ústavného súdu SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky vedenú pod sp. zn. 2To/6/2015 zo dňa 28.04.2015 na ďalšie konanie.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví   zákon.   Ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákona o ústavnom súde)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

6. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

7.   V   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   zakotvený   princíp   subsidiarity,   ktorý   znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami   iba   vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

8. Ústavný súd predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde (III. ÚS 149/04,   IV. ÚS 135/05).   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

9. V danom prípade podľa názoru ústavného súdu sťažovatelia nevyčerpali všetky prostriedky,   ktoré   im   zákon   na   ochranu   ich   základných   práv   a   slobôd   v   systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže proti napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu z dôvodov prezentovaných v podanej ústavnej sťažnosti (pozri bod 3, pozn.) môžu podať dovolanie podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku v nadväznosti na § 368   ods.   2   písm.   h)   Trestného   poriadku,   ktorým   týmto   mimoriadnym   opravným prostriedkom podľa § 370 ods. 1 Trestného poriadku ako účinným prostriedkom nápravy disponujú, v lehote troch rokov od doručenia nimi napádaného rozhodnutia najvyššieho súdu.

10. Ústavou daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom alebo na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak v danom prípade fyzická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania   zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany   porušených   základných   práv   a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a v okolnostiach veci Trestným poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

11. Ako to z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Keďže proti napadnutému rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   je   možné   zo   sťažovateľmi   tvrdených   skutočností   podať dovolanie [§ 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku], právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa má najvyšší súd ako súd dovolací, čím bola zároveň vylúčená právomoc   ústavného súdu. Z uvedených dôvodov bola preto sťažnosť podľa   § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti účastníkov konania uznesením ako neprípustná odmietnutá.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2015