znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 558/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. P., K.,   zastúpenej advokátom JUDr. A. F., K., vo veci   namietaného porušenia jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 9/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 17. októbra 2012 doručená sťažnosť Ing. I. P., K. (ďalej len „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom   JUDr.   A.   F.,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 9/2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 20. septembra 2010 Okresnému súdu Bratislava IV návrh na rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 5 NcC 13/2011-37 z 29. apríla 2011 rozhodol, že na prerokovanie veci je príslušný Okresný súd Bratislava I. Sťažovateľka namieta nečinnosť okresného   súdu   tým,   že   prvý   úkon   vykonal   až   po   5   mesiacoch   odo   dňa,   keď   bolo rozhodnuté   o   príslušnosti   súdu   na   prerokovanie   veci.   Zároveň   namieta   neefektívny a nesústredený postup okresného súdu   tým, že pochybil vo veci ustanovenia kolízneho opatrovníka, keď o ustanovenie kolízneho opatrovníka žiadal Okresný súd Bratislava IV napriek tomu, že ho mal ustanoviť sám a ustanovil ho až uznesením č. k. 1 P 223/2012-32 z 20. septembra 2012. Zároveň poukazuje na to, že do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu sa vo veci neuskutočnilo žiadne pojednávanie.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo Ing. I. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a   práv na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I. v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 9/2011 porušené bolo.

2.   Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje   Okresnému súd Bratislava I.,   aby vo veci pod sp. zn. 11 C 9/2011 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. I. P. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5 000 (slovom päť tisíc eur), ktoré je Okresný súd Bratislava I. povinný zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I. je povinný uhradiť Ing. I. P. trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 €... do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

  Ústavný   súd   sa   osobitne   zameral   na   preskúmanie   opodstatnenosti   sťažnosti sťažovateľky,   keďže   pri   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 109/03), resp. ak argumenty v sťažnosti   sťažovateľa   nepreukázali   v   čase   podania   sťažnosti   takú   intenzitu   porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Zo sťažnosti, ako aj z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 199/02, I. ÚS 38/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V   prípade   namietaného   porušenia   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov je s účinnosťou od 1. apríla 2005 takýmto prostriedkom sťažnosť adresovaná predsedovi príslušného súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 3. júla 2012 sťažnosť na prieťahy   v   konaní   Krajskému   súdu   v   Bratislave.   Sťažnosť   bola   18.   júla   2012 postúpená okresnému súdu. Podpredsedníčka okresného súdu uznala sťažnosť   vo svojej odpovedi zo 16. augusta 2012 sp. zn. Spr. 2188/2012 za opodstatnenú vo vzťahu k obdobiu od 17. mája 2011 do   24. októbra 2011,   keď nebol zo strany okresného súdu   vykonaný žiadny procesný úkon. Zároveň uviedla, že v prípade potreby zabezpečí opatrenia potrebné na to, aby ku vzniku ďalších prieťahov nedošlo.

Samotná   skutočnosť,   že   orgán   štátnej   správy   súdu   uzná   sťažnosť   na   prieťahy za dôvodnú, nemusí viesť bez ďalšieho k prijatiu v nadväznosti na to podanej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie, pretože ústavný súd pridržiavajúc sa doterajšej stabilizovanej judikatúry považuje za potrebné poskytnúť všeobecnému súdu dostatočný časový priestor na prijatie opatrení pre účely nápravy a odstránenia protiprávneho stavu zapríčineného jeho nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou.

Ako   je   zo   sťažnosti   a   jej   príloh   zrejmé,   uznesenie   o   ustanovení   kolízneho opatrovníka vydal okresný súd iba tri týždne potom, ako podpredsedníčka okresného súdu odpovedala na sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní a podľa zistenia ústavného súdu bolo vo veci už aj nariadené pojednávanie na 23. január 2013.

Sťažnosť na prieťahy adresovaná predsedovi okresného súdu tak mala účinky, ktoré od nej bolo možné očakávať, keď boli odstránené nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré sťažovateľka v sťažnosti poukazuje.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   postup   okresného   súdu   zároveň   nemožno   bez ďalšieho považovať za také porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré by dosiahlo ústavnoprávny rozmer, predovšetkým s prihliadnutím na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej ústavný súd na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS   19/00). Navyše, je potrebné uviesť, že nesprávny postup pri ustanovovaní kolízneho opatrovníka bol čiastočne zavinený samotnou sťažovateľkou, keďže pri určovaní miestnej   príslušnosti   súdu   na   ustanovenie   kolízneho   opatrovníka   vychádzal   z   údajov o mieste   bydliska   maloletej   uvedených   v   návrhu   na   rozvod   manželstva   podanom sťažovateľkou.

Vzhľadom   na   uvedené   možno   teda   konštatovať,   že   ústavný   súd   nepovažoval doterajší postup okresného súdu   za taký, ktorý by signalizoval možnosť kvalifikovať ho po prijatí   sťažnosti   sťažovateľky   na   ďalšie   konanie   ako   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ďalšia nečinnosť okresného   súdu by mohla spôsobiť porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ale ústavný súd to v súčasnom období nemôže posúdiť.

Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi uvedenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012