znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 557/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2015 predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresnej prokuratúry Skalica č. k. Pv 43/15/2206-21 z 13. apríla 2015 a č. k. Pv 43/15/2206-39 z 12. mája 2015 v spojení s upovedomením Krajskej prokuratúry v Trnave sp. zn. 4 KPt 11/15/2200 z 22. apríla 2015 a opatrením Okresného súdu Skalica sp. zn. 0 Tp 411/2015 zo 7. júla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich   základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Okresnej prokuratúry Skalica (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. Pv 43/15/2206-21 z 13. apríla 2015 a č. k. Pv 43/15/2206-39 z 12. mája 2015   v spojení   s upovedomením   Krajskej   prokuratúry   v   Trnave   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“) sp.   zn.   4 KPt   11/15/2200   z 22.   apríla 2015   a opatrením Okresného   súdu Skalica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 411/2015 zo 7. júla 2015.

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že je proti nemu vedené trestné stíhanie pre prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a iné   na   skutkovom   základe   uvedenom   v uznesení   vyšetrovateľa   Okresného riaditeľstva Policajného   zboru,   odboru   kriminálnej   polície   Skalica   (ďalej   len   „policajt“) ČVS: ORP-30/VYS-SI-2015 z 18. januára 2015. V rámci vyšetrovania boli uzneseniami policajta   ČVS: ORP-30/VYS-SI-2015   zo 17. marca 2015   a 17. apríla   2015 pribratí   do konania znalci z odboru zdravotníctva, odvetvia psychiatrie z dôvodu znaleckého skúmania len   závislosti   sťažovateľa   na   alkohole   a iných   návykových   látkach,   a to   len   jedným z pribratých   znalcov,   pričom   z dôvodu   nespolupráce   sťažovateľa   s prvou   pribratou znalkyňou   bolo   rozhodnuté   o pribratí   druhej   znalkyne.   Voči   uzneseniam   policajta ČVS: ORP-30/VYS-SI-2015 zo 17. marca 2015 a 17. apríla 2015 podal sťažovateľ sťažnosť ako   riadny opravný   prostriedok podľa   § 185   a nasl. zákona   č. 301/2005 Z.   z.   Trestný poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“).   Uzneseniami okresnej prokuratúry č. k. Pv 43/15/2206-21 z 13. apríla 2015 a č. k. Pv 43/15/2206-39 z 12. mája 2015 bolo rozhodnuté o zamietnutí sťažovateľom podaných sťažností. V ďalšom bol postup policajta a okresnej prokuratúry preskúmaný krajskou prokuratúrou postupom podľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, o čom   bol   sťažovateľ   písomne   vyrozumený   listom   krajskej   prokuratúry   č.   k. 4 KPt 11/15/2200-15   z 22.   apríla   2015.   Nakoniec   generálny   prokurátor   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) postupom podľa § 363 ods. 1, § 366 ods. 1 a 2 a § 367 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku svojím uznesením č. k. XVI/2 Pz 48/15/1000-6 z 9. júla 2015 (ďalej aj „rozhodnutie generálneho prokurátora“) vyslovil porušenie Trestného poriadku v ustanoveniach § 2 ods. 10, § 142 ods. 1 a § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a rozhodol o zrušení uznesenia okresnej prokuratúry ČVS:   ORP-30/VYS-SI-2015   zo 17. apríla   2015,   ako   aj   uznesenia   prokurátora   č.   k. Pv 43/15/2206-39   z 12.   mája   2015,   ktorým   bola   do   konania   pribratá   znalkyňa ⬛⬛⬛⬛,   ako   znalkyňa   z odboru   zdravotníctva,   odvetvia psychiatrie. Okresný súd svojím opatrením sp. zn. 0 Tp 411/2015 zo 7. júla 2015 odmietol vydať   príkaz   na   vyšetrenie   duševného   stavu   sťažovateľa.   V ostatnom   podal   sťažovateľ sťažnosť na ústavnom súde.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti skonštatoval, že „Z obsahu vyšetrovacieho spisu ČVS:ORP-30/VYS-SI-2015 jasne vyplýva, že... spáchal skutok pod vplyvom alkoholu, čo svedčí dychová skúška. Z výsluchu znalkyne ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 22.2.2013 (v inej   trestnej   veci)   -   znalecký   posudok,   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   závislý   na   rôznych omamných látkach a je pre spoločnosť nebezpečný. S poukazom na viaceré skutočnosti, ako aj so zreteľom na potrebu zodpovedania otázok ohľadne duševného stavu prichádza do úvahy jednoznačne vyšetrenie dvomi znalcami. V danej veci bolo potrebné pribrať dvoch znalcov...   z odboru   psychiatria.“.   V   ďalšom   akcentoval,   že „Nie   som   schopný   chápať zmysel trestného konania, do dnešného dňa OČTK nepribrali dvoch znalcov na vyšetrenie môjho duševného stavu, OČTK do dnešného dňa nerešpektovali uznesenie GP SR zo dňa 9.7.2015 sp. zn. XVI/2 Pz 48/15/1000-6“, dôsledkom čoho „... sťažovateľ bol resp. stále je vo väzbe za skutok, za ktorý nie som trestne zodpovedný... čím došlo k porušeniu čl. 17 ods. 2   ústavy   a čl.   5   ods.   1   dohovoru“. V   závere   sťažovateľ   zhrnul,   že „Zo   všetkých okolností uvedených v sťažnosti jednoznačne vyplýva, že moja väzba nespĺňa... podmienku zákonnosti v dôsledku čoho je... protizákonná a samozrejme protiústavná.“.

4. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Okresná   prokuratúra   Skalica   svojimi   rozhodnutiami   v spojení   s Krajskou prokuratúrou Trnava porušili základné právo sťažovateľa... na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy SR, ako aj právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 ods. 3 a 4 Dohovoru...

2. Okresný súd Skalica 0Tp/2/2015 odmietnutím príkazu porušili základné právo sťažovateľa... na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy SR.

3. Sťažovateľovi... priznáva finančné zadosťučinenie vo výške = 4.000= €...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. Ešte predtým, ako sa ústavný súd začne zaoberať samotnou vecnou stránkou, je vždy povinný preskúmať procesné náležitosti sťažnosti. Z toho vyplýva, že iba v prípade, ak sťažnosť spĺňa všetky zákonom ustanovené formálne náležitosti a zároveň neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, sa ňou môže zaoberať aj z hľadiska jej vecnej stránky. Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, resp. podľa § 49 zákona o ústavnom súde ako prostriedku ochrany ústavou (alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd, je zásada subsidiarity. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých   orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Ústavný   súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde (III. ÚS 149/04).

8. Ústavný súd v obdobných prípadoch už judikoval, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd   označených   v čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktoré   neboli   odstránené   v jeho   priebehu (III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, I. ÚS 314/09). Otázka dôvodnosti vznesenia obvinenia je predmetom celého trestného konania a ústavnému súdu v tejto súvislosti náleží zaoberať sa otázkou   ochrany   základných   práv   a slobôd   zásadne   až   po   jeho   skončení,   s výnimkou mimoriadnych situácií, napríklad ak je súčasne dotknutá osobná sloboda jednotlivca, teda po vyčerpaní všetkých procesných prostriedkov, ktoré obvinenému/obžalovanému Trestný poriadok poskytuje.

9. Ústavný súd teda zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu ochrany   ústavnosti   zabezpečovať   v rámci   svojej   rozhodovacej   právomoci   ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, ale že túto povinnosť majú aj všeobecné súdy   ako primárni   ochrancovia   ústavnosti   (III. ÚS 79/02),   prípadne   iné   orgány   verejnej moci na to určené. Procesné záruky zabezpečujúce zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní a všeobecných súdov (prípadne ochranu pred jej porušením) vyplývajú z II.   časti   (predsúdne   konanie)   tretej   hlavy   prvého   oddielu   (dozor   prokurátora),   ako   aj III. časti (súdne konanie) druhej hlavy (preskúmanie a predbežné prejednanie obžaloby), prípadne šiestej hlavy (odvolanie a konanie o ňom) alebo ôsmej hlavy (mimoriadne opravné prostriedky) Trestného poriadku. Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú teda vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť   nemožno   napraviť   iným   spôsobom,   teda   predovšetkým   procesnými prostriedkami   vyplývajúcimi   z príslušných   procesných   noriem,   akou   Trestný   poriadok nepochybne je.

10.   K   nosnej   námietke   sťažovateľa   spočívajúcej   v postupe   orgánov   činných v trestnom   konaní,   ktoré   sa   v rámci   vykonávaného   dokazovania   nezaoberali   (do   času podania ústavnej sťažnosti, pozn.) otázkou jeho príčetnosti, k skúmaniu ktorej je potrebné pribrať nie jedného, ale dvoch znalcov z odboru zdravotníctva, odvetvia psychiatrie, ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľa na rozhodnutie generálneho prokurátora, ktorý zrušil uznesenie   policajta   ČVS:   ORP-30/VYS-SI-2015   zo   17.   apríla   2015,   ako   aj   uznesenie okresnej prokuratúry č. k. Pv 43/15/2206-39 z 12. mája 2015, ktorým bola do konania pribratá znalkyňa ⬛⬛⬛⬛, ako znalkyňa z odboru zdravotníctva, odvetvia   psychiatrie,   a   to z dôvodu   vyslovenia porušenia   Trestného   poriadku v ustanoveniach § 2 ods. 10, § 142 ods. 1 a § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku postupom   spomenutých   orgánov   činných   v trestnom   konaní.   V dôsledku   uvedeného a z dôvodu záväznosti právneho názoru generálneho prokurátora vysloveného v predmetnej veci   bude   povinnosťou   orgánov   činných   v trestnom   konaní   v   ďalšom   opätovne/nanovo rozhodnúť o znaleckom skúmaní osoby samotného sťažovateľa (s ohľadom na čas podania ústavnej   sťažnosti,   pozn.),   a to   aj   v ním   požadovanom   rozsahu,   teda   so   zameraním   na skúmanie jeho príčetnosti, pričom sťažovateľom napadnuté opatrenie okresného súdu sp. zn. 0   Tp   411/2015   zo   7.   júla   2015   predchádzalo   rozhodnutiu   generálneho   prokurátora. Naostatok   (vo   všeobecnom   ponímaní,   pozn.)   aj   znalcom   vyslovená   nepríčetnosť   nie   je prekážkou uloženia ochranného liečenia podľa § 31 ods. 3 v spojení s § 73 a nasl. Trestného zákona práve aj z dôvodu, že páchateľ činu inak trestného nie je pre nepríčetnosť trestne zodpovedný a jeho pobyt na slobode je nebezpečný. Nad rámec už uvedeného ústavný súd konštatuje, že k obmedzeniu osobnej slobody sťažovateľa a jeho následnému väzobnému stíhaniu došlo z dôvodu vznesenia obvinenia jeho osobe za trestnú činnosť mu kladenú za vinu v spojení s materiálnymi podmienkami väzby, v dôsledku čoho medzi ním označenými základnými   právami   a postupom   orgánov   činných   v trestnom   konaní   spočívajúcim v neskúmaní jeho príčetnosti nie je vecná súvislosť.

11. Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2015