znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 557/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. M. I., B., zastúpenej advokátkou JUDr. D. J., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 41 ods. 6 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   11   Cop   332/2012 z 15. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. M. I. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2013 doručená sťažnosť MUDr. M. I. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci   namietaného porušenia základného práva upraveného v čl. 41 ods. 6 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Cop/332/2012 z 15. januára 2013.

2. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Na základe návrhu otca súd prvého stupňa rozhodnutím 38 P 188/2011-122 zo dňa 03.   05.   2012   zveril   maloletého   L.   K.,   nar...   do   striedavej   osobnej   starostlivosti   oboch rodičov a určil kedy budú rodičia vykonávať svoju osobnú starostlivosť o maloletého L.. Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku konštatoval, že svoje rozhodnutie opiera o ust. § 24 ods. 2, 4, § 62 ods. 6 Zákona o rodine. Po vykonanom dokazovaní mal prvostupňový súd podľa svojho názoru dostatočne preukázané, že zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov je v jeho záujme a v záujme jeho zdravého vývinu osobnosti. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka... odvolanie. Sťažovateľka nesúhlasila so zverením maloletého do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, pretože táto je v priamom rozpore so záujmom maloletého a striedavú starostlivosť odmietol maloletý L. ako aj kolízny opatrovník. V konaní na prvostupňovom súde ako aj v odvolacom konaní sťažovateľka argumentovala tým, že otec ignoruje potrebu liečby maloletého, čo viac krát kriticky ohrozilo jeho život a zdravie...

Krajský súd... ako odvolací súd rozsudkom 11 Cop 332/2012-369 zo dňa 15. 01. 2013 rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že sa plne stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa a má za to, že striedavá starostlivosť nie je v rozpore so záujmom maloletého, práve z dôvodov, ktoré uvádza súd prvého stupňa... Predmetné   rozhodnutie   krajského   súdu   neobsahuje   podľa   názoru   sťažovateľky dostatok skutkových a právnych záverov, pričom je možné považovať jeho výklad a závery za svojvoľné a neodôvodnené. Z rozhodnutia Krajského súdu vyplýva aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá popiera ich podstatu a zmysel. Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že rozhodnutie Krajského ako aj Okresného súdu   je   možné   považovať   za   protiústavné   aj   arbitrárne   nakoľko   ich   odôvodnenie   je odchylné od veci samej a aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti a zistenia.“

3. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal takýto nález:„Základné právo MUDr. M. I... na súdnu ochranu upravené v čl. 41 ods. 6 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 13 Cop 332/2012-369 z 15. 01. 2013 porušené bolo.

Ústavný súd rozhodnutie Krajského súdu... sp. zn. 11 Cop 332/2012-369 z 15. 01. 2013 ruší

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   sťažovateľke   MUDr.   M.   I.   priznáva   finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- Eur, ktoré je Krajský súd... povinný vyplatiť MUDr. M. I. v lehote dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia

Sťažovateľke MUDr. M. I. priznáva náhradu trov konania na Ústavnom súde vo výške 275,96 Eur, ktoré je Krajský súd... povinný zaplatiť na účet advokáta... a to do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

6. Podľa čl. 41 ods. 6 ústavy podrobnosti o právach podľa odsekov 1 až 5 ustanoví zákon. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo na spravodlivé súdne konanie.

7.   Z   obsahu   sťažnosti,   ako   aj   navrhovaného   petitu   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 6 a čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 11 Cop/332/2012 z 15.   januára 2013.   Sťažovateľka namieta   porušenie uvedených práv, pretože krajský súd napadnutým rozhodnutím potvrdil prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi a závermi okresného súdu, ktoré však podľa jej   názoru   vyplývali z nesprávneho   aplikovania platných   právnych   predpisov   a následne nesprávneho posúdenia veci. Krajskému súdu v podstatnom vytýkala arbitrárnosť a zjavnú neodôvodnenosť jeho rozhodnutia.

8. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

9. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 11 Cop 332/2012 z 15. januára 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

10.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne   správne,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia   vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov. Krajský súd v odôvodnení okrem iného uviedol: „Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O. s. p., prejednal vec podľa § 214 ods. 2 O. s. p. s verejným vyhlásením rozhodnutia podľa § 156 ods. 3 O. s. p., a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne, odvolaniu matky nie je možné vyhovieť.

Súd prvého stupňa vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie, z ktorého vyvodil správny právny záver, svoje rozhodnutie aj riadne zdôvodnil, v odvolaní neboli uvedené žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali za následok zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, na ktoré ako správne poukazuje.

Na   doplnenie   správnosti   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   odvolací   súd   súhlasne s názorom súdu prvého stupňa má za to, že striedavá osobná starostlivosť nie je v rozpore so záujmom maloletého, práve z dôvodov, ktoré uvádza súd prvého stupňa. Zákon o rodine predpokladá vždy dohodu medzi rodičmi, ktorá je v záujme maloletého. Pokiaľ rodičia nie sú schopní dospieť k dohode, je potrebné aby akceptovali rozhodnutie súdu, bez ohľadu na ich pocity alebo osobné želania, pretože toto rozhodnutie sleduje predovšetkým záujem maloletého. Tak, ako uvádza súd prvého stupňa pobyt maloletého u obidvoch rodičov má zabezpečiť odstránenie vzájomného súboja medzi rodičmi o to, aký čas maloletý s tým ktorým rodičom trávi. Vzhľadom na vyjadrenie vôle maloletého L. odvolací súd dopĺňa, že maloletý   sa   v   danom   prípade   sa   stal   rukojemníkom   sporov   medzi   rodičmi   a akékoľvek vyjadrenie vo veci by maloletý poskytol, toto by bolo zneužité v prospech jedného alebo druhého rodiča. Aj v rodine otca má maloletý súrodenca, preto je potrebné, aby sa vytváral vzťah aj k tomuto súrodencovi. K takémuto stanovisku sa pripojil aj kolízny opatrovník. Stanovisko kolízneho opatrovníka nemožno vyhodnotiť ako odmietnutie striedavej osobnej starostlivosti, keď tento sa vyjadril tak, že je potrebné sa postupným spôsobom prešlo k striedavej osobnej starostlivosti. Odvolací súd poukazuje na dĺžku konania v predmetnej veci,   kde   rodičia   mali   dostatočný   priestor   na   tento   spôsob   starostlivosti   prejsť. Rešpektované   bolo   aj   stanovisko   kolízneho   opatrovníka   pokiaľ   ide   o odovzdávanie maloletého. Skutočnosti, že sa rodičia nevedia dohodnúť na potrebnej liečbe maloletého a matka absolútne odmieta postupy otca je tiež len výsledkom ich kontroverzných vzťahov. Rodičia pokiaľ sami nebudú mať vôľu usporiadať svoje vzájomné vzťahy, túto skutočnosť nevyrieši   žiadne   súdne rozhodnutie.   Za   danej situácie majú   jedinú   možnosť   akceptovať súdne rozhodnutie, ktoré je podľa názoru odvolacieho súdu v záujme maloletého.“

11. Predmetné   rozhodnutie   krajského   súdu   (a   v jeho   rozsahu   tiež   prvostupňové rozhodnutie,   keďže   bolo   potvrdené   odvolacím   súdom,   pozn.)   obsahuje   podľa   názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

12.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 11 Cop 332/2012   z 15.   januára   2013   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické, vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne odvolacie závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

13. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

14. Keďže sťažovateľka (zastúpená kvalifikovanou právnou zástupkyňou) namietala porušenie   tiež   základného   práva   podľa   čl. 41   ods. 6   ústavy   bez   bližšej   špecifikácie   len z dôvodu   arbitrárnosti   záverov   napadnutého   rozhodnutia,   ústavný   súd   nepovažoval za potrebné   zaoberať   sa osobitne   uvedeným   článkom   ústavy,   ktorý   mal   byť   podľa   nej taktiež   porušený.   Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým rozsudkom krajského súdu a možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods. 1   ústavy,   resp.   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení základného práva podľa čl. 41 ods. 6   ústavy.   Navyše,   napadnutý   článok   ústavy   iba   v podrobnostiach   (o právach   podľa predchádzajúcich odsekov) odkazuje na zákon.

15. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľky prima facie aj v časti namietajúcej porušenie čl. 41 ods. 6 ústavy je zjavne neopodstatnená.

16. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013