znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 557/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   B.   H.,   T.,   zastúpeného   spoločnosťou   H.,   s.   r.   o.,   B., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa Mgr. P. K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu   podľa   čl.   39   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   spojení   s   čl.   12   Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie riadenia ľudských zdrojov, odboru sociálneho zabezpečenia sp. zn. SRLZ-SZ-003155/2010 z 10. augusta 2010, rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky sp. zn. SLV-PS-PK-115/2010   z   5.   novembra   2010,   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave č. k. 1 S 285/2010-28 zo 14. júla 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžso 75/2011 z 31. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra 2012 doručená sťažnosť B. H., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou H., s. r.   o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   advokáta   a   konateľa   Mgr.   P.   K.,   ktorou   namieta porušenie   svojho   základného   práva   na   primerané   hmotné   zabezpečenie   v   starobe   a   pri nespôsobilosti   na   prácu   podľa   čl.   39   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) v spojení s čl. 12 ústavy a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie riadenia ľudských   zdrojov,   odboru   sociálneho   zabezpečenia   (ďalej   len   „odbor   sociálneho zabezpečenia   ministerstva   vnútra“)   sp.   zn.   SRLZ-SZ-003155/2010   z   10.   augusta   2010 (ďalej len „rozhodnutie odboru sociálneho zabezpečenia ministerstva vnútra“), rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) sp. zn. SLV-PS-PK-115/2010 z 5. novembra 2010 (ďalej len „rozhodnutie ministerstva vnútra“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 S 285/2010-28 zo 14. júla 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžso 75/2011 z 31. júla 2012 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ,   ktorý   je   od   roku   1993 príslušníkom Mestskej polície Mesta T., podal odboru sociálneho zabezpečenia ministerstva vnútra žiadosť z 27. júla 2010 o priznanie výsluhového dôchodku podľa § 38 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   č.   328/2002   Z.   z.“).   Rozhodnutím   odboru   sociálneho   zabezpečenia ministerstva vnútra bolo konanie o žiadosti sťažovateľa zastavené z dôvodu nepríslušnosti a nemožnosti vec postúpiť inému orgánu.

Ministerstvo   vnútra   svojím   rozhodnutím   zamietlo   odvolanie   sťažovateľa   proti rozhodnutiu   odboru   sociálneho   zabezpečenia   ministerstva   vnútra   a   potvrdilo   napadnuté rozhodnutie.

Krajský súd v konaní o preskúmanie rozhodnutia ministerstva vnútra iniciovanom sťažovateľom svojím rozsudkom potvrdil preskúmavané rozhodnutie.

Najvyšší   súd   na   odvolanie   sťažovateľa   svojím   rozsudkom   potvrdil   rozsudok krajského súdu.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s výkladom zákona č. 328/2002 Z. z. aplikovaným štátnymi orgánmi a súdmi v napadnutých rozhodnutiach, podľa ktorého sa tento zákon nevzťahuje na príslušníkov mestskej polície. Takýto výklad zákona považuje sťažovateľ za ústavne nekonformný a porušujúci jeho základné práva. Na podporu svojho názoru   sťažovateľ   v   sťažnosti   uvádza   rozsiahlu   argumentáciu   spočívajúcu   najmä v poukázaní na podobný charakter a náplň pôsobnosti a práce policajta mestskej polície a policajta Policajného zboru alebo Železničnej polície (do 10. decembra 2010, pozn.).

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa domáhať sa zákonom stanoveným postupom svojho práva zaručeného v článku 46 ods. 1 Ústavy SR bolo rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Sekcie riadenia ľudských zdrojov Odboru sociálneho zabezpečenia Č. p.: SRLZ-SZ-003155/2010 zo dňa 10. 08. 2010 v spojení s rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Č. p.: SLV-PS-PK-115/2010 zo dňa 05. 11. 2010 a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR 7Sžso/75/2011 zo dňa 31. 07. 2012 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave 1S/285/2010-28 zo dňa 14. 07. 2011 porušené

Základné   právo   sťažovateľa   na   primerané   hmotné   zabezpečenie   v   starobe   a   pri nespôsobilosti   na   prácu   zaručené   v   článku   39   ods.   1   Ústavy   SR   v   spojení   s   právom na rovnosť v právach v zmysle článku 12 Ústavy SR bolo rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Sekcie riadenia ľudských zdrojov Odboru sociálneho zabezpečenia Č. p.: SRLZ-SZ-003155/2010 zo dňa 10. 08. 2010 v spojení s rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Č. p.: SLV-PS-PK-115/2010 zo dňa 05. 11. 2010 a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR 7Sžso/75/2011 zo dňa 31. 07. 2012 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave 1S/285/2010-28 zo dňa 14. 07. 2011 porušené.

Súd   ruší   rozhodnutie   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   Sekcie   riadenia ľudských   zdrojov   Odboru   sociálneho   zabezpečenia   Č.   p.:   SRLZ-SZ-003155/2010 zo dňa 10. 08.   2010   v   spojení   s   rozhodnutím   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky Č. p.: SLV-PS-PK-115/2010   zo   dňa   05.   11.   2010   a   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR 7Sžso/75/2011 zo dňa 31. 07. 2012 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave 1S/285/2010-28 zo dňa 14. 07. 2010 a vec vracia Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Ministerstvo vnútra   Slovenskej   republiky je povinné sťažovateľovi   nahradiť   trovy právneho zastúpenia v sume 323,51 Eur do 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.   Trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   prestavujú   náhradu   za   dva   úkony právnej služby, t. j. 2 x 127,17 Eur a režijný paušál, t. j. 2 x 7,63 Eur a DPH.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   primerané   hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ústavy a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodnutím odboru sociálneho zabezpečenia ministerstva vnútra, rozhodnutím ministerstva vnútra, rozsudkom krajského súdu a rozsudkom najvyššieho súdu, ktoré sú podľa neho založené na nesprávnych záveroch.

Ústavný súd zdôrazňuje, že v súlade so zásadou subsidiarity vyjadrenou v čl. 127 ods.   1   ústavy   do   prieskumnej   právomoci   ústavného   súdu   patria   len   také   rozhodnutia štátnych   orgánov   a   súdov,   proti   ktorým   už   nie   je   prípustný   opravný   prostriedok. Preskúmanie rozhodnutia odboru sociálneho zabezpečenia ministerstva vnútra, rozhodnutia ministerstva vnútra a rozsudku krajského súdu bolo možné inštančne nadriadeným orgánom resp. súdom na základe dostupných opravných prostriedkov, ktoré sťažovateľ aj využil, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti obmedzil v rámci svojej právomoci na preskúmanie rozsudku najvyššieho súdu.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už   vyslovil, že kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že   v   okolnostiach   daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k   porušeniu,   resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti   sťažnosti   v   časti   nametaného   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľa   nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržatelnosť   záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok najvyššieho súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, a tak mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

Naopak, najvyšší súd (ako aj krajský súd, ministerstvo vnútra a odbor sociálneho zabezpečenia   ministerstva   vnútra,   ktorých   závery   boli   v   podstate   potvrdené)   ústavne konformne aplikoval zákon č. 328/2002 Z. z., keď takto zhrnul závery krajského súdu:«Žalobca   nie   je   účastníkom   vzťahov   upravených   v   zákone   č.   328/2002   Z.   z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov“)...

žalobca je príslušníkom obecnej polície, pričom jeho právne vzťahy, ako aj pracovný pomer upravuje zákon č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnej polícií“).

Sociálne   zabezpečenie   príslušníkov   Policajného   zboru   je   upravené   v   zákone o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a pod príslušný právny predpis nespadajú príslušníci   obecnej   polície,   lebo   nemajú   osobitné   postavenie   k   štátu,   ako   je   to u príslušníkoch policajného zboru. Obecná a mestská polícia nie je ozbrojenou zložkou na rozdiel od príslušníkov policajného zboru, ktorí vykonávajú štátnu službu v ozbrojenom bezpečnostnom zbore. Krajský súd preto dospel k záveru, že druhostupňový správny orgán postupoval správne, keď v konaní o priznanie výsluhového dôchodku podľa § 38 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov konanie z titulu nepríslušnosti zastavil...» a ďalej uviedol: «Podľa § 1 ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov pod   pojmom   policajt   sa   na   účely   tohto   zákona   rozumie   príslušník   Policajného   zboru, Hasičského   a   záchranného   zboru,   Horskej   záchrannej   služby,   Slovenskej   informačnej služby, Národného bezpečnostného úradu, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Železničnej polície a colník, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o policajnom zbore“) policajný zbor je ozbrojený bezpečnostný zbor, ktorý plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti, boja proti zločinnosti vrátane jej organizovaných foriem a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré pre policajný zbor vyplývajú z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky.

Podľa   §   2   ods.   1   zákona   o   obecnej   polícii   obecná   polícia   je   poriadkový   útvar pôsobiaci   pri   zabezpečovaní   obecných   vecí   verejného   poriadku,   ochrany   životného prostredia v obci   a   plnení   úloh   vyplývajúcich   zo   všeobecne záväzných   nariadení   obce, z uznesení obecného zastupiteľstva a z rozhodnutí starostu obce...

Sporným v uvedenom prípade zostalo právne posúdenie, a to či zákon o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov v znení neskorších predpisov sa má aplikovať aj na prípad žalobcu,   ktorý bol   od roku   1993 príslušníkom   mestskej polície Mesta   T.   Podľa   názoru žalobcu, hoci pod personálnu pôsobnosť uvedeného zákona výslovne nepatria príslušníci obecných a mestských polícií, je potrebné zohľadniť skutočnosť, že ich práca má totožný charakter a je uskutočňovaná vo verejnom záujme ako u príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky a Železničnej polície. V opačnom prípade by podľa jeho názoru išlo o diskrimináciu príslušníkov obecných a mestských polícií.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v celom rozsahu stotožnil s právnymi závermi krajského súdu a tieto dôvody si osvojil ako svoje vlastné.

Na   zdôraznenie   správnosti   dôvodov   rozhodnutia   krajského   súdu   odvolací   súd dopĺňa, že obecná polícia nie je ozbrojenou zložkou, lebo priamo zo zákona o obecnej polícii vyplýva, že obecná polícia je poriadkový útvar a nie ozbrojený bezpečnostný zbor, ako je tomu v prípade policajného zboru...

pokiaľ   žalobca   považoval   za   rozhodujúce   pre   dodržanie   práva   na   rovnaké zaobchádzanie posúdenie úloh, ktoré dotknuté subjekty plnia, ich kompetencie a podobne, tak z príslušných právnych predpisov vyplývajú iné úlohy a postavenie príslušníkov obecnej polície a úlohy a postavenie príslušníkov policajného zboru. Tento takt nemôže ovplyvniť ani skutočnosť,   že oba subjekty v zákonom stanovených prípadoch spolupôsobia, alebo spolupracujú.

V § 1 ods. 2 zákon o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov presne vymedzuje, kto   je   pre   účely   zákona   o   sociálnom   zabezpečení   policajtov   a   vojakov   považovaný za policajta,   a príslušníci   obecnej resp.   mestskej polície v uvedenom ustanovení nie sú uvedení. Prvostupňový správny orgán preto postupoval v súlade so zákonom, ak konanie zastavil, lebo nie je príslušný rozhodovať o dôchodkových nárokoch príslušníkov obecných a mestských polícií, a žalovaný potom nepochybil, ak takéto rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol...»

Ústavný súd dodáva, že aplikovanie takého extenzívneho výkladu zákonnej úpravy, ktorá by rozširovala zákonodarcom taxatívne vymedzených okruh subjektov, na ktorých sa táto úprava vzťahuje, by bolo výkladom ústavne nekonformným.

Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   najvyššieho súdu.   Z   týchto   dôvodov   bolo   preto potrebné sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ   sťažovateľ   namieta   aj   porušenie   svojho   základného   práva   na   primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1 ústavy v spojení   s   čl.   12   ústavy   rozsudkom   najvyššieho   súdu   (a   to   z   rovnakých   dôvodov ako porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy), ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 310/08), podľa ktorej všeobecný súd spravidla   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 39 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.

Ústavný súd konštatuje, že bez možnosti porušenia základného práva sťažovateľa procesnoprávneho   charakteru   (čl.   46   ods.   1   ústavy)   nemohlo   dôjsť   ani   k   porušeniu základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd odmieta sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 12 ústavy ústavný súd uvádza, že ich aplikácia   sa   v   individuálnych   sťažnostiach   viaže   na   vyslovenie   porušenia   individuálne určeného   základného   práva   alebo   slobody   sťažovateľa.   Preto   ak   sťažovateľ   namietal porušenie čl. 12 ústavy v spojení s porušením svojho základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy a ústavný súd možnosť porušenia tohto základného práva nezistil, potom odmietnutie sťažnosti v časti namietaného porušenia čl. 39 ods. 1 ústavy pre jej zjavnú neopodstatnenosť sa vzťahuje aj na namietané porušenie čl. 12 ústavy.

Ústavný súd na základe uvedeného pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012