znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 556/2015-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária Mgr. Marek Benedik, s. r. o.,Rudnayovo námestie 1, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. MarekBenedik, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 63 Er 1062/2014z 2. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“ alebo „povinný“v pôvodnom súdnom konaní) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľačl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 63 Er 1062/2014-61z 2. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v právnom postavení povinnéhov konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 63 Er 1062/2014 bol účastníkomexekučného konania na vymoženie uloženej povinnosti (vypratanie bytu, pozn.) a trovexekúcie na podklade exekučného titulu  vykonateľného rozsudku okresného súdu č. k.24 C 237/2009-172 z 28. júna 2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.9 Co 570/2012-245 z 20. marca 2014.

V snahe podrobne zosumarizovať skutkový stav veci sťažovateľ ústavnému súduchronologicky uvádza priebeh konania predchádzajúci vydaniu napadnutého rozhodnutiazo strany okresného súdu, v rámci ktorého zdôrazňuje, že„... po nadobudnutí právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu informoval majiteľov predmetného bytu listom zo dňa 20.6.2014 (doručeným dňa 23.6.2014), že byt nezadržuje a nemá tam svoje veci. Napriek uvedenému na základe uvedených rozsudkov podali majitelia bytu (oprávnení) voči sťažovateľovi (povinnému) návrh na vykonanie exekúcie na Okresný súd Bratislava I, ktorý dňa 11.07.2014 vydal poverenie pod sp. zn. 63 Er 1062/2014 na vymoženie uloženej povinnosti voči sťažovateľovi vypratať byt a na vymoženie trov exekúcie.

Dňa 24.09.2014 exekútor doručil sťažovateľovi upovedomenie o začatí exekúcie. Sťažovateľ podal voči exekúcii a trovám exekúcie námietky dňa 30.09.2014 a dňa 08.10.2014, ktorých kópie doručil na Okresný súd Bratislava I dňa 28.10.2014.

V podaných námietkach sťažovateľ namietal, že predmetný byt neobýva, nemá tam svoje veci a ani ho nezadržuje. Ako dôkaz priložil písomné potvrdenie svojej sestry pani ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 09.06.2014, v ktorom uviedla, že sťažovateľ byt neobýva, nezadržuje ho a nemá v ňom svoje veci. V námietkach zo dňa 30.09.2014 sťažovateľ ďalej uviedol, že oprávnení mali vedomosť o tom, že jeho sestra pani zotrváva v byte, nakoľko dňa 16.06.2010 podali na Miestnom úrade v Bratislave žiadosť o zrušenie trvalého pobytu sťažovateľa a jeho sestry v byte, ako aj mali vedomosť o tom, že

2

si pani ⬛⬛⬛⬛ nárokuje prechod nájmu po matke, pretože dňa 08.03.2012 žiadala o uzavretie zmluvy o nájme. Sťažovateľ taktiež uviedol, že informoval majiteľov bytu listom zo dňa 20.06.2014, že byt nezadržuje a nemá tam svoje veci.

Okresný súdu Bratislava I vydal dňa 02.12.2014 uznesenie sp. zn. 63 Er 1062/2014, ktorým námietky povinného proti upovedomeniu o začatí exekúcie a proti trovám exekúcie zamietol. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 02.02.2015, a nie je voči nemu prípustné odvolanie.“.

3. S ohľadom na uvedené sa sťažovateľ, argumentujúc rozhodovacou praxouústavného súdu, ako i Európskeho súdu pre ľudské práva, domnieva, že napadnutýmrozhodnutím okresného súdu došlo k porušeniu jeho práv zaručených ústavou, akoi dohovorom (bod 1) v dôsledku svojvoľného postupu okresného súdu, ktorý sav odôvodnení napadnutého rozhodnutia žiadnym spôsobom nevysporiadal s písomnýmidôkazmi, ktoré predložil.

Sťažovateľ zastáva názor, že dobrovoľne splnil to, na čo bol povinný podľaexekučného titulu, a že relevantnú námietku voči začatiu exekúcie uplatnil. Ako ďalejuvádza,«... svoju námietku podporil aj dôkazom, a to písomným potvrdením

. Obsah tohto písomného potvrdenia bol relevantný, pretože preukazoval stav, ktorý sa mal dosiahnuť vyprataním.

Súd na námietky reagoval tým, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno preukázať, že byt dobrovoľne vypratal. Avšak s dôkazom, ktorým naopak sťažovateľ sledoval unesenie dôkazného bremena sa vôbec nevysporiadal. Súd dokonca tento dôkaz v odôvodnení ani nezmienil; neuviedol, že ho sťažovateľ predložil! Súd sa s predloženým dôkazom nezaoberal ani vecne, keď ho vôbec nehodnotil ani samostatne a ani v spojení s ostatnými dôkazmi. Je pritom zrejmé, že išlo o dôkaz zásadný. Z povahy veci pritom vyplýva, že sťažovateľ nemal vzhľadom na okolnosti ako inak preukázať negatívnu skutočnosť, a to, že sa v byte nenachádza on a ani jeho veci.

Vzhľadom na to nie je ani zrejmé, ako súd dospel k záveru, že sťažovateľ „žiadnym spôsobom nepreukázal, že jeho sestra s manželom v byte skutočne býva a má v ňom svoje osobné veci“....

Súd argumentoval úplne opomínajúc predložený dôkaz. A to v podstate len tým, že v námietkach sťažovateľ ako bydlisko uvádza adresu bytu. To však samé o sebe nevyvracia pravdivosť písomného potvrdenia (čo súd netvrdí, nakoľko sa predloženým dôkazom vôbec nezaoberal), pretože samotná skutočnosť, že sťažovateľ si uvádza určitú adresu, ako adresu trvalého pobytu neznamená, že sa tam aj zdržuje (spolu so svojimi vecami). V tejto súvislosti však súd úplne opomenul, že sťažovateľ predložil potvrdenie o zrušení evidencie trvalého pobytu na adrese bytu....

Súd vychádzal z toho, že dôkazné bremeno preukázať, že povinný splnil povinnosť uloženú exekučným titulom, znáša povinný. Súd však toto východisko aplikoval bez ohľadu na okolnosti veci a v skutočnosti zaťažil sťažovateľa excesívnym dôkazným bremenom, a to odhliadnuc od skutočnosti, že sťažovateľ predložil dôkaz, ktorým preukázal dobrovoľné splnenie svojej povinnosti (a ktorý súd opomenul)....

Ako bolo uvedené vyššie, sťažovateľ po nadobudnutí právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu oznámil oprávneným (ich právnemu zástupcovi), že svoju povinnosť splnil, že predmetný byt neužíva, nezadržiava ho a nemá v ňom žiadne svoje veci. Z povahy veci vyplýva, že sťažovateľ nemohol poskytnúť dôkaz o tejto negatívnej skutočnosti. Exekučný titul mu neukladal povinnosť odovzdať alebo sprístupniť byt oprávneným (za daných okolností to ani urobiť nemohol, pretože byt nebol v jeho moci, nakoľko ho užívala iná osoba).

Z obsahu spisu nevyplýva, že by sa oprávnení pokúsili overiť túto skutočnosť, nepokúsili sa vstúpiť do bytu. Z povahy veci vyplýva, že ak tvrdili skutočnosť, že sťažovateľ dobrovoľne nesplnil svoju povinnosť uloženú exekučným titulom, a teda tvrdili pozitívnu skutočnosť, že byt aj naďalej užíva, znášali dôkazné bremeno preukázať, že sťažovateľ byt aj naďalej užíva, že sa v ňom zdržuje a že sa v byte nachádzajú jeho veci. Oprávnení totiž tvrdili, že sú splnené predpoklady pre vykonanie exekúcie (§ 38 ods. 2 ExPor), teda tvrdili skutočnosti vo svoj prospech. Oprávnení však nepredložili ani žiadne substancované tvrdenia a ani žiadny dôkaz o tejto skutočnosti.».

4. Na základe už uvedenej argumentácie preto sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súdprijal sťažnosť na ďalšie konanie a súčasne vydal dočasné opatrenie, ktorým by poverenému

4

súdnemu exekútorovi uložil povinnosť zdržať sa vykonávania úkonov v exekúcii vedenejpod sp. zn. Ex 1410/2014.

Zároveň navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal tentonález:„1. Okresný súd Bratislava I uznesením sp. zn. 63 Er 1062/2014 zo dňa 02.12.2014 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 63 Er 1062/2014 zo dňa 02.12.2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 eur.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

5. Ústavnému súdu bolo na základe jeho výzvy 15. mája 2015 doručené vyjadrenieokresného súdu k sťažnosti, v ktorom okresný súd reaguje na v ústavnej sťažnosti uvedenúargumentáciu sťažovateľa a navrhuje sťažnosť zo strany ústavného súdu odmietnuť akozjavne neopodstatnenú.

Zákonná sudkyňa JUDr. Hajdinová vo vyjadrení konštatuje priebeh konaniapredchádzajúci vydaniu napadnutého rozhodnutia a následne podrobne uvádza, že okresnýsúd v napadnutom rozhodnutí«... konštatoval, že povinný neuniesol bremeno dôkazu a nepreukázal existenciu okolností, ktoré by mohli spôsobiť zánik vymáhaného nároku alebo ktoré by mohli brániť jeho vymáhateľnosti, prípadne existenciu iných dôvodov, pre ktoré by bola exekúcia neprípustná. Argumenty povinného zostali len v rovine nepreukázaných tvrdení. Skutočnosť, že povinný doložil ku svojim námietkam oznámenie o zrušení trvalého pobytu, nepovažuje súd za dostatočný dôkaz, že sa na uvedenej adrese nezdržiava. Súd poukazuje na skutočnosť, že v písomne podaných námietkach zo dňa 30.9.2014, aj v späťvzatí žiadosti o zrušenie exekučného záložné práva zo dňa 22.10.2014 povinný uvádza adresu svojho pobytu na adrese ⬛⬛⬛⬛, ide teda o adresu, na ktorej sa nachádza byt, ktorý má byť vyprataný na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu. K námietke povinného, že predmetný byt obýva jeho sestra s manželom, ktorí sa domáhajú na súde určenia prechodu práva nájmu, exekučný súd uviedol, že na Okresnom súde Bratislava I sa pod sp. zn. 24 C 55/2012 viedlo konanie, v ktorom sa navrhovatelia ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (sestra a švagor povinného v exekučnom konaní) domáhali voči odporcom... určenia prechodu nájmu k bytu, ktorý má byť vyprataný. Okresný súd Bratislava I však konanie zastavil uznesením č. k. 24 C 55/2012-56 zo dňa 24.2.2014 (právoplatným dňa 30.4.2014) z dôvodu späťvzatia návrhu na začatie konania. Povinný žiadnym spôsobom nepreukázal, že jeho sestra s manželom v byte skutočne býva a má v ňom svoje osobné veci. Preto je argument povinného právne irelevantný. Už Krajský súd v Bratislave v rozsudku č. k. 9 Co 570/2012- 245, 9 Co 136/2013 zo dňa 20.3.2014, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 24 C 237/2009-172 zo dňa 28.6.2012 uviedol, že podanie návrhu na začatie konania vo veci sp. zn. 24 C 55/2012, ktorým sa sestra povinného domáhala určenia prechodu nájmu bytu, považoval za účelové, pričom povinný v prvostupňovom konaní sp. zn. 24 C 237/2009 túto skutočnosť neuvádzal. Povinný v čase rozhodovania odvolacieho súdu nemal odvodené právo bývania v predmetnom byte od jeho sestry ⬛⬛⬛⬛. Exekučný súd preto považoval námietky povinného za neodôvodnené a zamietol ich. Z rovnakých dôvodov zamietol aj námietky povinného proti trovám exekúcie....

Súd doručoval uznesenie povinnému na poslednú známu adresu, ktorú povinný uviedol aj v námietkach, ⬛⬛⬛⬛, z ktorej sa zásielka vrátila nedoručená s poznámkou pošty Bratislava 1 „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“, to znamená, že povinný na tejto adrese v čase doručovania mal poštovú schránku.

Povinný až dňa 18.12.2014, teda po rozhodnutí o námietkach, exekučnému súdu oznámil zmenu jeho adresy na ⬛⬛⬛⬛, napriek tomu, že podľa lustrácie v Registri obyvateľov SR bol na tejto adrese prihlásený už od 3.11.2014 a vedel, že súd bude rozhodovať o jeho námietkach proti exekúcii aj proti trovám exekúcie a že mu bude doručovať rozhodnutie, čím sťažil postup súdu. Súd povinnému doručoval uznesenie č. k. 63 Er 1062/2014-61 zo dňa 2.12.2014 na adresu ⬛⬛⬛⬛, aj na novú adresu ⬛⬛⬛⬛. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 2.2.2015.

6

Exekučný súd priamo nedoručoval povinnému vyjadrenie oprávnených k jeho námietkam, pretože v ňom oprávnení uvádzali dôvody, ktoré boli exekučnému súdu (rovnako tak povinnému) známe z predchádzajúceho konania. Prípadná replika povinného k vyjadreniu oprávnených k jeho námietkam, by nemala vplyv na rozhodnutie exekučného súdu o námietkach. Exekučný súd nezaložil svoje rozhodnutie č. k. 63 Er 1062/2014-61 zo dňa 2.12.2014 na vyjadrení oprávnených k námietkam povinného a vyjadrenie oprávnených nemalo vplyv na rozhodnutie súdu o námietkach. Preto som toho názoru, že týmto postupom exekučný súd neporušil právo povinného na prístup k súdu, čo by malo za následok odňatie možnosti konať pred súdom (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 273/2014 zo dňa 28.1.2015). Napokon, povinný dňa 17.2.2015 nahliadal do exekučného spisu sp. zn. 63 Er 1062/2014 (č. l. 71), kedy prevzal vyjadrenie oprávnených a dostalo sa do jeho dispozičnej sféry. V tomto kontexte je potrebné zohľadniť aj špecifiká exekučného konania, ktoré ako osobitné konanie nastupuje až vtedy, keď povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie.».

JUDr. Hajdinová zároveň ústavnému súdu pre ozrejmenie uvádza i ďalšie procesnénávrhy tak sťažovateľa, ako i oprávnených a rozhodnutia okresného súdu v exekučnomkonaní vedenom pod sp. zn. 63 Er 1062/2014, ktoré nastali po vydaní napadnutéhorozhodnutia okresného súdu [rozhodnutie sp. zn. 63 Er 1062/2014 z 24. apríla 2015 o zmenesúdneho exekútora na návrh oprávnených či rozhodnutie sp. zn. 63 Er 1062/2014z 27. apríla 2015 o nepovolení odkladu exekúcie na návrh povinného pre absenciuzákonných podmienok vyplývajúcich z § 56 ods. 1 a 2 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučnýporiadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, pozn.] a v závere konštatuje, že napadnutérozhodnutie je podľa jej názoru vecne, ako i právne správne a rešpektuje ustanoveniaExekučného poriadku, ako i súvisiacu judikatúru súdov Slovenskej republiky.

6. Sťažovateľ v nadväznosti na vyjadrenie okresného súdu (bod 5) vo vyjadrenízo 16. júna 2015 navrhuje vzhľadom na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konanívedenom pod sp. zn. 63 Er 1062/2014 pripustenie zmeny petitu dočasného opatrenia tak, že„... súdnemu exekútorovi ⬛⬛⬛⬛... sa ukladá, aby sa zdržal vykonávania úkonov v exekúcii sp. zn. Ex 1410/2014...“.

V nadväznosti na vyjadrenie JUDr. Hajdinovej sťažovateľ uvádza, že„... sudkyňa z vecnej stránky nespochybnila podstatu sťažnosti. Sťažovateľ teda trvá na tom, že došlo k porušeniu jeho práv.

Argumentáciu sudkyne považuje sťažovateľ za rozporuplnú. Absolútny dôraz položila na to, že sťažovateľ na námietkach uviedol ako adresu trvalého pobytu

. Odhliadnuc od skutočnosti, že mala preukázané zrušenie trvalého pobytu na tejto adrese, sama význam uvedenia trvalého pobytu relativizuje. Tvrdí totiž, že údaj o trvalom pobyte má len evidenčný charakter a nezakladá žiadne právo. Odhliadnuc od skutočnosti, že sudkyňa nezvážila, že sťažovateľ mohol uviesť nesprávnu adresu napríklad omylom zo zotrvačnosti, táto skutočnosť sama osebe nemohla byť dôkazom o tom, že sťažovateľ sa v byte združuje. Ani údaj o trvalom pobyte totiž sám osebe neznamená, že sa osoba na adrese zdržuje. Úvahy súdu na tému doručovania rozhodnutí, či a kde mal sťažovateľ poštovú schránku, nedokazujú to, že sťažovateľ byt užíva; týmito súd napadnuté uznesenie neodôvodňoval a v okolnostiach veci ide len o špekulácie irelevantné vo vzťahu ku skutočnosti, že súd svojvoľne opomenul kľúčový dôkaz a nesprávne určil dôkazné bremeno.

Pokiaľ sudkyňa poukazuje na to, že sestra sťažovateľa podala návrh na určenie práva nájmu, ktorý následne vzala späť, je to úplne irelevantné. Nevyvracia to totiž skutočnosť, že sestra sťažovateľa byt so svojím manželom reálne užíva a ani pravdivosť jej vyhlásenia, že sťažovateľ byt neužíva a nemá tam veci....

K námietke sťažovateľa, že súd nesprávne určil dôkazné bremeno, sa sudkyňa nevyjadrila vôbec. Sťažovateľ je teda opäť toho názoru, že sudkyňa z vecnej stránky nespochybnila podstatu sťažnosti. Sťažovateľ teda trvá na tom, že došlo k porušeniu jeho práv. Pre úplnosť sťažovateľ uvádza, že nenamieta to, že sa súd nestotožnil s jeho právnymi názormi, resp. že nebol úspešný, čo sa týka námietok proti exekúcii, ale predovšetkým to, že (i) súd opomenul kľúčový dôkaz priamo potvrdzujúci jeho tvrdenia,

8

dokonca ho v odôvodnení ani nezmienil, hoci o ňom vedomosť mal a (ii) že súd nesprávne určil dôkazné bremeno....

Čo sa týka tvrdenia, že súd nedoručoval povinnému vyjadrenie oprávnených, argumentácia sudkyne je v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Najvyššieho súdu SR....

Zdôrazňujeme ďalej, že obsahom vyjadrenia oprávnených bolo, že povinný nepreukázal, že byt neobýva a že sa v byte nezdržuje. Podľa nášho názoru ide o tvrdenie, na ktoré mal mať sťažovateľ možnosť reagovať replikou, prípadne návrhmi na vykonanie dôkazov, a to práve s ohľadom na špecifiká exekučného konania, v ktorom sa pojednávanie nevykonáva. Nevedno nakoniec, odkiaľ mal mať sťažovateľ vedomosť o argumentácii oprávnených.

Tvrdenie súdu, že povinný nahliadol do spisu 17.02.2015, kedy vyjadrenie oprávnených prevzal, je absurdné, nakoľko k tomu došlo až po vydaní napadnutého uznesenia.“.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavnýsúd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zrušítaké rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobodyporušil, vo veci konal.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktorénemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekýmzjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietanýchpochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnejmoci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (III. ÚS 415/2011,IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

10. Sťažnosť na porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn.63 Er 1062/2014 z 2. decembra 2014 adresovanú ústavnému súdu odôvodnil sťažovateľ

10

primárne tým, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu je arbitrárne a neodôvodnené,pretože okresný súd sa v ňom náležite nevysporiadal s jeho námietkami tak proti exekúciisamotnej, ako i voči jej trovám.

11. Pre účely preskúmania sťažovateľom tvrdených námietok si ústavný súdzadovážil príslušné podkladové spisy okresného súdu sp. zn. 63 Er 1062/2014, sp. zn.24 C 237/2009 a sp. zn. 24 C 55/2012.

II.A K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím okresného súdu

12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

13. Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vysloveniaporušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva naspravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť zo stranyokresnéhosúduvydanímneodôvodnenéhoa arbitrárnehorozhodnutiasp.zn.63 Er 1062/2014 z 2. decembra 2014. Sťažovateľ sa zároveň domnieva, že dobrovoľnesplnil to, na čo je povinný podľa exekučného titulu, a teda že tu existuje stav, ktorýzodpovedá stavu, ktorý sa má dosiahnuť výkonom povinnosti uloženej exekučným titulom.

14. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavnýmsúdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť hopred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

15. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každémureálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konaťa rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorýrozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomociústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie jezastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácies ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základnýchslobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavyo namietanýchporušeniachústavoualebopríslušnoumedzinárodnouzmluvougarantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecnýchsúdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie súzlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnejzmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

16. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia okresného súdu ústavnýsúd dospel k záveru, že okresný súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol námietkysťažovateľa (povinného v pôvodnom exekučnom konaní) proti upovedomeniu o začatíexekúcie, ako i proti trovám exekúcie, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentáciaz v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

12

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (s. 2  4) vyplýva, že okresný súdvyčerpávajúcim spôsobom reagoval na nosné argumenty sťažovateľa uvedené v jehonámietkach proti exekúcii, ako i proti trovám exekúcie. Pre posúdenie danej veci ústavnýmsúdom je však relevantný právny záver okresného súdu o zamietnutí týchto námietokodôvodený tým, že:

„Súd nahliadnutím do spisu sp. zn. 63 Er 1062/2014 zistil, že exekučné konanie prebieha na základe vykonateľného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I č. k. 24 C 237/09-172 zo dňa 28.06.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 570/2012-245 zo dňa 20.03.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 09.06.2014 a vykonateľnosť dňa 24.06.2014.

Nie je v kompetencii súdu v exekučnom konaní posudzovať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu, k tomuto rozhodnutiu mal možnosť povinný podať riadny opravný prostriedok a týmto rozhodnutím je viazaný.

Námietky sú procesnou obranou povinného proti neprípustnej exekúcii, ktorých účelom je zastavenie exekúcie alebo upustenie od vykonávania exekúcie. Námietky povinného proti exekúcii musia byť odôvodnené v súlade s ust. § 50 ods. 1 Exekučného poriadku. Účastník konania na strane povinného nesie dôkazné bremeno, t. j. je povinný preukázať, že po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti alebo je povinný preukázať, že sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná.

Skutočnosť, že povinný doložil ku svojim námietkam oznámenie o zrušení trvalého pobytu, nepovažuje súd za dostatočný dôkaz, že sa na uvedenej adrese nezdržiava. Súd poukazuje na skutočnosť, že v písomne podaných námietkach zo dňa 30.9.2014 aj v späťvzatí žiadosti o zrušenie exekučného záložné práva zo dňa 22.10.2014 povinný uvádza adresu svojho pobytu na adrese ⬛⬛⬛⬛, ide teda o adresu, na ktorej sa nachádza byt, ktorý má byť vyprataný na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu.

K námietke povinného, že predmetný byt obýva jeho sestra s manželom, ktorí sa domáhajú na súde určenia prechodu práva nájmu, exekučný súd uvádza, že na Okresnom súde Bratislava I sa pod sp. zn. 24 C 55/2012 viedlo konanie, v ktorom sa navrhovatelia

a ⬛⬛⬛⬛ domáhali voči odporcom... určenia prechodu nájmu k bytu, ktorý má byť vyprataný. Okresný súd Bratislava I konanie zastavil uznesením č. k. 24 C 55/2012-56 zo dňa 24.2.2014 (právoplatným dňa 30.4.2014) z dôvodu späťvzatia návrhu na začatie konania. Povinný žiadnym spôsobom nepreukázal, že jeho sestra s manželom v byte skutočne býva a má v ňom svoje osobné veci. Preto je argument povinného právne irelevantný.

Už Krajský súd v Bratislave v rozsudku č. k. 9 Co 570/2012-245, 9 Co 136/2013 zo dňa 20.3.2014, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 24 C 237/2009-172 zo dňa 28.6.2012, uviedol, že podanie návrhu na začatie konania vo veci 24 C 55/2012, ktorým sa sestra povinného domáhala určenia prechodu nájmu bytu, považoval za účelové, pričom povinný v prvostupňovom konaní sp. zn. 24 C 237/2009 túto skutočnosť neuvádzal. Povinný v čase rozhodovania odvolacieho súdu nemal odvodené právo bývania v predmetnom byte od jeho sestry ⬛⬛⬛⬛.

Exekučný súd konštatuje, že povinný neuniesol bremeno dôkazu a nepreukázal existenciu okolností, ktoré by mohli spôsobiť zánik vymáhaného nároku alebo ktoré by mohli brániť jeho vymáhateľnosti, pripadne existenciu iných dôvodov, pre ktoré by bola exekúcia neprípustná. Argumenty povinného zostali len v rovine nepreukázaných tvrdení. Preto súd jeho námietky proti exekúcii zamietol.

Povinný podal námietky proti trovám exekúcie z tých istých dôvodov ako námietky proti upovedomeniu o začatí exekúcie. Nakoľko povinný do dnešného dňa dobrovoľne nesplnil povinnosť uloženú mu exekučným titulom a predmetný byt nevypratal, návrh na vykonanie exekúcie bol podaný dôvodne a v súlade s Exekučným poriadkom, z tohto dôvodu bude musieť povinný znášať trovy exekúcie. Z toho dôvodu, súd zamietol aj námietky povinného proti trovám exekúcie.“.

17. Po zhodnotení obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súduústavný súd dospel k záveru, že okresný súd na námietky sťažovateľa reagoval primeranýmspôsobom, vysporiadal sa s okolnosťami, ktoré mali podľa názoru okresného súdu pre vecpodstatný význam a ktoré dostatočne objasňovali skutkový a právny základ napadnutého

14

rozhodnutia. Do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresný súd zároveň náležiteuviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu.

Tým okresný súd splnil všetky požiadavky kladené na jeho rozhodnutie čl. 46 ods. 1ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých absenciu mu sťažovateľ vyčítal.

Uvedený výklad okresného súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený aleboarbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom okresného súdu nestotožňuje, nemôžesama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutéhorozhodnutia okresného súdu. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto častiodmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

18. Ústavný súd je s ohľadom na uvedené toho názoru, že niet žiadnej spojitostimedzi posudzovaným napadnutým rozhodnutím okresného súdu a namietaným porušenímzákladného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako i práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.

Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia okresného súdupopiera tvrdenie sťažovateľa, že z jeho strany nedostal odpoveď na svoje argumentyuvedené v námietkach proti exekúcii, ako aj proti trovám exekúcie.

19. K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanýmisťažovateľom ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, ževšeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale lenna tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkovýa právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporuuvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, žez tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

20. Vychádzajúc zo sťažnostných námietok sťažovateľa, ústavný súd preskúmanímnapadnutého rozhodnutia okresného súdu (v časti výroku o zamietnutí námietok sťažovateľaproti upovedomeniu o začatí exekúcie) dospel k záveru, že ho nemožno považovať zasvojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva nasúdnu ochranu, resp. na spravodlivý súdny proces, a že z ústavnoprávneho hľadiska nietžiadneho dôvodu na spochybnenie právnych záverov okresného súdu vyjadrených v tejtočasti ústavnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia.

Pretože napadnuté rozhodnutie okresného súdu nevykazuje znaky svojvôle a jedostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupya hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemádôvod zasiahnuť do právneho názoru okresného súdu.

21. Skutočnosť, že konanie pred všeobecným súdom neskončilo podľa predstávsťažovateľa, sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia v petiteoznačených práv sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože, ako bolo uvedené,označené práva v sebe nezahŕňajú záruku úspechu v konaní. Keďže ústavný súd nezistilpríčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím okresného súdu a porušením základnéhopráva sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (bod 20) odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pozornosti ústavného súdu rovnako neunikla skutočnosť, že sťažovateľ podanouústavnou sťažnosťou chránil svoje práva skôr formálne, a nie materiálne. V situácii, aksťažovateľ (ako sám tvrdí) predmetnú nehnuteľnosť, ktorá je predmetom exekúcie, neobývaa ani ju nezadržuje, by totiž reálnym výkonom exekúcie k materiálnemu ohrozeniu,respektíve porušeniu sťažovateľom v petite sťažnosti označených práv ani nemohlo dôjsť.Navyše„prípadnú škodu“, ktorá by„eventuálne“sťažovateľovi v súvislostis realizovaným výkonom exekúcie vznikla, by si sťažovateľ následne mohol uplatniť vočištátu, pričom rozhodovanie o náhrade škody (spôsobenej tak nezákonným rozhodnutím, akoi nesprávnym úradným postupom) patrí v zmysle doterajšej judikatúry ústavného súduv zásade do právomoci všeobecných súdov.

16

22. V nadväznosti na druhú časť napadnutého rozhodnutia (týkajúcu sa rozhodnutiaokresného súdu o námietkách povinného proti trovám exekúcie) ústavný súd vzhľadom nahodnotu, ktorá by eventuálne bola„v hre“, t. j. výšku prípadných trov exekúcie, konštatuje,že predmet tejto ústavnou sťažnosťou napadnutej časti rozhodnutia okresného súdunedosahuje v danom konkrétnom prípade intenzitu predstavujúcu možnosť vysloveniaporušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konaniaciteľne dotknúť.

23. Okresný súd druhým výrokom napadnutého rozhodnutia námietky sťažovateľaproti trovám exekúcie zamietol z dôvodu, že„... povinný do dnešného dňa dobrovoľne nesplnil povinnosť uloženú mu exekučným titulom, predmetný byt nevypratal a návrh na vykonanie exekúcie bol podaný dôvodne a v súlade s Exekučným poriadkom...“.

24. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že v posudzovanom prípade jenevyhnutné zohľadniť intenzitu namietaného porušenia zákona (jeho ústavnoprávnyrozmer), ktorá by odôvodňovala vyslovenie porušenia v petite označených práv sťažovateľazaručených ústavou, ako i dohovorom (bod 4).

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smerujeproti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnejochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorýchdošlo k porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite(IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Posudzovaná vec (bod 22) takútointenzitu zjavne nedosahovala.

25. Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade existuje aj dôvod na odmietnutiesťažnosti v tejto časti i (bod 22) z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.V kontexte uvedeného totiž nemožno opomenúť, že výška trov exekúcie uvedenáv upovedomení o začatí exekúcie z 13. augusta 2014 je len predbežným vyčíslením týchtotrov a skutočné trovy exekúcie bude súdny exekútor špecifikovať až následne pri ukončeníexekučného konania v súlade s Exekučným poriadkom a vyhláškou Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnychexekútorov v znení neskorších predpisov a o ich výške rozhodne súd.

II.B K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým rozhodnutím okresného súdu

26. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva zaručenéhov čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd podotýka, že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovanýmprávnym zástupcom, v tomto smere ústavnú sťažnosť neodôvodnil v zmysle požiadavky§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Na podporu svojho tvrdenia o porušení čl. 48 ods. 2ústavy sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne konkrétne argumenty, ktoré byakýmkoľvek spôsobom takéto porušenie signalizovali.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, žesťažnosť sťažovateľa v tejto časti neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, a preto nespĺňaani podstatnú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a preto ju v tejtočasti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu nesplnenia zákonompredpísaných náležitostí.

27. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavnýsúd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal (bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2015

18