znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 556/2013-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť A. P., T., zastúpenej advokátom JUDr. M. R., Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 107/2010 a jeho rozsudkom zo 16. marca 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 171/2011 a jeho rozsudkom z 28. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2013 doručená sťažnosť A. P. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „žalobkyňa“, resp. „dovolateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 107/2010 a jeho rozsudkom zo 16. marca 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 171/2011 a jeho rozsudkom z 28. novembra 2012.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   k   nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľka je v procesnom postavení žalobkyne v súdnom spore o náhradu škody z ublíženia na zdraví vedenom Okresným súdom Čadca (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 6 C 100/2003 proti žalovanému F. M., za účasti S., B., zastúpenej A., a. s., B., ako vedľajšej účastníčky na strane žalovaného (ďalej len „vedľajší účastník“). Sťažovateľka sa žalobou z 10. júla 2013 domáhala   zaplatenia   sumy   461 400   Sk   (15 315,67   €)   predstavujúcej   dvadsaťnásobné zvýšenie   náhrady   za   bolesť   spôsobenú   jej   poškodením   zdravia   a jeho   liečbou   ako následkami úrazu z dopravnej nehody zavinenej žalovaným. Okresný súd (v poradí štvrtým) rozsudkom z 15. decembra 2009 (pozri tiež bod 9) uložil žalovanému zaplatiť sťažovateľke 11 038,63 €, nahradiť jej trovy konania vo výške 5 991,45 € a zaplatiť štátu preddavkové trovy.   Krajský   súd   rozsudkom   zo   16.   marca   2011   na základe   odvolania   vedľajšieho účastníka   zmenil   prvostupňový   rozsudok   tak,   že   žalovanému   uložil   povinnosť   zaplatiť sťažovateľke   317,67   €   a v prevyšujúcej   časti   návrh   zamietol.   Žiadnemu   z účastníkov konania   nepriznal   náhradu   trov   prvostupňového   a odvolacieho   konania.   Najvyšší   súd dovolanie   sťažovateľky   z 25.   marca   2011   rozsudkom   sp.   zn.   6 Cdo 171/2011 z 28. novembra   2012   zamietol   a úspešným   účastníkom   nepriznal   trovy   dovolacieho konania, keďže im žiadne nevznikli.

3. Sťažovateľka (vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu krajského súdu) uviedla:„... argumentácia   odvolacieho   súdu   v   písomnom   vyhotovení   rozhodnutia argumentačne   nezodpovedá   potrebe   presvedčivosti   rozhodnutia,   vyplývajúcej   pre   súdy z ust. §-u 157 ods. 2 veta druhá O. s. p. a súčasne poukázala na to, že pokiaľ odvolací súd mení súdom priznanú výšku odškodnenia z dôvodu,   že za primeranú považuje náhradu v inej výške, musí v odôvodnení zmeňujúceho rozhodnutia vysvetliť dôvody, ktoré ho viedli k zmene   náhľadu,   musí   poukázať   na   určité   skutkové   alebo   právne   významné   okolnosti a s poukazom na ne vysvetliť, prečo a z akých dôvodov dospel k záveru, že primeranou nie je náhrada, ktorú viacnásobne určil súd prvého stupňa, ale náhrada podstatne iná. Odvolací   súd   tak   odignoroval   záver   a   právny   názor   prvostupňového   súdu   ohľadom mimoriadneho navýšenia bodového ohodnotenia, ku ktorým prvostupňový súd dospel počas 8 ročného konania a ktoré boli obsiahnuté v jeho rozsudkoch zo dňa 30. 3. 2005, 15. 2. 2007, 7. 8. 2008 a dňa 15. 12. 2009. Keďže odvolací súd pri zmene rozhodnutia nahradzuje rozhodnutie súdu prvého stupňa, musí jeho rozhodnutie aj v tomto smere obsahovať úplné a výstižné   odôvodnenie   zahŕňajúce   výklad   opodstatnenosti,   pravdivosti,   zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. Len také rozhodnutie možno označiť za preskúmateľné. Odvolací   súd   však   v   dôvodoch   svojho   rozhodnutia   ani   neuviedol,   čí   priznaná   výška odškodnenia   dostatočne   zohľadňuje   nepriaznivé   dôsledky   poškodenia   zdravia navrhovateľky. Pokiaľ však odvolací súd pri odškodňovaní navrhovateľkou vytrpenej bolesti s poukazom na rovnané zistenia považoval 15-násobné zvýšenie priznané prvostupňovými súdom   za   neprimerané   a   za   primerané   považoval   iba   nim   dané   základné   bodové ohodnotenie, svoj postup bez bližšieho vysvetlenia vôbec nezdôvodnil a vo veci nevykonal žiadne nové dokazovanie...

Sťažovateľka   poukázala   na   to,   že   odvolací   súd   sťažovateľku   i   napriek   tomu, že sa osobne zúčastnila na pojednávaní dňa 23. 2. 2011, ani nevypočul, nevypočul opätovne ani znalca a nežiadal ani predložiť zdravotnú dokumentáciu navrhovateľky, a tak si okrem iného nezadovážil rovnocenný podklad pre rozhodnutie o skutkových otázkach. Odôvodenie rozhodnutia odvolacím súdom taktiež nekorešponduje s predloženými listinnými dôkazmi a ani so samotnou výpoveďou navrhovateľky, ktorá na pojednávaniach pred prvostupňovým súdom viacnásobne uviedla, že na prekonanie pretrvávajúcich bolestí musí sústavne užívať ešte   i   v   súčasnosti   lieky   potlačujúce   bolesť.   Na   základe   uvedenej   analýzy   teda   možno konštatovať,   že   rozsudok   druhostupňového   súdu   tak   spočíva   na nesprávnom   právnom posúdení   vecí   a   vychádza   zo   skutkového   zistenia,   ktoré   nemá   oporu   vo   vykonanom dokazovaní.

Sťažovateľka súčasne poukázala aj na nesprávnu argumentáciu súdu pri nepriznaní trov právneho zastúpenia.“

4. Sťažovateľka   taktiež   nebola   spokojná   s namietaným   postupom   a rozhodnutím najvyššieho   súdu,   ktorým   sa   v zásade   stotožnil   so   skutkovými   a právnymi   závermi krajského súdu a jej dovolanie ako nie dôvodné („dovolanie žalobkyne nie je dôvodné“) zamietol.   Najvyššiemu   súd   ďalej   vytýkala,   že „vo   svojich   nespočetných   rozhodnutiach týkajúcich sa odškodňovania škody na zdraví (napr. 3 Cdo 282/2009, 2 Cdo 85/2008...) zrušil rozsudky odvolacích súdov práve z nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia pri zmenách rozsudkov...“ (podobne aj v rozhodnutí tohto istého senátu v obdobnej veci sp. zn.   4   Cdo   87/2008,   pozn.).   Sťažovateľka   ešte   namietala,   že   jej   nebolo   predložené na zaujatie stanoviska vyjadrenie vedľajšieho účastníka k jej dovolaniu.

5.   Sťažovateľka   nesúhlasila   aj   s postupom   a rozhodnutiami   v jej   veci   konajúcich všeobecných súdov o náhradu trov konania:

„Sťažovateľka   sa   taktiež   nestotožňuje   s   názorom   krajského   súdu   ohľadom nepriznania trov konania, keď odvolací súd o trovách prvostupňového a druhostupňového konania rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na ich náhradu v súlade s ust. § 142 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 2 O. s. p. Navrhovateľka sa domáhala zaplatenia bolestného podľa § 2 ods. 1 vyhlášky a mimoriadneho zvýšenia bolestného podľa § 7 ods. 3 vyhlášky... Ak sa navrhovateľka domáhala nároku podľa § 7 ods. 3 vyhlášky, rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu a náhrada trov konania by sa tak mala spravovať podľa § 142 ods. 3 O. s. p...

Máme za to, že z hľadiska rozhodovania o náhrade trov konania boli teda naplnené všetky zákonné predpoklady pre použitie ust. §-u 142 ods. 3 O. s. p... Konajúce súdy však toto   ustanovenie   opomenuli   a   nijako   nezdôvodnili,   prečo   nepostupovali   podľa   tohto paragrafového znenia.“.

Podľa   názoru   sťažovateľky „... takéto   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   ako aj dovolacieho súdu týkajúce sa trov konania pokladáme za arbitrárne a v príkrom rozpore s príslušnými ustanoveniami O. s. p. týkajúcimi sa platenia trov konania najmä § 142 ods. 3 O. s. p. pri priznávaní trov konania ohľadom škôd na zdraví, čím došlo aj k porušeniu základného práva navrhovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“.

6. Sťažovateľka zároveň namieta porušenie „aj svojho práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR.   Odvolací   súd   rozhodol právoplatným rozsudkom až po 8 rokoch súdneho konania a konanie na dovolacom súde trvalo viac ako 2 roky, i keď sa nejedná o právne zložitú vec.“.

7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné právo A. P. uvedené v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy... a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a podľa čl. 38   ods.   2   Listiny...   bolo   postupom   Krajského   súdu...   v   konaní   č. k. 6 Co 107/2010   a postupom Najvyššieho súdu... v konaní č. k. 6 Cdo 171/2011 porušené.

Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu... č. k. 6 Co 107/2010 zo dňa 16. 3. 2011 a rozsudok Najvyššieho súdu... č. k. 6 Cdo 171/2011 zo dňa 28. 12. 2012.

A.   P.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 5.000,- eur...

Krajský   súd...   a   Najvyšší   súd...   sú povinní   spoločne a   nerozdielne zaplatiť   trovy konania z titulu právneho zastúpenia vo výške 275,94 eur...“

II.

8. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: za krajský súd jeho predsedníčka listom sp. zn. Spr 300/2013 z 29. apríla 2013, za najvyšší súd   jeho   predseda   listom   č.   k.   KP   3/2013-19   zo   14.   mája   2013   a právny   zástupca sťažovateľky   stanoviskami   z 10.   júna   2013   k predmetným   vyjadreniam   krajského a najvyššieho súdu.

8.1 Krajský súd vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:„... Pokiaľ   ide   o   časový   horizont   vybavenia   veci   poukazujem   na   skutočnosť, že sa jednalo   o   skutkovo   a   právne   náročnú   vec,   ktorá   bola   predložená   na   rozhodnutie o podanom   odvolaní   po   niekoľkonásobnom   zrušení   veci   okresnému   súdu   z   dôvodu procesných a právnych pochybení. Krajský súd rozhodol o podanom odvolaní po doplnení dokazovania a po vykonaní pojednávania. V jednotlivostiach poukazujem na dôvodovú časť rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 16. marca 2011, z ktorého vyplýva akými úvahami sa odvolací súd riadil pri prejednávaní a rozhodnutí v danej veci...

... vec   bola   Krajskému   súdu...   predložená   Okresným   súdom...   na   rozhodnutie dňa 26. 03. 2010 a meritórne rozhodnutá dňa 16. 03. 2011; s právoplatnosťou dňa 18. 03. 2011. K dĺžke konania pred odvolacím súdom poukazujeme i na judikatúru Ústavného súdu SR... Za   významnú   Krajský   súd...   považuje   i   okolnosť,   že   sťažovateľka   (ani   F. M.)   v postavení   účastníka   daného   občianskeho   súdneho   konania   (sp.   zn.   6 Co/107/2010) nepodala v minulosti sťažnosť na prieťahy v konaní, o ktorej by postupom v zmysle § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. osudoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov konal predseda Krajského súdu...

Na   základe   vyššie   uvedeného,   podľa   nášho   stanoviska,   sťažnosť   nie   je opodstatnená.“

8.2 Najvyšší súd vo svojom vyjadrení v podstatnom uviedol:„Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad a závery nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené... Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd sa námietkami dovolateľky zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že   sťažovateľka   v   tomto   konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu...

Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali závery   napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a   majú   oporu vo vykonanom dokazovaní...

Vychádzajúc   z   uvedeného   možno   uzavrieť,   že   niet   žiadnej   spojitosti   medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. So závermi sťažovateľky uvedenými v jej ústavnej sťažnosti nemožno súhlasiť, preto navrhujem,   aby   Ústavný   súd...   túto   sťažnosť,   ako   neopodstatnenú   odmietol...   Súčasne na základe Vašej požiadavky Vám oznamujem, že v dovolacom rozhodnutí riešená právna problematika nebola predmetom zjednocovacieho stanoviska občianskoprávneho kolégia a súčasne   nemám   vedomosť   o   tom,   že   by   sa   sťažovateľka   domáhala   nápravy   podaním sťažnosti na prieťahy v konaní.“

8.3.1 Právny zástupca sťažovateľky k vyjadreniu krajského súdu zaujal stanovisko, v ktorom v podstatnom uviedol:

„... Sťažovateľka   naďalej   zotrváva   na   konkrétnych   dôvodoch   bližšie   uvedených a špecifikovaných v podanej ústavnej sťažnosti, pričom poukazuje aj na to, že v konaní došlo   nielen   k   prieťahom   v   konaní,   ale   aj   k   neprimeranej   dĺžke   súdneho   konania, a to z hlavne   z   dôvodu   neustále   zrušujúcich   rozhodnutí   odvolacieho   súdu   z   tých   istých dôvodov, čim došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru a preto navrhuje, aby ústavná sťažnosť bola prijatá a bolo jej v plnom rozsahu vyhovené.“

8.3.2   K vyjadreniu   najvyššieho   súdu   právny   zástupca   sťažovateľky   uviedol   tieto zásadné pripomienky:

„Sťažovateľka poukazuje na porušenie princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdneho   rozhodnutia,   keďže   v   obdobných   prípadoch   Najvyšší   súd   SR   (ako   aj   konajúci senát) rozhodoval protichodne a úplne opačne, ako v konkrétnej veci sťažovateľky. Máme za   to,   že rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   SR   majú   určovať   judikatúru,   stabilitu a zabezpečovať jednotnosť súdnych rozhodnutí súdov nižších stupňov. Ak dôjde k zmene v rozhodovacej praxi súdu, musí byť táto odôvodnená a súd by mal predovšetkým poukázať na svoju predchádzajúcu   prax   a   podrobne   odôvodniť,   prečo   starý   spôsob   rozhodovania už nie je v danom prípade vhodný. Zo strany Najvyššieho súdu SR však vo veci sťažovateľky o takýto prípad nešlo. Najvyšší súd SR totiž v sťažovateľkinom prípade rozhodol odlišným spôsobom   ako   prv   v   prípade   skutkovo   i   právne   obdobných   veciach   bez toho,   aby v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol argumenty, pre ktoré bolo v danej veci rozhodnuté inak.   Argumentácia   Najvyššieho   súdu   musí   byť   pritom   spoľahlivým   vodidlom   pre obdobné prípady   aj   v   budúcnosti.   Ani   odôvodnenie   rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR č. k. 6 Cdo 171/2011 zo dňa 28. 2. 2012 takéto závery neobsahovalo a preto je preukázané, že sa súd dôsledne neriadil ust. § 157 ods. 2 O. s. p. a tento rozsudok ani nemá dostatočné a objektívne odôvodnenie, čím došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

...   sťažovateľka   má   zákonný   nárok   na   to,   aby   priznaná   náhrada   za   bolestné zodpovedala požiadavkám plnej a tým i spravodlivej nápravy, aby sa v jej veci rozhodlo tak, ako   v   iných   obdobných   prípadoch,   má   právo   na   riadne   odôvodnenie   rozhodnutia ako aj zachovanie princípu právnej istoty ako aj na zabezpečenie svojho práva na rýchlosť konania resp. konania súdov bez zbytočných prieťahov už i s poukazom na to, že sa jedná o náhradu za bolestné súvisiacu s poškodením zdravia, ktoré sa jej stalo pred viac ako 10 rokmi a len samotné súdne konania trvajú už takmer 10 rokov, pričom nejde o žiadnu právne   a   ani   skutkovo   zložitú   vec.   Sťažovateľka   podala   dovolanie   na   Okresnom   súde v Čadci dňa 30. 3. 2011 a rozsudok Najvyššieho súdu SR obdržala až dňa 22. 2. 2013, t. j. takmer po 2 rokoch, má teda za to, že prieťahy v konaní boli. Sťažovateľke nebolo doručené   zo   strany   súdu   ani   vyjadrenie   vedľajšieho   účastníka   k   podanému   dovolaniu, aby k nemu   mohla   zaujať   svoje   stanovisko   a   súd   vôbec   ani   nerozhodol   o   odložení vykonateľnosti týkajúce sa zaplatenie časti súdnych trov, tak ako v dovolaní žiadala. I vtom vidí sťažovateľka porušenie svojich práv účastníka konania. Sťažovateľka preto naďalej zotrváva na konkrétnych dôvodoch bližšie uvedených a špecifikovaných v podanej ústavnej sťažnosti.

Vzhľadom   na   dôvody   uvedené   v   sťažnosti   ako   aj   v   tomto   stanovisku, sa nestotožňujeme   s   vyjadrením   predsedu   najvyššieho   súdu   a   preto   navrhujeme, aby Ústavný súd SR, sťažnosť sťažovateľky prijal a vyhovel jej v plnom rozsahu.“

III.

9. V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   nahliadol do súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 6 C 100/2003, z ktorého považuje za dôvodné oboznámiť (vo vzťahu k predmetu sťažnosti) tieto relevantné skutočnosti:

- na čísle listu 1 súdneho spisu (ďalej len „č. l.“) je žaloba sťažovateľky doručená okresnému   súdu   10.   júla   2003,   ktorou   požadovala   zaplatenie   20-násobku   bodového ohodnotenia bolestného v sume 420 000 Sk,

- č. l. 18 – vedľajší účastník „zahlásil“ podaním z 1. októbra 2003 vstup do konania a vyjadril sa k žalobe, ku ktorej okrem iného uviedol: „Zvýšenie odškodnenia za priznané bolestné nemôže byť odôvodňované skutočnosťami, ktoré podmieňujú zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, tak ako je to uvedené v návrhu.“,

- č. l. 41 – 44 – „Znalecký posudok č. 6 /rok 2004“ znalca MUDr. I. H., ortopéda z V. (ďalej len „znalec“), v ktorom stanovil bodové hodnotenie za bolesť 181 bodov, ktoré zvýšil na dvojnásobok – 362 bodov a za bolesť spôsobenú ďalšími operáciami (odstránenie materiálov z tela po prvých operáciách) – 22,5 bodu, teda spolu 384,5 bodov,

- č. l. 48 – zmena žaloby na sumu 461 400 Sk,

- č. l. 54 – vyjadrenie vedľajšieho účastníka zo 14. februára 2005 ku znaleckému posudku: namietal dvojnásobné zvýšenie bolestného, podľa jeho názoru je možné zvýšenie len o 50 %; navrhol výsluch znalca,

- č. l. 63 – 65 – zápisnica o pojednávaní konanom 23. mája 2005, na ktorom bol vypočutý znalec. Vedľajší účastník žiadal žalobu zamietnuť, lebo u sťažovateľky neboli naplnené podmienky „§ 7 ods. 3 vyhl. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v aktuálnom znení...“,

-   čl.   l. 70   – 71   – zápisnica   o pojednávaní konanom 30.   marca   2005,   na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorým bolo odporcovi uložené zaplatiť sťažovateľke 346 050 Sk. Vo zvyšku (115 350 Sk) bol návrh zamietnutý,

- č. l. 83 – 86 – písomné vyhotovenie rozsudku,

- č. l. 87 – odvolanie odporcu,

- č. l. 89 – 91 – odvolanie vedľajšieho účastníka z 12. augusta 2005, žiadal zmeniť rozsudok v napadnutej časti tak, „že nárok sťažovateľky na zaplatenie bolestného podľa § 7 ods.   3   vyhlášky   č.   32/65   Zb. (ďalej   len   „vyhláška“,   pozn.) zamietne   a odvodzujúc od uvedeného   neprizná   náhradu   trov   konania“,   lebo   okresný   súd „nesprávne   vyložil ustanovenia vyhlášky č... pri hodnotení bolestného a jeho zvýšenia podľa ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky... zvýšenie bolestného náležite neodôvodnil...“,

- č. l. 106 – 108 – vyjadrenie sťažovateľky zo 7. septembra 2005 k odvolaniu,

- č. l. 120 – 123 – uznesenie krajského súdu sp. zn. 6 Co 493/2005 z 2. októbra 2006 o zrušení prvostupňového rozsudku a vrátení veci,

- č. l. 126 – 129 – zápisnica o pojednávaní konanom 15. februára 2007, na ktorom bol opätovne vypočutý znalec. Okresný súd rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sťažovateľke bolestné vo výške 346 050 Sk, vo zvyšnej časti (115 350 Sk) návrh zamietol,

- č. l. 136 – 139 – písomné vyhotovenie rozsudku,

- č. l. 140 – 143 – odvolanie vedľajšieho účastníka z 2. mája 2007, ktorým opätovne tvrdil, že „okresný súd nesprávne vyložil ustanovenia vyhlášky pri hodnotení podmienok bolestného   a jeho   zvýšenia   podľa   ustanovenia   §   7   ods.   3   citovanej   vyhlášky... sa nedostatočne vysporiadal s dôvodmi zvýšenia bolestného, zvýšenie bolestného náležite neodôvodnil“,   v odôvodnení   konfrontoval   skutkové   a právne   závery   okresného   súdu so znaleckým posudkom a relevantnými ustanoveniami vyhlášky,

- č. l. 153 – 156 – vyjadrenie sťažovateľky z 12. júna 2007 k odvolaniu,

- č. l. 161 – 168 – uznesenie krajského súdu sp. zn. 6 Co 158/2007 z 28. februára 2008, ktorým bol prvostupňový rozsudok zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie,

- č. l. 175 – 177 – zápisnica o pojednávaní okresného súdu zo 7. augusta 2008. Právny zástupca sťažovateľky uviedol, že „My sme nikdy neuplatňovali náhradu škody z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia. Od samotného začiatku sme si uplatňovali škodu z titulu   bolestného...“.   Vedľajší   účastník   žiadal   návrh   zamietnuť   v celom   rozsahu,   lebo sťažovateľka „ neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala skutočnosti, ktoré sú z hľadiska posúdenia §-u   7 ods.   3   citovanej vyhlášky právne   dôležité...“.   Okresný   súd   rozsudkom uložil odporcovi zaplatiť sťažovateľke 332 550 Sk a konanie o zaplatenie sumy 13 500 Sk zastavil,

- č. l. 187 – 190 – písomné vyhotovenie rozsudku (odporcovi okresný súd uložil povinnosť uhradiť sťažovateľke trovy konania v sume 86 051,50 Sk...),

- č. l. 191 – 193 – odvolanie vedľajšieho účastníka z 15. októbra 2008; navrhol, aby krajský   súd   zmenil   prvostupňový   rozsudok   tak „že   nárok   navrhovateľky   na   zaplatenie bolestného podľa § 7 ods. 3 vyhlášky... zamietol a... nepriznal... náhradu trov konania“. Je toho názoru, že „okresný súd vo veci riadne zistil skutkový stav na základe ktorého vec nesprávne   právne   posúdil   a vyvodil   nesprávny   právny   záver...   nesprávne   vyložil ustanovenia   vyhlášky   č...   pri   hodnotení   podmienok   bolestného   a jeho   zvýšenia   podľa ustanovenia § 7 ods. 3 citovanej vyhlášky... nesprávne rozhodol o trovách konania... mal priznať právo na náhradu len 1/3 trov“,

- č. l. 201 – 204 – vyjadrenie sťažovateľky z 5. novembra 2008 k odvolaniu,

- č. l. 213 – 214 – zápisnica o pojednávaní na odvolacom súde z 26. augusta 2009, na ktorom   boli   vypočutí   právny   zástupca   vedľajšieho   účastníka   a právny   zástupca sťažovateľky; krajský súd uznesením zrušil prvostupňový rozsudok vo výroku o povinnosti odporcu   zaplatiť   sťažovateľke   332 550   Sk,   o povinnosti   odporcu   nahradiť   sťažovateľke trovy konania vo výške 86 051,50 Sk a nahradiť štátu preddavky trov a súdny poplatok; v ďalšom ostal výrok prvostupňového rozhodnutia nedotknutý; vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie,

- č. l. 244 – 245 – zápisnica o pojednávaní okresného súdu z 15. decembra 2009; súd rozsudkom   uložil   odporcovi   zaplatiť   sťažovateľke   sumu   11 038,63   €,   trovy   právneho zastúpenia v sume 5 991,45 € a štátu uhradiť preddavkové trovy,

- č. l. 246 – 249 – písomné vyhotovenie rozsudku,

- č. l. 253 – 255 odvolanie vedľajšieho účastníka z 23. decembra 2009; žiadal, aby krajský   súd „zmenil   rozsudok   okresného   súdu   v napadnutej   časti   tak,   že   návrh navrhovateľky na zaplatenie bolestného podľa § 7 ods. 3 vyhlášky... zamietol a... nepriznal navrhovateľke náhradu trov konania...“. Ďalej uviedol, že „okresný súd vo veci riadne zistil skutkový   stav...   vec   nesprávne   právne   posúdil   a vyvodil   nesprávny   právny   záver... nesprávne   vyložil   ustanovenie   vyhlášky...   pri   hodnotení   podmienok   bolestného   a jeho zvýšenia podľa ustanovenia § 7 ods. 3 citovanej vyhlášky... súd nedostatočne postupoval pri vyhodnocovaní dôkazov podľa ustanovenia § 132 O. s. p.... nesprávne rozhodol o trovách konania... mal priznať... len 1/3 trov...“.

-   č.   l.   253   –   255   –   vyjadrenie   sťažovateľky   z 5.   februára   2010   k odvolaniu vedľajšieho účastníka,

- č.   l.   284   –   286   –   zápisnica   o pojednávaní krajského   súdu   z 23.   februára   2011; vedľajší účastník trval na dôvodoch uvedených v odvolaní, právny zástupca sťažovateľky trval „na našich predrokovaných dôkazoch... aj na skutočnostiach a vyjadreniach, ktoré sme prezentovali... čo sa týka výhrad vedľajšieho účastníka o možnosti navýšiť už navýšené základné bodové ohodnotenie... rozhodnutie prvostupňového súdu v danej veci bolo správne a na mieste...“. Krajský súd pojednávanie odročil na 16. marec 2011 pre účely vyhlásenia rozsudku,

- č. l. 288 – zápisnica krajského súdu zo 16. marca 2011 o vyhlásení rozhodnutia; krajský   súd   rozsudkom   zmenil   prvostupňové   rozhodnutie   tak,   že   odporca   je   povinný zaplatiť sťažovateľke 317,67 € a v prevyšujúcej časti návrh zamietol; účastníkom nepriznal právo   na   náhradu   trov   prvostupňového   a druhostupňového   konania   a uložil   povinnosť zaplatiť trovy preddavkované štátom,

- č. l. 289 – 297 – písomné vyhotovenie druhostupňového rozsudku zo 16. marca 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť 18. marca 2011,

- č. l. 299 – 307 – dovolanie sťažovateľky z 25. marca 2011, ktorá s „... rozhodnutím ako aj odôvodnením odvolacieho súdu sa nestotožňujeme a máme za to, že odvolací súd nesprávne   právne   posúdil   vec...   taktiež   sa   nestotožňujeme   s názorom   súdu ohľadom nepriznania   trov   konania...   boli...   nesplnené   všetky   zákonné   predpoklady   pre použitie ust. §-u 142 ods. 3 O. s. p... nestotožňujeme sa ani s výrokovou časťou rozsudku, v ktorom zaviazal navrhovateľku zaplatiť trovy preddavkované štátom...“,

- č. l. 311 – 312 – vyjadrenie vedľajšieho účastníka z 29. apríla 2011 k dovolaniu, v ktorom   najmä   polemizoval   s právnym   názorom   (interpretáciou)   sťažovateľky k ustanoveniu § 7 ods. 3 vyhlášky („prípady hodné osobitného zreteľa... zvlášť mučivé útrapy   a mučivé   stavy...“);   jeho   aplikovania   v posudzovanej   veci   s prihliadnutím (konfrontáciou) na závery znaleckého posudku, ako aj s posudzovaním „presvedčivosti“ odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu,

-   č.   l.   326   –   328   –   písomné   vyhotovenie   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 6 Cdo 171/2011   z 28. novembra 2012,   ktorým   dovolanie   sťažovateľky   zamietol a účastníkom nepriznal náhradu trov dovolacieho konania (poslednému účastníkovi konania bol doručený 11. marca 2013).

IV.

10. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

11. Sťažovateľka sa domáhala toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými rozhodnutiami menovaných všeobecných súdov (body 1 a 7).

12. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 264/2011).

14.   Sťažovateľka   sa   vo   svojej   sťažnosti   predovšetkým   domáhala   vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu z 28. novembra 2012, ktorým dovolanie sťažovateľky zamietol „podľa   §   243b   ods.   1   O.   s.   p.“,   a   jemu   predchádzajúcim   potvrdzujúcim   rozsudkom krajského súdu zo 16. marca 2011.

15. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) podľa stabilizovanej judikatúry ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

16.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   práva   na   spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom   úspešný   vrátane   odvolacieho   konania   či   konania   o   dovolaní.   Z   toho   vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania.   Procesný   postoj   účastníka   konania zásadne   nemôže   bez ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti ich uplatneniu,   prípadne   štádia   civilného   procesu   (IV.   ÚS   252/04,   IV.   ÚS   329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 252/2012).

17.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

18. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   uvádzané   sťažovateľom,   v   dôsledku   čoho ich „nerešpektovanie“   súdom   ani   nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie označeného   základného   práva.   V   inom   prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli naplnené.

19. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za   potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky na uskutočnenie   dovolacieho   konania,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu, t. j. najvyššieho   súdu,   a   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc   všeobecných   súdov   (m.   m.   II.   ÚS   13/01),   alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

20.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie) sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho   konania.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú   ustanovenia § 236   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného   ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

Podľa ustanovenia § 243b ods. 1 OSP dovolací súd dovolanie zamietne, ak nie sú dané dôvody dovolania a nezistil ani vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť.

Podľa   ustanovenia   §   243b   ods.   4   OSP   dovolací   súd   rozhoduje   rozsudkom, ak zamieta dovolanie proti rozsudku alebo ak mení rozsudok; inak rozhoduje uznesením.

Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 OSP dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

21. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 19 a 20) preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu   sp.   zn.   6   Cdo   171/2011   z   28.   novembra   2012,   ktorým   zamietol   dovolanie sťažovateľky. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po uvedení   priebehu   a   výsledku   konania   na   okresnom   súde   v   podstatnom   oboznámil rozhodnutie, faktické a právne závery krajského súdu:

«Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie vedľajšej účastníčky rozsudkom zo 16. marca 2011 sp. zn. 6 Co 107/2010 v spojení s opravným uznesením z 26. mája 2011 sp. zn. 6 Co 107/2010 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 317,67 EUR do troch dní a vo zvyšku žalobu zamietol.   Zároveň   vyslovil,   že   žiaden   z   účastníkov   nemá   právo   na   náhradu   trov prvostupňového a odvolacieho konania. Rozhodol aj o povinnosti žalobkyne a žalovaného zaplatiť na účet súdu prvého stupňa náhradu trov štátu, každý po 56,80 EUR, a o povinnosti žalovaného   zaplatiť   na   účet   tohto   súdu   súdny   poplatok   16,50   EUR.   Na   rozdiel od prvostupňového   súdu   bol   toho   názoru,   že   u   žalobkyne   nie   sú   dané   dôvody   hodné osobitného zreteľa na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia (ďalej len „vyhláška č. 32/1965 Zb.“). Uviedol, že postup podľa uvedeného ustanovenia musí mať oporu v skutkových zisteniach a musí byť podložený takými skutočnosťami a okolnosťami, ktoré sú tak výnimočné, že nepostačuje základné odškodnenie ani po zvýšení bodového hodnotenia   znalcom.   Pri   bolestnom   možno   pristúpiť   k   jeho   mimoriadnemu   zvýšeniu, ak poškodený   trpí   zvlášť   mučivými   útrapami   alebo   mučivými   stavmi,   prípadne ak je obzvlášť   citlivý,   prípadne   nemožno   tlmiť   bolesť   medikamentóznou   liečbou. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil záver, že žalobkyňa netrpela bolesťami majúcimi charakter zvlášť mučivých útrap a nebolo preukázané, že by jej bolesť spôsobovala zvlášť mučivé stavy. Priebeh jej liečby bol bez komplikácií, bolesti a sprievodné ťažkosti neboli výnimočné,   ale   boli   primerané   utrpeným   zraneniam.   Uplatnený   nárok   preto   považoval za opodstatnený len do výšky rozdielu medzi sumou zodpovedajúcou bodovému hodnoteniu určenému znalcom (384,5 bodov x 60 Sk) 23 070 Sk a sumou plnenou žalobkyni v priebehu konania vedľajšou účastníčkou 13 500 Sk, t. j. v sume 9 570 Sk (317,67 EUR).»

Následne oboznámil podstatu dovolacej argumentácie sťažovateľky:„Žiadala, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil a žalobe vyhovel, alebo aby ho zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci týmto súdom namietajúc, že právna úprava týkajúca sa   odškodňovania   bolesti   nepozná   a   nedefinuje   pojem   zvlášť   mučivej   útrapy   a   zvlášť mučivého   stavu.   Namietala   aj   nedostatok   riadneho   odôvodnenia   a   nepresvedčivosť rozsudku   odvolacieho   súdu.   Poukazovala   tiež   na   výsledky   znaleckého   dokazovania o bolestivom spôsobe liečby a na skutočnosť, že znalec zvýšil základnú sadzbu bolestného na dvojnásobok.“

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:«Najvyšší súd... (ďalej len „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O. s. p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je prípustné (§ 238 ods. 1 O. s. p.), preskúmal   tento   rozsudok   ako   aj   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo,   a   dospel   k   záveru, že dovolanie žalobkyne nie je dôvodné.

Dovolací   súd   predovšetkým   z   úradnej   povinností   skúmal   existenciu   vád   konania taxatívne vymedzených v ustanovení § 237 O. s. p. a iných vád, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zistil, že z obsahu spisu žiadne takéto vady nevyplývajú. Za nedôvodnú v tomto smere považoval námietku dovolateľky o nedostatočnom odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu. Z odôvodnenia tohto rozsudku je zrejmé, že odvolací súd dal odpoveď na všetky podstatné skutkové a právne otázky týkajúce sa uplatneného nároku, pričom dôvody rozhodnutia sú jasné a presvedčivé. V odôvodnení rozsudku na strane 5 až 7 odvolací súd najprv podrobne zosumarizoval skutkové zistenia vyplývajúce z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa a následne objasnil svoje úvahy týkajúce sa interpretácie dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   umožňujúcich   mimoriadne   zvýšenie   odškodnenia za bolesť,   a   vysvetlil   aj   svoje   závery   o   tom,   prečo   zistený   skutkový   stav   neumožňoval u žalobkyne konštatovať existenciu takýchto dôvodov. Poukázal tiež na to, že primeranosť odškodnenia za bolesť so zreteľom na konkrétne okolnosti (združené poranenie s predĺženou dobou   liečby   a   operačné   zákroky)   zohľadnil   znalec   zvýšením   bodového   hodnotenia na dvojnásobok   základnej   sadzby.   Okolnosť,   že odpoveď   odvolacieho   súdu   na   skutkový a právny stav dovolateľku neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie odvolacieho rozsudku nespĺňa   parametre   zákonného   rozhodnutia   v   zmysle   §   157   ods.   2   O.   s.   p.;   za   odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek účastníka konania.

Následne   sa   preto   dovolací   súd   zaoberal   správnosťou   napadnutého   rozsudku z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu, t. j. či rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť nesprávnu aplikáciu hmotného práva   na   zistený   skutkový   stav   alebo   jeho   nesprávny   výklad,   ktorý   má   za   následok nesprávne   rozhodnutie.   V   rámci   dovolacieho   dôvodu,   ktorým   je   nesprávne   právne posúdenie veci, dovolací súd skúma, či zistený skutkový stav umožňoval, resp. neumožňoval právny záver, ku ktorému dospel odvolací súd.

V   preskúmavanej   veci   bolo   dovolaním   spochybnené   právne   posúdenie   veci odvolacím súdom v otázke existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa pre mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesti spôsobené poškodením zdravia žalobkyne a jeho liečbou. Podľa názoru dovolacieho súdu riešenie tejto otázky odvolacím súdom bolo správne. Z obsahu spisuje zrejmé, že odvolací súd sa neodchýlil od skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa, ale dôsledne z neho vychádzal. Správne aplikoval na daný prípad vyhlášku č. 32/1965 Zb., platnú v čase poškodenia zdravia a liečby žalobkyne, a správne interpretoval ustanovenie § 7 ods. 3 tohto právneho predpisu, keď voči jeho príkladmej konkretizácií dôvodov hodných osobitného zreteľa pre mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť nemožno mať výhrady. Právny záver odvolacieho súdu o tom, že v danej veci sa nejedná   o   prípad   hodný   osobitného   zreteľa,   ako   výsledok   jeho   úvahy   vychádzajúcej zo skutkových   zistení,   podľa   ktorých   žalobkyňa   netrpela   bolesťami   majúcimi   charakter zvlášť mučivých útrap, priebeh liečby bol bez komplikácií, bolesti a sprievodné ťažkosti neboli   výnimočné   a   boli   primerané   utrpeným   zraneniam,   dovolací   súd   nemal   dôvod spochybniť.   Úvahy   odvolacieho   súdu   neboli   totiž   zjavne   neprimerané,   ale   naopak zodpovedali   zisteným   skutočnostiam.   Správny   bol   aj   jeho   právny   záver,   že   v   súvislosti s uplatneným   nárokom   nebolo   možné   prihliadnuť   na   okolnosti,   na   ktoré   v   konaní poukazovala žalobkyňa, a to na jej zhoršujúci sa zdravotný stav, trvalé následky úrazu, obmedzenia v pracovnom i osobnom živote, odkázanosť na pomoc okolia či príbuzných, na skutočnosť,   že úraz utrpela v mladom veku a že prekonala psychické traumy.   Tieto okolnosti   by   mohli   byť   relevantné   pri   nároku   na   náhradu   za   sťaženie   spoločenského uplatnenia,   ktorý   však   nebol   predmetom   konania.   Dovolací   súd   sa   so   skutkovými a právnymi závermi odvolacieho súdu stotožňuje a v podrobnostiach na ne poukazuje. So   zreteľom   na   uvedené   dovolací   súd   dovolanie   žalobkyne   smerujúce   proti správnemu rozsudku odvolacieho súdu zamietol (§ 243b ods. 1 O. s. p.).

Úspešnému žalovanému a vedľajšej účastníčke náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože im v súvislosti s ním žiadne nevznikli.»

22.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   konštatuje,   že   v   dovolacom   konaní nedošlo   k   odňatiu   možnosti   preskúmavania   napadnutého   výroku   odvolacieho   súdu, pretože najvyšší   súd   postupoval   v   súlade   s   normami   občianskeho   súdneho   konania, ak po preskúmaní   odvolacieho   rozsudku   a konania,   ktoré   mu   predchádzalo,   zamietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu „podľa § 243b ods. 1 O. s. p.“ ako nie dôvodné (nebol   zistený   sťažovateľkou   uvádzaný   dôvod „§   241   ods.   2   písm.   c/   O.   s.   p.“). Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 171/2011 z 28. novembra 2012 obsahuje podľa názoru   ústavného   súdu   dostatok   skutkových   a   právnych   záverov   a   nejde   o   arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

23. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným rozsudkom najvyššieho súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je   taký   vzťah,   ktorý   by   odôvodňoval   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie po jej predbežnom   prerokovaní.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

24. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   postupom   krajského   súdu   v   odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 Co 107/2010 a jeho rozsudkom zo 16. marca 2011, ktorým na odvolanie sťažovateľky rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 100/2003-246 z 15. decembra 2009 zmenil (pozri body 2 a   9).   Ústavný   súd   sa   preto   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   zaoberal aj tvrdením sťažovateľky o porušení označeného práva predmetným rozhodnutím krajského súdu.

25.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

26. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé   súdne   konanie   stotožňovať   s   procesným   úspechom,   z   čoho   vyplýva,   že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

27. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

28.   Pretože   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle a je dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04, I. ÚS 200/2012) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

29. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

30. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

31.   Sťažovateľka   namietala   tiež   nezákonnosť   a neústavnosť   postupu   v jej   veci konajúcich   všeobecných   súdov   týkajúcu   sa   rozhodovania   o náhrade trov   konania (pozri bod 5).

32. Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

33.   Z   judikatúry   ústavného   súdu   (IV.   ÚS   248/2008,   III.   ÚS   125/2010)   vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto   iba   celkom   výnimočne   podrobnejšie   preskúmava   rozhodnutia   všeobecných   súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

34.   Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II.   ÚS   229/07, III. ÚS 315/08) konštatuje, že práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy).

35. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla sám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky nákladov   konania, t.   j.   problematiky   vo vzťahu k predmetu   konania pred všeobecnými súdmi   vedľajšej,   postupuje   nanajvýš   zdržanlivo   a   ku   zrušeniu   napadaného   výroku o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo.

36.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   po   preskúmaní   obsahu   a   spôsobu   odôvodnenia napadnutých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   v   časti,   v   ktorej   sa   venovali   problematike náhrady trov konania, predmetné rozhodnutia obsahujú dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by ich výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené   a   nevyplýva z   nich   ani taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Vychádzajúc zo svojej judikatúry a s prihliadnutím na výsledok ústavnej konfrontácie medzi námietkami sťažovateľky   a   napadnutými   rozhodnutiami   z   hľadiska   možného   porušenia   základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   konštatuje,   že   pri   odôvodňovaní   svojich právnych   záverov   sa   odvolací   súd   a aj   dovolací   súd   pridŕžali   ustanovení   §   142   ods.   2 v spojení s § 224 ods. 1 OSP, resp. § 243b ods. 5 OSP, § 243c OSP, ktoré umožňovali zvoliť   daný   postup.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   najmä   s   názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia   (rozhodnutí).   Aj   stabilná   rozhodovacia   činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný   súd   nemusí   rozhodovať   v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

37. Vychádzajúc z uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v tejto   jej   časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

38.   Sťažovateľka   ďalej   namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie jej veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   38   ods.   2   listiny, resp. práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri body 1 a 7).

38.1 Predpokladom začatia konania o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   je   využitie   právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon   na   ochranu   základných   práv sťažovateľovi poskytuje (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), konkrétne podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Nevyužitie tohto účinného právneho prostriedku sťažovateľkou má za následok odmietnutie sťažnosti z dôvodu jej neprípustnosti (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom   súde).   Keďže   sťažovateľka   nepreukázala   podanie   predmetnej   sťažnosti predsedovi krajského súdu a ani najvyššieho súdu (pozri tiež body 8.1 a 8.2), ústavný súd jej sťažnosť v tejto jej časti ako neprípustnú odmietol.

38.2   Ďalším   dôvodom   odmietnutia   sťažnosti   v tejto   jej   časti   je   jej   zjavná neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd podľa svojej stabilnej judikatúry (napr. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00) poskytuje ochranu tomuto právu len vtedy, ak bola uplatnená v čase, keď k porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo. Posudzovaná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 2. apríla 2013, teda v čase,   keď   namietané   konania   pred   všeobecnými   súdmi   už   boli   právoplatne   skončené (pozri bod 9).

V.

39. Ako   jedným   z dôvodov   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľka argumentovala postupom najvyššieho súdu, ktorý jej nedoručil vyjadrenia vedľajšieho účastníka k jej dovolaniu, a „tak nemohla k menu zaujať právne stanovisko“. Poukázala tiež na rozdielnu rozhodovaciu prax najvyššieho súdu v skutkovo a právne analogických veciach (pozri bod 4).

39.1   Komparáciou   vyjadrení   a stanovísk   sťažovateľky   a vedľajšieho   účastníka (k žalobe,   k znaleckému   posudku,   vyjadrenia   na   pojednávaniach   a   k odvolaniam) vyplývajúcich   z obsahu   súdneho   spisu   (pozri   bod   9)   ústavný   súd   konštatuje   v zásade totožnú   argumentáciu   (a   protiargumentáciu)   oboch   účastníkov   konania   k predmetu všeobecnými súdmi prejednávanej veci. Ani z obsahu dovolania sťažovateľky a vyjadrenia vedľajšieho účastníka k nemu (č. l. 299 – 307; č. l. 311 – 332 predmetného súdneho spisu) nevyplývajú také nové podstatné faktické a právne skutočnosti, ktoré by už neboli týmito účastníkmi v priebehu doterajšieho súdneho konania vzájomne pertraktované. Z uvedeného dôvodu   namietaná   skutočnosť   nebola   spôsobilá   prinajmenšom   materiálne   porušiť sťažovateľkou označené základné právo.

39.2 Pokiaľ sťažovateľka namieta odlišný postup a právne závery najvyššieho súdu v iných konaniach o analogických veciach, ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov,   a suplovať   tak   poslanie,   ktoré zákon o súdoch [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve   najvyššiemu   súdu   (resp.   jeho   plénu   a kolégiám),   keď   mu   okrem   iných   priznáva aj právomoc   zaujímať   stanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných   všeobecne záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Preto ak všeobecné súdy zaujímajú   vo vzťahu   k určitej   otázke   rôzne   právne   názory,   nemožno   v takomto   postupe v zásade vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu. Navyše, nosné jadro sťažovateľkou použitej argumentácie v tomto ohľade (pozri v bode 4 sťažovateľkinu citáciu – „vo svojich nespočetných rozhodnutiach týkajúcich sa odškodňovania škody na zdraví... zrušil rozsudky odvolacích súdov práve z nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia pri zmenách rozsudkov...“), poukazujúce na skutkové nedostatky,   a   nie   na (hmotno)právnu   rozdielnosť,   nespĺňa   bez   ďalšieho   parametre rozdielneho rozhodovania o tej istej/podobnej veci.

40.   Po   odmietnutí   sťažovateľkinej   sťažnosti   ako   celku   nebol   už   právny   dôvod zaoberať   sa   jej   ostatnými   návrhmi,   t.   j.   návrhom   na   zrušenie   označených   rozhodnutí menovaných   všeobecných   súdov,   priznaním   jej   náhrady   trov   konania   a   primeraného finančného zadosťučinenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013