SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 555/2015-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Milana Ľalíka (sudca spravodajca), zo sudkyne MariannyMochnáčovej a sudcu Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť
, zastúpeného advokátom Mgr. Jurajom Fričom, Podhora 49, Ružomberok,vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 36/2015 z 11. júna 2015 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 5 Tdo 36/2015 z 11. júna 2015 p o r u š e n é b o l i.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 36/2015z 11. júna 2015 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republikyna ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý ⬛⬛⬛⬛ uhradiťtrovy konania v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov)na účet jeho právneho zástupcu Mgr. Juraja Friča do dvoch mesiacov od právoplatnostitohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesenímz 9. decembra 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietalporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručenéhov čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.5 Tdo 36/2015 z 11. júna 2015 (ďalej len „uznesenie“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa akoneprípustné, lebo bolo podané proti neexistujúcemu odsudzujúcemu rozhodnutiu ako fikcii,ktorá nastala po zaplatení peňažného trestu sťažovateľom po právoplatnom odsudzujúcomrozhodnutí do rozhodovania o jeho dovolaní.
3. Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd proti uzneseniunajvyššieho súdu vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislostis tým, že najvyšší súd ústavne neakceptovateľným, nekonformným a svojvoľným spôsobomvyložil a aplikoval na jeho prípad príslušné ustanovenia Trestného poriadku o prípustnostidovolania voči napadnutému rozhodnutiu, čím mu znemožnil konať pred (dovolacím)súdom, pričom takýmto postupom v rozhodovaní a odôvodňovaní svojho rozhodnutiaspôsobil ústavne neospravedlniteľný a neudržateľný zásah do jeho práva na súdnu ochranua spravodlivé súdne konanie.
4. Podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde prerokoval ústavný súd túto vecna neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 9. februára 2016 a tiež aj najvyššísúd vo vyjadrení z 9. februára 2016 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústnehopojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom iba z listinných dôkazov a vyjadrenínachádzajúcich sa v jeho spise, ktoré boli dostačujúce pre meritórne rozhodnutie ajvzhľadom na to, že ku kľúčovému právnemu problému sa vyjadrilo plénum ústavného súduv uznesení sp. zn. PLz. ÚS 4/2015 z 18. marca 2015, ktoré vyslovilo záver, že„odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento peňažný trest vykonal jehozaplatením, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie bolozahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelomdovolania došlo k obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlodo podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu“, z ktorého vychádza aj tentonález.
5. K sťažnosti sťažovateľa a právnej stránke celej veci sa vyjadril najvyšší súdprípisom z 8. februára 2016, v ktorom iba stručne uviedol, že„Napriek právnemu názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky v tejto otázke... trváme na dôvodoch tohto(napadnutého, pozn.)rozhodnutia“.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
9. Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnostipred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienkyna jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchaniatrestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
10. Podľa § 165 ods. 1 Trestného poriadku odsudzujúci rozsudok musí obsahovaťvýrok o treste s uvedením zákonných ustanovení, podľa ktorých bol trest uložený alebopodľa ktorých bolo od potrestania upustené, a to prípadne s poukazom na prijatú záruku.Ak bol uložený trest odňatia slobody, ktorého výkon možno podmienečne odložiť alebopodmienečne odložiť s probačným dohľadom, musí rozsudok obsahovať aj výrok o tom,či bol podmienečný odklad povolený, a prípadne, na aké podmienky je viazaný. Ak boluložený trest odňatia slobody na doživotie alebo iný nepodmienečný trest odňatia slobody,rozsudok musí obsahovať výrok o spôsobe výkonu tohto trestu.
11. Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podaťproti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušenéustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolaniapodľa § 371.
Podľa § 368 ods. 2 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak,rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie
a) rozsudok a trestný rozkaz,
b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,
c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,
d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,
e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúcehoobvineného,
f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,
g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,
h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný protirozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základeriadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.
12. V napadnutom uznesení najvyšší súd okrem iného uviedol, že zákon obmedzujemožnosť podania dovolania len obmedzenému okruhu subjektov, v obmedzenom rozsahu,zo špecificky vymedzených, kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým vymedzenýmrozhodnutiam. Ústavný súd sa stotožňuje s týmto právnym názorom najvyššieho súduprezentovaným v napadnutom uznesení, pokiaľ ide o vymedzenie podstaty a účelu inštitútudovolania. V tejto súvislosti ústavný súd osobitne zdôrazňuje, že takéto precizovaniepodmienok, dôvodov, ako aj okruhu osôb oprávnených podať dovolanie je prejavom faktu,že dovolanie predstavuje mimoriadny opravný prostriedok, ktorého možnosť uplatneniamá byť v porovnaní s riadnymi opravnými prostriedkami podstatne užšia, keďžedovolanie a rozhodnutie o ňom spravidla narúša stabilitu konečného a vykonateľného,resp. v niektorých prípadoch už aj vykonaného rozhodnutia súdu. Vzhľadom na zákonompodrobne vymedzené podmienky, dôvody, ako aj okruh osôb oprávnených podať dovolanieje v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania, aby v aplikačnej súdnej praxidochádzalo k akejkoľvek ďalšej redukcii zákonom ustanovených podmienok, dôvodova okruhu osôb oprávnených podať dovolanie, tak ako sa to snaží aj teraz obhajovať najvyššísúd.
13. V napadnutom uznesení najvyšší súd argumentuje tým, že priznanie práva podaťdovolanie odsúdenému, u ktorého nastali účinky zahladenia odsúdenia v dôsledkuvykonania uloženého peňažného trestu, by bolo v rozpore s princípom rovnosti procesnýchstrán, keďže ak by túto možnosť mal odsúdený, nutne by musela byť pripustenáaj u generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).Najvyšší súd ďalej poukazuje na to, že v dôsledku toho by generálny prokurátor moholpodať odvolanie aj v neprospech odsúdeného, smerujúceho k zhoršeniu jeho postavenia.To by následne umožňovalo otvorenie trestnoprávneho vzťahu, ktorý už bol ukončený,a zvrátenie priaznivých dôsledkov pre odsúdeného spočívajúcich v tom, že sa na neho hľadí,akoby nebol odsúdený.
14. Takúto argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať práve za redukciuzákonom ustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.Legalizujúcimdôvodomtakejtoredukcienemôžebyťargumentáciazaloženána rešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, pretože neexistuje legitímny dôvod anicieľ, pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné strany.V danom prípade priznať právo podať dovolanie aj voči rozhodnutiu, ktoré vykazujenezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohtoprocesného práva vo svojich dôsledkoch znamená naplnenie, a nie popretie podstatyprincípu rovnosti procesných strán.
15. Neprípustnosť dovolania podaného odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest,nemožno bez ďalšieho vyvodzovať ani z explicitného znenia už citovaných ustanoveníTrestného poriadku vzťahujúcich sa na dovolanie. Rozhodnutím, ktorým bola vecprávoplatne skončená, je okrem iného aj rozsudok, ktorým bol uložený trest.
V tejto súvislosti nemožno za ústavne udržateľné považovať právne závery,ku ktorým dospel najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí, keď konštatuje, že odsudzujúcimrozsudkom treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sana páchateľa hľadí ako na odsúdeného.
16. Z hľadiska prípustnosti podania dovolania je totiž bez významu, či sa v dôsledkuzahladenia odsúdenia hľadí na osobu odsúdeného ako na osobu, ktorá odsúdená nebola,keďže z hľadiska prípustnosti podania dovolania je rozhodujúce to, či existuje odsudzujúcerozhodnutie a či toto odsudzujúce rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Tomuto záveruplne korešponduje aj znenie citovaného ustanovenia § 165 ods. 1 Trestného poriadku, podľaktorého odsudzujúcim rozsudkom je rozsudok, ktorým súd obžalovaného uznal za vinného.Inak povedané, podmienkou podania dovolania je existencia už samotného odsúdeniapáchateľa – podmienkou nie je absencia zahladenia odsúdenia spojená so zákonnou fikciouneodsúdenia. Fikcia neodsúdenia sťažovateľa vyplýva z vykonania uloženého peňažnéhotrestu na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku, pričom odopretím práva podaťdovolanie proti takémuto právoplatnému rozhodnutiu by nebolo možné naplniť deklarovanýúčel inštitútu dovolania, ktorým je odstrániť účinky založené nezákonným právoplatnýmrozhodnutím.
17. Ústavný súd sa nemôže stotožniť ani s ďalšími prezentovanými záverminajvyššieho súdu, ktorý opomenul, že zahladenie odsúdenia spojené so zákonnou fikciouneodsúdenia nezakladá zánik všetkých nepriaznivých účinkov spojených s odsúdenímpáchateľa, pretože tieto nemožno obmedzovať výlučne na skutočnosť, že vo výpisez registra trestov sa páchateľovi zahladené odsúdenia neuvádzajú, keďže účinky spojenés vykonaným a zahladeným trestom vo vzťahu k odsúdeniu zostávajú zachované vo formezáznamu v odpise z registra trestov. Práve odpis z registra trestov bez evidovanéhoodsúdenia páchateľa je zákonnou podmienkou a predpokladom na plné uplatneniesubjektívnych práv páchateľa, napr. práva na zamestnanie, a to v prípade práve v štátnejspráve.
18. Ústavný súd poukazuje ďalej aj na to, že vykonaním zahladený trest postihujepáchateľa aj sekundárne, keď už samotné právoplatné rozhodnutie, ktorým bol páchateľuznaný za vinného a bol mu uložený trest, zakladá pre poškodeného právny titulna uplatnenie práva na náhradu škody v civilnom konaní (pokiaľ náhrada škody nebolapoškodenému priznaná už v trestnom konaní), pretože súd je v občianskom súdnom konanívždy viazaný rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal (R 27/1977,s. 118n).
19. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že so zahladením odsúdenia páchateľanezanikajú ďalšie účinky spojené s uloženým, vykonaným, hoci aj zahladeným trestom, akoje napr. strata vážnosti dobrého mena sťažovateľa v spoločnosti, keď účelom uloženéhotrestu je v zmysle ustanovenia § 34 ods. 1 Trestného zákona okrem iného aj vyjadriťmorálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, ktorý je naplnený už právoplatným uloženímtrestu, pričom jeho vykonaním a následným zahladením tieto účinky nezanikajú a nie sú aniautomaticky reparované.
20. Osobitne je potrebné zdôrazniť, že aj v zmysle judikatúry samotnýchvšeobecných súdov zahladením odsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právnezaniká iba skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľspáchal trestný čin (R 7/1975). Fikcia, v zmysle ktorej sa na páchateľa hľadí, akoby nebolodsúdený, nelikviduje samotný fakt spáchania činu, nebráni tomu, aby súd pri hodnoteníosoby páchateľa v neskoršom trestnom konaní pre iný trestný čin prizeral na skutočnosť, žepáchateľ spáchal trestný čin, a aby z toho vyvodil príslušné závery z hľadiska sklonupáchateľa k trestnej činnosti, jeho vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným Trestnýmzákonom, možnosti jeho nápravy a podobne. Závažnosť tejto skutočnosti je však zásadnemenšia ako závažnosť skutočnosti, že páchateľ už bol odsúdený (R 10/1974).
21. Účinky spojené s uloženým a zahladeným trestom v dôsledku jeho vykonaniapostihujú odsúdeného v možnosti uplatnenia jeho subjektívnych práv a civilnoprávnychvzťahov a možnosť podať dovolanie v danom prípade predstavuje výkon základného právana súdnu ochranu, pričom právnym poriadkom umelo konštruovaná skutočnosť – fikcianeodsúdenia, nemôže uprieť či znemožniť odsúdenému prístup k mimoriadnemuopravnému prostriedku, ktorého prípadné vyhodnotenie ako dôvodného a opravavymedzených procesných a hmotnoprávnych chýb môže následne v konečnom dôsledkuvyústiť do oslobodenia odsúdeného – tzn. nepreukázania spáchania trestného činu.
22. Odopretie práva podať dovolanie odsúdenému len z dôvodu, že sa na nehov dôsledku vykonania mu uloženého peňažného trestu hľadí, ako keby nebol odsúdený,neprimeraným spôsobom a v hrubom rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolaniaobmedzuje prístup odsúdeného k súdnej ochrane, čím zasahuje do podstaty a zmysluzákladného práva na súdnu ochranu.
23. Zo všetkých týchto dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného právasťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právana spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššiehosúdu. V nadväznosti na to potom ústavný súd v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde toto uznesenie zrušil a vrátil vec najvyššiemusúdu na ďalšie konanie.
S poľutovaním musí ústavný súd konštatovať, že v typovo rovnakých veciach saobjavila ďalšia nesprávna aplikačná prax najvyššieho súdu, ktorá veľmi reštriktívnym, skôrsvojvoľným spôsobom aplikuje príslušné ustanovenia o prípustnosti (dôvodnosti) dovolania,čo je nepochybne stav nežiaduci a nezodpovedajúci princípu výkonu spravodlivostiv právnom štáte, ktorým by Slovenská republika mala byť (čl. 1 ods. 1 ústavy).
24. Ústavný súd v súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keď za dôvodyhodné osobitného zreteľa považoval už samo vyhovenie sťažnosti, zaviazal najvyšší súdna úhradu trov konania úspešnému sťažovateľovi, ktoré pozostávali zo žiadanej sumy296,44 € ako odmeny za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpeniaa podanie sťažnosti) a ktoré zaplatí najvyšší súd jeho právnemu zástupcovi v lehotedo dvoch mesiacov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdnehoporiadku).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. marca 2016