znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 554/2014-26

ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikynaneverejnomzasadnutísenátu17. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti

, zastúpenej advokátom

, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právpodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozhodcovským rozsudkom Obchodného súdu, stáleho rozhodcovského súdu, zriadenéhospoločnosťou Obchodný súd s. r. o., Banská Bystrica, sp. zn. OS 41/2014 zo 4. júna 2014,sp. zn. OS 25/2014 z 10. júna 2014, sp. zn. OS 38/2014 zo 6. júna 2014, sp. zn. OS 45/2014z 5. júna 2014, sp. zn. OS 37/2014 z 5. júna 2014 a sp. zn. OS 42/2014 zo 4. júna 2014a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, vedenépod sp. zn. Rvp 9309/2014,sp.zn.Rvp9310/2014,sp.zn.Rvp9311/2014,sp. zn. Rvp 9312/2014, sp. zn. Rvp 9313/2014 a sp. zn. Rvp 9314/2014 s p á j a na spoločnékonanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 9309/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t apre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

3. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola5. augusta 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetokpodľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)a práva na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v záhlavítohto rozhodnutia označenými rozhodcovskými rozsudkami Obchodného súdu, stálehorozhodcovského súdu, zriadeného spoločnosťou Obchodný súd s. r. o., Banská Bystrica(ďalej len „rozhodcovský súd“ a „napadnuté rozsudky“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola napadnutými rozsudkami zaviazanázaplatiť svojim obchodným partnerom prisúdené istiny s prísl.

4. Sťažovateľka v sťažnostiach namietala argumentujúc skutkovými okolnosťamiprípadu viaceré pochybenia rozhodcovského súdu v konaní a v odôvodnení napadnutéhorozhodnutia, z ktorých potom následne odvodzovala aj porušenie svojich označených práv.

5. Sťažovateľka, citujúc judikatúru ústavného súdu vzťahujúcu sa na rozhodcovskékonanie, bola toho názoru, že zásady formulované rozhodnutiami ústavného súdu dodržanéneboli, a preto sa domnievala, že„je namieste, aby do tohto procesu aktívne zasiahol aj ústavný súd“, aj keď na Okresnom súde Banská Bystrica podala návrhy na zrušenienapadnutých rozhodcovských rozsudkov, o ktorých rozhodnuté nebolo.

6. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol tak, že„Základné právo Sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na pokojné užívanie svojho majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd označenými rozhodcovskými rozsudkami porušené boli, tieto rozhodcovské rozsudky zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie a rozhodol o náhrade trov konania.“.

7. Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákonneustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdomprimerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „OSP“).

8. Podľa § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov. Aj keď zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojenívecí, tak odvolávajúc sa na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde možno aj v konanío sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane citovanéustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

9.Sprihliadnutímnaobsahsťažnostívedenýchústavnýmsúdompod sp. zn. Rvp 9309/2014 až sp. zn. Rvp 9314/2014 a z ich obsahu vyplývajúcu právnua skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, ako ajrozhodcovského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,aplikujúc citované právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločnéhokonania, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákonneustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľkou namietané porušenieoznačených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľačl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, k porušeniu ktorých malo dôjsťnapadnutými rozsudkami rozhodcovského súdu.

13. V súvislosti s napadnutým rozhodcovským rozsudkom ústavný súd upriamujepozornosť na princíp subsidiarity vyplývajúci z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľaktorého systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecnésúdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne(„... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdulen subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a anipodľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkýchorgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré súv občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétnyprípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoréústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobámzaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálnymechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánovverejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 133/05,III. ÚS 444/2012).

Z princípu subsidiarity rovnako vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúťochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomocina jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

14. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti primárne zameralna to, či ochranu tým právam, porušenie ktorých v súvislosti s napadnutými rozsudkamisťažovateľka namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súdna základe jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Zo sťažností vyplynulo, že sťažovateľka podaniami zo 17. júna 2014 podalana Okresnom súde Banská Bystrica žaloby o zrušenie napadnutých rozhodcovskýchrozsudkov, o ktorých dosiaľ nebolo rozhodnuté.

15. Podľa názoru ústavného súdu pokiaľ sa sťažovateľka uvedenými žalobamidomáhala zrušenia napadnutých rozsudkov rozhodcovského súdu, iniciovala tým konaniepred všeobecným súdom, ktorý bude oprávnený a povinný rozhodnúť o ochrane jej práv,a preto nie je daná právomoc ústavného súdu v tejto veci konať.

16. Ústavný súd konštatuje, že za daného stavu má sťažovateľka k dispozícii účinnýprávny prostriedok na ochranu namietaného porušenia jej práv, ktorý aj využila s tým, žev prípade, ak by okresný súd jej žalobám o zrušenie napadnutých rozhodcovskýchrozsudkov nevyhovel, bude mať možnosť domáhať sa nápravy v opravnom konaní v rámciriadneho inštančného postupu, prípadne a za splnenia zákonom ustanovených podmienok ajvyužitím mimoriadneho opravného prostriedku (m. m. IV. ÚS 394/2012).

17. V súvislosti s tým je potrebné uviesť, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavynepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý možno využiť súčasne popri inýchprostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; takúto sťažnosť možno uplatniťiba v tom prípade, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlopodľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd(m. m. IV. ÚS 21/02).

18. Ústavný súd nezistil žiadne dôvody na pripustenie výnimky zo zásady, žespravodlivosť konania pred všeobecnými súdmi možno posudzovať len vo vzťahuk právoplatne skončenému konaniu, t. j. ku konaniu ako celku, ale nie k jeho jednotlivýmčastiam, ako sa sťažovateľka zjavne nesprávne domnievala. Pokiaľ by ústavný súd vecnepreskúmal sťažnosť predtým, než o veci samej definitívne rozhodne príslušný súd, moholby zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov a nedodržal by princíp subsidiaritysťažnosti ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

19. Sťažovateľka si preto nemôže vyberať orgán verejnej moci, ktorý jej máposkytnúť ochranu pred namietaným porušením jej práv. Povinnosťou sťažovateľky jevyčerpať všetky právne prostriedky ochrany ňou označených práv, porušenie ktorýchnamieta, tak ako to umožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. Až po ich vyčerpanía za predpokladu, že by boli splnené ostatné ústavné aj zákonné podmienky, by mohla byťdaná právomoc ústavného súdu (IV. ÚS 171/04).

20. Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánuochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnouinštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po ich predbežnom prerokovaní odmietolpre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie (podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde).

21. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosti už pri ich predbežnom prerokovaní, bolobez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uvedenými v ich petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2014