znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 554/2013-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej advokátom JUDr. B. F., B., vedené pod sp. zn. Rvp 11874/2013 – sp. zn. Rvp 11879/2013, sp. zn. Rvp 12035/2013 – sp. zn. Rvp 12040/2013, sp. zn. Rvp 12618/2013 – sp. zn. Rvp 12619/2013   a sp.   zn.   Rvp 13034/2013   –   sp.   zn.   Rvp   13035/2013   vo   veci   namietaného porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a   práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave a jeho uzneseniami sp. zn. 23 CoE 418/2011 z 28. novembra 2012, sp. zn. 11 CoE 527/2011 z 28. novembra 2012, sp. zn. 10 CoE 265/2011 z 31. októbra 2012, sp. zn. 23 CoE 495/2011 z 28. novembra 2012, sp. zn. 6 CoE 236/2012 z 18. decembra 2012, sp. zn. 5 CoE 87/2012 z 13. decembra 2012, sp. zn. 10 CoE 118/2012 z 31. októbra 2012, sp. zn. 6 CoE 236/2012 z 18. decembra 2012, sp. zn. 6 CoE 82/2012 z 10. januára 2013 a sp. zn. 3 CoE 104/2012   z 18.   decembra   2012   v   spojení   s postupom   Okresného   súdu   Galanta   a jeho uzneseniami sp. zn. 13 Er 119/2007 zo 16. decembra 2010, sp. zn. 13 Er 255/2007 zo 16. novembra 2010, sp. zn. 13 Er 8/2007 zo 16. novembra 2010, sp. zn. 13 Er 6/2007 zo 16. decembra 2010, sp. zn. 20 Er 1049/2009 zo 14. júna 2012, sp. zn. 12 Er 1068/2011 z 21. novembra 2011, sp. zn. 12 Er 586/2005 z 13. júna 2012, sp. zn. 20 Er 1049/2009 zo 14. júna 2012, sp. zn. 8 Er 170/2005 z 29. novembra 2011 a sp. zn. 8 Er 363/2004 z 29. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 11874/2013 – sp. zn. Rvp 11879/2013, sp. zn. Rvp 12035/2013 – sp. zn. Rvp 12040/2013, sp. zn. Rvp 12618/2013 – sp. zn. Rvp 12619/2013 a sp. zn. Rvp 13034/2013 – sp. zn. Rvp 13035/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 11874/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. marca 2013,   18.   marca   2013,   22.   marca   a 25.   marca   2013   doručené   sťažnosti   obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)   a   zákazu   diskriminácie   zaručeného   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru postupom   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a   jeho   uzneseniami sp. zn. 23 CoE 418/2011 z 28. novembra 2012, sp. zn. 11 CoE 527/2011 z 28. novembra 2012, sp. zn. 10 CoE 265/2011 z 31. októbra 2012, sp. zn. 23 CoE 495/2011 z 28. novembra 2012, sp. zn. 6 CoE 236/2012 z 18. decembra 2012, sp. zn. 5 CoE 87/2012 z 13. decembra 2012, sp. zn. 10 CoE 118/2012 z 31. októbra 2012, sp. zn. 6 CoE 236/2012 z 18. decembra 2012, sp. zn. 6 CoE 82/2012 z 10. januára 2013 a sp. zn. 3 CoE 104/2012 z 18. decembra 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s postupom Okresného súdu   Galanta   (ďalej   len   „okresný   súd“)   a jeho   uzneseniami   sp.   zn.   13   Er   119/2007 zo 16. decembra 2010, sp. zn. 13 Er 255/2007 zo 16. novembra 2010, sp. zn. 13 Er 8/2007 zo 16. novembra 2010, sp. zn. 13 Er 6/2007 zo 16. decembra 2010, sp. zn. 20 Er 1049/2009 zo 14. júna 2012, sp. zn. 12 Er 1068/2011 z 21. novembra 2011, sp. zn. 12 Er 586/2005 z 13.   júna   2012,   sp.   zn.   20   Er   1049/2009   zo   14.   júna   2012,   sp.   zn.   8   Er   170/2005 z 29. novembra 2011 a sp. zn. 8 Er 363/2004 z 29. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka poskytla na základe zmlúv uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Po zročnosti pohľadávok a v nadväznosti na rozhodcovské doložky v úverových zmluvách boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s., B., ktorého rozsudky mali byť relevantnými exekučnými   titulmi   v exekučných   konaniach   vedených   pred   všeobecnými   súdmi,   resp. exekučným titulom bola na podklade zmluvných dojednaní v úverových zmluvách notárska zápisnica.   V exekučných   konaniach   vedených   na   podklade   už   uvedených   exekučných titulov okresný súd rozhodol svojimi napadnutými rozhodnutiami (bod 1) tak, že exekúciu podľa § 57 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   zastavili,   resp. vyhlásili   za   neprípustnú   a následne   zastavili   podľa   § 57   ods.   1   písm.   g)   Exekučného poriadku. Napadnuté rozhodnutia okresného súdu boli druhostupňovým krajským súdom v odvolacom konaní potvrdené ako vecne správne.

3.   Argumentáciu   sťažovateľky   v podaných   sťažnostiach   možno   zhrnúť do niekoľkých rovín. V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného súdu ako súdu exekučného v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bola či notárska zápisnica alebo rozsudok rozhodcovského súdu. V ďalšom sťažovateľka poukazuje na závažné procesné pochybenia v postupe všeobecných   súdov   v rozpore   s § 57   ods.   5 Exekučného poriadku, alebo v rozpore s § 214 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   a v ostatnom   namieta   nezačatie   konania o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom   Európskej   únie (ďalej len „Súdny dvor“). V nadväznosti na svoju argumentáciu sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom   vysloví   porušenie   jej   v   záhlaví   tohto   rozhodnutia   označených   práv   postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu   vrátane krajského súdu, ktoré   ďalej zruší a predmetné veci   vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

4. V doplneniach sťažností doručených ústavnému súdu 25. júla 2013 sťažovateľka poukázala na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého vyplýva, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice   Rady   93/13/EHS   z 5.   apríla   1993   o nekalých   podmienkach   v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,   nemusí na to,   aby mohol   vyvodiť   dôsledky   tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti   zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,   informovať   účastníkov   konania   v spore   a vyzvať   ich,   aby   sa   k tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účel   stanovujú   vnútroštátne procesnoprávne predpisy.  

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

8.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 11874/2013   –   sp.   zn.   Rvp   11879/2013,   sp.   zn.   Rvp   12035/2013   –   sp.   zn. Rvp 12040/2013,   sp.   zn.   Rvp   12618/2013   –   sp.   zn.   Rvp   12619/2013   a sp.   zn. Rvp 13034/2013 – sp. zn. Rvp 13035/2013, z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd rozhodnutiami krajského súdu

11. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,   III.   ÚS   198/07, IV. ÚS 27/2010).

12. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je v podstate   totožná   s jej   právnou   argumentáciou,   ktorú   použila   v stovkách   predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne   závery   všeobecných   súdov   vo   vzťahu   k právnemu   posudzovaniu   notárskych zápisníc ako exekučných tituloch koncipovaných na podklade neprijateľných podmienok v úverových   zmluvách,   ako   aj   rozhodcovských   doložiek   ako   nekalých   podmienok v spotrebiteľských   zmluvách   vrátane   posúdenia   zmlúv   o úvere   koncipovaných formulárovou   formou   ako   spotrebiteľských   zmlúv   v nadväznosti   na podmienky   v nich uvedené. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to,   že   sťažovateľke   sú   známe dôvody   odmietnutia   sťažností   v obdobných   prípadoch a ustálený   právny   názor   ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v závislosti   od predmetu   napadnutých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   ňou   použitej   argumentácie   bez relevantných   zmien,   nie   je   potrebné   uvádzať   tie   isté   dôvody   odmietnutia,   ako   to   je   aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutí   (napr.   sp. zn. I. ÚS 379/2012 z 22. augusta   2012,   sp.   zn.   I.   ÚS   381/2012   z 22. augusta   2012,   sp. zn. I. ÚS   220/2011 z 9. júna   2011,   sp.   zn.   I.   ÚS   410/2012   z 22. augusta   2012,   sp. zn. II. ÚS   337/2012 z 13. septembra   2012,   sp.   zn.   III.   ÚS   488/2012   z 2. októbra   2012...),   ktoré   skončili odmietnutím   podobných   a opakujúcich   sa   sťažností   sťažovateľky   z dôvodov   tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené   právne   názory,   a preto   v podrobnostiach   odkazuje   na   svoje   už   citované rozhodnutia. Reagujúc na sťažovateľkou predostretú doplnenú argumentáciu o „... dôležitú právnu   argumentáciu   vyplývajúcu   z uznesenia   Krajského   súdu   v Bratislave 18 CoE 641/2011 zo dňa 30. 11. 2012“ ústavný súd považuje za potrebné (k existencii obsahovo   odlišnej   judikatúry   všeobecných   súdov)   doplniť,   že   nie   je   jeho   úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m.   I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).  

13. Ústavný súd tiež konštatuje, že v prípade zastavení exekučného konania podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku nebolo zákonom predpokladanou podmienkou postupu okresných   súdov   v čase   pred   vydaním   rozhodnutia   (o zastavení   exekučného   konania) prejednať danú vec na pojednávaní, a to v zmysle platnej právnej úpravy.

14.   K   námietkam   sťažovateľky   týkajúcim   sa   rozhodovacej   činnosti   všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ako aj vzťahujúcim sa na prejudiciálne konanie   ústavný   súd   konštatuje,   že   sa   plne   stotožňuje   s odôvodnením   svojich predchádzajúcich   rozhodnutí   (napr.   sp.   zn.   I. ÚS 3/2013   zo 16. januára   2013,   sp.   zn. I. ÚS 110/2013 z 20.   februára 2013,   I. ÚS 157/2013   z 13. marca 2013,   I.   ÚS   146/2013 z 13. marca   2013,   sp.   zn.   I.   ÚS   153/2013   z 13.   marca   2013,   sp.   zn.   I.   ÚS   152/2013 z 13. marca 2013 a sp. zn. I. ÚS 363/2013 z 5. júna 2013...), ktoré skončili odmietnutím rovnakých   sťažností   sťažovateľky   z dôvodov   tam   uvedených.   Ústavný   súd   v takýchto prípadoch   nemá   dôvod   meniť   svoje   už   ustálené   právne   názory   vyslovené   v predošlých rozhodnutiach,   na   ktoré   preto   v podrobnostiach   odkazuje   a konštatuje,   že   svoje   už vyslovené právne názory k nastoleným otázkam považuje z ústavného hľadiska za ústavne konformné a právne akceptovateľné, v dôsledku čoho hodnotí sťažovateľkou predostretú argumentáciu za neopodstatnenú.

15.   Ústavný   súd   v   závere   k postupu   krajského   súdu   v odvolacom   konaní (sťažovateľkou namietané porušenie § 214 ods. 1 OSP) dodáva, že podľa svojej konštantnej judikatúry   súčasťou   práva   na   spravodlivý   proces   nie   je   to,   aby   účastník   konania   bol v akomkoľvek   konaní   pred   všeobecným   súdom   úspešný   vrátane   konania   o odvolaní. Jedným   z postulátov   subsidiárnej   štruktúry   systému   ochrany   ústavnosti   je   to,   že   práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za dodržiavanie   práv   a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy   alebo   dohovoru,   a preto   právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov, alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému   právu   sťažovateľa   v súlade   s ústavnoprocesnými   princípmi,   ktoré   upravujú výkon ich právomoci. Procesný postoj účastníka konania nemôže zásadne bez ďalšieho implikovať mechanickú   povinnosť všeobecného   súdu   akceptovať jeho návrhy,   procesné úkony   a obsah   opravných   prostriedkov   a rozhodovať   podľa   nich,   vrátane   posúdenia   tej skutočnosti,   či   a ako   sú   splnené/nesplnené   podmienky   na   postup   všeobecného   súdu v odvolacom   konaní   (v súvislosti   so   sťažovateľkou   nastolenou   potrebou   dokazovania v odvolacom konaní alebo stotožnenia sa odvolacieho súdu s jej pocitom diskriminovaného účastníka exekučného konania a pod.), ktoré právne posúdenie tejto otázky patrí do výlučnej právomoci odvolacieho súdu   ako súdu   druhostupňového, a nie do   právomoci   ústavného súdu.

16. K argumentácii sťažovateľky   o porušení práva na účinný prostriedok   nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje   z rozsudku   Súdneho   dvora   vo   veci   Banif   Plus Bank Zrt   proti   Csaba   Cipani a spol. sp.   zn.   C-472/11   z 21.   februára   2013,   ústavný   súd   poukazuje na skutočnosť,   že sťažovateľka využila proti napadnutým rozhodnutiam okresného súdu odvolanie ako riadny opravný prostriedok, v ktorých brojila proti postupu okresného súdu v exekučnom konaní. Sťažovateľkou   uplatnenými   argumentmi   sa   krajský   súd   v napadnutých   rozhodnutiach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol postup a napadnuté rozhodnutia okresného   súdu   ako   vecne   správne.   Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu a rozhodnutia   všeobecného   súdu   postačuje,   aby   bola   zásada   kontradiktórnosti   dodržaná v konaní ako celku. Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel   k záveru,   že   postupom   krajského   súdu   a jeho   napadnutými   rozhodnutiami   bol v daných   veciach   princíp   kontradiktórnosti   súdneho   konania,   ktorý   je   obsahom   práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty v nevyhnutnej miere dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.

17.   V kontexte   uvedeného   ústavný   súd   odmietol   sťažovateľkou   podané   sťažnosti týkajúce sa   postupu   a rozhodnutí krajského súdu   v   tejto   ich   časti   z dôvodu   ich   zjavnej neopodstatnenosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Keďže   boli   sťažnosti odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

18.   V   závere   svojej   argumentácie   ústavný   súd   dodáva,   že   nemohol   prehliadnuť predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych   žalôb v konaní   pred   všeobecnými   (exekučnými)   súdmi   v   kontexte   s   už   právoplatnými rozhodnutiami   súdov   (všeobecných   i   ústavného),   ktoré   sa   týkali   množstva   podobných prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

19.   V   kontexte   s   už   uvedeným   ústavný   súd   už   iba   dodáva,   že   právny   zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnaký   spôsob   ich   vybavenia   v   predošlom   období,   alebo   na   dôvod   namietania neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup   zákon   umožňuje,   a   je   to   porušením   buď   zákonných,   alebo   etických   povinností advokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013