znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 554/2012-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., H., zastúpeného advokátom JUDr. T. S., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 23 CoP 7/2012 a jeho rozsudkom č. k. 23 CoP 7/2012-670 z 11. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len,,ústavný súd“)   bola 5. októbra 2012 doručená sťažnosť M. H., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. S., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústava“)   a práva   na spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 CoP 7/2012 a jeho rozsudkom č. k. 23 CoP 7/2012-670 z 11. júna 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní o úpravu práv a povinností rodičov k maloletej V. K... (vedenom na návrh matky maloletej o zvýšenie výživného a zmenu úpravu styku a návrh sťažovateľa na zmenu výchovného prostredia) rozsudkom č. k. 20 P 126/2010-451 zo 7. novembra 2011 (ďalej len „rozsudok zo 7. novembra 2011“) zamietol návrh sťažovateľa, ktorý sa domáhal zmeny výchovného   prostredia   maloletej   zverenej   do   výchovy   a   starostlivosti   matke,   zmenil rozsudok okresného súdu sp. zn. 25 P 368/2009 z 21. apríla 2010 tak, že zvýšil výživné zo strany sťažovateľa na maloletú zo sumy 30 € na sumu 150 € mesačne s účinnosťou od 1. novembra 2011 a upravil jeho styk s maloletou tak, že sťažovateľ sa bude s ňou stretávať každú párnu stredu v tom-ktorom mesiaci v čase od 15.00 h do 18.00 h na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Trnave bez prítomnosti matky za osobnej účasti psychologičky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Trnave, ktorá bude nepretržite prítomná pri takomto stretnutí otca s maloletou.

Na odvolanie sťažovateľa krajský súd rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu zo   7.   novembra   2011   v   časti   o   zamietnutí   návrhu   sťažovateľa   na   zmenu   výchovného prostredia a v časti o zvýšení výživného a povolil mu splácať dlžné výživné v sume 840 € v mesačných splátkach po 25 €, zmenil rozsudok okresného súdu v časti o úprave styku otca s maloletou tak, že styk otca s maloletou upravuje v každú párnu stredu za prítomnosti matky na pracovisku Klinickej psychológie T., za prítomnosti PhDr. I. S. trinásťkrát s tým, že prvé stretnutie sa uskutoční v rozsahu od 15.00 h do 15.45 h a nasledujúcich dvanásť stretnutí v rozsahu od 15.00 h do 16.30 h, a naďalej každú párnu stredu za prítomnosti matky v rozsahu od 15.00 h do 18.00 h s tým, že matka zabezpečí účasť maloletej na stretnutiach.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s úpravou práv a povinností k maloletej V., ktoré je podľa neho založené na nesprávnych skutkových a právnych záveroch tak v rozsudku   okresného   súdu,   ako   aj   v   napadnutom   rozsudku   krajského   súdu.   Sťažovateľ namieta aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu.

Sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   matka   maloletej   podala   návrh   na   začatie   konania o úpravu práv a povinností k maloletej len päť dní po nadobudnutí právoplatnosti skoršieho rozsudku   okresného   súdu   o   úprave   týchto   práv.   Pritom   podľa   sťažovateľa   pri   takomto časovom odstupe od skoršieho rozhodnutia súdu nemohlo dôjsť a ani nedošlo k takej zmene pomerov, ktoré by odôvodňovali zvýšenie výživného, resp. zmenu úpravy styku. Sťažovateľ skorší rozsudok súdu o úprave práv a povinností rodičov k maloletej považoval za prekážku rozhodnutej veci vo vzťahu ku konania o návrhu matky podanom päť dní po právoplatnosti skoršieho rozhodnutia a závery súdov, ktoré túto jeho námietku neakceptovali, považuje za nesprávne.

Podľa sťažovateľa okresný súd a následne krajský súd neskúmali dostatočne pomery na   strane   matky   a   sťažovateľa,   nevykonali   dostatočné   dôkazy   a   vykonané   dôkazy nevyhodnotili správne, keď dospeli k dôvodnosti zvýšenia výživného zo strany sťažovateľa na maloletú a takej úprave styku, aká vyplýva z právoplatného rozsudku krajského súdu.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   okresný   súd   a   následne   krajský   súd   neskúmali dostatočne   a nevyhodnotili   správne   najmä   okolnosť   „marenia“   jeho   styku   s   maloletou zo strany   matky,   ktorá   podľa   neho   odôvodňovala   jeho   návrh   na   zmenu   výchovného prostredia   maloletej   tak,   aby   táto   bola   zverená   do   starostlivosti   sťažovateľa,   a   tým vylučovala   dôvodnosť   určovania   i   zvyšovania   výživného   a   úpravy   styku   vo   vzťahu   k sťažovateľovi.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   nerešpektovanie   jeho „návrhu   na   zistenie zdravotného stavu matky A. K. a mal. V. K. znalcom z odboru zdravotníctva, aby si súd mohol utvoriť obraz o tom, či matka a dieťa sú tak vážne choré, že sa po dobu vyše jeden a štvrť roka nemohli zúčastňovať stretnutí“, nezohľadnenie, že matka marila styk sťažovateľa s maloletou aj v čase nariadenia znaleckého dokazovania z odboru psychológie, odvetvia klinickej   psychológie   detí   a   dospelých   pri   formulovaní   otázok   pre znalca,   nesprávne vyhodnotenie skutočnosti uvedenej aj v znaleckom posudku, a to „agresívne správanie matky, ktorá počas konfrontácie rodičov pred znalcom PhDr. J., CSc. agresívne pôsobila na otca..., že znalec v dôsledku agresívneho správania matky bol nútený ukončiť konfliktovú konfrontáciu, keď matka s krikom a hnevom opustila na požiadanie znalca vyšetrovaciu miestnosť a následne na chodbe A. K. a M. J., spolu, obidve sestry, vykrikovali a nadávali na otca, ako aj na spôsob znaleckého vyšetrovania, a to za prítomnosti mal. V. K. a mal. P. K.“. Ďalej namietal, že pri hodnotení dôkazov „súd nepochopiteľne vychádzal z účelových, zavádzajúcich,   vymyslených   a   najmä   nepreukázaných   tvrdení   matky   o   mojej   údajnej agresivite voči matke A. K., a voči mal. V., o mojom nevhodnom správaní voči mal. V.“.

Vo   vzťahu   k   zvýšeniu   výživného   namietal   nesprávne   zistenie   pomerov   na   strane matky a neprispievanie otca na výživu maloletej aj inými finančnými a vecnými plneniami, keď   uviedol: „Podľa   mojich   vedomostí   matka   je   podnikateľsky   činná.   Vyplýva   to   aj z poznatkov znalca MUDr. E. Ž., ktorá vo svojom posudku č. 13/2011 na str. 14 uviedla tvrdenie   matky,   že   má   spoločnosť,   externého   zamestnanca   a   robia   dane   a   analýzy   pre budúcich podnikateľov, komplexné ekonomické riadenie menších podnikov.

Predložil som výpis z obchodného registra na firmu E., s. r. o..., z ktorého vyplýva, že A.   K.   je   t.   č.   spoločníčka a jediná   konateľka so   zaplateným   vkladom 200 000.-   Sk   na základnom imaní...

Zároveň som predložil výpis z obchodného registra na firmu M., s. r. o. so sídlom Trstínska 9, 917 01 Trnava, organizačná zložka podniku zahraničnej osoby, ktorá sídli na rovnakej adrese ako firma E., pričom ja viem, že matka A. K. spolupracuje s touto firmou a majú rovnaké sídlo na tej istej adrese...

Prvostupňový   súd   nezameral   dôkaznú   pozornosť   za   účelom   preukázania   príjmov matky z firmy E., s. r. o. a zároveň neskúmal jej vzťah, pracovné, podnikateľské prepojenie na firmu M., s. r. o.

Je maximálne sporný údaj uvedený v odôvodnení prvostupňového rozsudku na str. 15, že matka je t. č. na materskej dovolenke a poberá iba rodinné prídavky a rodičovský príspevok a suma, ktorú dosahuje je oveľa nižšia, ako je príjem otca.

Zároveň je úplne nepravdivý údaj, uvedený na str. 15 odôvodnenia rozsudku, že súd pri   ustálení   výšky   výživného   vzal   do   úvahy   aj   tzv.   skutočnosť,   že   otec   okrem   platenia výživného na maloletú žiadnymi ďalšími finančnými čiastkami neprispieva a nepodieľa sa na ďalších nákladoch, ktoré má matka s maloletou, čo ale nie je pravda, pričom v konaní bol preukázaný presný opak...“

Vo vzťahu k úprave styku sťažovateľ namietal nedôvodné zúženie styku na rozsah určený krajským súdom, určenie styku na stredajší deň, čo sťažovateľovi sťažuje realizáciu styku vzhľadom na jeho pracovné povinnosti, a ďalej uviedol: „Zároveň naprosto neurčito a nezrozumiteľne   je   vymedzená   úprava   po   13-tich   stretnutiach   u   PhDr.   S.  ,   keď vo výrokovej časti nie je uvedené, kde sa máme stretávať každú párnu stredu v čase od 15:00   hod.   do   18:00   hod.,   čím   odvolací   súd   položil   zdroj   ďalších   problémov a nedorozumení.

Zároveň odvolací súd nedoriešil ďalší obrovský problém spočívajúci v otázke, kam v každú párnu stredu pôjdeme s mal. V., nakoľko sa jedná o moje právo na stretnutie s mal. V. a mal by som o tom rozhodovať ja a matka by sa mala podriadiť a jej právo je len byť prítomná   na   stretnutí,   pričom   doterajšia   prax   doposiaľ   bola   taká,   že   o stretnutiach rozhodovala matka a ja som sa musel vždy len podriadiť...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:„1) Základné právo M. H. na súdnu ochranu, zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   pre   namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na spravodlivé súdne konanie, zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná, postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod č. k. 23 CoP/7/2012, bolo porušené.

2) Zrušuje   sa   rozsudok   Krajského   súdu   v   Trnave   zo   dňa   11.   06.   2012,   č.   k. 23 CoP/7/2012-670 a vracia sa tomuto súdu na ďalšie konanie.

3) Krajský súd v Trnave je povinný zaplatiť M. H. trovy právneho zastúpenia... v sume 323,25 €... k rukám advokáta JUDr. T. S...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   a rozsudkom   krajského súdu   v   konaní o   úprave   práv   a   povinností rodičov k maloletému dieťaťu, ktoré sú podľa neho založené na nesprávnych skutkových a právnych záveroch.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1   dohovoru)   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už   vyslovil,   že kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že   v   okolnostiach   daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k   porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný postup a rozsudok krajského súdu.

Podstatu podanej sťažnosti tvorí nesúhlas sťažovateľa s postupom a rozhodnutím krajského súdu, ktorý odobril postup okresného súdu napriek tomu, že tento nevykonal podľa sťažovateľa dostatočné dokazovanie na správne zistenie skutkového stavu (najmä pomerov na strane otca i matky maloletej vo vzťahu k spravodlivému rozhodnutiu o úprave ich práv a povinností k maloletej dcére) a vykonané dokazovanie správne nevyhodnotil (najmä   nezohľadnil   závery   znaleckého   dokazovania   o   agresívnom   správaní   matky, nevenoval pozornosť preukázateľnému mareniu styku otca s maloletou zo strany matky, nezohľadnil   podnikateľské   aktivity   matky,   o   ktorých   svedčia   okrem   iných   údaje obchodného   registra),   pričom   sťažovateľ   je   presvedčený,   že   pri   správnom   zistení skutkového   stavu   a jeho správnom   vyhodnotení   by   krajský   súd   dospel   k   inému   záveru a vo svojom výroku by rozhodol o zverení maloletej do starostlivosti otca – sťažovateľa. Sťažovateľ taktiež namietal, že krajský súd odobril postup okresného súdu napriek tomu, že tento   nevykonal   všetky   ním   navrhnuté   dôkazy,   a   napokon   namietal   i   nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu.

Námietky   sťažovateľa   v   jeho   sťažnosti   sa   v   podstatnej   miere   zhodujú   s   jeho odvolacími dôvodmi v odvolaní proti rozsudku okresného súdu. Krajský súd sa preto pri svojom rozhodovaní zaoberal aj uvedenými námietkami sťažovateľa, ktoré však vyhodnotil ako nedôvodné. V napadnutom rozsudku sa krajský súd stotožnil so závermi súdu prvého stupňa v otázke vyhodnotenia dôkazov, ako i právneho posúdenia veci, okrem umožnenia splácania dlžného výživného v splátkach (čo však sťažovateľ nenamieta) a odlišnej úpravy styku v zmeňujúcej časti rozsudku krajského súdu.

V intenciách už uvedenej stabilizovanej judikatúry ústavný súd zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy (výsluch svedkov, znalecké dokazovanie a iné), tak ako to požaduje sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore s už uvedenými úlohami ústavného súdu, ale popieral by základnú   zásadu   ústnosti   a   základnú   zásadu   bezprostrednosti   súdneho   konania,   ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy.

Po   preskúmaní   napadnutého   postupu   a   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd argumentáciu   sťažovateľa   nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť záverov   krajského   súdu.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by   posudzovaný   postup   a   rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou   úpravou, a tak mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

Naopak,   krajský   súd   (ktorý   posudzoval   v   odvolacom   konaní   postup   a   rozsudok okresného   súdu)   postupoval   ústavne   konformne,   náležite   sa   vysporiadal   so   všetkými odvolacími dôvodmi sťažovateľa a svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Ústavný súd dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   vo   svojom   rozsudku   dostatočne   vyhodnotil   vykonané dokazovanie,   na   sporné   otázky   namietané   sťažovateľom   dal   vyčerpávajúcim   spôsobom kvalifikované odpovede, keď

- k potvrdzujúcemu výroku o zvýšení výživného zo strany otca uviedol: „Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplynulo, že otec maloletej býva so svojou starou matkou v rodinnom dome v H., ktorého je vlastníkom. K jeho pravidelným mesačným platbám patrí splátka stavebného sporenia 200 eur, ktoré má vo výške 19 916,35 eur a splátka BSM bývalej manželke 200 eur, ktorej celkovo dlhuje 11 950 eur. Okrem toho je vlastníkov 4 412 m2 ornej pôdy v H. V roku 2009 dosiahol čistý mesačný príjem 860 eur, v roku 2010 dosiahol čistý mesačný príjem 904,30 eur, v roku 2011 vo výške 858,89 eur a v januári 2012 vo výške 872,84 eur. Okrem maloletej nemá ďalšiu vyživovaciu povinnosť. Výživné platí vo výške 30 Eur mesačne, podľa predchádzajúcej úpravy výživného.

Matka maloletej je na materskej dovolenke a poberá rodičovský príspevok od 1. 4. 2010 do 31. 5. 2011 vo výške 256 eur mesačne, od 1. 6. 2011 do 31. 12. 2011 vo výške 190,10 eur a do 1. 1. 2012 vo výške 194,70 eur. V roku 2009 z podnikania dosiahla čistý mesačný príjem 1 305 eur. Býva u rodičov v rodinnom dome, kde platí na spoločné výdavky 30 eur mesačne. K jej pravidelným mesačným výdavkom patrí splátka úveru 82 985 eur vo výške 499 eur. Má ďalšiu vyživovaciu povinnosť k P. K... Potvrdila platenie výživného otcom podľa predchádzajúcej úpravy vo výške 30 eur mesačne.

Náklady na maloletú tvoria: plienky (3 balenia) 36 eur, výživa denne 2 ks po 1,02 eur – mesačne 30,60 eur, desiaty denne 2 ks po 1,18 eur – 35,40 eur mesačne, mlieko BEBA 4 balenia   po   8,96   eur,   mesačne   35,84   eur   a pobyt   v detských   jasliach,   ktoré   navštevuje od 1. 11. 2011 vo výške 66 eur. Spolu náklady maloletej 203,84 eur.

Minimálne výživné od 1. 7. 2011 je podľa § 62 ods. 3 zákona o rodine vychádzajúc z § 2 písm. c) zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov 30 % zo životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa 26 eur (z 86,65 eur). Podľa   predchádzajúcej   úpravy,   rozsudku   Okresného   súdu   Trnava   z 21.   4.   2010 č. k. 20 P/368/2009-29, právoplatného 12. 5. 2010, bolo výživné na maloletú stanovené na 30 eur od 1. 4. 2010 naďalej. Matka mala príjem 1 305 eur a otec 860 eur.

Z uvedených   skutočností vyplýva,   že otcovi od predchádzajúcej úpravy výživného nepatrene stúpol príjem o 19 eur, z 860 eur na 879 eur [(904,30 eur + 858,89 eur + 872,84 eur) x 3] a matke čistý mesačný príjem klesol o 1 049 eur (1305 eur – 256 eur). Maloletej náklady sa s pribúdajúcim vekom nepochybne zvýšili na 204 eur mesačne. Tieto výdavky je povinný vo zvýšenej miere hradiť otec maloletej vzhľadom k jeho príjmu a k nízkemu príjmu matky. Vzhľadom k pomeru mesačných príjmom oboch rodičov, matky 256 eur a otca 879 eur, 23 % : 77 %, je otec povinný hradiť 77 % nákladov maloletej 204 eur, t. j. 157 eur. Preto   pokiaľ   súd   prvého   stupňa stanovil   zvýšené   výživné   od   1.   11.   2011   výškou 150 eur mesačne, rozhodol správne.“;

- k zmeňujúcemu výroku o úprave styku otca s maloletou uviedol: „Predchádzajúca   úprava   styku   otca   s   maloletou   bola   realizovaná   rozsudkom o úprave rodičovských práv a povinností rodičov k maloletému. Z rozsudku Okresného súdu Trnava z 21. apríla 2010 č. k. 20 P/368/2009-29, ktorý nadobudol právoplatnosť 12. 5. 2010, vyplýva, že súd maloletú zveril do osobnej starostlivosti matky, ktorá bude maloletú zastupovať a spravovať jej majetok, a otcovi uložil povinnosť platiť na maloletú výživné 30 eur mesačne s účinnosťou od 1. 4. 2010, splatným vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky. Styk otca s maloletou upravil na každú párnu sobotu od 15.00 hod. do 17.00 hod. Maloletá mala v čase uvedenej úpravy šesť a pol mesiaca veku.

Odvolací   súd   doplnil   dokazovanie   o   výpovede   oboch   rodičov   a   kolízneho opatrovníka o aktuálnej realizácii styku otca s maloletou. Otec maloletej uviedol, že pracuje v dvojzmennej prevádzke, ktorá trvá 12 hodín, so striedaním denná zmena, nočná zmena a voľno. Matka je na materskej dovolenke, preto nemá problém prispôsobiť sa akémukoľvek počiatku stretnutia. Styk s maloletou mal od roku 2010 prebiehať podľa predchádzajúceho rozsudku, v každú párnu sobotu od 15.00 hod. do 17. 00 hod. Zo znaleckého posudku vyplýva, že maloletá ma k matke intenzívny citový vzťah a k otcovi pozitívny citový vzťah, bližší vzťah má k matke. Aj obaja rodičia majú pozitívny citový vzťah k maloletej. Vzájomný vzťah medzi rodičmi je intenzívne konfliktný, ich stretnutia pôsobia psychicky negatívne na vývin   maloletej.   Lepšie   intelektuálne,   citové   a   morálne   predpoklady   a   schopnosti vychovávať   maloletú   má   matka.   Vzťah   otca   s   maloletou   je   ovplyvňovaný   matkou   a jej prostredím.   Zmena   súčasného   výchovného   prostredia   maloletej   nie   je   v   jej   prospech, a vhodné je ponechať ju v osobnej starostlivosti matky. Znalec odporučil stretávanie sa otca s maloletou za prítomnosti matky na neutrálnej pôde a za odborného dozoru, ktorý bude schopný   psychologicky   vyhodnotiť   správanie   všetkých   troch   a   svojimi   intervenciami usmerňovať priebeh komunikácie a kontaktu. Z výpovede svedkyne PhDr. I. Š., klinickej psychologičky, ktorá sa oboznámila so znaleckým posudkom, vyplynula možnosť poskytnúť rodičom odbornú pomoc pri stretávaní sa otca s maloletou, pričom zdravotná poisťovňa hradí 25 sedení po 45 minút, ktoré je možné kumulovať. Jej pracovná doba je denne od pondelka   do   piatku   od   8.00   hod.   do   17.00   hod.   Stretávanie   je   možné   v   jej   ordinácii. Uviedla, že vzhľadom na okolnosti prípadu, pokiaľ by v realite videla priebeh styku, bola by schopná skôr zhodnotiť potrebu odborného dohľadu.

Odvolací súd dospel, po doplnení dokazovania, k záveru o spôsobe a rozsahu úpravy styku otca maloletej s maloletou V. iným spôsobom a v inom rozsahu, než stanovil súd prvého stupňa. Vychádzal pritom zo záverov znaleckého posudku, že styk otca s maloletou je   možným   len   za   prítomnosti   matky,   na   neutrálnej   pôde,   za   odborného   dozoru.   Tieto základné premisy musel mať odvolací súd na pamäti pri určovaní spôsobu a rozsahu styku otca   s   maloletou,   zohľadniac   aj   finančnú   stránku   a   vyjadrenie   svedkyne,   klinickej psychologičky.   Vychádzajúc z uvedeného,   stanovil styk otca s maloletou za prítomnosti matky, rešpektujúc odborné stanovisko vyjadrené v znaleckom posudku. Miesto stretávanie stanovil na Pracovisku klinickej psychológie, T., kde sa nachádza ordinácia PhDr. I. Š. Vzhľadom k nezaťažovaniu rodičov finančnými výdavkami súvisiacimi s realizáciou, styku otca s maloletou na odborný dohľad, stanovil na uvedenom mieste, za dohľadu klinickej psychologičky, stretávanie 13 krát, s tým, že prvý krát stretnutie bude trvať 45 minút a 12 krát po 90 minút. Každú párnu stredu určil odvolací súd z dôvodu potreby stanoviť termín stretávania   počas   pracovného   týždňa   subjektu   vykonávajúcemu   odborný   dohľad   nad realizáciou styku. Čas stretávania určil v súlade so súhlasnými stanoviskami oboch rodičov a klinickej psychologičky. Odvolací súd zohľadnil skutočnosť,   že otec nemá maloletú v osobnej starostlivosti ale má právo podieľať sa na jej výchove. Na jej výchove má právo podieľať sa aj matka, ktorej bola zverená do osobnej starostlivosti. Uvedená úprava je v najlepšom záujme maloletej, keďže rodičmi nezvládaná vzájomná averzia ma negatívny vplyv na psychický vývin maloletej a averziu je potrebné eliminovať zo vzájomných stretnutí za prítomnosti maloletej, resp. v danom prípade spočiatku naučiť sa ju ovládnuť a usmerniť. Odvolací súd postupujúc podľa § 220 O. s. p., po doplnenom dokazovaní, zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zmene úpravy styku otca s maloletou tak, že jeho styk s ňou stanovil v každú párnu stredu, za prítomnosti matky za prítomnosti PhDr. I. Š. na Pracovisku klinickej psychológie, T. v počte 13 stretnutí s tým, že prvé z nich bude od 15.00 hod. do 15.45 hod. a nasledujúcich 12 od 15.00 hod. do 16.30 hod., a naďalej každú párnu stredu,   za   prítomnosti   matky,   od   15.00   hod.   do   18.00   hod.   Týmto   rozsudkom   zmenil rozsudok Okresného súdu Trnava z 21. apríla 2010 č. k. 20 P/368/2009-29, vo výroku o úprave styku.“;

- a k potvrdzujúcemu výroku o zamietnutí návrhu sťažovateľa na zmenu výchovného prostredia uviedol:

„Podľa § 25 ods. 4 zákona o rodine, ak jeden z rodičov opakovane bezdôvodne a zámerne neumožňuje druhému rodičovi styk s maloletým dieťaťom upravený podľa odseku 1 alebo 2, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o osobnej starostlivosti.

Citované ustanovenie § 25 ods. 4 upravuje osobitný druh zmeny pomerov spočívajúci v skutočnosti, že jeden z rodičov opakovane bezdôvodne a zámerne neumožňuje druhému rodičovi styk s maloletým dieťaťom upravený v § 25 ods. 1 a 2. V takomto prípade súd môže aj bez návrhu zmeniť nielen rozhodnutie alebo dohodu o úprave styku, ale aj rozhodnutie o osobnej   starostlivosti,   pričom   musí   prihliadnuť   aj   na   kritériá   uvedené   v   §   24   ods.   3 a 4. Vzhľadom na to, že ide o fakultatívnu možnosť, súd k zmene rozhodnutia o osobnej starostlivosti pristúpi len ako ku krajnej možnosti a len pokiaľ by táto zmena bola v záujme maloletého,   dieťaťa.   V týchto   prípadoch   je   povinnosťou   súdu,   aby   najprv   podrobným spôsobom skúmal motívy rodiča, ktorý vychováva dieťa a má ho v osobnej starostlivosti, ktoré   ho   vedú   k neumožňovaniu   styku   druhému   rodičovi   s maloletým   dieťaťom.   Ak   je konanie rodiča, ktorý má dieťa v osobnej starostlivosti, v rozpore so záujmom dieťaťa (a tak je to aj vtedy, ak je toto konanie len prejavom svojvôle a prehliadania významu spoluúčasti druhého   rodiča   na   výchove   dieťaťa),   súd   vždy   uváži,   či   nie   sú   splnené   podmienky na prípadnú   zmenu   výchovného prostredia   maloletého   dieťaťa   a   rozhodnutia   o osobnej starostlivosti.   Nie je bezvýznamné,   že bezdôvodné bránenie maloletému dieťaťu v styku s rodičom,   ktorému   nebolo   zverené   do   osobnej   starostlivosti,   sa   pokladá   za   výrazný nedostatok   vo   výchove   maloletého   dieťaťa,   ktorý   môže   ohroziť   vývoj   osobnosti   dieťaťa v citovej a charakterovej oblasti.

V   danom   prípade   otec   maloletej   namietal,   že   súd   prvého   stupňa   sa   nezaoberal (ne)umožňovaním   styku   otca   s   maloletou   matkou.   Výsledok   úvahy   vyplývajúcej z dokazovania   o   tejto   otázke   by   bol   však   relevantným   len   v   prípade,   ak   by   zmena výchovného   prostredia   bola   na   prospech   maloletej,   pretože   ide   o   ďalšiu   zákonnú podmienku zmeny výchovného prostredia maloletého dieťaťa. V danom prípade však nie je uvedená podmienka splnenou, pretože zo záverov znaleckého posudku vyplýva, že maloletá ma   k matke   bližší   intenzívny   citový   vzťah.   Lepšie   intelektuálne,   citové   a   morálne predpoklady a schopnosti vychovávať maloletú má matka. Zmena súčasného výchovného prostredia maloletej nie je v jej prospech a vhodné je ponechať ju v osobnej starostlivosti matky.   Keďže   v   osobnej   starostlivosti   matky   neboli   zistené   pochybenia,   práve   naopak, znalec predpoklady matky pre osobnú starostlivosť vyhodnotil pozitívnejšie, než otca,   z hľadiska   intelektuálnych,   citových   a   morálnych   predpokladov   a schopnosti   vychovávať. Zmenu výchovného prostredia neodporučil vzhľadom na uvedené skutočnosti, a odvolací súd sa s týmto názorom stotožnil.

Z uvedeného dôvodu rozsudok súdu prvého stupňa, vo výroku o zamietnutí návrhu na zmenu   výchovného   prostredia   v   zmysle   §   219   O.   s.   p.   potvrdil   z   dôvodu   vecnej správnosti.“

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé   súdne   konanie   neznamená   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).

Ústavný súd pripomína, že podľa § 26 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších   predpisov   ak sa   zmenia pomery, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o výkone rodičovských práv a povinností alebo dohodu o výkone rodičovských práv a povinností. To znamená, že sťažnosťou napadnutý rozsudok má dočasný charakter a sťažovateľ pri zmene pomerov má možnosť domáhať sa zmeny úpravy svojich rodičovských práv.

Ústavný   súd   preto   nezistil   možnosť   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   postupom   a   rozsudkom   krajského   súdu.   Z   týchto   dôvodov   bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012