znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 553/2014-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 17. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   D.   K.,   zastúpeného   advokátom JUDr. Martinom   Gancznerom,   Forgáchova   bašta   7,   Nové   Zámky,   vo   veci   namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv zaručených čl. 5 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a   uznesením   Krajského   súdu v Trnave z 24. apríla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 24/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 28. júla 2014 doručená   sťažnosť   D.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv zaručených čl. 5 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) z 24. apríla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 24/2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z je príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. c) [s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona], ods. 4 písm. a) Trestného zákona. Uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 41/2014 z 11. apríla 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) bol sťažovateľ vzatý do väzby podľa § 87 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov   podľa   §   71   ods.   1   písm.   b)   a c)   Trestného   poriadku.   Okresný   súd   zároveň nenahradil väzbu dohľadom mediačného a probačného úradníka.

3.   Sťažovateľ   pred   ústavným   súdom   namieta,   že   od   podania   jeho   sťažnosti až po doručenie napadnutého uznesenia uplynulo celkovo 44 dní. Sťažovateľ ďalej namieta, že napadnuté rozhodnutie nie je riadne odôvodnené, že krajský súd sa nezaoberal výškou spôsobenej škody a jej určením, že pre jeho väzbu neboli splnené formálne ani materiálne podmienky väzby a tiež to, že všeobecné súdy sa nezaoberali možnosťou nahradenia jeho väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že krajský   súd   sa   nevysporiadal   so   všetkými   ním   uvedenými   argumentmi   a vo   svojom napadnutom   uznesení   len   odkázal   na   rozhodnutia   o väzbe   iných   osôb,   ktoré   on   nemá k dispozícii.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol o porušení   jeho   v petite   sťažnosti   označených   práv,   priznal   mu   primerané   finančné zadosťučinenie   vo   výške „minimálne   10 000   eur“ a taktiež   náhradu   trov   konania pred ústavným súdom.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   K namietanému porušeniu   základných   práv   zaručených   v   čl.   46   ods.   1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd v súvislosti s touto časťou sťažnosti konštatuje, že čl. 17 ústavy týkajúci sa osobnej slobody obsahuje jej základné hmotné a tiež procesné atribúty vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46   ods.   1   ústavy   o   práve   na   súdnu   ochranu,   resp.   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Podobným spôsobom je potrebné pristupovať aj ku vzťahu medzi čl. 5 a čl. 6 dohovoru.

Z tohto   dôvodu   ústavný   súd túto   časť sťažnosti   sťažovateľa odmietol   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

8.   K   namietanému   porušeniu   práv   zaručených   čl.   17   ods.   1,   2   a 5 a čl. 5 ods. 1 a 3 dohovoru

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistil, že ani v tejto časti sťažnosti nie sú splnené všetky ústavné a zákonné predpoklady na jej prijatie na ďalšie konanie.

Okresný súd správne vyhodnotil materiálne i formálne dôvody väzby sťažovateľa, keď   v odôvodnení   svojho   uznesenia   poukázal   na   to,   že   sťažovateľ   bol   po   zadržaní spoluobvineného D. V. v kontakte s jeho bratom a svedkom Ľ. V., s ktorým sa dohadoval na ďalšom   postupe   a ktorému   mal   dať   inštrukcie,   aby   jeho   brat   (spoluobvinený   D.   V.) „nerozprával“.   Na   základe   uvedeného   dospel   okresný   súd   k záveru,   že   u sťažovateľa existujú zákonné dôvody na väzbu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného zákona. Ďalej uviedol, že sťažovateľ nemá žiadny príjem, je dlhodobo nezamestnaný a trestnou činnosťou si zabezpečoval finančné prostriedky na živobytie. Na základe uvedeného u neho existuje aj dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného zákona. S týmito závermi okresného súdu   sa   krajský   súd   v napadnutom   uznesení   stotožnil.   Ústavný   súd   po   preskúmaní rozhodnutí všeobecných súdov konštatuje, že ich závery nie sú svojvoľné ani arbitrárne, ale vychádzajú zo spisového materiálu a sú riadne a logicky odôvodnené a dosiaľ neprekročili ani hranice primeranej lehoty konania (I. ÚS 35/2014).

Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu namietal vzniknutú škodu (jej výšku a skutočnosť, ktorej z dvoch spoločností bola spôsobená), ústavný súd konštatuje,   že   predmetom   rozhodovania   všeobecných   súdov   bola   výlučne   väzba sťažovateľa,   teda   skutočnosť,   či   sú   splnené   zákonné   dôvody   na   väzobné   stíhanie sťažovateľa. Sťažovateľom uplatnené námietky týkajúce sa spôsobenej škody nemajú súvis s rozhodovaním o väzbe sťažovateľa. Na základe uvedeného musel ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2014