znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 553/2012-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. januára 2013 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka o prijatej sťažnosti J. E., Česká republika, zastúpeného advokátkou Mgr. M. O., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 10/2012-43 z 19. apríla 2012 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. E. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 10/2012-43 z 19. apríla 2012 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 10/2012-43 z 19. apríla 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. J. E. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   J.   E. p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   323,50   €   (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. A. O., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2012 doručená sťažnosť J. E., Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. M. O., B., ktorou namieta porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 S 10/2012-43 z 19. apríla 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:«Dňa 20. decembra 2011 podal sťažovateľ na Krajskom súde v Bratislave žalobu podľa   §   250t   odsek   1)   O.   s.   p.   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy...   Obvodného pozemkového úradu v Bratislave... (ďalej len „OPÚ BA“). O... žalobe bolo rozhodnuté uznesením   porušovateľa   č.   k.   1S   10/2012-43   zo   dňa   19.   apríla   2012,   ktorý   nadobudol právoplatnosť dňa 4. mája 2012.

V   odôvodnení   predmetného   rozhodnutia   porušovateľa   sa   uvádza,   že   „Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR 5Sžnč 1/2011: „Súd, ktorý je príslušný rozhodovať o návrhu proti nečinnosti správneho orgánu musí splnenie podmienok podľa   § 250t ods.   1 OSP posudzovať individuálne vo svetle okolností konkrétneho prípadu, rešpektujúc účel tohto právneho   prostriedku,   ktorým   je   poskytnutie   efektívnej   a   účinnej   ochrany   osobe,   ktorej práva   alebo   právom   chránené   záujmy   môžu   byť   dotknuté   nečinnosťou   orgánu   verejnej správy v konkrétnom konaní.““... To isté rozhodnutie Najvyššieho súdu... je uvedené aj na strane 4... na ktorý nadväzuje záver súdu o tom, že v reštitučnom konaní vedenom pred OPÚ   BA   nejde   zo   strany   OPÚ   BA   pri   jeho   nečinnosti   o   svojvôľu   správneho   orgánu, nakoľko táto situácia je spôsobená vážnymi objektívnymi dlhotrvajúcimi dôvodmi, ktorých riešenie   nespadá   pod   právomoc   OPÚ   BA,   na   základe   čoho   dospel   senát   porušovateľa k záveru, že žaloba sťažovateľa nie je dôvodná a preto ju zamietol.»

Podľa sťažovateľa je uznesenie krajského súdu «... arbitrárne, svojvoľné a nie je náležite zdôvodnené, čím je porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 odsek 1 Ústavy SR... Porušovateľ... rozhodol arbitrárne bez toho, aby svoje rozhodnutie riadne   odôvodnil   a   právne   kvalifikoval   odkazom   na   príslušnú   právnu   normu.   Odkaz uvedený v odôvodnení na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžnč 1/2011 je úplne nenáležitý,   nakoľko   nejde   o   judikát   publikovaný   v Zbierke   súdnych   rozhodnutí.   Navyše v tomto   rozhodnutí   ide   po   vecnej   stránke   o   úplne   iný   prípad   a   vôbec   nie   je   zrejmé, na podporu   ktorého   záveru   súdu   uvedeného   v   rozhodnutí   má   predmetný   odkaz   slúžiť... rozhodnutie   porušovateľa   sa   nevenovalo   argumentom   sťažovateľa   uvedeným   v   žalobe (nečinnosť správneho orgánu spočívajúca v tom, že za posledné cca 4 roky nebol v konaní urobený   žiadny   úkon   –   ako   svojvoľná   a   neudržateľná   preto   vyznieva   argumentácia porušovateľa uvedená v odôvodnení predmetného rozhodnutia, keď v na str. 4 odsek druhý uvádza, že odporca OPÚ BA bol počas celého správneho konania činný a s navrhovateľom komunikoval prostredníctvom korešpondencie – jediná korešpondencia za posledné 4 roky bola jeho odpoveď na žiadosti sťažovateľa o informácie, či už bol spis pridelený niektorému zo zamestnancov na vybavenie, resp. odpovede na sťažnosti sťažovateľa na nečinnosť; iná korešpondencia   zo   strany   OPU   BA   nie   je),   nevysporiadalo   sa   s   nimi   a   v   súvislosti s argumentáciou   súdu   nie   je   uvedené,   prečo   v   tomto   prípade   neplatí   všeobecná zodpovednosť orgánu verejnej správy prijať také organizačné a personálne opatrenia, ktoré zabezpečia plnenie jeho úloh v súlade s povinnosťami, ktoré mu ukladá zákon... Nakoniec aj Krajský   pozemkový   úrad   v   Bratislave   (ďalej   len   „KPÚ   BA“)   vo   svojej   odpovedi na sťažovateľovu sťažnosť na prieťahy v konaní... konštatoval, že sťažovateľovu sťažnosť považuje za opodstatnenú a uložil OPU BA povinnosti podľa § 19 odsek 1) písm. i) zákona o sťažnostiach, ktoré mal žalovaný splniť do 2. augusta 2011... OPÚ BA napriek tomu dodnes v predmetnom reštitučnom konaní nevykonal žiadne úkony týkajúceho sa merita veci, dokonca vec vyše roka nie je pridelená žiadnemu zamestnancovi na vybavenie a teda vo veci nerozhodol. Zákonným opatrením proti nečinnosti orgánu verejnej správy je práve podanie   žaloby   podľa   ustanovenia   §   250t   O.   s.   p.,   ktorá   má   byť   účinným   právnym prostriedkom ochrany základného práva uvedeného v článku 48 odsek 2 Ústavy SR, ale porušovateľ svojim rozhodnutím túto možnosť sťažovateľovi zmaril a podporil, resp. odobril tak   stav,   ktorý   je   v   príkrom   rozpore   so   zákonnou   normou   (§   49   zák.   č.   71/1967   Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov), ktorá zabezpečuje článok 48 odsek 2 Ústavy SR, a svoje rozhodnutie ako také náležíte neodôvodnil. Extrémne dlhé obdobie nečinnosti OPÚ BA bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať za zbytočné   prieťahy   v   konaní,   ktoré   je   z   ústavnoprávneho   aspektu   neospravedlniteľné a netolerovateľné,   keďže   svojimi   dôsledkami   môže   nadobudnúť   charakter   odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae; pozri I. ÚS 100/03).».

Návrh   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia v sume 20 000 € sťažovateľ odôvodnil „... trvajúcim pocitom právnej neistoty, poníženosti a nedôvery   v   spravodlivé   konanie   a   rozhodovanie   v   jeho   veci.   Z   dôvodu   neúmerne zdĺhavého   postupu   OPÚ   BA   trpí   sťažovateľ   pocitmi   márnosti   a   nespravodlivosti sprevádzajúcimi porušovanie jeho základné práva na spravodlivé konanie a bez zbytočných prieťahov uvedomujúc si, že toto porušovanie základného práva nie je možné dostatočne vykompenzovať   len   konštatovaním   porušenia   týchto   jeho   základných   práv.   Naviac porušovateľ   svojim   arbitrárnym   rozhodnutím   podporil   pretrvávajúci   stav   prieťahov a porušovania jeho základného práva garantovaného mu Ústavou SR, absentuje tu úkon súdu   smerujúci   k   odstráneniu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   sťažovateľ   nachádza, čo sťažovateľ pociťuje ako krivdu. Porušenie tohto základného práva je zvýraznené tým, že ide o konanie, pri ktorom by sa dalo predpokladať, že dôjde k odstráneniu a náprave krívd, na odstránenie ktorých bol reštitučný zákon prijatý. Dobu 20 rokov trvajúceho reštitučného konania už sťažovateľ považuje za ďalšiu krivdu, nakoľko nevie, či dôjde alebo nedôjde k uspokojeniu   jeho   majetkových   nárokov,   ktoré   súvisia   s   odňatým   vlastníctvom nehnuteľností   patriacich   jeho   rodine.   Tento   zásah   do   práva   sťažovateľa   nie   je   možné odčiniť a vrátiť ušlé roky prežitých psychických útrap do pôvodného stavu.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom „1) deklaroval porušenie základných ústavných práv sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 odsek 1 Ústavy SR a podľa článku 36 odsek 1 Listiny základných práv a slobôd, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 odsek 2 Ústavy SR a právo na to, aby jeho záležitosť bola prejednaná v primeranej lehote podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom (správne má byť uznesením, pozn.) Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 10/2012-43 zo dňa 19. apríla 2012;

2) zrušil rozsudok (správne má byť uznesenie, pozn.) Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 10/2012-43 zo dňa 19. apríla 2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie;

3) priznal   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   20   000,-   €, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť sťažovateľovi do 2 mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia;

4) priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia podľa vyčíslenia a uložil Krajskému   súdu   v   Bratislave   povinnosť   uhradiť   ich   na   účet   Mgr.   A.   O.,   advokátky, vedený v... do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   553/2012-13   zo   7.   novembra 2012   sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, prijal na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti.

Predseda krajského súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 3578/12 z 30. novembra 2012 doručeným ústavnému súdu 7. decembra 2012,   v   ktorej   uviedol: „Prípisom   20   dňa   21.   11.   2012,   som   požiadal   JUDr.   N.   M., predsedníčku senátu 1 S, o vyjadrenie k predmetnej sťažnosti sťažovateľa; toto písomné vyjadrenie mi bolo predložené dňa 29. 11. 2012.

Menovaná predsedníčka senátu vo vyjadrení uviedla, že vec sp. zn. 1 S 10/2012 bola na Krajský súd v Bratislave podaná dňa 20. 12. 2011, ako žaloba proti nečinnosti orgánu verejnej správy. Po vyjadrení žalovaného zo dňa 09. 02. 2012, tunajší súd uznesením zo dňa 19. 04. 2012, žalobu zamietol a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Predsedníčka senátu tiež poukázala na odôvodnenie rozhodnutia tunajšieho súdu č. k. 1 S 10/2012-43 zo dňa 19. 04. 2012, v ktorom senát 1 S podrobne zdôvodnil dôvody zamietnutia   návrhu.“ Predseda   krajského   súdu   zároveň   uviedol,   že   netrvá   na   ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľ   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   20.   decembra   2012 prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   uviedol,   že   netrvá   na   ústnom   pojednávaní pred ústavným súdom.

Pre   overenie   dôvodnosti   tvrdenia   sťažovateľa   si   ústavný   súd   vyžiadal   aj   spis Obvodného pozemkového úradu v Bratislave (ďalej len „obvodný úrad“) č. 1720/1992.

Ústavný   súd   upustil   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podstatou sťažnosti sú dve zásadné námietky sťažovateľa vo vzťahu k odôvodneniu uznesenia krajského súdu.

Prvou   námietkou   je   tvrdenie,   že   uznesenie   krajského   súdu „sa   nevenovalo argumentom   sťažovateľa   uvedeným   v   žalobe   (nečinnosť   správneho   orgánu   spočívajúca v tom, že za posledné cca 4 roky nebol v konaní urobený žiadny úkon)“. Druhou námietkou sťažovateľ poukazuje na to, že v uznesení krajského súdu nie je uvedené, prečo v prípade obvodného   úradu „neplatí   všeobecná   zodpovednosť   orgánu   verejnej   správy   prijať   také organizačné   a   personálne   opatrenia,   ktoré   zabezpečia   plnenie   jeho   úloh   v   súlade s povinnosťami, ktoré mu ukladá zákon“.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Vo vzťahu k všeobecným súdom ústavný súd nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil   (m.   m. II.   ÚS   21/96, II.   ÚS   134/09).   Ústavný   súd v tejto   súvislosti   vo   svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu   ochrany   ústavnosti   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania,   keď   jasne   a   zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou,   prípadne   dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania   (m.   m. I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia   v   dostatočnej   miere   uvádzať dôvody,   na   ktorých   sa   zakladajú.   Článok   6   ods.   1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999).

Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov [vrátane Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou   o ľudských   právach   a   základných   slobodách   najmä   v   tom   smere,   či   závery všeobecných   súdov   sú   dostatočne   odôvodnené,   či   nie   sú   arbitrárne,   resp.   svojvoľné s priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv   (napr.   I.   ÚS   19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval uznesenie krajského súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa podľa § 250t OSP.

Sťažovateľ 20. decembra 2011 podal krajskému súdu žalobu podľa § 250t OSP proti nečinnosti orgánu verejnej správy – obvodnému úradu, ktorou sa domáhal, aby krajský súd nariadil obvodnému úradu konať a rozhodnúť vo veci vedenej pod sp. zn. 1720/92 do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia (ďalej len „žaloba“). Žalobu sťažovateľ odôvodnil tým, že obvodný úrad v jeho reštitučnej veci, resp. jeho právneho predchodcu J. E., od 30. decembra 1992 nerozhodol, pričom uviedol, že za posledných 6 rokov neboli obvodným úradom vykonané žiadne úkony.

Uznesením krajského súdu bola žaloba zamietnutá. V odôvodnení uznesenia krajský súd uviedol: «Z administratívneho spisu súd zistil, že dňa 30. 12. 1992 bol A. E., J. E. a T. E. uplatnený reštitučný nárok na bývalom Pozemkovom úrade B. v katastrálnom území D. Po zániku pozemkových úradov v roku 1996 bol spis pridelený Okresnému úradu Bratislava IV,   ktorý   schválil   dohodu   rozhodnutím   č.   97/00322   medzi   žiadateľmi   a Družstvom podielnikov D. na vydanie nehnuteľností PK nachádzajúcich sa v katastrálnom území D. Dňa   17.   5.   1999   Okresný   úrad   vydal   rozhodnutie   č.   1720/92   zn.   662/99-10/J07   s nadobudnutím právoplatnosti dňa 7. 7. 1999 s tým, že týmto rozhodnutím bolo rozhodnuté o častiach pôvodných PK parciel v katastrálnom území D. Dňa 23. 5. 2003 rozhodnutím č. 1720/92 zn. 601/03-10/J07 Okresný úrad povolil obnovu konania vo veci rozhodnutia č. 97/00322.   Pozemkové   úrady   boli   opätovne   zriadené   v   roku   2004   a   teda   spis   bol delimitovaný na Obvodný pozemkový úrad. Od roku 2005 až do 7. 12. 2011 prebiehala medzi navrhovateľom a odporcom písomná korešpondencia týkajúca sa predmetu konania. Dňa 18. 5. 2011 podal navrhovateľ sťažnosť na prieťahy v konaní, nakoľko podľa jeho názoru nebolo za posledných 5 rokov vykonané žiadne úkony. Prešetrením tejto sťažnosti bolo zo strany odporcu zistené, že v čase prešetrovania sťažnosti nie je vec právoplatne skončená, čím došlo zo strany odporcu k porušeniu ustanovenia § 3 ods. 3 a § 49 ods. 1 a 2 Správneho poriadku a v závere odporca vyhodnotil sťažnosť navrhovateľa za opodstatnenú. Z oznámenia odporcu Krajskému pozemkovému úradu v Bratislave dňa 1. 8. 2011 súd zistil, že odporca v prijatých opatreniach ku sťažnosti navrhovateľa uviedol, že vec je nevybavená v dôsledku nízkeho personálneho stavu.

Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O. s. p.) bez nariadenia pojednávania podľa § 250f ods. 1 O. s. p. návrh na začatie konania o nečinnosti orgánu verejnej správy a dospel k záveru, že návrh je nedôvodný a preto ho podľa § 250d ods. 4 veta štvrtá O. s. p. zamietol.

Podľa § 250t ods. 1 O. s. p., fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán   verejnej   správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným právnym   predpisom   tým,   že   je   v   konaní   nečinný,   môže   sa   domáhať,   aby   súd   vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Podľa § 250t ods. 4 O. s. p., súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.

Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy sa začína podaním žaloby, ktorá musí obsahovať tvrdenie, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný. Nečinnosť je v podstate pasivita správneho orgánu vo veciach, ktoré mu boli predložené na rozhodnutie, aj   keď   niet   žiadnej   zákonnej   alebo   faktickej   prekážky   na   to,   aby   správny   orgán   konal a rozhodol. Nečinnosť sa najčastejšie prejavuje v opomenutí predpísaných úkonov (napr. vykonávanie   úkonov   bez   vedomia   účastníkov,   opomenutie   predvolať   účastníka)   alebo v zbytočných prieťahoch (v nerobení žiadnych úkonov) pri postupe správneho orgánu, ale môže   sa   prejaviť   aj   v   tom,   že   namiesto   rozhodnutia   správny   orgán   tvrdí   nedostatok právomoci a vec vybaví listom alebo informáciou, prípadne konanie zastaví záznamom v spise a pod.

Povinnosťou   navrhovateľa,   ktorú   musí   v   návrhu   uviesť,   je   odôvodnenie   jeho tvrdenia, prečo by mal orgán verejnej správy konať, tzn. z ktorého ustanovenia slovenského právneho poriadku vyplýva tomuto orgánu verejnej správy takáto pôsobnosť a právomoc, prípadne vecná a miestna príslušnosť pre vybavenie danej veci a následne aj povinnosť vykonať   požadovanú   činnosť,   a   prečo   sa   navrhovateľ   domnieva,   že   mu   svedčí   právo požadovať takéto konanie od orgánu verejnej správy, resp. prečo činnosť, ktorú doteraz orgán verejnej správy vykonal, možno kvalifikovane označiť ako nečinnosť. Všetky uvedené závery sú významovo obsiahnuté vo výklade rozsahu slovného spojenia „nekonanie bez vážneho dôvodu“ spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom.

Podľa   uznesenia   Najvyššieho   súdu   SR   5Sžnč   1/2011:   „Súd,   ktorý   je   príslušný rozhodovať o návrhu proti nečinnosti správneho orgánu musí splnenie podmienok podľa § 250t   ods.   1   OSP   posudzovať   individuálne   vo   svetle   okolností   konkrétneho   prípadu, rešpektujúc účel tohto právneho prostriedku,   ktorým je poskytnutie efektívnej a účinnej ochrany osobe, ktorej práva alebo právom chránené záujmy môžu byť dotknuté nečinnosťou orgánu verejnej správy v konkrétnom konaní.“

Účelom zákona č. 229/1991 Zb. v platnom znení je zmiernenie následkov niektorých majetkových   krívd   z   obdobia   rokov   1948   až   1990,   obnovenie   pôvodných   vlastníckych vzťahov k pôde a úprava niektorých vlastníckych vzťahov v uvedených súvislostiach. Pri výklade ustanovenia § 1 citovaného zákona o rozsahu pôsobnosti tohto zákona, je potrebné mať na zreteli záujem oprávnených osôb, pokiaľ uplatnili výzvou nárok na vydanie veci, pôdy, budov a stavieb patriacich k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti, ak sa obrátili na organizácie, o ktorých podľa objektívnych hľadísk boli presvedčené, že ich majetok držia a to v lehotách uvedených v zákone č. 229/1991 Zb.. Krajský súd v Bratislave k interpretácii zákona č. 229/1991 Zb. uvádza, že aj v tomto prípade sa jedná o reštitučný zákon, ktorým sa demokratická spoločnosť snaží aspoň čiastočne zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd, spočívajúcich v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Štát a jeho orgány ako aj obce sú teda povinné postupovať v konaní podľa tohto zákona v súlade so zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma na základných ľudských právach   a   slobodách   má   byť   aspoň   čiastočne   kompenzovaná.   Tento   výklad   vychádza zo skutočnosti,   že   zmyslom   všetkých   reštitučných   zákonov   bolo   zmiernenie   následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v rozhodnom období, pričom zákonodarca si bol   vedomý,   že   odstránenie   všetkých   krívd   nie   je   reálne   a   že   sa   musí   uspokojiť   len s nápravou krívd niektorých.

V zmysle uznesenia NS SR sp. zn. 5Sžnč/1/2011 súd danú vec posúdil individuálne podľa okolností prípadu a dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Navrhovateľ má nárok na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov v súlade s čl. 48 Ústavy SR, avšak tieto prieťahy   nespôsobil   odporca.   Odporca   počas   celého   správneho   konania   bol   činný a s navrhovateľom   komunikoval   prostredníctvom   korešpondencie.   Pri   reštitučných nárokoch ide o značne rozsiahlu agendu, ktorá je zložitá a časovo náročná a vzhľadom na počet zamestnancov (4), nie je objektívne možné rozhodnúť v zákonom stanovenej lehote tak, ako to ustanovuje Správny poriadok, nakoľko na jedného zamestnanca pripadá cca 900 spisov.   V   predmetnom   konaní   nejde   o   svojvôľu   správneho   orgánu.   Táto   situácia   je spôsobená   vážnymi   a   objektívnymi   dlhotrvajúcimi   dôvodmi   (nízky   počet   zamestnancov), ktorých   riešenie   (navýšenie   počtu   zamestnancov)   nespadá   pod   právomoc   odporcu. S poukazom na uvedené dospel senát Krajského súdu v Bratislave k záveru, že návrh nie je dôvodný, a preto ho podľa § 250t ods. 4 veta štvrtá O. s. p. zamietol.»

Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s   prvou   námietkou   sťažovateľa,   že   krajský   súd   sa nevenoval jeho argumentom v žalobe o tom, že obvodný úrad nevykonal za posledné 4 roky žiadne úkony.

Z uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd z administratívneho spisu zistil, že „od roku 2005 až do 7. 12. 2011 prebiehala medzi navrhovateľom a odporcom písomná korešpondencia týkajúca sa predmetu konania“, pričom v závere uznesenia krajský súd skonštatoval, že „Odporca bol počas celého správneho konania činný a s navrhovateľom komunikoval   prostredníctvom   korešpondencie.“. Ústavný   súd   z   vyžiadaného   spisu obvodného úradu sp. zn. 1720/1992 zistil, že je pravda, že obvodný úrad komunikoval so sťažovateľom prostredníctvom korešpondencie. Je však potrebné zdôrazniť, že podania adresované   obvodným   úradom   sťažovateľovi   minimálne   od   roku   2007   boli   výlučne reakciou na sťažovateľove žiadosti a v mnohých prípadoch až prosby o konanie vo veci. Obvodný úrad vo svojich podaniach iba opakovane sťažovateľovi oznamoval, že v jeho veci ešte   rozhodnuté   nebolo,   resp.   že   vec   nebola   na   rozhodnutie   pridelená   žiadnemu zamestnancovi, t. j. nevykonal žiadny úkon smerujúci ku meritórnemu rozhodnutiu vo veci sťažovateľa.

Krajský súd napriek tvrdeniu sťažovateľa obsiahnutému v žalobe, že obvodný úrad počas   4   rokov   nevykonal   žiadny   úkon,   pričom   ide   o   nosný   dôvod   celej   žaloby,   iba skonštatoval,   že   obvodný   úrad   komunikoval   so   sťažovateľom   prostredníctvom korešpondencie, pričom neuviedol, čoho sa korešpondencia týkala a či túto korešpondenciu možno   posúdiť   ako   úkony   orgánu   verejnej   správy,   ktoré   smerovali   a   boli   nevyhnutné pre meritórne   rozhodnutie   vo   veci   sťažovateľa   a   či   nešlo   iba   o   úkony,   ktoré   boli   pre rozhodnutie vo veci bez právneho významu.

Orgán   verejnej   správy   koná   spôsobom   ustanoveným   zákonom   iba   vtedy, ak vykonáva úkony, ktoré sú potrebné pre rozhodnutie vo veci, s ktorou sa na nich účastník správneho konania obrátil.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   dospel   k   rozhodnutiu   bez   toho,   aby   sa v odôvodnení svojho uznesenia vysporiadal s rozhodujúcou skutočnosťou tvoriacou základ pre toto rozhodnutie, preto ide o rozhodnutie arbitrárne, teda za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti s druhou námietkou sťažovateľa je potrebné poukázať na to, že záver krajského   súdu,   že   žaloba   sťažovateľa   podľa   §   250t   OSP   nie   je   dôvodná,   pretože „... na jedného   zamestnanca   pripadá   cca   900   spisov...   situácia   je   spôsobená   vážnymi... dôvodmi (nízky počet zamestnancov), ktorých riešenie nespadá do právomoci odporcu“, je v rozpore s nasledovnou judikatúrou ústavného súdu:

„Ústava   SR   dáva   prostredníctvom   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov osobe prísľub, že jej právna neistota sa odstráni rozhodnutím príslušného štátneho orgánu v primeranom čase. Uplatnenie tohto práva nemôže byť v súlade s Ústavou SR zmarené len preto, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov súdu na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty.“ (II. ÚS 52/1999).

„Otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú podstatné pre posúdenie   toho,   či   došlo   k neodôvodeným   prieťahom   v   konaní a ich   zodpovedanie a objasnenie môže pomôcť iba pri hľadaní príčin prieťahov v rámci súdu.“ (III. ÚS 14/2000) „Ani veľký počet vecí v súdnom oddelení, ani dočasné pridelenie sudkyne na vyšší súd nemôže považovať za takú okolnosť, ktorá zbavuje súd ústavou uloženej povinnosti postupovať v občianskom súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   súdu   (II.   ÚS   48/96, I. ÚS 19/2000).“ (I. ÚS 50/2001).

„Námietka nedostatočného počtu sudcov rovnako ako námietka veľkého množstva nevybavených   a   nerozhodnutých   vecí   nemá   povahu   okolností,   ktoré   by   vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.“ (III. ÚS 17/02).

„... námietka   okresného   súdu   spočívajúca   v   odvolávaní   sa   na   veľký   počet nevybavených vecí v oddelení 12 C nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala   zodpovednosť   okresného   súdu   za   prerokovanie   veci   a   rozhodovanie   bez zbytočných prieťahov.“ (IV. ÚS 15/03).

„...   nadmerné   množstvo   vecí,   v   ktorých   štát   musí   zabezpečiť   konanie,   ako   aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže zabezpečiť priemerný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie stavu právnej neistoty, nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.“ (III. ÚS 10/02, I. ÚS 15/02).

Už citovaná judikatúra je obsiahnutá v nálezoch ústavného súdu, ktorými ústavný súd rozhodoval o sťažnostiach na prieťahy v konaniach pred všeobecnými súdmi. Nie je však žiadny dôvod, aby nečinnosť súdov a orgánov verejnej správy bola posudzovaná podľa odlišných kritérií, a preto je táto judikatúra v plnom rozsahu aplikovateľná i pri posudzovaní namietanej nečinnosti orgánov verejnej správy.

Pokiaľ krajský súd odkazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžnč 1/2011, podľa ktorého „súd... musí splnenie podmienok podľa § 250t ods. 1 OSP   posudzovať   individuálne   vo   svetle   okolností   konkrétneho   prípadu“,   ústavný   súd uvádza, že s takýmto názorom sa v plnom rozsahu stotožňuje. Na tomto mieste je však potrebné   uviesť,   že   rozhodujúcim   kritériom   pri   posudzovaní   individuálnych   okolností konkrétneho prípadu sú skutkové zistenia týkajúce sa veci sťažovateľa, a to jej zložitosti po skutkovej   a   právnej   stránke,   správanie   sťažovateľa,   resp.   činnosť   samotného   orgánu verejnej správy. Nedostatky v oblasti finančného zabezpečenia, materiálneho vybavenia, či personálneho vybavenia orgánu verejnej správy nie sú pri posudzovaní nečinnosti orgánu verejnej   správy   relevantné   a   nie   je   možné   nimi   nečinnosť   orgánu   verejnej   správy ospravedlňovať.

Záver   krajského   súdu,   že   vo   veci   sťažovateľa   nie   je   možné   rozhodnúť pre nedostatočný počet zamestnancov obvodného úradu, je nielen v rozpore s už citovanou judikatúrou ústavného súdu, ale navyše aj s názorom, ktorý krajský súd v uznesení vyslovil, keď uviedol, čo je potrebné považovať za nečinnosť orgánu verejnej správy.

Konanie   orgánu   verejnej   správy,   ktorý   nevykonal   žiadny   úkon   smerujúci ku konečnému   rozhodnutiu   vo   veci   sťažovateľa   a   počas   štyroch   rokov   iba   opakovane na základe mnohých žiadostí sťažovateľa ako účastníka správneho konania o rozhodnutie v jeho veci, resp. o oznámenie komu bola vec pridelená na rozhodnutie, sťažovateľovi iba oznamuje,   že   pre   nedostatok   pracovníkov   obvodného   úradu   vec   nebola   na   rozhodnutie nikomu pridelená, je potrebné hodnotiť ako nečinnosť orgánu verejnej správy. Nedostatočné personálne obsadenie obvodného úradu nie je vážnym dôvodom, ktorým možno nečinnosť orgánu verejnej správy ospravedlniť.

Ústavný súd konštatuje, že v citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského   súdu   boli   vyvodené   závery,   ktoré   sú   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň majú za následok porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na uvedené ústavný súd vyslovil, že uznesením krajského súdu   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde,   ak ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Na   základe   citovaných   ustanovení   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na nové konanie. Krajský súd bude v súlade s ustanovením § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v tomto náleze.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal priznať mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľa.   Ústavný   súd   preto   uznal za odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s   prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, najmä na intenzitu porušenia a význam konania pre sťažovateľa považuje za primerané v sume 2 000 €.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to po 127,16 € za 2 úkony právnej služby a režijný paušál 2 x 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky), t. j. 269,58 €. Vzhľadom na to, že právna zástupkyňa sťažovateľa je platiteľom DPH, ústavný súd sumu 269,58 € zvýšil o DPH vo výške 20 %, t. j. 53,92 €. Spolu tak ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   nálezu“   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013