znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 552/2014–13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 17. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   D.,   zastúpeného   advokátom JUDr. Milanom   Okajčekom,   Žriedlova   3,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   podľa   čl.   17   Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   22   Ústavy   Slovenskej republiky v spojení s čl. 13 Listiny základných práv a slobôd a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd,   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   čl.   6   ods.   3   písm.   b)   a   c)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom Krajského súdu   v Košiciach   a jeho   rozsudkom   z 26.   júna   2013   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 4 To 57/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2014 doručená   sťažnosť   P.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 22 ústavy v spojení s čl. 13 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ústavy, čl. 5 ods. 4 dohovoru, čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom z 26. júna 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 57/2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 213/2011 z 2. mája 2013 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,   jedov   alebo prekurzorov,   ich   držanie   a obchodovanie   s nimi   podľa   §   172   ods.   1 písm. c) a 2 písm. d) Trestného zákona, za čo mu bol podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov nepodmienečne. Podľa § 48 ods. 3 Trestného zákona súd obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie. Sťažovateľ v ňom namietal, že výpoveď svedkyne F. je nevierohodná, že táto svedkyňa bola prinútená vypovedať a že z jej strany   išlo   o pomstu.   Ďalej   namietal   vierohodnosť   ďalších   svedkov,   porušenie   práva na obhajobu, neurčitosť uznesenia o začatí trestného stíhania a porušenie práva na ochranu súkromia. Namietal tiež, že mu bol uložený trest odňatia slobody mimo trestnej sadzby a že pre výkon trestu bol zaradený do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.Krajský súd napadnutým rozsudkom o odvolaní sťažovateľa rozhodol tak, že je sčasti dôvodné. Na rozdiel od okresného súdu dospel krajský súd k záveru, že u obžalovaného existuje   jedna   poľahčujúca   okolnosť,   a síce   že   v minulosti   viedol   riadny   život,   a to z dôvodu,   že   predchádzajúce   odsúdenie   mu   bolo   s poukazom   na   amnestiu   prezidenta Slovenskej republiky odpustené, a na sťažovateľa sa preto hľadí, ako keby nebol odsúdený. Keďže priťažujúca okolnosť zistená nebola, a teda v prípade sťažovateľa prevažoval pomer poľahčujúcich   okolností,   znížila   sa   horná   hranica   zákonom   ustanovenej   trestnej   sadzby o jednu tretinu. Krajský súd uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov nepodmienečne a sťažovateľa zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. Sťažovateľ v dovolaní namietal, že vo veci bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu a že dôkazy neboli vykonané zákonným spôsobom. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol ako nedôvodné.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namieta,   že   proti   uzneseniu   o vznesení   obvinenia podal sťažnosť, ktorú síce neodôvodnil, no chcel tak urobiť za pomoci svojho obhajcu. Prokurátor však jeho sťažnosť zamietol v ten istý deň (11. júna 2011). Keďže orgány činné v trestnom   konaní   predložili   sťažnosť   sťažovateľa   dozorujúcemu   prokurátorovi na rozhodnutie ešte pred uplynutím zákonnej trojdňovej lehoty na podanie sťažnosti a jej riadne odôvodnenie, sťažovateľovi nebol zabezpečený primeraný čas na prípravu obhajoby a bola mu odopretá možnosť efektívnej prípravy obhajoby za pomoci zvoleného obhajcu. V dôsledku toho malo dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že proti nemu bolo vznesené obvinenie pre skutok podľa § 172 ods. 1 písm. c) a 2 písm. a) Trestného zákona. Následne bola prokurátorom podaná obžaloba pre skutok   podľa   § 172 ods.   1 písm. c)   a 2 písm. a) a d)   Trestného zákona. Sťažovateľ s poukazom na § 234 ods. 2 Trestného poriadku namieta, že on ani jeho obhajca neboli pred podaním obžaloby upozornení na uvedenú zmenu právnej kvalifikácie skutku. V dôsledku toho malo dôjsť k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.Sťažovateľ tiež tvrdí, že jeho odsúdenie bolo založené predovšetkým na výpovedi korunnej   svedkyne   K.   F.   a   že   všeobecné   súdy   nevyhodnotili   jej   výpoveď   dostatočne adekvátne   vo   vzájomnej   súvislosti   s ostatnými   dôkazmi,   predovšetkým   so znaleckým posudkom K. Sťažovateľ považuje za zarážajúce, že táto svedkyňa nie je sama stíhaná za drogovú   trestnú   činnosť.   Vo vzťahu   k tejto   svedkyni   sťažovateľ   ďalej   namieta,   že zo znaleckého posudku K. vyplýva, že policajti svedkyňu F. prinútili vypovedať. Postup súdu,   ktorým   odmietol   vykonať   dôkaz   opätovným   vypočutím   svedkyne   F.   na   hlavnom pojednávaní 2. mája 2013 pre účely preukázania skutočnosti,   či bola prinútená políciou vypovedať   v neprospech   sťažovateľa,   je   preto   v rozpore   s pravidlami   formálnej   logiky a v rozpore so základnými zásadami trestného konania. Na základe uvedeného malo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie v spojení s právom na riadne dokazovanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru a práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej namietal zaujatosť senátu okresného súdu, keď vzniesol na pojednávaní 2. mája 2013 námietku zaujatosti, s ktorou sa nijako nevysporiadal, ale   meritórne   rozhodol.   Na   základe   uvedeného   malo   dôjsť   k porušeniu   jeho   práva na spravodlivé súdne konanie v spojení s právom na nestranného sudcu podľa čl. 36 ods. 1 listiny.

Sťažovateľ tiež namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý sa vôbec nevysporiadal s jeho námietkami týkajúcimi sa porušenia jeho práva na obhajobu   a na   ochranu   súkromia.   Vzhľadom   na   uvedené   malo   dôjsť   k porušeniu základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ napokon namieta porušenie čl. 22 ústavy v spojení s čl. 13 listiny a čl. 8 ods.   1 a 2   dohovoru   z dôvodu,   že okresný   súd neodstránil   zo spisu   a následne nezničil prepisy záznamov telekomunikačnej prevádzky. Preto navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že postupom krajského súdu a jeho napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu jeho v petite   sťažnosti   označených   práv,   tento   rozsudok   zrušil   a vec   vrátil   krajskému   súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd na úvod konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa ako celok pôsobí zmätočne, že   namietané   porušenia   práv   označené   v petite   sťažnosti   nezodpovedajú   odôvodneniu sťažnosti a že niektoré časti sťažnosti a namietané porušenia práv nie sú vôbec odôvodnené. Ústavný súd sa bude preto zaoberať námietkami sťažovateľa tak, ako ich v rámci delenia svojej sťažnosti na časti zdôvodnil.

Ústavný súd pripomína, že nie je všeobecným súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je preto zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri   výklade a   uplatňovaní zákonov viedli   k rozhodnutiu,   ani preskúmavať, či   v   konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Pokiaľ   ide   o   časť   sťažnosti   sťažovateľa,   v ktorej   namieta,   že   proti   uzneseniu o vznesení obvinenia podal sťažnosť, ktorú síce neodôvodnil, no chcel tak urobiť za pomoci svojho   obhajcu,   ústavný   súd   konštatuje,   že   s touto   jeho   námietkou   sa   dostatočným spôsobom   vysporiadal   už   okresný   súd   vo   svojom   rozsudku   z 2.   mája   2013,   v   ktorom uviedol, že obvinený má zákonom určenú lehotu 3 dní na podanie sťažnosti proti vydanému uzneseniu   a že   táto   lehota   je   určená   na   podanie   sťažnosti   a nie   na   jej   dodatočné odôvodnenie.   Takýto   záver   okresného   súdu,   s ktorým   sa   krajský   súd   v odôvodnení napadnutého rozsudku stotožnil, nevykazuje znaky arbitrárnosti alebo svojvôle, ktorá by opodstatňovala   konštatovanie   porušenie   práv   sťažovateľa,   a preto   musí   byť   táto   časť sťažnosti odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že proti nemu bolo vznesené obvinenie pre skutok podľa § 172 ods. 1 písm. c) a 2 písm. a) Trestného zákona, no obžaloba bola podaná pre skutok podľa § 172 ods. 1 písm. c) a 2 písm. a) a d) Trestného zákona. Sťažovateľ s poukazom na § 234 ods. 2 Trestného poriadku namieta, že on ani jeho obhajca neboli pred podaním obžaloby upozornení na uvedenú zmenu právnej kvalifikácie skutku, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.

Podľa § 172 ods. 1 Trestného zákona kto neoprávnene

a) vyrobí,

b) dovezie, vyvezie, prevezie alebo dá prepraviť,

c) kúpi, predá, vymení, zadováži, alebo

d) prechováva po akúkoľvek dobu, omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor alebo kto takú činnosť sprostredkuje, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až desať rokov.

Podľa § 172 ods.   2 písm. d)   Trestného zákona odňatím slobody na desať rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 na chránenej osobe.

Podľa § 234 ods. 2 Trestného poriadku sa obžaloba môže podať len pre skutok, pre ktorý   sa   vznieslo obvinenie.   Ak   prokurátor   mieni   tento   skutok posudzovať ako iný trestný   čin,   než   ako   ho   posudzoval   policajt,   upozorní   na   to   pred   podaním   obžaloby obvineného, obhajcu a poškodeného a zistí, či so zreteľom na zamýšľanú zmenu navrhujú doplniť vyšetrovanie alebo skrátené vyšetrovanie. Ak prokurátor nepovažuje navrhované doplnenie za potrebné, odmietne ho, urobí o tom záznam do spisu a vyrozumie osobu, ktorá návrh podala.

Z uvedeného vyplýva, že zmyslom upozornenia prokurátora je zabezpečenie práva na obhajobu obvineného, teda zistiť, či vzhľadom na zmenu právnej kvalifikácie nenavrhuje obvinený alebo jeho obhajca doplniť vyšetrovanie. Keďže predmetom dokazovania pred všeobecným súdom bola aj skutočnosť, či sťažovateľ mal vedomosť o veku svedkyne F. (výpoveď   sťažovateľa,   výpoveď   svedkyne,   prívesok,   ktorý   mal   sťažovateľ   svedkyni darovať k narodeninám, ale aj výpovede ďalších svedkov), ústavný súd sa domnieva, že v okolnostiach tejto veci by v situácii tvrdenej sťažovateľom nedosahoval zásah do jeho práv   takú   intenzitu,   aby   mohol   ústavný   súd   v súvislosti   s touto   námietkou   sťažovateľa konštatovať porušenie ním označených základných práv a slobôd.

Vo vzťahu k uvedeným výpovediam ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy tieto výpovede riadne vyhodnotili (aj) vo vzájomnej súvislosti s ďalšími dôkazmi, takže skutkové závery neboli arbitrárne ani svojvoľné.

Vo   vzťahu   k námietke   zaujatosti   členov   senátu   ústavný   súd   dodáva,   že   išlo   len o nesúhlas sťažovateľa s procesným postupom orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, takže námietka bola založená na iných dôvodoch, než ju aprobuje § 31 Trestného   poriadku.   Všeobecný   súd   preto   postupoval   správne,   keď   o sťažovateľom vznesenej námietke s poukazom na § 32 ods. 6 Trestného poriadku (dôvodom námietky bol len   procesný   postup   súdu)   nekonal.   Z toho   dôvodu   musí   byť   aj   táto   časť   sťažnosti odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd po preskúmaní celého konania a v ňom vydaného napadnutého rozsudku krajského súdu konštatuje, že napadnutý rozsudok v spojení s rozsudkom okresného súdu dáva   odpoveď   aj   na   sťažovateľove   námietky   týkajúce   sa   namietaného   porušenia   práva na obhajobu   (zamietnutie   sťažnosti   proti   uzneseniu   o vznesení   obvinenia,   namietané porušenie § 234 ods. 2 Trestného poriadku) a práva na ochranu súkromia (práva na listové tajomstvo,   tajomstvo   prepravovaných   správ   a iných   písomností   a na ochranu   osobných údajov).   Napokon,   tieto   argumenty   uplatnil   sťažovateľ   v minulosti   nielen   v konaní pred všeobecnými súdmi, ale aj v konaní pred ústavným súdom (sp. zn. III. ÚS 577/2013), ktorý   sa   jeho   tvrdeniami   o zamietnutí   sťažnosti   proti   vzneseniu   obvinenia,   namietaným porušením   §   234   ods.   2   Trestného   poriadku   i namietaným   porušením   práva   na   listové tajomstvo,   tajomstvo   prepravovaných   správ   a iných   písomností   a na ochranu   osobných údajov   taktiež   zaoberal,   takže   ide   len   o opakovanie   svojej   obhajoby,   čo   z hľadiska kompetencie   ústavného   súdu   nie   je   prípustné.   Preto   musela   byť   táto   časť   sťažnosti odmietnutá pre neprípustnosť.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 17. septembra 2014