znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 552/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   R.,   K.,   P.   R.,   K.,   a Z.   R.,   K.,   zastúpených advokátkou   JUDr.   R.   D.,   K.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 287/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. R., P. R. a Z. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2013 doručená sťažnosť M. R., K., P. R., K., a Z. R., K. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou   JUDr.   R.   D.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 1 S 287/2006.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa ako žalobcovia žalobou podanou krajskému súdu 9. júna 2006 domáhali preskúmania rozhodnutia žalovaného – Úradu   geodézie,   kartografie   a   katastra   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   LPO-1349/2006 z 10. apríla 2006 podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Krajský   súd   vo   veci   prvýkrát   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   1 S 287/2006-45 z 8. septembra 2009, ktorý bol na odvolanie žalovaného zrušený uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 9. septembra 2010 a vec bola vrátená na ďalšie konanie krajskému súdu.

Krajský   súd   druhýkrát   vo   veci   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   1   S   287/2006-67 z 1. februára 2011 (ďalej len „rozsudok z 1. februára 2011“), ktorý bol právnej zástupkyni sťažovateľov doručený 14. septembra 2011.

Proti rozsudku krajského súdu z 1. februára 2011 podali sťažovatelia 29. septembra 2011 odvolanie a na výzvu krajského súdu z 13. októbra 2011 zaplatili súdny poplatok za odvolanie.

Dňa 8. novembra 2012 sťažovatelia doručili krajskému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 287/2006, ktorá bola vybavená listom krajského súdu sp. zn. Spr. 2297/2012 z 29. novembra 2012 ako dôvodná.

Z   listu   krajského   súdu   sp.   zn.   Spr.   2297/2012   z   29.   novembra   2012   vyplýva, že dôvodnosť sťažnosti sťažovateľov bola ustálená zo zisteného pochybenia krajského súdu, ktorý ich odvolanie podané 29. septembra 2011 proti rozsudku krajského súdu z 1. februára 2011   nepostúpil   najvyššiemu   súdu,   ale   príslušný   spisový materiál   omylom   založil do archívu.   Podpredsedníčka   krajského   súdu   sa sťažovateľom ospravedlnila a zároveň im oznámila,   že   po   zistení   pochybenia   krajského   súdu   bol   spis   sp.   zn.   1   S   287/2006 s odvolaním sťažovateľov odoslaný najvyššiemu súdu.

Ústavný súd preverovaním na najvyššom súde 22. augusta 2013 zistil, že odvolanie sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu z 1. februára 2011 (spolu s príslušným spisom krajského súdu) bolo doručené najvyššiemu súdu 14. novembra 2012, odvolacie konanie je vedené najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Sžr 161/2012 a dosiaľ nebolo vo veci rozhodnuté.

Sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   a   iného   práva   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 287/2006 a v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie uviedli: „Súdne konanie trvá už sedem rokov bez toho, aby bolo vo veci právoplatne rozhodnuté. Počas trvania súdneho konania porušovateľ, podľa názoru sťažovateľov v 1. až 3. rade, nepostupoval dostatočne efektívne a bez prieťahov. Jedná sa predovšetkým   o   doručovanie   písomností   so   značným   časovým   odstupom   od   ich vyhotovenia,   resp.   prevzatia,   neprimerané   a   ničím   neodôvodnené   obdobie   nečinnosti predchádzajúce   vydaniu   rozsudku   zo   dňa   8.   9.   2009   a   taktiež   o   postup   porušovateľa po doručení   odvolania   sťažovateľov   zo   dňa   27.   9.   2011   proti   Rozsudku   porušovateľa č. k. 1 S 287/06-67 zo dňa 1. 2. 2011, kedy bol spis založený do archívu bez toho, aby bolo rozhodnuté o odvolaní...

V   súvislosti   s   vyššie   uvedeným,   sťažovatelia   v   1.   až   3.   rade   stratili   dôveru v spravodlivosť,   nestrannosť,   kompetentnosť   a   odbornosť   súdu   a   v   reálnu   možnosť obyčajného človeka domôcť sa svojich práv v relevantnom čase, a pritom požívať náležitú ochranu zo strany štátnych orgánov.

Podľa   názoru   sťažovateľov   v   1.   až   3.   rade   sa   v   danom   prípade   nejedná   o   vec po právnej stránke   zložitú a neprimeraná   dĺžka súdneho konania je   spôsobená   výlučne postupom súdu, ktorý je bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný, resp. vykonáva úkony neefektívne...“

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Krajský súd Bratislava v konaní vedenom pod č. k. 1 S 287/2006 porušil právo M. R., P. R. a Z. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a ich právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajskému   súdu   Bratislava   prikazuje   konať   v   konaní   vedenom pod č. k. 1 S 287/2006 bez zbytočných prieťahov.

3. M. R., P. R. a Z. R. priznáva primerané finančné zadosťučinenie každému jednému vo   výške   po   7.000,-   eur...,   ktoré   finančné   zadosťučinenie   je   im   Krajský   súd   Bratislava povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. M. R., P. R. a Z. R. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 487,32 EUR, ktorú náhradu je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov v 1. až 3. rade JUDr. R. D., advokátky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovatelia   namietali   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie a prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 287/2006.

Ústavný   súd v rámci predbežného   prerokovania   sťažnosti   považoval   za potrebné najprv   zdôrazniť,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovatelia špecifikujú, akého rozhodnutia sa domáhajú (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzia predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie právnej ochrany. Vzhľadom na to ústavný súd predbežne   prerokoval   sťažnosť   v   rozsahu   namietaného   porušenia   tých   práv,   ktorých vyslovenia sa sťažovatelia domáhali v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti (čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a len vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého sťažovatelia   označili   za   porušovateľa (krajský   súd)   ich   v sťažnosti   označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto k namietanému porušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty účastníkov   konania.   Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne ako zjavne neopodstatnenú   (§   25 ods.   2   zákona o ústavnom   súde),   pretože   konanie   o   takej   sťažnosti   pred   ústavným   súdom už nie je spôsobilé   naplniť   účel   ochrany,   ktorý   ústavný   súd   poskytuje   vo   vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   (m. m. I. ÚS 6/03).   Uvedený   právny   názor   ústavného   súdu   je   akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Zo   sťažnosti,   ako   aj   z   jej   príloh   vyplýva,   že   konanie   vedené   krajským   súdom pod sp. zn.   1   S   287/2006   bolo   ukončené rozsudkom   z   1.   februára   2011,   proti   ktorému sťažovatelia podali 29. septembra 2011 odvolanie. Ústavný súd konštatuje, že je nesporným závažným pochybením krajského súdu, ktorý napriek podanému odvolaniu spis archivoval a nepredložil   vec   na   odvolacie   konanie.   Predmetné   pochybenie   krajského   súdu   však už v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (8. augusta 2013) bolo napravené, odvolanie sťažovateľov   bolo   krajským   súdom   predložené   14.   novembra   2012   najvyššiemu   súdu, a teda v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu vo veci konal najvyšší súd, a nie krajský súd.   O zjednanej   náprave   mali   vedomosť   aj   sťažovatelia   z   listu   krajského   súdu sp. zn. Spr. 2297/2012   z   29.   novembra   2012,   ktorým   bola   vybavená   ich   sťažnosť na prieťahy v konaní krajského súdu.

Sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 8. augusta 2013, t. j. v čase, keď krajský súd už vo veci nekonal (od 14. novembra 2012 koná vo veci najvyšší súd), v dôsledku čoho už k namietanému porušovaniu v sťažnosti označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu nemohlo dochádzať. Ústavný súd preto sťažnosť   v   súlade   s §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013