znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 552/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. A. D., trvale bytom Ž., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., B., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Zvolen   sp. zn. 14 C   104/03   zo   6.   mája   2010,   dopĺňacím   rozsudkom   Okresného   súdu Zvolene sp. zn. 14   C   104/03   zo   6.   mája 2010   a rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co 135/2011 z 19. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. A. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 3. februára 2012 doručená sťažnosť J. A. D. (ďalej len,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len  ,,dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 C 104/03 zo 6. mája 2010 (ďalej len,,rozsudok okresného súdu“), dopĺňacím rozsudkom okresného súdu sp. zn. 14 C 104/03 zo 6. mája 2010   (ďalej   len  ,,dopĺňací   rozsudok   okresného   súdu“)   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici (ďalej len,,krajský súd“) sp. zn. 17 Co 135/2011 z 19. októbra 2011 (ďalej len,,rozsudok krajského súdu“).

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ   bol   v   procesnom postavení   žalovaného   účastníkom   dvoch   súdnych   konaní,   ktoré   sa   začali   v   roku   2000 a v roku 2005, a po spojení veci bolo predmetom konania zaplatenie sumy 93 025,24 € s prísl. Žalobca (B. v B., pozn.) sa žalobami podanými proti sťažovateľovi domáhal, aby ho súd   zaviazal   zaplatiť mu   žalovanú   sumu   s príslušenstvom   z   titulu   užívania   nebytových priestorov   bez   právneho   dôvodu.   Rozsudkom   okresného   súdu   v   spojení   s   dopĺňacím rozsudkom   (kde   bolo   rozhodnuté   iba   o   časti   príslušenstva,   o   ktorej   nebolo   rozhodnuté rozsudkom)   napadnutými   touto   sťažnosťou   bolo   žalobe   v   celom   rozsahu   vyhovené   a sťažovateľ   bol   zaviazaný   nahradiť   žalobcovi   trovy   konania.   Na   odvolanie   sťažovateľa krajský súd rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti zaplatiť žalovanú sumu s príslušenstvom ako vecne správny potvrdil a vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie.  

3. Sťažovateľ v sťažnosti a najmä odkazom na jej prílohy (rádovo ide o stovky strán, pozn.) poukazuje na okolnosti, za ktorých začal predmetné nebytové priestory užívať ešte začiatkom 90. rokov minulého storočia. Uvádza, že skolaudované nebytové priestory mali prejsť   v   zmysle   pôvodných   dohôd   s   predchodcom   žalobcu   do   jeho   vlastníctva,   že rekonštrukčné práce hradil z vlastných zdrojov,   že kolaudačné rozhodnutie bolo určené jemu, a nie žalobcovi, že nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcu k nebytovým priestorom je sporné a spochybňuje zápisy v katastri nehnuteľností, výmeru užívaných nebytových priestorov, ako aj ďalšie, prevažne skutkové okolnosti.

4. Na odôvodnenie sťažnosti vo vzťahu k tvrdenému zásahu do označených práv sťažovateľ najskôr citoval množstvo záverov ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len,,ESĽP“) v iných veciach, aby následne v podstatnom uviedol:

«Rozsudky Okresného súdu a Krajského súdu nenaplnili predpoklady týkajúce sa odôvodňovania súdnych rozhodnutí. Tieto súdy sa buď nevysporiadali alebo nedostatočne vysporiadali   s   podstatnými   a   relevantnými   skutočnosťami   uvedenými   sťažovateľom   tak počas konania na prvom stupni ako aj v odvolaní. Súdy vôbec nebrali zreteľ na argumenty, ktoré   sťažovateľ   uviedol   na   prvom   stupni   a   zrekapituloval   v   odvolaní,   pritom   išlo o námietky, ktoré mohli zmeniť výsledok sporu.

Otázka vlastníckeho práva k (novovybudovaným) nebytovým priestorom na 7-8 N.P. v   bytovom   dome,   otázka   nesprávneho   zápisu   v   katastri   nehnuteľností,   otázka nenotifikovania   rekonštrukcie   (stavby)   na   7.N.P.   a   nadstavby   na   8.N.P.,   ktoré   predtým neexistovalo v bytovom dome katastru nehnuteľností, otázka neexistencie pasívnej vecnej a procesnej   legitimácie   odporcu   v   konaní,   neplatnosť   zmluvy   o   nájme   nebytových priestorov, nepresné stanovenie úžitkovej plochy nebytových priestorov, stanovenie sumy bezdôvodného   obohatenie   na   základe   neplatnej   zmluvy,   výsledky   trestného   konania, písomnú korešpondenciu medzi navrhovateľom, odporcom a okresným súdom, podozrenie zo sfalšovania kolaudačného rozhodnutia, nadobudnutie jeho právoplatnosti až v roku 2004

- teda dávno potom ako navrhovateľ prevádzal byty do vlastníctva jednotlivým nájomníkom, ako aj otázka nadobudnutia vlastníckeho práva odporcu k bytu v bytovom dome a s tým spojené   nadobudnutie   spoluvlastníckeho   podielu   odporcu   k   nebytovým   priestorom v bytovom   dome   atď.   Oba   súdy   sa   teda   nezaoberali   najdôležitejšími   argumentami vznesenými odporcom, čo je v rozpore s článkom 6 Dohovoru a s článkom 46 odsek 1 Ústavy SR...

Oba súdy nedokázali počas viac ako 10 rokov trvajúceho sporu tento presvedčivo vyriešiť, pričom výklad ustanovení zákona nimi aplikovaný bol zjavne formalistický (napr. nadobudnutie   vlastníckeho   práva,   nebratie   do   úvahy   spochybnenie   právneho   stavu zapísanom   v   katastri   nehnuteľností,   vlastnícke   právo   odporcu   k   bytu   v   bytovom   dome a z tomu   zodpovedajúci   podiel   na   nebytových   priestoroch)   bez   záujmu   dozvedieť   sa „materiálnu pravdu“ a vyniesť spravodlivé rozhodnutie vo veci. Tento postup nemôže byť v súlade s princípmi právneho štátu, najmä so spravodlivosťou.

Oba   súdy   zjavne   použili   argumentáciu   „je   to   tak“,   ktorá   je   však   v   súlade s judikatúrou Ústavného súdu a ESLP neaplikovateľná. Okresný súd a obdobne aj Krajský súd uviedli v rozsudku zhrnutie skutkového stavu a odcitovali ustanovenia zákona 182/1993, resp. články zmluvy o výkone správy bez toho, aby uviedli akým spôsobom tieto ustanovenia súvisia s prejednávanou vecou. Zároveň oba súdy vychádzali pri stanovení bezdôvodného obohatenia zo zmluvy, o ktorej uviedli, že je neplatná. Pokiaľ ide o údaje uvedené v katastri nehnuteľností súdy uviedli, že správne vychádzali z údajov v katastri, pričom však vôbec neuviedli,   ako   vyhodnotili   námietky   odporcu   ohľadne   nesprávneho   zápisu   v   katastri nehnuteľností.

Okresný   súd   ďalej   napr.   odcitoval   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka o bezdôvodnom obohatení, ale vôbec zrozumiteľne nevysvetlil ako ich na predmetný prípad aplikoval, keď Okresný súd len uvádza, že odporca užíval priestor bez právneho dôvodu, k čomu   súd   dospel   tak,   že   navrhovateľ   vypovedal   odporcovi   zmluvu   (o   podnájme nebytových   priestorov)   o   ktorej   samotný   Okresný   súd   a   Krajský   súd   konštatujú,   že   je neplatná.   Keď   je   zmluva   neplatná   nemožno   ju   predsa   vypovedať.   Argumentácia   oboch súdov je teda značne protirečivá a nekonzistentná, pôsobí nepresvedčivo a nespravodlivo... Okresný súd ďalej napr. konštatoval, že stanovil výšku bezdôvodného obohatenia (podľa neplatnej zmluvy) na 1000 Sk /m 2 (ročne, pozn. ústavného súdu), pretože takúto sumu považuje za priestory v B. za primerané. V rozsudkoch oboch súdov však už absentuje zmienka,   či   bolo   vykonané   nejaké   zisťovanie   ohľadne   priemerných   cien   prenájmov nebytových priestorov v B. alebo akým spôsobom Okresný súd dospel k záveru, že takáto suma je primeraná. Záver nevyplýva z premís.

Súdy   sa   tiež   nezaoberali   skutočnosťou,   že   geometrický   plán   vyhotovený   Ing. M. uvádzal inú výmeru úžitkovej plochy nebytových priestorov, ako tá ktorá bola uvedená na overenom preberacom protokole - oficiálnom doklade užívacieho povolenia zo dňa 30. 06. 1993 vydaného vtedajším Obvodným úradom životného prostredia v B.

Súdy tiež nevysvetlili ako zohľadnili tú skutočnosť, že odporca sa v roku 2000 stal vlastníkom bytu v bytovom dome a teda získal podiel na nebytovom priestore, ktorý ako súdy tvrdili neoprávnene užíval. Môže odporca neoprávnene užívať nehnuteľnosť, na ktorej má spoluvlastnícky podiel?

Krajský   súd   neodpovedal   odporcovi   na   žiadne   protiargumenty   uvedené   voči rozsudku   (Okresného   súdu),   aj   keď   mu   táto   povinnosť   vyplývala   z   judikatúry   ESĽP   a Ústavného súdu, ktorá stanovuje podmienky pre náležité súdne odôvodnenie. Krajský súd len prevzal odôvodnenie Okresného súdu, pričom zo záverov Krajského súdu nevyplýva, že by   sa   skutočne   zaoberal   podstatnými   argumentmi   odporcu,   a   to   opäť   v   rozpore   s judikatúrou ESĽP. Zároveň Krajský súd ani nedal možnosť odporcovi predniesť aj ďalšie prípadné nové dôkazy na pojednávaní, čo mohlo mať vzhľadom aj na prebiehajúce trestné konanie vo veci a korešpondenciu so správou katastra význam a bolo potrebné...

Zároveň rozsudky súdov spôsobili, že bola zasiahnutá sťažovateľova povesť a dobré meno v očiach susedov a blízkeho okolia, pričom sťažovateľ je teraz susedmi v bytovom dome vnímaný ako niekto kto sa obohacuje na ich úkor, či prípadne ako príživník, pričom táto   situácia   viedla   k   celkovej   sociálnej   izolácii   odporcu   a   jeho   manželky   v   rámci medziľudských vzťahov v bytovom dome. Odporca teda výsledkom rozhodovacej činnosti súdov zároveň utrpel imateriálnu ujmu.»

5.   V   petite sťažnosti   sťažovateľ   navrhuje, aby ústavný súd nálezom   vyslovil,   že rozsudkami okresného súdu a krajského súdu boli porušené jeho označené práva, a súčasne žiadal, aby ústavný súd tieto zrušil, vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie, priznal mu primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   20   000   €   a   náhradu   trov   konania.   Súčasne požiadal o odklad vykonateľnosti napadnutých rozsudkov okresného súdu a krajského súdu.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   (vrátane   sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

8. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že táto má predpísané náležitosti, je podaná v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, nie je neprípustná a na jej prerokovanie v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu má právomoc. V zmysle princípu subsidiarity formulovanom v čl. 127 ods. 1 ústavy (,,ak o ochrane týchto práv a slobôd   nerozhoduje   iný   súd“)   nemal   ústavný   súd   právomoc   preskúmať   rozsudok a dopĺňací   rozsudok   okresného   súdu,   pretože   právomoc   rozhodnúť   o   ochrane   práv sťažovateľa, ktoré nimi mohli byť porušené, mal v rámci riadneho inštančného postupu krajský   súd   na   základe   ním   podaného   odvolania.   Preto   bola   sťažnosť   v   tejto   časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie.

9.   Ústavný   súd   sa   však   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zároveň   zaoberal bližšie   otázkou,   či   sťažnosť   nie   je   zjavne   neopodstatnená.   Súčasťou   stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil   (m.   m.   II. ÚS   21/96,   II.   ÚS   134/09).   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   vo   svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni.   Táto   ochrana sa   prejavuje aj v   tom,   že   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne námietky   účastníka   konania, keď   jasne a   zrozumiteľne dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane   uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou,   prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Z pohľadu obsahu sťažnosti a jej príloh sa taktiež žiada zvýrazniť,   že   ústavný   súd   nie   je   skutkovým   súdom   (II.   ÚS   267/04,   IV.   ÚS   144/09, II. ÚS 101/2010)   a   až   na   výnimky   (ktoré   však   v   prípade   sťažovateľa   dané   neboli) nevykonáva dokazovanie.

10. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

11. Podstatná námietka sťažovateľa spočíva v tvrdenom zásahu všeobecných súdov do jeho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ktorého sa mali dopustiť tým, že na jeho skutkovú a právnu argumentáciu uplatnenú v priebehu konania a v odvolaní nereagovali ústavne konformným spôsobom a v odôvodnení svojich rozsudkov   neposkytli   jasné   a   presvedčivé   odpovede   na   nastolené   podstatné   otázky. Odôvodnenie   rozhodnutí   všeobecných   súdov   je   častým   predmetom   posudzovania v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   V   odôvodnení   rozhodnutia   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky účastníka   konania,   keď   jasne   a   zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných   účastníkmi   konania   (I.   ÚS   241/07).   Rovnako   ESĽP   pripomenul,   že   súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsko z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý   je   pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento argument (Georiadis c.   Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

12. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia rozsudku krajského   súdu,   ktorá   bola   pre   posúdenie   dôvodnosti   sťažnosti   podstatná.   Krajský   súd najskôr   poukázal   na   dôvody   rozsudku   a   dopĺňacieho   rozsudku   okresného   súdu, odôvodnenie   odvolania   sťažovateľa,   ako   aj   žalobcu,   aby   následne   v   rozhodujúcej   časti odôvodnenia uviedol:

«Odporca mal a má spôsobilosť byť účastníkom konania. V čase podania návrhu dňa 06. 11. 2000 vystupoval odporca pod obchodným menom J. A. D. –I., s miestom podnikania Ž.   Až   po   podaní   žaloby   ku   dňu   14.   12.   2000   bolo   živnostenské   oprávnenie   odporcu   s obchodným menom J. A. D. – I., Ž., zrušené. Po ukončení podnikateľskej činnosti vystupuje odporca v konaní ako fyzická osoba J. A. D., bytom..., B. Z uvedeného je zrejmé, že zánikom živnostenského oprávnenia fyzickej osoby nedochádza k strate spôsobilosti fyzickej osoby mať práva a povinnosti a ani k spôsobilosti byť účastníkom konania (R 122/1999)... Z listinných dôkazov, tak ako boli predložené i okresnému súdu má i odvolací súd za preukázané, že až do postupného odpredaja jednotlivých bytov v bytovom dome na..., ako aj podielu na nebytovom priestore...   vlastníkom bytového domu bolo B. „...“ v B.. Navrhovateľ previedol postupne vlastníctvo ku všetkým bytom v bytovom dome. Podiel na nebytovom priestore... bol prevedený v časti 726/731-in k celku a zvyšný podiel 5/731 je podľa   aktuálneho   stavu   evidovaný   na   navrhovateľa.   Odvolací   súd   totožne   konštatuje s prvostupňovým   súdom,   že   navrhovateľ,   a   predtým   i   jeho   právny   predchodca,   boli vlastníkmi domu nachádzajúceho sa na..., B. Navrhovateľ postupne odpredal jednotlivým nájomcom byty v dome sa nachádzajúce, na základe zmlúv o prevode vlastníctva k bytu a súčasne uzatváral s jednotlivými vlastníkmi bytu i Zmluvu o výkone správy, na základe ktorej tieto byty spravuje...

Podľa   §   10   ods.   2   zákona   č.   182/1993   Z.   z.   o   vlastníctve   bytov   a   nebytových priestorov (účinnom   v čase uzavretia prvotnej   zmluvy o   výkone   správy)   vlastníci   bytov a nebytových   priestorov   v   dome   sú   povinní   v   súlade   so   zmluvou   o   Spoločenstve   alebo so zmluvou   o   výkone   správy,   prispievať   na   náklady   spojené   s   prevádzkou,   údržbou a opravami spoločných častí domu a spoločných zariadení domu, príslušenstva, prípadne pozemku. Ak zmluva neustanovuje inak, znášajú vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome náklady podľa veľkosti spoluvlastníckeho podielu. Aj podľa platnej právnej úpravy je príjmom fondu prevádzky, údržby a opráv domu príjem za prenájom spoločných častí domu,   spoločných   zariadení   domu,   spoločných   nebytových   priestorov,   príslušenstva a priľahlého pozemku.

V zmysle § 8b vyššie uvedeného zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov je správca (navrhovateľ) povinný vykonávať správu domu samostatne v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome na ich účet a je oprávnený konať pri správe domu za vlastníkov   bytov   a   nebytových   priestorov   v   dome   pred   súdom.   Navrhovateľov   nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, vzhľadom na skutočnosť, že nájomná zmluva, ktorú mal   odporca   pôvodne   uzavretú   v   roku   1991   s   právnym   predchodcom   navrhovateľa, je neplatná (a ktorá skutočnosť ani nie je medzi účastníkmi konania sporná) je dôvodný vzhľadom   na   to,   že   odporca   sporné   nebytové   priestory   užíva   bez   právneho   dôvodu. Námietka odporcu uvádzaná tak pred prvostupňovým súdom ako i v odvolaní, že „užíva svoje“ nie je dôvodná, nakoľko odporca nie je vlastníkom sporného nebytového priestorná túto   skutočnosť   ani   ničím   nepreukázal.   Kolaudačné   rozhodnutie,   na   ktoré   odporca poukazuje,   nie   je   titulom   nadobudnutia   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti   (bytu, nebytovému priestoru), ale len konštatuje, že odporca vystupoval v minulosti ako investor pri prestavbe bytového domu,   ktorá skutočnosť taktiež nezakladá jeho vlastnícke právo k predmetu prestavby. Sám odporca v odvolaní poukazoval na to, že mal záujem o prevod predmetných   nebytových   priestorov,   ku   ktorému   nedošlo.   Dohodu   o započítaní,   resp. o „predplatbe" investícií odporcu, ktoré do prestavby vložil a na základe ktorých by sa mal stať   vlastníkom   týchto   priestorov,   však   nepredložil   a   ani   iným   spôsobom   nepreukázal. Uvedené nevyplýva ani zo skutočností uvedených samotným odporcom, pretože k určitému započítaniu alebo zohľadneniu došlo pri uzavretí pôvodnej, už neplatnej nájomnej zmluvy. Iné kompenzácie a ani ich vyčíslenie z výpovedí odporcu nevyplývajú. Odporca teda ničím nepreukázal,   že   by   mu   vzniklo   vlastnícke   právo   k   priestorom,   ktoré   v   bytovom   dome na podkroví na... v B. užíva.

Užívateľ cudzej veci bez právneho dôvodu je povinný vydať bezdôvodné obohatenie peňažnou formou, rozsah ktorého plnenia je vyjadrený peňažnou čiastkou, ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a čase za porovnateľné užívanie (prenajatie) veci. Prihliada sa pritom na účel a spôsob užívania, ako aj na druh právneho dôvodu, ktorým   sa   spravidla   právo   užívania   veci   vzhľadom   na   jeho   rozsah   a   spôsob   zakladá; najčastejšie ide o nájomnú zmluvu, kedy sa výška náhrady určuje podľa obvyklej hladiny nájomného, ktoré by nájomca v danom mieste a čase platil, ak by vec užíval na základe platnej   nájomnej   zmluvy.   Obvyklé   nájomné   je   nájomným   tržným.   Až   pri   absencii zodpovedajúcich predpokladov môže súd vychádzať aj z výšky náhrad v iných prípadoch, (rozhodnutie NS SR č. k. 5 Cdo 8/2009).

Okresný súd pri ustálení výšky bezdôvodného obohatenia síce vychádzal z neplatnej nájomnej zmluvy, avšak túto výšku považoval za primeranú vzhľadom na tú skutočnosť, že uvedené priestory sa nachádzajú v centre... B. Okresný súd viazaný samotným návrhom navrhovateľa,   ktorý   z   takto   ustálenej   výšky   vychádzal,   považoval   takto   navrhovateľom požadovanú   sumu   za   primeranú   aj   vzhľadom   k   tomu,   že   pokiaľ   by   vychádzal   z   vyššie uvedeného   právneho   záveru   o   obvyklej   hladine   nájomného,   ktoré   by   nájomca   v danom mieste a čase platil, ak by vec užíval na základe platnej nájomnej zmluvy, je zrejmé, že by išlo o podstatne vyššiu sumu, než ktorej sa navrhovateľ domáha. Sporným nebol ani rozsah a spôsob užívania predmetného nebytového priestoru na 7. a 8. nadpodlaží, ktoré odporca užíva. Okresný súd správne vychádzal z údajov Správy katastra B., pre k. ú. S.

Prvostupňový   súd   preto   správne   odôvodnil,   prečo   návrhu   vyhovel,   vo   svojej argumentácii   obsiahnutej v odôvodnení je koherentný,   jeho   rozhodnutie   je   konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o odôvodnenosti nároku navrhovateľa. Obsah odvolania odporcu je takmer zhodný s písomnými podaniami a jeho výpoveďou, a preto odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom vo vzťahu k námietkam odporcu je úplné, aj pokiaľ ide o samotné odvolanie. Odporca v odvolaní neuvádza žiadne nové relevantné skutočnosti   a   nepredkladá   ďalšie   dôkazy,   ktoré   by   neboli   zistené   a   vyhodnotené prvostupňovým súdom.»  

13. Ústavný súd sa takto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal tým, či rozsudok   krajského   súdu   je   ústavne   udržateľný,   t.   j.   či   nevykazuje   znaky   svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010). Svojvôľa všeobecného súdu, by totiž za určitých okolností mohla viesť aj k zásahu do označených práv zaručených ústavou a dohovorom, v prípade sťažovateľa však takýto záver zistený nebol.  

14. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru ústavného   súdu   jasne   a   zrozumiteľne   vyplývajú   dôvody,   pre   ktoré   potvrdil   rozsudok okresného   súdu   vo   výroku   o   povinnosti   sťažovateľa   zaplatiť   žalobcovi   žalovanú   istinu s príslušenstvom. Ako je z už uvedeného zrejmé, v odôvodnení napadnutého rozsudku dal krajský súd sťažovateľovi podrobnú, jasnú, zrozumiteľnú a zároveň ústavne akceptovateľnú odpoveď na to, (i) prečo medzi stranami ide o právny vzťah z bezdôvodného obohatenia, (ii) na   základe   akých   skutočností   a   ustanovení   právnych   predpisov   bol   žalobca   aktívne legitimovaný na podanie žaloby a v spore napokon úspešný, (iii) prečo mu ako žalovanému vznikla   povinnosť   zaplatiť   žalobcovi   sumu   rovnajúcu   sa   zistenej   výške   bezdôvodného obohatenia, a to pri rešpektovaní zákonného zákazu prekročiť návrh účastníkov (non ultra petitum), a napokon (iv) vychádzajúc z akých rozhodných skutočností bola ustálená výška bezdôvodného obohatenia.  

  15. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd považuje postup krajského súdu za akceptovateľný   a   primerane   argumentačne   zdôvodnený.   Napadnutý   rozsudok   preto nemožno považovať ani za svojvoľný či arbitrárny. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m.   II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08). V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ústavný súd uzatvára, že rozsudok krajského súdu je vnútorne   logický,   nie   je   prejavom   aplikačnej   a   interpretačnej   svojvôle   konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku),   nie   je   arbitrárny   a   zrozumiteľným   spôsobom   dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok okresného súdu vo veci samej ako vecne správny potvrdil. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-právny rozmer. V súvislosti s prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a   bez   znakov arbitrárnosti.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04,   III.   ÚS   162/05).   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Nezistil totiž možnosť porušenia označených práv sťažovateľa, ktorej reálnosť by mohol bližšie posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

16.   Rovnako,   ako   nedôvodná   argumentácia   sťažovateľa   týkajúca   sa   nedostatkov riadneho   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu,   neobstojí   ani   námietka   týkajúca   sa rozhodnutia o odvolaní bez nariadenia pojednávania. Podľa § 214 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania krajského súdu na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy,   ak   a)   je   potrebné   zopakovať   alebo   doplniť   dokazovanie,   b)   súd   prvého   stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V   ostatných   prípadoch   možno   o   odvolaní   rozhodnúť   aj   bez   nariadenia   pojednávania. Sťažovateľ v sťažnosti tvrdil, že mu krajský súd neumožnil predniesť na pojednávaní aj ďalšie prípadné nové dôkazy. Sťažovateľ však v sťažnosti nekonkretizoval žiadne nové dôkazy, ktoré prípadne chcel predložiť krajskému súdu na pojednávaní, v dôsledku čoho sa táto námietka javí ako účelová a abstraktná. Tak ústava, ako aj dohovor však chránia práva konkrétne a účinné, teda nie práva teoretické a iluzórne (m. m. I. ÚS 5/02). Ústavný súd takto poskytuje ochranu porušeným právam v prípade, ak sú tieto konkrétne a reálne, a nie v prípade,   ak   majú   iba   teoretický   význam.   Zároveň   je   potrebné   zdôrazniť,   že   neúplný apelačný   systém   umožňuje   v   odvolacom   konaní   iba   výrazne   obmedzené   uplatňovanie takých skutočností a dôkazov, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa (§ 205a Občianskeho súdneho poriadku).

17. Ako z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, dôkazy, z ktorých okresný súd vychádzal, boli pre náležité zistenie skutkového stavu postačujúce a sťažovateľ ani v sťažnosti podanej ústavnému súdu neuviedol žiaden konkrétny dôkaz, ktorý za podmienok uvedených   v   §   205a   Občianskeho   súdneho   poriadku   mohol   byť použitý   ako   spôsobilý odvolací dôvod, a preto mal byť vykonaný na pojednávaní odvolacieho súdu podľa § 214 ods.   1   písm.   a)   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Aj   v   tejto   časti   bola   preto   sťažnosť vyhodnotená ako zjavne neopodstatnená.  

18.   Len   pre   úplnosť   ústavný   súd   dodáva,   že   údaje   katastra   nehnuteľností   sú hodnoverné a záväzné, ak sa   nepreukáže opak [§ 70 zákona Národnej rady   Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľnosti a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam   (katastrálny   zákon)   v znení   neskorších   predpisov],   a   ako   také   ich v konaní hodnotí aj všeobecný súd. Sťažovateľ ako v konaní pred všeobecnými súdmi, tak aj v sťažnosti doručenej ústavnému súdu opakovane spochybňoval vlastnícke právo žalobcu (resp. ostatných vlastníkov bytov v bytovom dome) k predmetným priestorom, ako však krajský súd správne uzavrel, sťažovateľ zostal v tomto smere iba v rovine tvrdení bez toho, aby tieto akýmkoľvek právne relevantným spôsobom preukázal. Sťažovateľ netvrdil ani nepreukázal,   že   by   sa   ochrany   svojho   práva   (vlastníckeho,   prípadne   užívacieho) k predmetným   priestorom   domáhal,   napr.   určovacou   žalobou,   z   uvedeného   dôvodu   sa taktiež javí, že až do podania sťažnosti ústavnému súdu bol pri ochrane svojich tvrdených práv pasívny, čo nezodpovedá prístupu v zmysle zásady,,vigilantibus iuris“, teda bdelým patrí právo alebo nech si každý stráži svoje práva.  

19. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa   (návrh   na   zrušenie   rozsudkov   všeobecných   súdov,   vrátenie   veci   na   ďalšie konanie, primerané finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o navrhovanom odklade vykonateľnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012