SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 551/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti SATRO, s. r. o., Polianky 2874/9,Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Stanom, advokátska kancelária STANOa partneri s. r. o., Námestie 1. mája 16, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jejzákladného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresnéhosúdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 25/2012 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť spoločnosti SATRO, s. r. o. o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta2015 doručená sťažnosť spoločnosti SATRO, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorounamietala porušenie v záhlaví označených práv postupom Okresného súdu Piešťany (ďalejlen „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 25/2012. Sťažovateľka žiadalavysloviť porušenie označených práv, priznať spoločnosti finančné zadosťučinenie v sume1 444,77 € a trovy konania v sume 355,73 € do 1 mesiaca od právoplatnosti nálezu.
2. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súdrozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušeniesvojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôdvyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bolavyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujeiný súd.
3. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
4. Sťažovateľka tvrdí, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu jej označenýchpráv (pozri bod 1) z dôvodu, že„súdne konanie sa vedie už viac ako 3 roky a za tento čas súd neurobil ani jeden vážny úkon vo veci samej“.
5. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možnohovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buďpre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom či rozhodnutíma základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného právaalebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).
6. Ústavný súd sa osobitne zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnostisťažovateľky, keďže pri sťažnostiach namietajúcich porušenie jej základného práva podľačl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zjavná neopodstatnenosť sťažnostimôže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konanípred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalovôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. III. ÚS 59/05, IV. ÚS 434/08), prípadneak argumenty v sťažnosti sťažovateľky nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzituporušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie(II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).
7. Ústavný súd v súvislosti s namietanými prieťahmi v predmetnom konaníokresného súdu poukazuje na skutočnosť, že „... nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkýchmesiacov, sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04).Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušeniezákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy(napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 92/03), tak ako sa v tomto konaní domnievasťažovateľka.
8. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania veci z obsahu sťažnostia pripojených listín zistil, že sťažovateľkou uvedené skutočnosti samy osebe neboli eštedôvodom na prípadne prijatie sťažnosti na ďalšie konanie napriek možnosti efektívnejšiehoa koncentrovanejšieho konania zo strany okresného súdu, keďže nezakladajú reálnumožnosť vyslovenia porušenia označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru.V okolnostiach danej veci ústavný súd konštatuje, že celková doba konania na okresnomsúde nie je ešte neprimerane dlhá, resp. nedosiahla takú úroveň, ktorá by mohlaznamenať porušeniezákladnéhoprávasťažovateľkynaprerokovaniejejvecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru(obdobne III. ÚS 24/04, III. ÚS 67/04). Navyše, predsedníčka okresného súdu vo svojejodpovedi z 27. mája 2015 na jej sťažnosť sťažovateľku ubezpečila, že„dohliadne na to, aby k ďalším prieťahom nedochádzalo“.
9. Ústavný súd preto uzatvára, že zistené skutočnosti v bagateľnej veci zatiaľnepostačujú na prijatie záveru, že by doteraz zistené isté prieťahy v konaní vedenomna okresnom súde označenej veci dosahovali ústavne relevantnú intenzitu. Až prípadnápokračujúca nečinnosť a nekonanie vec posudzujúcich všeobecných súdov by eventuálnemohla spôsobiť aj porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,čo však ústavný súd v súčasnom období ešte nemôže posúdiť. Z týchto dôvodov ústavnýsúd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú (obdobne I. ÚS 630/2013, I. ÚS 200/2014).
10. Nad rámec uvedeného ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutienezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde,a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom ustanovených náležitostísťažovateľka v tejto veci v prípade zotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdubude dochádzať k zbytočným prieťahom aj naďalej i po odmietnutí tejto sťažnosti,predložila ústavnému súdu novú sťažnosť, v ktorej by mala v prvom rade dbať o to, abyžiadala vyslovenie príkazu okresného súdu konať bez zbytočných prieťahov, a nieo finančnú satisfakciu, ktorá je vyššia než žalovaná istina, čo evokuje nekalý zámersťažovateľky.
11. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu neprichádzalo už do úvahy,aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2015