znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 551/2014-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 17. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   V.,   zastúpeného   advokátskou kanceláriou JUDr. Marcel Mašan, s. r. o., Hviezdoslavova 2, Poprad, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva odoprieť výpoveď podľa čl. 47 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 3 T 145/2011 zo 4. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2014 doručená sťažnosť J. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva odoprieť výpoveď podľa čl. 47 ods. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 3 T 145/2011 zo 4. júna 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   vyplýva, že   sťažovateľ   bol   napadnutým   rozsudkom   uznaný   vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,   jedov   alebo prekurzorov,   ich   držanie   a obchodovanie   s nimi   podľa   §   172   ods.   1 písm. a), b), c) a d) a 2 písm. c) a e) Trestného zákona spáchaného s poukazom na § 137 (správne má byť § 138, pozn.) písm. b) a i) Trestného zákona, ktorý mal spáchať spolu s ďalšími spoluobvinenými, za čo bol podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona za použitia § 38 ods.   2, 3 a 8 a § 36 písm. j) a l) Trestného zákona odsúdený   na trest odňatia slobody vo výmere   12   rokov,   na   výkon   ktorého   bol   zaradený   do   ústavu   na   výkon   trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti napadnutému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie. O jeho odvolaní rozhodol Krajský   súd   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   sp.   zn.   3   To   86/2012 zo 6. septembra   2012   tak,   že   ho   zamietol.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozhodol uznesením sp. zn. 6 Tdo 19/2013 z 5. decembra 2013 tak, že ho odmietol.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   rekapituluje   argumentáciu,   ktorú   uplatnil   pred všeobecnými   súdmi.   Poukazuje   na   to,   že   spôsob   vykonania   dôkazu   oboznámenia   sa s telefonickými rozhovormi považuje za dôkaz vykonaný nezákonným spôsobom, pretože okresný   súd   hovory   prehral   na   niekoľkých   hlavných   pojednávaniach   v rýchlom   slede za sebou bez toho, aby bolo zrejmé, o ktorých účastníkov hovoru ide, kedy sa daný hovor uskutočnil,   a   tiež bez   toho,   aby   sa   prítomní   účastníci   na   hlavnom   pojednávaní   mohli k obsahu hovoru vyjadriť.

Sťažovateľ   ďalej   namieta   záver   okresného   súdu   o tom,   že   mal   byť spoluorganizátorom organizovanej skupiny v danej trestnej veci. Tento svoj záver okresný súd žiadnym hodnoverným spôsobom nepodložil.

Sťažovateľ   tiež   tvrdí,   že   odsúdený   R.   B.   pred   okresným   súdom   nevypovedal a okresný súd jeho výpoveď iba prečítal, na základe čoho možno jeho výpoveď považovať za   nepriamy   dôkaz,   ktorý   sám   osebe   nemôže   byť   hlavným   podkladom   na   odsúdenie sťažovateľa.

Ďalej sťažovateľ napáda záver okresného súdu a krajského súdu o tom, že v jeho prípade   malo   ísť   o rozsiahlu   a závažnú   trestnú   činnosť,   pretože   množstvo   vyrobenej a predanej   drogy   nepostačovalo   ani   na   krytie   nákladov   na   výrobu   drogy.   Rovnako nesprávny   je   podľa   sťažovateľa   záver   okresného   súdu   a krajského   súdu   o tom,   že   išlo o súvislú   systematickú   činnosť,   pretože   aj   keď   išlo   o trestnú   činnosť   trvajúcu   viac ako 6 mesiacov, v páchaní trestnej činnosti bola prestávka minimálne dva a pol mesiaca.

Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že posledná dodávka drogy bola vyprovokovaná policajnými agentmi, čo bolo bezdôvodné, keďže policajní agenti už predtým jednu dávku odobrali.

Sťažovateľ ďalej namieta, že okresný súd nesprávne posúdil a právne kvalifikoval jeho   konanie   podľa   prísnejšej   trestnej   sadzby,   pretože   je   zrejmé,   že   skutkové   znaky prísnejšej   trestnej   sadzby   neboli   žiadnymi   vecnými   dôkazmi   preukázané,   tak   ako   to vyžaduje § 168 ods. 1 Trestného zákona. Vzhľadom na uvedené v napadnutom rozsudku absentuje relevantné odôvodnenie, čo má za následok porušenie práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ napokon namieta, že orgánmi činnými v trestnom konaní nebol poučený o tom, že môže odoprieť výpoveď, keďže spoluobvinenou v trestnom konaní bola aj jeho manželka. Na základe uvedeného malo dôjsť k porušeniu jeho práva odoprieť výpoveď podľa čl. 47 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ   v petite   sťažnosti   navrhol,   aby ústavný   súd   rozhodol,   že   napadnutým rozsudkom okresného súdu bolo porušené jeho právo podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 1 ústavy. Tiež navrhol, aby ústavný súd uznesenie krajského súdu č. k. 3 To 86/2012-2324 zo 6. septembra 2012 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   predovšetkým   zdôrazňuje,   že   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov,   vrátane   zákona č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“). Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou   alebo   záväznou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného   súdu   iba   v prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa ako celok pôsobí zmätočne, keďže z nej nie je úplne jasné, v čom mali spočívať tvrdené porušenia jeho práv, resp. čo v sťažnosti považuje za rekapituláciu doterajšieho priebehu trestného konania pred všeobecnými súdmi a čo predstavuje samotné namietané porušenie jeho práv, o ktorom by mal ústavný súd konať a rozhodovať.

Ústavný súd ďalej pripomína, že z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava   rozdeľuje   ústavnú   ochranu   základných   práv   a slobôd,   ako   aj   ľudských   práv a základných   slobôd vyplývajúcich   z príslušnej   medzinárodnej   zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   týmto   právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ako   aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý   rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V čl. 127 ods. 1 ústavy už spomenutý princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať jeho sťažnosťou iba vtedy, ak sa nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,   že ochrany   tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ, ktorý bol v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane   zastúpený   advokátom,   namieta   porušenie   svojich   práv   napadnutým rozsudkom   okresného súdu,   čo   vyplýva jednak z obsahu sťažnosti   a jednak   z jej   petitu, ktorým je ústavný súd viazaný. Vzhľadom na to, že napadnutý rozsudok okresného súdu bol predmetom preskúmania krajským súdom v rámci konania o odvolaní, nie je možné, aby ústavný súd opätovne preskúmaval sťažovateľom tvrdené pochybenia okresného súdu. Preto musel ústavný súd časť sťažnosti sťažovateľa odmietnuť pre nedostatok právomocí na jej prerokovanie.

Z obsahu   sťažnosti   je   možné   vyvodiť,   že   sťažovateľ   v zvyšnej   časti   sťažnosti krajskému   súdu   vyčítal   jeho   závery   o tom,   že   v jeho   prípade   šlo   o rozsiahlu   a závažnú trestnú činnosť a taktiež o systematickú trestnú činnosť.

Ústavný súd vo vzťahu k týmto námietkam sťažovateľa konštatuje, že keďže konanie sťažovateľa   naplnilo   pojmové   znaky   obzvlášť   závažného   zločinu   spáchaného   aj závažnejším spôsobom konania a všeobecné súdy ho ako také aj posúdili, nemohlo v tomto smere dôjsť k porušeniu jeho práv. Na tomto závere by sa nezmenilo nič ani v prípade, ak by bola druhá dodávka drogy agentom posúdená ako nezákonná, keďže, ako to správne najvyšší súd uviedol, už prvá dodávka drogy agentom znamenala spáchanie trestného činu vo väčšom rozsahu.

Rovnako   nie   je   dôvod   spochybňovať   záver   všeobecných   súdov   o tom,   že u sťažovateľa išlo o systematickú trestnú činnosť, čo vyplýva z vykonaného dokazovania. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu by predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné. Všeobecné súdy záver o tom, že v prípade sťažovateľa šlo o systematickú trestnú   činnosť,   založili   na   vykonaných   dôkazoch,   z ktorých   vyplynulo,   že   sťažovateľ (spoločne s ďalšími členmi organizovanej skupiny) sa mal činnosti venovať od roku 2009 do apríla 2011. Túto skutočnosť sťažovateľ žiadnym hodnoverným spôsobom nenapadol, a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2014