znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 551/2013-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v   senáte   zloženom   z predsedu   Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014 v konaní o sťažnosti Mgr. V. P., P., prechodne P., zastúpenej advokátom JUDr.   Martinom   Rohaľom   Iľkivom,   Timravina   9,   Bratislava,   vo   veci   namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 173/2009 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. V. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 173/2009 p o r u š e n é   b o l i.

2. Mgr. V. P. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Pezinok p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Pezinok j e   p o v i n n ý uhradiť Mgr. V. P. trovy konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jej právneho zástupcu   JUDr.   Martina   Rohaľa   Iľkiva,   Timravina   9,   Bratislava,   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2013 doručená   sťažnosť   Mgr.   V.   P.,   P.,   prechodne   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom   JUDr.   Martinom   Rohaľom   Iľkivom, Timravina 9,   Bratislava, pre   namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“) a podľa   čl.   38   ods.   2   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 173/2009 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   12.   októbra   2009 na okresnom   súde   návrh   na   začatie   konania,   ktorým   sa   domáhala   určenia   príspevku na výživu   a   úhradu   niektorých   nákladov   nevydatej   matke   proti   J.   H.   B.   (ďalej   len „odporca“). Na okresnom súde je vec vedená pod sp. zn. 4 C 173/2009.

Prvé pojednávanie vo veci bolo okresným súdom nariadené na 7. december 2010, náhradný termín pojednávania bol stanovený na 9. december 2010, pričom z technicko-organizačných dôvodov sa nepojednávalo a došlo k odročeniu pojednávania na 3. február 2011, keď bola vypočutá sťažovateľka. Ďalšie pojednávanie sa malo uskutočniť 3. marca 2011, avšak z dôvodu nevykázaného doručenia predvolania odporcovi nemohlo prebehnúť a bolo odročené na neurčito. Pojednávanie nariadené na 18. október 2011 sa neuskutočnilo z dôvodu   práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne   a   bolo   odročené   na   neurčito.   Zrušenie termínu   tohto   pojednávania   nebolo   právnym   zástupcom   účastníkov   konania   oznámené žiadnym spôsobom. Z uvedených dôvodov podala sťažovateľka predsedovi okresného súdu sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   z   29.   novembra   2011,   ktorá   bola   vyhodnotená   ako „čiastočne dôvodná“, za spôsobené prieťahy sa predseda okresného súdu ospravedlnil a súčasne sťažovateľke oznámil, že ďalšie pojednávanie v jej právnej veci je nariadené na 16. február 2012.

V januári 2012 okresný súd sťažovateľku informoval, že z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne sa termín pojednávania nariadený na 16. február 2012 ruší a pojednávanie sa nariaďuje na 19. jún 2012. Sťažovateľka opätovne podala sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu, pričom súčasne žiadala o pridelenie jej právnej veci inému zákonnému   sudcovi.   Predseda   okresného   súdu   opätovne   konštatoval,   že   sťažnosť   je „čiastočne   dôvodná“,   za   spôsobené   prieťahy   sa   sťažovateľke   ospravedlnil   a   vec   bola pridelená inej zákonnej sudkyni.

Ďalšie   pojednávanie   sa   uskutočnilo   17.   októbra   2012,   ktoré   bolo   odročené na 30. január 2013 z dôvodu, že právny zástupca odporcu žiadal o preloženie zápisnice z pojednávania do anglického jazyka. Následne sa sťažovateľka dozvedela, že jej vec bola pridelená   ďalšej   zákonnej   sudkyni,   a   preto   opakovane   v   júni   2012   podala   sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu, ktorá bola vyhodnotená ako nedôvodná.

V júni 2013 sťažovateľka podala predsedovi okresného súdu v poradí štvrtú sťažnosť na prieťahy v konaní, keďže pojednávanie konané 24. mája 2013 bolo opätovne odročené. Podľa názoru sťažovateľky odročenie pojednávania v tomto prípade „zapríčinil súd, keďže opätovne akceptoval predkladanie vyjadrenia odporcu priamo na pojednávaní“. Predseda okresného   súdu   predmetnú   sťažnosť   sťažovateľky   vyhodnotil   ako   dôvodnú,   pretože „postup súdu vo veci mal byť, objektívne, rýchlejší“.

Na základe uvedeného je sťažovateľka toho názoru, že postupom okresného súdu v jej   právnej   veci   dochádzalo   a   aj   naďalej   dochádza   (napriek   niekoľkonásobnému konštatovaniu zbytočných prieťahov zo strany predsedu okresného súdu a ospravedlnenia sa za ne) k porušovaniu ňou označených práv. Podľa sťažovateľky ide o skutkovo aj právne jednoduchú vec, sťažovateľka vyvíjala všetko potrebné úsilie, aby v jej právnej veci bolo vydané prvostupňové meritórne rozhodnutie.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej argumentovala, že predmetné prieťahy jej „spôsobujú viac   než   štyri   roky   stav   právnej   neistoty   a   zároveň   neúnosné   výdavky   na   právne zastúpenie... Súd nekonal tak, aby sťažovateľka, ako slobodná matka 5-ročného dieťaťa mohla využiť príspevok na výživné v období, za ktoré jej prináleží, t. j. prieťahy spôsobujú de facto nevymožiteľnosť zákonného nároku.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd uznesením prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd,   ako   aj právo   na prejednanie   veci v primeranej   lehote   podľa čl.   6   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok vo veci spis. zn. 4C 173/2009 bolo porušené.

Okresnému súdu Pezinok prikazuje v konaní vedenom pod spis. zn. 4C 173/2009 konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 6 000,- Eur. Okresný súd Pezinok je   povinný   sťažovateľke uhradiť   trovy právneho   zastúpenia v sume 275,94 Eur na účet jej právneho zástupcu, advokáta JUDr. Martina Rohaľa Iľkiva.“

Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 551/2013 z 11. septembra 2013 prijal podľa § 25 ods.   3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 3302/2013 doručeným ústavnému súdu 8. októbra 2013, v ktorom sa predseda okresného súdu v plnom rozsahu stotožnil so stanoviskom zákonnej sudkyne, v ktorom sa okrem iného uvádza: „Sťažovateľka sa návrhom zo dňa 8. 10. 2007, doručeným Okresnému súdu Pezinok dňa 12. 10. 2009, domáhala určenia príspevku na výživu voči odporcovi. Od podania návrhu boli vo veci vykonané nasledovné procesné úkony:

24. 3. 2010 uznesenie na doplnenie návrhu

26. 11. 2010 uznesenie o ustanovení prekladateľa

9. 12. 2010 termín pojednávania – odročený bez prejednania veci z technicko- organizačných dôvodov 3. 2. 2011

3. 3. 2011 termín   pojednávania   –   odročený   bez   prejednania   veci   z   dôvodu nevykázaného doručenia odporcovi

18. 10. 2011 termín   pojednávania   –   odročený   bez   prejednania   veci   z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu

16. 2. 2011 termín   pojednávania   -   odročený   bez   prejednania   veci   z   dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu

19. 6. 2012 termín pojednávania

3. 8. 2012 uznesenie o ustanovení prekladateľa

17. 10. 2012 termín pojednávania

29. 10. 2012 uznesenie o ustanovení prekladateľa

15. 2. 2012 termín pojednávania – pripustená zmena petitu

2. 4. 2013 uznesenie o ustanovení prekladateľa

24. 5. 2013 termín pojednávania – odročený z dôvodu žiadosti PZO o poskytnutie lehoty   na   predloženie   vyjadrenia   týkajúceho   sa   výdavkov   navrhovateľky,   pričom o poskytnutie lehoty požiadal po tom, ako mu bolo oznámené, že spis sp. zn. 12 P 194/2010 nebude pripojený k tomuto   spisu (v spise 12P   194/2010   sa údajne   malo   nachádzať aj vyjadrenie k predmetným výdavkom)

9. 7. 2013 uznesenie o ustanovení prekladateľa

11. 10. 2013 nariadený termín pojednávania

Na   základe   predloženej   histórie   úkonov   možno   konštatovať,   že   vo   veci   sa   koná. K dĺžke   konania   je   nutné   poznamenať,   že   odporca   spočiatku   nebol   v   konaní   zastúpený právnym   zástupcom,   čo   si   vyžadovalo   úradný   preklad   listín   a   následné   zasielanie do Egypta, príp. Kanady.

Konajúci sudca je názoru, že v prejednaní predmetnej veci sa postupuje plynule s cieľom zabezpečiť ochranu porušených práv sťažovateľa.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 21. októbra 2013, v ktorom uviedla: «Vyjadrenie predsedu Okresného súdu Pezinok z 3. 10. 2013 je prekvapivé, keďže sa stotožňuje s vyjadrením zákonnej sudkyne, ktorá vo svojom vyjadrení z 03. 10. 2013 uviedla, „že v prejednaní predmetnej veci sa postupuje plynulo s cieľom zabezpečiť ochranu porušených práv sťažovateľa“.

V danej veci boli podané 4 sťažnosti na prieťahy v konaní, z ktorých sám Okresný súd Pezinok vyhodnotil 3 z nich ako dôvodné, pričom samotný predseda Okresného súdu Pezinok   sa   v   odpovediach   na   sťažnosti   z   19.   12.   2012   a   01.   03.   2012   mojej   klientke za prieťahy   písomne   ospravedlnil.   V   odpovedi   na   poslednú   sťažnosť   z   01.   07.   2013 podpredseda Okresného súdu Pezinok dokonca konštatoval, že „postup súdu vo veci mal byť, objektívne, rýchlejší“.

Na základe uvedených skutočností je preto prekvapivé, že teraz predseda Okresného súdu Pezinok pokladá postup v danom konaní za plynulý. O prieťahoch v danom konaní svedčí už aj chronológia úkonov vo vyjadrení zákonnej sudkyne, keď napr. od podania návrhu   v   októbri   2009   je   prvý   procesný   úkon   súdu   vykonaný   až   24.   3.   2010   a   ďalší až o ďalších 8 mesiacov 26. 11. 2010, pričom prvé pojednávanie sa reálne uskutočnilo až 3. 2. 2011. Procesné úkony, ako ustanovenie prekladateľa a odročenie z dôvodu PN zákonného sudcu pritom nemožno považovať za úkony smerujúce k rozhodnutiu veci samej, takže prvý efektívny úkon bol súdom realizovaný až po 17 mesiacoch od podania návrhu. Domnievam sa, že objektívnym dôkazom o prieťahoch je už samotná skutočnosť, že konanie na súde prvého stupňa trvá v pomerne jednoduchej veci už štyri roky. Mám zato, že došlo k porušeniu   základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   zaručené   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   38   ods.   2   Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru o ľudských práv a základných slobôd.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, podľa ktorých každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom. K porušeniu sťažovateľkou označených práv malo dôjsť postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1.   Pokiaľ   ide   o   kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   danom prípade ide o konanie s cudzím prvkom, čo signalizuje určitý stupeň skutkovej zložitosti konania, čo podľa ústavného súdu malo vplyv na plynulosť procesných úkonov okresného súdu. Pokiaľ ide o posúdenie právnej zložitosti veci, podľa názoru ústavného súdu konanie vo veciach určenia príspevku na výživu a úhradu niektorých nákladov nevydatej matke nie je konaním, ktoré je právne zložité, pretože metodika postupu všeobecných súdov v týchto veciach je dostatočne jasná a podporená stabilizovanou judikatúrou. Ku skutkovej a právnej zložitosti veci je potrebné napokon ešte uviesť, že ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti netvrdil, že by napadnuté konanie malo byť osobitne právne alebo skutkovo zložité.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky konania, ústavný súd zistil, že k   predĺženiu   napadnutého   konania   prispela   doručením   neperfektného   návrhu   na   začatie konania okresnému súdu 12. októbra 2009, ktorý bol upresnený a doplnený až podaním doručeným 5. mája 2010. V ďalšom posudzovanom období ústavný súd nezistil v správaní sťažovateľky   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   konštatovanie   o   ich   vplyve na plynulosť konania okresného súdu.

3.   Napokon   ústavný   súd   hodnotil   samotný   postup   okresného   súdu   z   hľadiska posudzovania, či v právnej veci sťažovateľky došlo k zbytočným prieťahom.

Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09) už uviedol, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ na neho obrátil s návrhom, aby o jeho veci rozhodol.

O neefektívnosti postupu okresného súdu svedčí skutočnosť, že od 5. mája 2010 do 3. septembra 2010 bola jeho činnosť zameraná na zisťovanie, či odporca bude v konaní zastúpený rovnakým právnym zástupcom ako v poručenskom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 12 P 194/2010, pričom perfektná plná moc na zastupovanie odporcu bola okresnému súdu doručená až 8. júna 2011.

Postup   okresného   súdu   bol   poznačený   aj   nesústredenosťou,   pokiaľ   pojednávanie nariadené na 7. december 2010 bolo zrušené z dôvodu chybného založenia súdneho spisu, a preto nebolo možné vykonať všetky úkony súvisiace s jeho prípravou, čo bolo dôvodom jeho   odročenia   na   3.   február   2011.   Uvedené   pojednávanie   bolo   súčasne   prvým uskutočneným pojednávaním vo veci po 16 mesiacoch od podania návrhu.

O nesústredenom a neefektívnom postupe okresného súdu svedčí aj skutočnosť, že pojednávanie   nariadené   na   18.   október   2011   bolo   zrušené   z   dôvodu   práceneschopnosti zákonnej   sudkyne,   o   čom   neboli   právni   zástupcovia   účastníkov   konania   napriek dostatočnému časovému odstupu vopred upovedomení. Z rovnakého dôvodu bolo zrušené aj pojednávanie nariadené na 16. február 2012, pričom ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo až 19. júna 2012. Rozsudok okresného súdu bol vyhlásený až po štyroch rokoch od podania návrhu na začatie konania na pojednávaní konanom 11. októbra 2013.

Ústavný   súd   po   posúdení   všetkých   skutočností   dospel   k   názoru,   že okresný   súd najmä svojou neefektívnou a nesústredenou činnosťou spôsobil zbytočné prieťahy v konaní, čím   došlo   u   sťažovateľky   k   porušeniu   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľka tiež žiadala, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov [čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Vzhľadom na to, že v čase konania a rozhodovania ústavného súdu bolo napadnuté konanie na okresnom súde dosiaľ neprávoplatne skončené vyhlásením rozsudku vo veci, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, t. j. prikázať okresnému súdu konať vo veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 6 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti. Okrem iného uviedla, že „Predmetné prieťahy spôsobujú   sťažovateľke   viac   než   štyri   roky   stav   právnej   neistoty   a   zároveň   neúnosné výdavky   na   právne   zastúpenie.   Úmyslom   zákonodarcu   bolo   nesporne   chrániť   finančné záujmy   slobodnej   matky   v   období,   keď   je   z   dôvodu   tehotenstva,   pôrodu,   starostlivosti o novorodenca   a   neprítomnosti   otca   dieťaťa   finančne   znevýhodnená,   resp.   dokonca ohrozená a odkázaná na pomoc rodiny, či štátu. Súd nekonal tak, aby sťažovateľka, ako slobodná matka 5 – ročného dieťaťa mohla využiť príspevok na výživné v období, za ktoré jej prináleží, t. j. prieťahy spôsobujú de facto nevymožitrľnosť zákonného nároku.“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S   prihliadnutím   na   doterajšiu   dĺžku   napadnutého   konania   okresného   súdu presahujúcu 4 roky a zároveň berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, pretože z hľadiska povahy veci ide o citlivú záležitosť, ktorou bolo finančné zabezpečenie nevydatej matky,   ktorá   je   v   danom   období   vystavená   zvýšeným   nákladom,   ako   aj   zohľadňujúc skutočnosť, že vo veci bol do rozhodnutia ústavného súdu vyhlásený rozsudok, ústavný súd považoval priznanie sumy 1 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v   dôsledku   jej   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom JUDr. Martinom Rohaľom Iľkivom.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 260,32 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,81 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom tak predstavuje celkovú sumu 275,94 €.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014