znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 551/2012-60

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2013 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti T. LTD., zastúpenej advokátkou Mgr. Z. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom   podľa   čl.   48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 29 Cb 56/2002-530 z 2. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo spoločnosti T. LTD. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základné   právo   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku   podľa   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   a uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 29 Cb 56/2002-530 z 2. júla 2012 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 551/2012-19 zo 7. novembra 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   T.   LTD.   (ďalej   len „sťažovateľka“)   vo veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva vyjadriť sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva   na ochranu   majetku   podľa   čl.   1   ods. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 29 Cb 56/2002-530 z 2. júla 2012.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom z 27. augusta 2002 domáhala zaplatenia zmenkovej sumy 400 000 000 Sk (13 277 567,55 €) s príslušenstvom. Konanie   je   vedené   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn.   29   Cb   56/2002   a jej   účastníkmi sú sťažovateľka na strane žalobcu a B., a. s., ako žalovaný v 1. rade, T., a. s., ako žalovaný v 2. rade a Z., a. s., ako žalovaný v 3. rade. Podaním z 27. júna 2012 žalovaný v 3. rade navrhol, aby krajský súd uložil sťažovateľke zložiť preddavok na trovy konania vo výške 5 % zo žalovanej sumy, pretože u sťažovateľky sú splnené predpoklady na postup v zmysle § 141a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). O tomto návrhu rozhodol krajský súd uznesením č. k. 29 Cb 56/2002-530 z 2. júla 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ktorým uložil sťažovateľke povinnosť zložiť na účet krajského súdu preddavok na trovy konania vo výške 663 878,38 €.

3.   Sťažovateľka   v sťažnosti   namieta,   že   krajský   súd   vydal   napadnuté   uznesenie na základe   abstraktnej   hypotézy,   ktorá   však   nemá   žiaden   reálny   základ   vyplývajúci z vykonaného dokazovania. Krajský súd nezisťoval splnenie základných podmienok, ktoré musia byť splnené na to, aby bolo možné rozhodnúť o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania podľa § 141a OSP, resp. neposudzoval existenciu prekážok, ktoré vylučujú takéto rozhodnutie.   Krajský   súd   vôbec   nevyhodnotil   aktuálny   stav   majetkových   pomerov sťažovateľky, pričom však konanie vedené pod sp. zn. 29 Cb 56/2002 (ďalej len „napadnuté konanie“) bolo začaté v roku 2002, t. j. pred desiatimi rokmi. Pritom posúdenie tejto otázky je   jedným   zo   základných   predpokladov   pre   rozhodnutie   o povinnosti   zložiť   preddavok na trovy konania podľa § 141a OSP. Krajský súd sa obmedzil iba na strohé konštatovanie, že sťažovateľka v konaní nebola oslobodená od súdnych poplatkov.

Sťažovateľka   v sťažnosti   zdôrazňuje skutočnosť,   že   nie   je tuzemskou   právnickou osobou, pretože má registrové sídlo v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska,   kde   je   aj   jej   centrum   hlavných   záujmov   v zmysle   čl.   3   Nariadenia   Rady   (ES) č. 1346/2000   z 29.   mája   2000   o konkurznom   konaní   (ďalej   len   „nariadenie   rady o konkurznom konaní“). Sťažovateľka nemá na území Slovenskej republiky žiaden podnik v zmysle definície pojmov podľa čl. 2 písm. h) nariadenia rady o konkurznom konaní. Preto podľa čl. 3 ods. 2 nariadenia rady o konkurznom konaní súdy Slovenskej republiky nemajú právomoc   začať   proti   sťažovateľke   konkurzné   konanie.   Sťažovateľka   preto   nepatrí   pod konkurznú   jurisdikciu   súdov   Slovenskej   republiky   a jej   majetkové   pomery   nemožno usporiadať   podľa   zákona   č.   7/2005   Z.   z.   o konkurze   a reštrukturalizácii   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   o konkurze“).   Krajský   súd   sa   s touto závažnou   okolnosťou,   ktorá   spôsobuje,   že   v danom   prípade   sťažovateľke   nemala   byť uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, kvalifikovane nezaoberal.

Sťažovateľka v závere zhrnula svoje námietky proti napadnutému uzneseniu takto:„Napadnuté   rozhodnutie   nespĺňa   podmienku   presvedčivosti   tak,   ako   to   ukladá ust. §157 ods. 2, 167 ods. 2 O. s. p., keďže rozhodnutie je všeobecné, súd v odôvodnení rozhodnutia neobjasnil a nevysvetlil, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré nie, z   ktorých   dôkazov   vychádzal   a   akými   úvahami   sa   riadil,   prečo   nevykonal   dokazovanie na zistenie   rozhodujúcich   skutočností   podstatné   pre   posúdenie   splnenia   zákonných podmienok na strane našej spoločnosti. Napadnuté rozhodnutie považujeme za nesprávne, nezákonné a nepreskúmateľné.“

Ústavnému súdu bolo 24. mája 2013 doručené oznámenie sťažovateľky, z ktorého je zrejmé, že krajský súd uznesením č. k. 29 Cb 56/2002-567 z 10. októbra 2012 zamietol návrh sťažovateľky na prerušenie napadnutého konania (z dôvodu konania na ústavnom súde,   pozn.)   a zároveň   zastavil   konanie vo veci   samej, pretože sťažovateľka preddavok na trovy   konania   ku   dňu   vydania   tohto   uznesenia   nezložila   a odporcovia   ho   naopak v určenej lehote zložili. Pri príprave podkladov pre rozhodnutie o sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu z 10. októbra 2012 odvolanie. V čase   rozhodovania   krajského   súdu   sa   spis   nachádzal   na   Najvyššom   súde   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pre účely rozhodovania o podanom odvolaní.

4.   Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   o jej   sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie – právo na spravodlivé, nezávislé, nestranné prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd č. 209/1992 Zb. v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 zák. č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky, právo na súdnu ochranu – právo na nezávislý a nestranný súd, právo na rovnosť účastníkov, právo   na   verejné   prerokovanie   veci   v   prítomnosti   účastníka,   právo   účastníka   vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd č. 209/1992 Zb. v spojení s čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 141   ods.   I,   čl.   144   ods.   1,   čl.   152   ods.   4   zák.   č.   460/1992   Zb.   Ústavy   Slovenskej republiky, právo na ochranu majetku – právo na pokojné užívanie majetku, právo na nebyť pozbavený majetku, právo vlastniť a disponovať s majetkom podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   č.   209/1992   Zb. v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 20 ods. 1, čl. 20 ods. 4 zák. č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky,   Uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   2.   júla   2012 č. k.: 29 Cb/56/2002-530 a Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 4. júla 2012 č. k.: 29 Cb/56/2002 č. 1. 548, porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 2. júla 2012 č. k.: 29 Cb/56/2002-530 a Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 4. júla 2012 č. k.: 29 Cb/56/2002 č. 1. 548, sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby obnovil stav pred porušením práv sťažovateľa.

Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania, ktoré sú porušovatelia povinní   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   do   jedného   mesiaca   odo   dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

5.   Na   základe výzvy   ústavného súdu   sa   k sťažnosti   vyjadril   za   krajský   súd jeho predseda   listom   zo   14.   januára   2013   a právna   zástupkyňa   sťažovateľky   po   urgencii oznámením z 20. mája 2013.

5.1   Predseda   krajského   súdu   vo   vyjadrení   okrem   iného   k podstate   argumentácie sťažovateľky uviedol:

«Oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov,   ak   sú   splnené   predpoklady   podľa ustanovenia § 138 O. s. p., nie je a nemôže byť viazané na situáciu, keď na návrh jedného z účastníkov, súd rozhoduje o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania.

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 138 stanovuje, že súd na návrh účastníka môže priznať oslobodenie od súdnych poplatkov,   ak sú splnené a preukázané zákonom stanovené predpoklady. Predpokladom pre priznanie oslobodenia v žiadnom prípade však nie je účelový návrh na oslobodenie vtedy, ak súd rozhoduje o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania. Povinnosťou súdu nie je ani „vykonanie výzvy“ na účastníka, či nechce podať   návrh   na   oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov,   pretože   bude   rozhodovať o uložení povinnosti podľa ustanovenia § 141a ods. 1 O. s. p.

Žalobca nebol oslobodený od platenia súdnych poplatkov a jeho majetkové pomery možno   usporiadať   podľa   osobitného   zákona   o   konkurznom   konaní,   takže   predpoklady pre ukončenie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania, boli splnené.»

Predseda krajského súdu sa preto stotožnil s vyjadrením zákonnej sudkyne, ktoré mu bolo predložené 10. januára 2013. Predseda krajského súdu zároveň oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.

5.2   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   v oznámení   z 20.   mája   2013   reagovala na vyjadrenie predsedu krajského súdu a zotrvala na svojom názore, že súd bol povinný v napadnutom konaní zisťovať, či u sťažovateľky ako navrhovateľky v čase rozhodovania o preddavku   trovy   konania   podľa   §   141a   OSP   boli   alebo   neboli   splnené   predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Zároveň právna zástupkyňa sťažovateľky oznámila, že súhlasí, aby ústavný súd v súvislosti s prerokovaním jej sťažnosti upustil od ústneho pojednávania.

6. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania, pretože po   oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

7.   Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 26. novembra 2012 Z., a. s., ktorá má v napadnutom konaní postavenie žalovaného v 3. rade navrhla,   aby   ústavný   súd   pripustil   jeho vstup   do predmetného   konania   ako   vedľajšieho účastníka na strane krajského súdu. Obdobný návrh bol ústavnému súdu doručený 4. marca 2013,   ktorým   sa   B.,   a.   s.,   v napadnutom   konaní   žalovaný   v 1.   rade,   domáhala   vstupu do konania pred ústavným súdom v pozícii vedľajšieho účastníka na strane krajského súdu. Obaja navrhovatelia vstupu do konania uviedli, že majú právny záujem na výsledku konania pred ústavným   súdom,   pretože   sú   účastníkmi   napadnutého   konania   na   krajskom   súde. Žalovaní   boli   napadnutým   uznesením   zaviazaní   spoločne   a nerozdielne   zložiť   sumu preddavku 663 878,38 €, z ktorej na základe dohody žalovaných zložil žalovaný v 3. rade pomernú časť 373 432 € a žalovaný v 1. rade sumu 190 866 €.  

II.

8. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a jemu   predchádzajúcim   postupom.   Podstata námietok   sťažovateľky   sa   týka   právnych   záverov   krajského   súdu   pri   posudzovaní podmienok pre uloženie preddavku na trovy konania podľa § 141a OSP či vyhodnotenia okolností, ktoré v prípade sťažovateľky bránili uloženiu tejto povinnosti.

10. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   práv   poskytuje.   Zmyslom   a   účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods.   1   zákona o ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04,   IV.   ÚS   135/05)].   Zásada   subsidiarity reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do právomoci všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o   sťažnosti   preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

11. Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti, ako aj skutkovým stavom veci dospel ústavný   súd   k záveru,   že   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a ani   jemu predchádzajúcim   konaním   nemohlo   dôjsť   k neprípustnému   zásahu   do   označených práv sťažovateľky.   Sťažovateľka   napadnutým   uznesením   určený   preddavok   na   trovy konania nezložila, no žalovaní ho v určenej lehote zložili. Krajský súd preto uznesením č. k. 29 Cb 56/2002-567 z 10. októbra 2012 konanie vo veci samej zastavil (okrem ďalších výrokov, pozn.). Ústavný súd vlastným dopytom na krajskom súde zistil, že sťažovateľka podala   proti   tomuto   uzneseniu   odvolanie.   V prebiehajúcom   odvolacom   konaní pred všeobecnými   súdmi   má   sťažovateľka   možnosť   uplatňovať všetky   svoje   argumenty proti napadnutému uzneseniu, ktoré tvoria nosné dôvody podanej sťažnosti. Konanie bude prebiehať na najvyššom súde, ktorý bude rozhodovať o odvolaní sťažovateľky. Až po jeho ukončení a vydaní právoplatného rozhodnutia (ako aj po prípadnom využití možnosti podať mimoriadne opravné prostriedky) bude mať sťažovateľka možnosť uplatniť ochranu svojich práv   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   (m.   m.   I.   ÚS   440/2012,   I.   ÚS   520/2012). Z uvedeného vyplýva, že v danom štádiu konania vo veci je plne v právomoci všeobecných súdov   zabezpečiť   kvalifikovanú   ochranu   práv   sťažovateľky,   ktorá   je   v súčasnosti sťažovateľke   aj   poskytovaná   v súvislosti   s   rozhodovaním   o   odvolaní   proti   uzneseniu krajského súdu z 10. októbra 2012.  

12. Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, že napadnutým uznesením krajského súdu a ani jeho postupom nedošlo k porušeniu označených základných práv   podľa   ústavy   a práv   podľa   dohovoru   a dodatkového   protokolu,   ktorých   ochrany sa sťažovateľka domáhala (vo veci koná Najvyšší súd Slovenskej republiky).

13. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013